Erinaceus elegantis? Elegantný nie, iba pichľavý!

recenze

S elegancí ježka (2008) / Bilky

Motto: Motýľ síce nevie, čo znamenajú motívy na jeho krídlach, ale im plne dôveruje.

Asi nikdy som nebol taký rozpoltený pri hodnotení knihy, ale aj vo vyjadrení pocitov z nej, ako pri tomto diele! Príbeh, ktorý sa celý odohráva v jednom parížskom bytovom dome s niekoľkými luxusnými bytmi, je vlastne veľmi jednoduchý. Striedavé rozprávanie dvoch ústredných postáv (64-ročnej domovníčky a 12-ročnej školáčky) posúva dej veľmi pomaly vpred. Ten je však až v druhom pláne. Hlavnú líniu tejto knihy tvoria životné svetonázory oboch hrdiniek. Autorka vsadila na ich vzájomné kontrasty, či už vekové, sociálne, vzdelanostné, či materiálne. Jediné, čo obe postavy spája okrem bydliska, je inteligencia a snaha o kamuflovanie svojich myšlienok a názorov na svoje okolie. Tieto ich mimikry sú predmetom úsilia tak úpenlivého, že obe nerobia celý čas prakticky nič iné, len rozmýšľajú, ako sa neprezradiť. Pritom povýšenecky vzhliadajú na dianie okolo seba a samozrejme filozofujú...

Celý čas pri počúvaní Táni Medveckej a Lucie Pernetovej som si vravel, že je to jedna z najnudnejších audiokníh, aké som počúval a to napriek veľmi dobrému prednesu aj zvukovej dramaturgií. Nenudil ma samotný dej, ten by sa vošiel do päťstránkovej poviedky a je celkom banálny. No ten pompézny balast okolo, ktorý autorka maskovala za ironické postrehy, sarkastické úvahy a kvázifilozofické myšlienky – naozaj ma to nebavilo a chvíľami som doslova trpel. Posúďte sami, či takto popísaná siesta, nie je čistou onaniou:

„V takovýchto chvílích užívám si bezbolestného početí oné neúmyslné zjevnosti. Za plného vědomí struktury sebe samé vstupuji do sebezapomnění hraničící s extázi. Vychutnávám si bohorovný klid svého vědomí v roli pozorovatele.“

Takéto perly dáva domovníčka s ľadovým pokojom a nič ju nemôže zmiasť. Jazyk a vyšperkovávanie má aj svoje čaro: Slovenská vchodová dôverníčka by „Pokojne a odmerane čumela na susedský zmätok za hurviaku iných divákov“, kdežto francúzska madam domovníčka „So stoickým pokojom, rigidne hľadí ako susedia konsternovane pobiehajú za frenetických ohlasov ďalších spektátorov.“ – toto už hyperbolizujem (ale fuj, už som sa aj ja nakazil: "preháňam", lebo túto vetu som si vymyslel) ale chcem vám priblížiť, akou formou a jazykom sa tu manipuluje/disponuje (pardón: narába)

Aby som nebol nespravodlivý… Nechcem tvrdiť, že všetky myšlienky tejto knihy sú blábol. To rozhodne nie. Tu a tam, sa v texte mihne zaujímavá myšlienka, niekedy aj celý odstavec. Treba si však uvedomiť, že niekedy ľudia pre množstvo drobných vecí neuvidia tú jedinú kolosálnu. Jedna podstatná vec totiž autorke neustále unikala - menej je niekedy viac! A tak som trpel ďalej a čakal... Zrazu „cink“, ako keď minca zapadne do hracieho automatu a rozbliká sa vám bonusová prémia: objaví sa v tom samopale myšlienok jedna pekná, neónom nasvietená. Bohužiaľ rýchlo zhasne a stratí sa pod nánosom ďalších. Som presvedčený, že to je kameň úrazu. Nie kvôli samotným myšlienkam, ale pre ich presýtenie, pre ich umelé dolovanie z príbehu. Keď na rybách ťaháte z vody každú polhodinu polmetrovú rybu, už si po čase všímate len tie metrové. No na druhý deň môžete trčať v člne aj poldňa bez úlovku a modliť sa aj za väčšiu žubrienku. Uvádzam prvé mínus – devalvácia myšlienok a zbytočne zložito podsúvané názory.

Mínusom číslo dva je ich samotný obsah a tu priznávam, že idem na tenký ľad, lebo naozaj sa nechcem púšťať do politických debát. Autorka však celé dielo postavila na kontrastoch a kritike dvoch svetov: stále vo väčšej miere sa prehlbujúcich rozdieloch medzi nižšou a vyššou spoločenskou triedou vo Francúzsku. Nedalo sa však prehliadnuť, že staršia hrdinka (v menšej miere rovnako aj mladšia) inklinuje k ľavičiarskemu zmýšľaniu. Už len v častom a kritickom hodnotení a porovnávaní sveta bohatých a chudobných. Jeden príklad za všetky: vyhranenosť k opodstatnenosti a funkcií filozofických univerzít, ktoré produkujú študentov s jalovými myšlienkami a ich využitie je bez osohu... Mne to teda dosť pripomínalo komunistické názory a dogmy. K tomu si pripočítajte ešte neskrývaný obdiv a hlbokú znalosť ruských klasikov, či citácie svetových proletárskych vodcov.

Tretím negatívom pre mňa osobne, bol veľmi triviálny, povedal by som až prchavý sujet. Celú dobu som mal nutkavý pocit, že autorka svoju knihu nekoncipovala ako príbeh. Iba narýchlo učesala svoje myšlienky a poznámky k čomukoľvek, ale hlavne k literatúre, filmom, výtvarnému umeniu, architektúre - primiešala politický svetonázor a do tejto zmesky prepašovala slabunkú dejovú a prekvapivo romantickú dejovú linku. Naratívnu rovinu však pritom zvolila veľmi premyslene, domovníčka svoj príbeh odkrýva vskutku rafinovane, kúsok po kúsku. Čitateľ cíti, že sa blíži katarzia, no dospieť k nej musí cez spletité klbko názorov oboch hlavných hrdiniek.

Tu sa dostávam k záporu číslo štyri. Tou je druhá hlavná postava: 12 ročná školáčka a hlavne jej úvahy a svetonázor. Jej očíslované kvázifilozofujúce „hlboké myšlienky“ nezriedka začínajúce tvrdením, že: „ľudia sú primáti“, boli podľa môjho súdu hodné staršieho skorodospelého, teda skôr jedinca vo veku 15-16 rokov. Čo ma však zarazilo ešte viac, že jej názory sú vždy nekompromisné, priame, hodnotiace súdy bez alternatív. Podľa mňa, bola táto jej postava úplne nereálna a mal som problém jej čokoľvek uveriť.

Piaty mínus neexistuje, urobím z neho plus, aké nosia na chladičoch Chevrolety. V celej tej záplave cudzích slov, estetiky aj protetiky, som si pripomenul perličky od Kanta, osviežil talianske operné árie, francúzskych aj anglických impresionistov, či dozvedel sa, že okrem môjho obľúbeného Kurosawu a Mizogučiho uznáva celý filmový svet aj Jasudžira Ozua. No a pridám, že záver bol pre mňa naozaj prekvapením...

ODPORÚČAM: Inteleguánom, ktorí nájdu pôvab v 15-minútových litániach, ako sa hostiteľa spýtať, kde má WC; študentom filozofie ako praktické cvičenia: koľkokrát nájdeš Kanta, či Nietscheho na nasledujúcich 20-tich stranách? Priaznivcom japonskej kinematografie 30-tych rokov minulého storočia, ako aj velikánov ruskej literatúry 19.storočia. Nakoniec aj tým, ktorí majú radi pod povrchom sarkazmu a povýšenosti, predsa len nejakú tú romantickú linku. U mňa má toto dielo síce elegantných, ale pichľavých: 45% a tak 2,5*

Komentáře (6)

Přidat komentář

---