Brána tváří

23.03.2012

Keď som začínal čítať túto poviedku stlmil som hudbu na pozadí, neskôr som ju stlmil ešte viac, asi v strede som ju vypol úplne a hltal som už len autorove myšlienky pretavené do tohoto textu. Vstrebával som do seba každú novú vetu, slovíčko za slovíčkom, dlávil som ju svojimi tesákmi a čosi v mojom vnútri kričalo, že toto je sústo, ktoré chcem čítať. Má to presne taký emocionálny náboj ako niektoré diela od Londona, Sinclaira, Bradburyho, Forresta. Je to čosi živočíšne a ešte niečo viac, čo tu živočíšnosť presahuje a posúva myšlienku do inej roviny, na úplne iný level. Toto už nieje punkový song ani hardcore, toto je konečné štádium nirvány, nájdenie Zenovej cesty, nihilizmus naruby alebo objavenie svojho Boha.

Čo je dôležitejšie? Zachovanie vlastného života alebo zachovanie vlastnej myšlienky – odkazu v neživej forme? Toto je hlavná dilema hrdinu tejto poviedky. Môže byť neživá vec – stroj bytosťou, nositeľom myšlienky človeka? Jedna z najlepších poviedok aké som kedy čítal…