Hana pre masy.

recenze

Hana (2017) 3 z 5

/ Bilky

Mornštajnová ovláda svoje remeslo a písať vie. To je bez debaty. Úplne chápem všetky oslavné skoro až 10 hviezdičkové komentáre. Konieckoncov tie ma donútili knihu prečítať.

Samotné dielo sľubuje od úvodu zaujímavé čítanie. Na pozadí tragédie v malom meste kdesi na Morave rozohráva autorka formou návratov a spomienok oveľa temnejšiu minulosť našich dejín. Prostredníctvom malej Miry vracia dej zo súčasnosti (rok 1954) až do vojnových rokov 1938-45 a odkrýva osud druhej protagonistky Hany.

Od začiatku veľmi umne používa polopriamu reč i nevlastnú priamu reč. Už samotné intro bolo skvostné, rozprávačka v 1.osobe je zvolená citlivo a presne ako sa na tému holokaustu sluší a patrí. Jednoznačne to zvyšuje autenticitu. Náznaky tragédie ako nástroj stupňovania napätia sú používané opakovane, ale fungujú spoľahlivo. Aj preto sa rovina Miry v druhej časti zmenila znova na prvú osobu - Hanu. Napriek tomu autorka netlačí na pílu a citovo nevydiera. Silné scény dávkuje jednoduchými strohými vetami. Členenie do krátkych kapitol zas zvyšuje čitateľnosť a deju dáva presnejšiu štruktúru. Naozaj je to radosť čítať a sám som okamžite podľahol sugestívnemu začiatku.

Ale v druhej časti už Mornštajnová nie je taká suverénna. Rovnako štylistika už viac kontrastuje s atmosférou doby a vyznieva zjednodušujúco, až baladicky. Naplno sa tu prejavujú čiernobiele charaktery a ani dej na pozadí vojnových udalostí nie je veľmi vierohodný. Samotný vojnový konflikt je akoby “za sklom” a podávaný len sprostredkovane. Celé dielo zanecháva dojem, že okrem vplyvu na “židovskú otázku” vojna na obyvateľov inak nepôsobila.

Ešte k hrdinom: Okrem Miry, Hany a pár postáv sú všetky ostatné zadefinované a zaškatuľkované okamžite a polopatisticky. Autorka nedá čitateľovi šancu urobiť si názor na základe skutkov či postupného spoznávania. Hneď pri vstupe na scénu ich ohodnotí a s týmto súdom je čitateľ uzrozumený a musí ho prijať. Postavy sa nevyvíjajú, niektoré majú zas mluvu príliš knižnú. Mimochodom tie prirovnania naozaj šustia čítankou, o metaforách z čias romantizmu ani nevraviac. Charaktery postáv sú načrtnuté povrchne a nebyť témy holokaustu, tak celý príbeh vyznie až banálne, jednoducho a plytko. Nemôžem si pomôcť, celé toto dielo ako keby bolo mierené na dnešnú skratkovitú mainstreamovú generáciu, využívajúc pritom popularitu podobných diel. Našťastie rozsah aj forma je zvolená uvážlivo a preto má kniha vysoké šance naprieč celým čitateľským spektrom.

Na jednej strane rozumiem nadšeným užívateľom, ale naozaj je táto kniha hodná viac ako 100 rokov staré klasické diela svetových velikánov? Nie je to len ošiaľ populisticky ladeného spojenia silných tém v spojení s ženským románom? Naozaj je toto dielo viac ako diela Remarquea, Stendhala, Styrona, Hellera či Čapka? Podľa tunajšieho hodnotenia ÁNO a teraz je namieste otázka, či to vypovedá viac o úrovni knihy, alebo užívateľov ;)

Záverom ešte poznámka k audioverzii: prednes oboch interpretov je vynikajúci, Lenka Vlasáková bola úplne famózna. Dojem kazila otrasná zvuková réžia, lebo Dočkalovej sykavky sa určite dali potlačiť a úroveň hlasitosti zvukových predelov aspoň o 50% znížiť.

ODPORÚČAM:
Žiakom ako vstupnú literatúru z daného obdobia - dielo je jednoduché, prudko čitateľné a prehľadné napriek trom časovým rovinám. Naopak, tým, ktorí už majú čosi na tému arizácie a vojnových zverstiev prečítané, by mohla kniha pripadať zjednodušujúco až naivne. Pravda je taká, že dielo vlastne o holokauste nie je, je to len kulisa na zobrazenie príbehu o láske, rodinných putách a odpúšťaní. A keďže je tak silne hodnotovo prepálené, ja dávam pre zmenu zas hodnotenie úmyselne trochu nižšie: 60%