Jozef Marec

Přidat do oblíbených Koupit knihy

slovenská, 1958

Populární knihy

/ všech 17 knih
Vrchárske povesti a balady
Vrchárske povesti a balady
Človečina nesmrdí
Človečina nesmrdí
Drevený život, kamenný chlieb
Drevený život, kamenný chlieb
Stromy, moji zelení bratia
Stromy, moji zelení bratia

Nové komentáře u autorových knih

Vrchárske povesti a balady Vrchárske povesti a balady

„Len skúpe grapy polí, môj život strašne holý, hŕba kamenia. Kysuce sú krásny nádherný kraj. Krásna príroda, kedysi bola. "Také to boli kedysi hory. Tu keby mi prišlo žiť, v tejto dobe, bol by to môj raj na zemi, aj keby som sa nemal vrátiť z nich živý! Nie ľudskou rukou do poslušných radov nastavané smreky, aby mali víchrice čo váľať. Nie nespočetnými jazvami závozov dokaličené stráne otrhané holorubmi až na kosť. Nie malátne sa vlečúce vymierajúce potoky plné hnusu. Nič z toho tu vtedy nepatrilo. Ale potom prišiel človek... Natiahol sa ako rakovina v tele. Pozdĺž vodných ciev si razil cestu hore holinami a vyššie. S nespočetnými stádami bečiacich zvierat sa plástoval po rozľahlých lúkach a tráva za nimi prestala rásť. Keď všetky zhumpľoval, pustil sa do lesov. Pustil sa za pasy s drevenými obrami, v nerovnom boji, lebo ony sa nevedeli brániť. Ohňu a železu. Celé roky, zimou aj letom sa horami ozývali údery sekier, kvílenie píl a nárek umierajúcich stromov." O Kysuciach sa hovorí, že tu v noci pršia kamene. A ja už viem prečo. "Dáš mi trocha zo svojej úrody? Tak sa mi vidí, že bude bohatá, dosť pre nás oboch." "A načože by ti, starenka, bola moja úroda? (rozumej zemiaky). Veď sa mi len samé kamene urodili a Ty už zubov nemáš. Ako ich budeš jesť? "Dobre teda synak, už po tretí raz o kameňoch vravíš. Keď je tak, nech ti táto zem samé kamene a skaly rodí, aby si ich mal vždy nadostač, keď sa ti ich tak žiada." Urviská, temné miesta a strže. "Sú tu aj teraz. Sú zmenené civilizáciou, ale aj tak pôsobia hrozivo a tajomne. Je to miesto hodné tohoto príbehu, aj keď jeho sila možno rokmi ochabla, uzmierená ľudskými obeťami. Aj dnes si nosíme svoje Urviská v dušiach. Často sa ani nenazdáme, ako vzniknú z maličkej nenápadnej trhlinky bolestivé zosuvy svedomia. Hlušinou a marasom zasypú ľudskosť a šľachetnosť, lásku a porozumenie. Ba čo horšie, mnohokrát sa dožadujú ďalších obetí. Veď Hana od Mojičkov neuzmierila svoje Urvisko ani životmi troch synov. Lebo strže v brehoch času časom zarastú, ale tie na duši nikdy. Iba sa prekryjú krehučkým nánosom zabudnutia..."“... celý text
— 3nitka

Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach

„Veľmi zaujímavá kniha. Ide o čriepok národopisu Slovenska, a je veľmi dobre, že sa MS podujala na jeho knižné vydanie. O omši v kostole, ktorej úlohou je niekoho zabiť, o výrobe mŕtvej vody, o liečivých rastlinách... No zároveň je knihou o našich dejinách a našich Predkoch. Perlička :) Môj kamarát je synom hrobára a vravel, že na čiernom trhnu stojí lebka (už biela, bez tkanív), ak má aj dolnú čeľusť, 10 000 €. On si myslel, že to kupujú nejakí metalisti, aby si do nej dali sviečku a postavili na poličku, ale po prečítaní tejto knihy som zistil, na čo asi sa ešte používa a prečo je taká drahá ;-)“... celý text
— Ivan53

Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach

„Júúj totó je knižká, sam som neveril, že taká ešte budéé. - Je to nádherná kniha o Kysuciach, ale zároveňie nie iba o Kysuciach. Ale aj o tom, ako naberať vodu po prúde a proti prúdu, ako zbierať rosu, ako popraviť brucho, či ako sa odnaučiť chlastať ... Potom je tam Kysucký herbár a vysvetlenie jednej rastlinky, čo ziape.“... celý text
— afinabul

Človečina nesmrdí Človečina nesmrdí

„ťažký život na samotách ma vždy fascinoval... ľudia boli pracovití, skromní, ochotní si navzájom pomôcť, a aj napriek veľmi ťažkému životu im stačilo ku šťastiu a spokojnosti málo... každá jedna z týchto poviedok je silný príbeh a o to viac z neho mrazí, že sa aj skutočne stal... viac takýchto knižiek, prosím..“... celý text
— rebciatko

Poďme sa báť Poďme sa báť

„Strašidelné rozprávky z môjho rodiska. Pekne napísané, sotony z môjho detstva poznám :) svetlonosa som ale nestretla a ani vodníka. " … aj zaľutoval, že za ním prestala chodiť. Lebo, hoci bol už starý, šumná dievka je šumná dievka, aj keď je to sotona! " Škoda, že už strašidiel akosi niet. Stratili sa, odsťahovali do iných svetov. Asi pochopili, že najväčším strašidlom, ktorého sa treba báť, je človek sám.“... celý text
— 3nitka

Přejít na knížky autora