yerry
komentáře u částí děl
Veľa poviedok alebo románov má vo svojom popise štítky dark a fantasy. Čo je určite v poriadku, pokiaľ nenarazíte rovno na túto poviedku. Potom zistíte, že to, čo ste dovtedy vnímali ako veľmi temnú fantasy zostáva už len epickým, prípadne military útvarom zo škatuľky fantasy.
Štítok alebo nálepka „dark“ sedí na túto poviedku ako uliaty. Pritom najtemnejšie v nej nie sú vraždiace a mäso trhajúce príšery, krajina a prostredie, ale tá temnota vyvierajúca z človeka. Temnota, malosť, sebeckosť, lakomosť a zákernosť, toto všetko je vlastné práve entite zvanej človek.
Autorka tu nešetrí ani Lotu a jej spolubojovníkov. Títo všetci majú nejaké morálne jazvy, svoju závislosť na drogách a občas aj zlyhávajú. V tomto sú autorkine postavy plastické a veľmi uveriteľné. Pani Neomillnerová vie do svojich myšlienok zakomponovať aj veľmi silné obrazy. Myslím také obrazy akým bol napríklad Psí řetěz u Eriksona vo svojom epickom závere. Tu to pribité dievča na hlavnú mestskú bránu, spomenuté len tak mimochodom, bol ako úder priamo medzi oči, tento obraz núti k zamysleniu.
Ak niečo autorka robí dobre, tak je to pretavenie surovej reality do fantasy žánru. Kľudne by som ju preto označil za Temnú kňažnú z našich luhov a hájov, ktorá strčí do vrecka aj autorov zvučnejších mien.
Úplne jednoduchá a priamočiara stavba príbehu o jednom masakri upírej hávede na zdánlivo opustenom cintoríne. Lota sa tu po prvýkrát stretne so svojím neskorším sexuálnym partnerom. Autorka dokázala aj z takto krátkej poviedky vyťažiť, čo sa dalo. Čierny, drsný až cynizmom zaváňajúci humor naozaj stojí za to. … a pre tých upírej problematiky neznalých, je tu aj informácia o tom, aký je rozdiel medzi upírom a vampírom. Ten rozdiel je dosť zásadný.
Poviedka patrí medzi tie „slabšie“ v knižke. Ak píšem „slabšie“, tak je to dosť relatívny pojem, keďže jej kvalita osciluje stále vysoko nad priemerom.
Páči sa mi, že postavy v týchto poviedkach nie sú čiernobiele. A vyslovene kladnou postavou v merítkach zaužívaných stereotypov nie je ani Lota. Autorka v tejto poviedke rozpúta drsný fantasy príbeh založený na realistických vzťahoch. Podstatný je výsledok – konečná suma, prostriedky sú druhoradé, presne ako v reále. Tu je to vysvetlené aj prečo je to tak… Človek je niekedy dotlačený ku kompromisom a okolnostiam, kedy má na výber len jednu z niekoľkých možností, z ktorých každá je o čosi horšia. A pomsta je niekedy potrebná aj keď nie vždy je racionálna, inak by sa človek zbláznil v tom marazme.
Zápletka hodná aj pera majstra Hitchcocka. Temná záležitosť na jednej zo sedliackych usadlostí. Telekinéza aj čary. Nedocenený chalan s IQ oveľa vyšším ako zvyšok ostatnej populácie, zato však znetvorený. Mať hlavu ako starý CRT monitor asi nie je bohvie čo. Niektorí čarodejníci sú skrátka fušeri. Tá mágia predsa len nie je len pár tutoriálov nájdených niekde v stredovekých končinách a čarodejník v príbehu bol poriadny lamer.
Áno, Lota si tu síce nezasúloží, ale spomienky na súlož sú tu stále prítomné. Úroveň poviedky zostáva stále nadpriemerná. Na kvalitu si už začínam zvykať ;)
Nemluvňatá s ostrými zúbkami v opustenom mlyne, tlstá mlynárka, mladý neskúsený šľachtic túžiaci konať hrdinské činy, Lota a jej druhovia a pár ďalších postáv, títo všetci chcú súložiť, až na tie nemluvňatá, tie chcú krv a trhať surové mäso.
Ak by bolo v príbehu ešte o čosi viac temnoty, mohlo to mať na plný počet hviezd.
Víly som si teda predstavoval úplne ináč ako ich tu opisuje autorka, v príbehu mi pripadajú skôr ako punk girl :D Postava víly v príbehu a techniky jej kúziel sú veľmi pôsobivé. Jej lesbické chúťky v najnevhodnejších situáciách veľmi milé. Gnómovia sú podľa všetkého trpaslíci, teda tak som to aspoň pochopil, tu boli spomenutí veľmi letmo, a samozrejme polelfka Lota je opäť veľmi dobrá. Všetky predstavované postavy, či už sú to ľudia alebo fantastické bytosti sú nastreľované do príbehu tak, ako by ste ich mohli bežne stretnúť na ulici alebo v lese.
Chcel som dať opäť všetky hviezdy ale prvé dve poviedky mali predsa len o čosi väčší šmrnc, preto som nútený aj keď s boľavým srdcom, uberať.
Voľne nadväzujúci príbeh na ten úvodný, len s tým, že autorka prenáša dej do obdobia kedy má Lota (potomok pobehlice a temného elfa) už trinásť rokov. Niečo pre odrastenejšie detváky, povedal som si. Možno aj, skôr však nie. Nie je to žiadny literárny útvar, ktorému by hrozilo povinné čítanie :D
Násilie, znásilňovanie všakovakého druhu, zneužívanie análnych otvorov, grupák, sex klasický, drogy, súboje aj temná mágia. Toto všetko na pozadí Lotinho príbehu. Dočítal som, pozrel na hodinky a zistil… že sú 4 hodiny ráno, sakra!!!
Ako som už písal v komentári k autorke, jej knižky sú pre mňa pole neorané. Pôvodne som očakával niečo nežné, ružovkasté, romantické a snáď s trochou krvi… A ono sa z toho vykľulo niečo divé, surové, živočíšne, nespútané, plné tvrdého sexu a expresívnych výrazov. Autorkin štýl ma dostal. Sex, drugs and Rock'n'roll, pardon trochu som sa nechal uniesť. Keď už tak, potom Gothic. Prvý príbeh o Volmarovi nemal chybu.
Je zaujímavé, ako má autorka prečítanú mužskú povahu :D
Láska a nenávisť, tieto dva fenomény sú nosnou témou tejto novely tak trochu cyberpunkovo ladenej. Tempo príbehu je porovnateľný so songom „I love my Computer“ od Bad Religion. Začiatok novely je typicky Aldridgeovský, autor tu čitateľovi servíruje tvrdé reálie tohoto sveta, keď žena na výslní môže spadnúť na dno až do úlohy otrokyne. Hlavná hrdinka je ďalej konfrontovaná so svojimi mileneckými vzťahmi z minulosti. Buď jej city zostanú neopätované alebo jednoducho zlyhá veď Láska je víc než jen sekrece žláz.
Pestovateľ lásky sa pokúša vylepšiť jej spomienky, aby mohli byť využité na komerčné účely ale nedarí sa mu to. Príbeh napokon naberá až melodramatické črty, kedy som už bol fakt na pochybách, či tu Aldridge nekalkuluje s vkusom amerického čitateľa a či tu nesledujem nejakú selanku. NIE! Aldridge zostal Aldridgeom! Ja ho fakt žeriem :) Všetko neguje poslednými tromi vetami, a je to ako zvuk rozladenej basovej gitary uprostred spiaceho lesa počas hlbokej noci a nášup „Sex and Violence“ od The Exploited :D
Krátka a dobrá poviedka v štýle cyberpunku v tempe punkového songu „How Does It Feel To Be The Mother Of 1000 Dead?“ od _CRASS_ je predovšetkým o bolesti a prežití. Smrťou v tomto svete sa ale nič nekončí. Vo svete kde existuje tisíce klonov alebo ako v tejto poviedke projekcie postáv vďaka projektorom.
Ak si surovo až beštiálne týraná žena, ak naviac nie si pôvodným občanom Dilvermoonu a podpísala si zmluvu s mužom, nečakaj, že zákon bude na tvojej strane alebo že ťa prichýli nejaký útulok, to už vôbec nie. Nič také tu neexistuje. Máš len minimum možností, ak ti ale prirodzený časový vývoj bude priať a nebudeš hlúpa, dostaneš príležitosť na odplatu, teda ak budeš mať na to dosť síl. Pre slabých ale v tomto svete niet miesta. …a preto zapni projektor!
Na Dilvermoone je možné všetko. Ste umelkyňa, úspešná literárna kritička alebo životom podobne znudený a dekadenciou nakazený človek, chýbajú vám väzby na vašich predkov? Alebo sa chcete dostať rovno do kože hyeny? Nič nemožné. Všetko zabezpečí personalizačná cievka a pár biologických úprav, ako zopár kíl svalov navyše a posilňovače končatín a môžete sa vydať na Animálnu planinu – sveta, nachádzajúceho sa pod svetom Dilvermoonu. Môžete pocítiť pach krvi a adrenalín pri love koristi. Pozor, vaše vnímanie a psychika sa primerane k vašim schopnostiam upravujú. Pri tridsiatich percentách pôsobenia personalizačnej cievky pocítite nasladlú lákavosť hnijúcich bielkovin.
Vo svete Animálnej planiny existuje ešte jeden svet, je to vpodstate tabu, niečo ako samotné peklo v pekle – len pre obete, tých čo prepadli závislosti, vrahov a animálnych aj neanimálnych zabijakov. Volá sa Temnota. Málo kto sa dokáže z Temnoty vrátiť a ak by sa aj niekto vrátil, je nadosmrti postihnutý. V Temnote neexistujú žiadne obmedzenia, personalizačná cievka tu má jedinú úroveň nastavenia – 100 percent, ak ju vypnete, zlyhá vám srdce. Tu fungujú už len základné inštinkty a potlačená je akákoľvek ľudskosť.
Poviedka bola mimoriadne dobrá. Autor z nej mohol kľudne spraviť masaker s potokmi krvy, svoju úroveň by si zachovala. Napriek tomu tu narába predovšetkým s psychikou hlavnej hrdinky a jeho popis prechodov medzi jednotlivými úrovňami jej vnímania je veľmi dobrý. Málo kedy to píšem, ale poviedka mohla kľudne mať aj o pár desiatok strán navyše.
Ďalšia perla z Dilvermoonu. Absolútne neakčný príbeh ale s pointou silnou ako dopad niekoľkotisíc tonového asteroidu na zemský povrch. Ak ste niekedy chceli napísať poviedku, novelu, román, ságu alebo len prevádzkujete nejaký redakčný systém a došla vám inšpirácia, možno ste si povedali, keby tak existoval softvér, ktorý by na základe niekoľkých údajov dokázal vytvoriť automaticky celý text. A o tom je tento príbeh. Návštevníci Dilvermoonu si platia za mýty, ktoré vytvorí stroj…
Príbeh má dve úrovne. Prvá úroveň je o stroji a jeho zákazníkoch a druhou úrovňou sú samotné mýty. Teda autor tu fabuluje jedna radosť a má to logiku. Zatiaľ čo v prvom mýte prichádza o dušu živý tvor, v druhom mýte dušu hľadá stroj. Samotnú pointu neprezradím, ale ak o nej budete trochu premýšľať švihne vás ako roztrhnutá struna basovej gitary. Už sa opakujem, ale opäť je to výborná poviedka. Táto zbierka tuším neobsahuje slabé miesta a to mám pred sebou už len tri poviedky.
Človek nepodobajúci sa na človeka môže byť viac ľudskejší ako ľudia vyzerajúci ako ľudia ale konajúci chladne a s kalkulom ako stroje. Príbeh je o mentálnom priateľstve jedného vyvrženca s telepatickými schopnosťami a jaštera (draka?) ale aj o jednom obchodníkovi so živými tvormi a jednom krotiteľovi zvierat, ktorému hlavný hrdina radikálne zmení život. Poviedka sa mi páčila, pôsobila empaticky ako tichý song v čase keď telo a mozog sú unavené a potrebujú si odpočinúť…
Cyberpunkový nárez akcie a boja o prežitie na ostrovoch planéty Inferno. Niekoľko kyborgov s rovnakými tvárami, z ktorých iba jedna je pôvodná, ostatné sú klony. Jeden mechanozabijak a vražedná kryštalická mnemoflóra. Iba jeden môže prežiť. A smrteľná hra môže začať.
Zo začiatku som sa v tejto novelete trochu strácal, ako som sa začítal, mozaika sa začala postupne zapĺňať a súvislosti do seba začali zapadať. Ono to nie je zasa nejaká mláťačka ako by sa po mojich prvých vetách mohlo zdať, viac tu ide o myšlienkové pochody hlavnej a ostatných postáv. Vtip v tomto príbehu je v tom, že do poslednej chvíle čiatateľ nevie, ktorá je to tá hlavná postava.
Existuje vraždiace zlo z ocele a očami krvavo svietiacimi s ľudskými koreňmi a existuje absolútne zlo neľudské a neživé, krásne vo svojej podstate, zadávajúce príkazy. Ešte existujú aj živé bytosti, živí ľudia. Príkaz znie: vyvraždiť! Toto sú autorom rozdané karty v tejto hre, kde prehráva každý a poker môže začať. Je tu jedna vysoká karta, tou je žena s bujnou hrivou a veľkými očami, ako inak. Hra sa začína zauzlovať, aby napokon víťaz rozbil bank a zároveň stratil aj to posledné, čo mu ešte zostalo… Ale to je len jeden uhol pohľadu.
Autor tu nastoľuje opäť otázky bytia, tentoraz si ich bude klásť tvor z ocele a dávno mŕtvou ľudskou dušou, teda v podstate obrátené garde ako v poviedke „Brána tváří“. Čo sa týka hodnotenia, nebol som schopný ubrať hviezdičku :)
Väzenie v ďalekej budúcnosti, odsúdenci odsúdení za ťažké zločiny na tisícky rokov na prežívanie vlastného psychického pekla v rôznych formách so stupňujúcou sa intenzitou. Telá uväznené vo zvláštnych boxoch. Horšie ako Matrix, lebo nikomu z nich nie je povolená úľava. Je to príbeh o najčiernejších nočných morách. Čo z tých kontajnerov vylezie po tej strašne dlhej dobe? Pýta sa aj hlavný hrdina – dozorca – odsúdenec, prežívajúci svoje vlastné peklo. Poviedka mohla byť viac rozvinutá, napriek tomu je výborná.
Keď som začínal čítať túto poviedku stlmil som hudbu na pozadí, neskôr som ju stlmil ešte viac, asi v strede som ju vypol úplne a hltal som už len autorove myšlienky pretavené do tohoto textu. Vstrebával som do seba každú novú vetu, slovíčko za slovíčkom, dlávil som ju svojimi tesákmi a čosi v mojom vnútri kričalo, že toto je sústo, ktoré chcem čítať. Má to presne taký emocionálny náboj ako niektoré diela od Londona, Sinclaira, Bradburyho, Forresta. Je to čosi živočíšne a ešte niečo viac, čo tu živočíšnosť presahuje a posúva myšlienku do inej roviny, na úplne iný level. Toto už nieje punkový song ani hardcore, toto je konečné štádium nirvány, nájdenie Zenovej cesty, nihilizmus naruby alebo objavenie svojho Boha.
Čo je dôležitejšie? Zachovanie vlastného života alebo zachovanie vlastnej myšlienky – odkazu v neživej forme? Toto je hlavná dilema hrdinu tejto poviedky. Môže byť neživá vec – stroj bytosťou, nositeľom myšlienky človeka? Jedna z najlepších poviedok aké som kedy čítal…
Aj v poradí štvrtá poviedka zachováva vysokú úroveň celej knihy. Ak predchádzajúca bola o strachu, táto bola o zbabelosti, ale o zbabelosti len zdanlivej. Čeliť intelektuálnej a fyzickej prevahe sa rovná totiž samovražde. A hlavný hrdina tu musí čeliť doslova diablovi, svojej viere aj prirodzeným pudom. Výborný autorov štýl len podčiarkuje bizardnosť tohoto sveta Dilvermoonu. Sveta, kde za peniaze dostať kúpiť všetko a kde napriek všetkému niekedy, ojedinele môžu padnúť aj nedotknuteľní a neporaziteľní.
Čo poviedka to ďalšia perla. Ak som sériu Emancipátor od tohoto autora prirovnal k punkovej vypaľovačke na koncerte vážnej hudby, toto už je čistý hardcore bez kulís, lebo tie už dávno explodovali aj s obecenstvom. Príbeh sa rozbieha pomalším no mohutným nástupom, ako skladba „Troops of Tomorrow“ od The Exploited a vrcholí ako nášup „The Massacre“ od tej istej kapely. A to všetko nie akciou a plytkým dejom ale myšlienkou. Keď sa táto explózia utne, je to v ten najsprávnejší čas, koniec…
Tu nenájdete roztomilých robotov z chrómu ani rozprávkové bytosti z fantasy príbehov. Dej vyviera z autorovho hlbokého vnútra, z krutej reality dneška zabalenej do sci-fi kabáta. Rozpráva o svete tvrdého biznisu, kde neexistuje súkromie a kde pocity sú na predaj. Nosnou témou tejto poviedky je strach. Strach sa dá potlačiť drogou, ale vtedy človek o niečo prichádza, o základný predpoklad na prežitie, lebo strach patrí k človeku ako základný pud sebazáchovy. Dávam najvyššie hodnotenie.
Je trochu problematické pochopiť priestor a reálie tohoto sveta, ale inak veľmi dobre poňatá poviedka. Čitaťeľ sa ocitne v koži otroka, stretne sa so spôsobmi manipulácie korporáciou SeedCorp a využívaním iných mysliacich tvorov pre biznis. Spánok je vo všeobecnosti veľmi osožný a v tejto poviedke je príčinou aj niečoho väčšieho. Vážení biznismeni neupierajte svojim otrokom právo na spánok, môže sa vám to vypomstiť.