Silmarien komentáře u knih

Prvá sólovka, bola som zvedavá ako to dopadne, keď budú chýbať slovné prestrelky notára a kapitána, ale vypálilo to veľmi dobre. Začiatok sa nesie v skoro selanke. Barbarič je doma, vedie staromládenecký život, usilovne si všíma pekné štiavnické dámy a po večeroch hrá karty a "študuje" s kumpánmi :-) jeho idylku mu naruší nielen jeden z vrchných predstaviteľov mesta ale i kastelán neďalekého hradu Sitno, Lučanský. Tomu totiž zmizla mladšia dcéra, panna Verona, na hrade sa nachádza i milosť pani Katarína Pálffyová a za humnami sa už blížia Turci... treba rýchlo konať a objaviť tajomstvá hradu skôr, ako celá situácia "vybuchne" jej aktérom pod rukami...

Červenák sa zbytočne nepitvá v nekonečných opisoch, jeho príbeh má dej, hoci nezabúda na dôkladný popis prostredia. Ten však nie je rušivý a hlavne v hradnej domácnosti na ňom vidieť vplyv Lengyelovej diela Život na šľachtickom dvore, ktoré aj sám autor uvádza v odporúčanej literatúre na konci svojho príbehu. Dodalo to príbehu ďalší punc dobovosti (nie že by to Červenák nezvládal veľmi dobre aj predtým) a ja som si celú knižku doslova užila a neodradili ma ani drobné spoilery z besedy - je pravda, že Juraj neprezradil nič dôležité :-)

Teším sa na Steina a Striebornú skalu, naozaj dúfam, že sa tam spolu o rok pozrieme.

Tak nech sa páči, rytieri spod Sitna z dávnych legiend vás čakajú, objavíte spolu s Barbaričom ich tajomstvá?

12 03.06.2017

Je to v poličke science-fiction a dúfam, že to tam ešte dlho ostane.
Hoci pri popise telestien som trochu strácala istotu.
Nadčasové dielo s ponurým nádychom i nádejou zároveň.

10 11.02.2018

Dve hviezdičky za tie lepšie časti a čitateľnosť. Štýl zaujímavých scén je tak dobrý, že sa človek raz nadýchne a je o dvadsať strán ďalej, to hej. Jedna hviezdička je za to, že som beznádejný romantik.

Začiatok sa neskutočne vliekol. Scenár bol daný, v prospech príbehu "bad boya" musíme najskôr zhovadiť "princa" alias pôvodné zviera v tomto prerozprávaní a potom začneme odhaľovať, že Rhysand je vlastne strašne dobrý a všetko robil pre dobro svojho sveta. Nie, to ani nie je spoiler, to bolo jasné každému, kto dočítal jednotku do konca.

Ako mi nevadia sexuálne scény v bežných akože historických romantikách typu Jude Deveraux, Julie Garwood a podobne, tu ma neskutočne vyrušovali. K rozprávkovosti príbehu sa vôbec nehodili, to, že majú féri zvieracie pudy sa dalo vyjadriť aj úplne inak, v náznakoch.

Beriem Rhysandovu suitu, tí sa mi páčili z celej knihy asi najviac. Mrzelo ma málo dôrazu na Feyrine schopnosti. Keď už z nej robíme novú Mary Sue, ktorá všetko dokáže, aspoň by sme mohli vedieť čo, ako, kde a prečo.

SPOILERY:
Naozaj urobila z Tamlina, ktorého to dievča milovalo najväčšieho idiota na svete, ktorý sa zrazu spriahne s najväčším zlom sveta? Po Amaranthe? Really? Naozaj nevyužila potenciál Lucienovej dilemy (nie, tie dve-tri akože scény je hrozne málo), ktorý má viac rozumu ako tento pokazený Tamlin ale zároveň je mu verný až za hrob?
Naozaj urobila z Rhysanda ideál dobra, obety a všetkého a zároveň ho nechala Feyre tajiť takú drobnosť ohľadom spojenia druha a družky, čo jej na prvú dobrú vykecá niekto, koho ulovila (mimochodom bez akéhokoľvek problému)?

Jasne, prečítam si aj tretí diel, ale fakt dúfam, že Sarah zachráni, čo pokazila (a chcem viac Luciena).

8 03.05.2019

Poviedka na obednú prestávku. O tom, že jednoduché veci môžu byť tie najlepšie a že konanie jedného človeka môže veľa zmeniť.
Ja som navyše čítala pekné vydanie s nádhernými ilustráciami, ktoré boli samy o sebe zážitkom.

8 22.11.2018

Ďalší koncert od Backmana. Opäť mi trvalo, kým som prestala nadávať na hlavnú hrdinku, tu mi to dokonca trvalo dlhšie ako u Oveho... ale potom to Fredrik urobil zas. Mávol svojím čarovným perom a rozlámal ma na kusy. Lebo tak som sa cítila v niektorých častiach knihy. Nerevala som ako pri Ovem, naopak, cítila som spokojné zadosťučinenie napriek mnohým veciam, ktoré sa tam stali. Páčilo sa mi, ako veci postupne vychádzali najavo, nič sme nedostali naservírované len tak.

A o čom to je? Celé je to u futbale. Aj keď to vlastne vôbec nie je o ňom. Lebo v každej krajine je jeden Borg, kde umierajú nádeje, aby sa znovu narodili. Hoci aj cez postaršiu pani, ktorá všetko rieši upratovaním.

"Dúfala, že mama skôr či neskôr vstane z postele, všimne si to a povie, že "to si urobila pekne", no to sa nestalo. O nešťastí nerozprávali nikdy, a keďže to neurobili, nevedeli sa rozprávať ani o niečom inom."

"Futbal je naozaj zvláštna hra. Lebo neprosíka o priazeň."

"Raz som kdesi počul toto: Láska k futbalovej lopte pramení z inštinktu. Ak sa prikotúľa k človeku na ulici, kopne do nej. Lebo ju má rád z toho istého dôvodu, ako sa zaľubuje. Lebo nevie, ako s tým prestať."

"Odpoveď jej neschádzala na um, iba prikývla. Obrala mu posledné pramienky z trička a dosť skleslo ich držala v dlani. Pirát ju objal. Za nič na svete nevládala pochopiť, ako mu čosi také mohlo zísť na um.
"Nemali by ste byť sama, človek s takým účesom by nemal byť sám," zašepkal.
Už bol takmer pri dverách, keď si Britt-Marie s pramienkami v dlani odkašľala a zašepkala odpoveď:
"Ak ti nepovie, že máš krásny účes, nezaslúži si ťa!"

"Ako sa volá tá hra?" stihla sa opýtať Britt-Marie.
"Idiot!" odvetil Sami a vzápätí sa do mobilu ohlásil slovo áno ako človek, ktorý pri tom nepoužíva ani výkričník, ani otáznik.
Britt-Marie pomerne dlho úporne premýšľala, kým sa odhodlala povedať:
"To je dobré pomenovanie pre toto cvičenie aj pre toho, kto ho vymyslel."

Na parkovisku zavládlo hlboké ticho. Preťal ho až hlas Osoby.
"Veď som hovorila - ako bodliak v zadku."
Osoba sedela na vozíku na prahu pizzerie a uškŕňala sa na Bankin chrbát. Britt-Marie si oprašovala sukňu.
"Netvrdím, že sa mýliš, to by som si nedovolila. No myslím si, že Bankin problém tentoraz nespôsobil bodliak v zadku, ale lopta v hlave."
Všetci sa rozrehotali. A Britt-Marie sa na nich za to neurazila. To bol pre ňu úplne nový pocit."

"Vega vykopla loptu cez celé ihrisko a ponad plot, takže zastala asi meter od Britt-Marie. Tá si odložila zoznam do kabelky, ktorú stisla tak silno, až jej zbeleli hánky, čo sa stáva, keď človek celý život očakáva, že sa čosi začne.
Potom trochu zadrobčila a z celej sily kopla do lopty.
Lebo teraz už nevedela, ako prestať."

"Takže preto ste necestovali do Paríža? Lebo nie ste taká, čo skáče?" spýtala sa.
"Lebo na Paríž som pristará," šepla Britt-Marie.
"Aký starý je Paríž?" pokračovalo dievča.
...
"Britt-Marie, ak nepatríte k tým, ktorí by skočili, ako dofrasa, ste sa dostali do Borgu?"

"Britt-Marie, viete, prečo robím svoju prácu?" znovu sa opýtala dievčina.
"Nie," priznala Britt-Marie.
"Moja mama celý život pracovala v sociálnych službách. Vždy tvrdila, že zo záplavy toho hovna a najväčšieho svinstva sa vždy vynorí slnečný lúč, krásny príbeh. A ten za to stojí."
Dievčina dlho-predlho mlčala. Potom jej slová rozžiaril úsmev:
"Vy ste môj slnečný príbeh, Britt-Marie."

8 12.01.2018

Osvienčim, rodinný tábor, blok 31 . Miesto, kde Fredy Hirsch dal deťom akúsi ilúziu normálneho života. Miesto, kde je vtedy štrnásťročná Edita Adlerová z Prahy miestnou knihovníčkou opatrujúcou osem kníh, z ktorých učitelia v bloku 31 každý deň učia deti a prežívajú svoje každodenné starosti v prostredí najväčšieho vyhladzovacieho tábora druhej svetovej vojny...

V prvom rade - je to vymyslený román, nie historická kniha. Je založený na skutočných udalostiach, ale napísaný tak, aby bol napínavý, plný akcie a hrdinstva. Čo nijako nezmenšuje jeho hodnotu. Je to opäť trochu inak podaná výpoveď o zverstvách, ktoré sa diali v koncentračných táboroch. Sledujeme nielen osud Dity, ale aj jej blízkych či iných ľudí z tábora, preto sa dozvedáme viac, ako v tom čase vedelo mladé dievča. Osud transportov z Terezína do Osvienčimu, ktoré sa stali najhorším masakrom českých Židov v druhej svetovej vojne.

Kniha sa mi veľmi páčila, bolo tam všetko čo má byť. Odvaha, hrdinstvo, napätie i kus šťastia. Z toho, čo som si načítala, tak aj dobre opísaný život v tábore.
Trošku som na začiatku bojovala s tým, či je to vlastne pravda alebo fikcia (nečítala som predtým anotáciu), takže som ešte počas čítania googlila :-)
Odporúčam si prečítať aj rozhovory s Ditou Krausovou, je to zaujímavé. Na konci knihy sú potom nejaké ďalšie objasnenia od autora.

Ja osobne som sa nemohla od knihy odtrhnúť, chodila som po celom byte s mobilom a čumela do neho každú voľnú sekundu.
(čítané 2/2017)

7 07.06.2019

Moje znalosti českej politiky sú pomerne povrchné a nečítam Respekt, takže jedno z častejších negatív v recenziách (že to nie je nič nové, ak človek číta Respekt a pozná autorove názory/stĺpčeky/články) u mňa odpadá. Nevadili mi ani ucelené kapitoly, ktoré navzájom nutne nesúviseli - pre mňa to bol výborný prehľad v kocke obohatený o skvelé kapitoly o Milošovi Zemanovi a Andrejovi Babišovi. Historický úvod do česko-slovenskej spoločnosti bol tiež zaujímavý, aj keď veľa vecí mi bolo známych, takto pokope mi to dalo ten potrebný širší kontext.

Sama sebe sa musím smiať, ako ma stále a znovu a ešte vždy prekvapí, že niektorí ľudia vedome klamú a keď sa im na to príde, tak už sa ani nehanbia, ani neospravedlňujú.
A tak.

Celé to bolo dobré, prečítajte si to.

7 12.02.2019

Pokračovanie. Ešte silnejšie.
Prerevala som pol knihy.
Zlé rozhodnutia, dobré rozhodnutia, nenávisť, láska, odcudzenie a znovu sa hľadanie.

Ďalej nečítajte, ak ste nečítali Medvědín.



"Blbci nebudou říkat, že HC Medvědín zničil Kevin, ale že ho zničil "skandál". Protože pro ně skutečný problém nepředstavuje to, že Kevin znásilnil Mayu, ale že se Maya nechala znásilnit. Kdyby neexistovala, tak by se to nestalo. V mužském pojetí světa jsou s ženskými vždycky problémy."

"Dlouhé manželství se skládá z tolika drobností, že když se poztrácejí, ani nevíme, kde je začít hledat. Třeba to, jak se ho dotýkala, jakoby ani vlastně nechtěla... Nebo jak ji jeho rty letmo políbily do vlasů, když ji míjel u kuchyňského stolu, a oba sa přitom dívali někam jinam.
...
Takže, když zmizí nikdo neví proč a lidé najednou žijí vedle sebe, a ne spolu."

"A Lifa si nevymýšlí. Tu noc s ním pak běhá po silnici tam a zpátky, dokud se nezhroutí na zem, a poté co ho Amat na zádech odnese domů, začne s ním běhat Zacharias. Když pak nemůže ani on, nastoupí další. Dva tucty pošahaných magorů, co Amatovi slíbili, že dokud bude potřebovat parťáka na trénink, nebudou kouřit ani pít.
Za deset let, až bude Amat hrát hokej profesionálně, na to nezapomene. Někteří z kluků, co tu dneska jsou, mezitím zemřou na předávkování, někteří zahynou násilnou smrtí, někteří budou ve vězení a z některých budou trosky. Ale někteři budou mít život, krásný a hrdý život. A všichni budou vědět, že tady kdysi v létě běhali pro vyšší cíl. Amat bude v televizi dávat rozhovory v angličtině, a když se ho reportér zeptá, kde vyrůstal, odpoví: "I´m from Dolina." A každej magor tady bude vědět, že na ně nezapomněl.

Neměl tým. Tak mu dali armádu."

"Bohužel tohle všechno si za pár let pamatovat nebudeme. Mnozí z nás si při pomyšlení na tyhle měsíce budou pamatovat... nenávist. Protože takhle zkrátka fungujeme, v dobrém i zlém, a vždycky definujeme dobu podle jejích nejhorších okamžiků. Takže si budeme pamatovat násilí, protože to tehdy začalo. Mluvit o tom samozřejme nebudeme, to se tady nedělá. Místo toho budeme mluvit o hokejových zápasech, abychom se nemuseli zmiňovat o pohřbech, které se konaly mezi nimi."

"Maya kývne. Jdou domů k Aně. Přede dveřmi Maya zalže kamarádce, že je v pořádku, že zvládne dojít domů sama, protože Ana se tak strašně snaží, aby všechno bylo zase normální, a Maya ji nechce zklamat.
Ale když je pak sama, sedne si na pařez a rozbrečí se. Pošle esemesku mámě. "Můžeš mě vyzvednout? Prosím."

V těchle lesích ani nikde jinde není máma, která by projela mezi stromy rychleji."

"Nikdo neví, odkud se bere násilí, a proto si rváč vždycky může myslet, že má pro své jednání pádný důvod. "Neměls mě provokovat." "Víš, jaký pak jsem." "Je to tvoje chyba. Zasloužils to. řekl sis o to."

"Mira o tej nábojnici nikdy dětem, Peterovi ani nikomu jinému neřekne. Ale když se vrátí domů, sedí oba sousedé, stará paní a ještě starší pán, v zelených tričkách na rozkládacích židlích před garáží. Dveře do domu mají otevřené, v předsíni se svítí, Mira vidí, že děda si uvnitř opřel pušku. Je starý a pomalý, puška možná není ani nabitá, ale to je jedno. Paní na Miru kývne a řekne:
"Běžte se prospat Miro. My tady jen trochu dohlédneme na provoz."
Stařík otevře termosku s kávou a řekne:
"Říká se, že tu v posledné době nějaké stěhovací firmy začaly dostávat špatné informace a jezdí na nesprávné adresy. Ale v téhle čtvrti už se to nebude opakovat."
Pár slovíček. Drobné gesto. To stačí, abychom dali najevo, že tu bydlíme taky.
A nenecháme si srát na hlavu."

"Ja vím chlapče. To je jasný. Prostě si jen budeme muset najít nový "normálně". A teď jsou tu dva druhy lidí: někdo potřebuje víc času a někdo víc rozumu. Ten druhej typ je ztracenej ale nejspíš musíme počkat na to, kolik lidí spadá do toho prvního, a pak jim to budeme moct začít vtloukat do hlavy."
Benji se vyhne jejímu pohledu.
"A vás jsem taky zklamal?"
Ramona se do hlasitého smíchu a přitom vykašlává kouř.
"Mě? Protože chceš spát s chlapama? Ty moje zlato, tebe já jsem měla vždycky ráda. Přeju ti šťastnej život. Takže je mi jen líto, že chceš spát s chlapama, protože ti rovnou můžu říct, že s chlapama k žádnýmu štěstí nepřijdeš. Ti jsou jenom na obtíž."

"Fatima vejde do hedské haly sama, ale nese si dva lístky. Sleduje zápas a vedle ní je jedno místo prázdné, místo pro Ann-Katrin. Když na led vyjede Amat, vstane a začne fandit, když vyjede Bobo, jásá dvakrát tolik. Odteď to tak bude dělat na každém zápase, kde bude hrát Bobo nebo jeho sourozenci. Ať se vrtnou kamkoli, na tribuně bude praštěná ženská, která randál za dva."

"Lidé si šeptají, ukazují, nikdo se jim však nepodívá do očí. Někdo se možná stydí, někdo neví, co jim říct. Hodně lidí by za nimi možná chtělo zajít, ale bojí se být první, kdo vstane.

A tak jich vstane rovnou pět.

Dědci. Mají na sobě zelená trička s nápisem "Medvědnín proti všem" a cestou se popichují za to, jak příšerně zestárli. Jeden z nich nabídně rámě Benjiho matce a dovede ji na své místo. Zbytek přenechá místa sestrám. Když Adri míjí jednoho z nich, ten jí stiskne ruku a řekne:
"Řekněte bratrovi, že ti, co nejvíc křičí, jsou možná nejvíc slyšet. Ale nejvíc jich není. Nás je mnohem víc."

7 27.10.2018

Válka, o které nechcete nic vědět... ale mali by ste.
Nie je to kniha pre každého.
Treba mať aspoň nejaké základné povedomie, inak sa stratíte v menách a stranách. Tým, že je kniha zosumarizovaním článkov, ktoré autor písal a ktoré na seba nenadväzujú, môže byť občas chaotická. Na druhej strane, dá sa čítať pomaly, a tak sa môžete nechať zasiahnuť Urbanovým realizmom a neprikrášleným opisom nie raz ale 20-30x... koľko len chcete. Je to ďalšia z tých kníh, kde som to niekde v tretine vzdala a prestala si označovať zaujímavé myšlienky, lebo by bola označkovaná ako štátnicové otázky historika.

"Připadá mně, že ten nahoře sedí se seznamem lidí ze Sarajeva a jenom si odškrtáva," pokračuje Dragan.
...
"Lidé jsou hrozně unaveni. Doktoři a lékařský personál ze všech nejvíc... Doktor Nakaš Několik týdnů z nemocnice neodchází vůbec... Pro lidský organismus je to hrozně vyčerpávající a na nás všech je to znát. Nedávno jedna starší sestra ráno ulehla s jednoduchým zápalem plic a během noci umřela. Její organismus neměl sílu rvát se dál."
...
Snažil jsem se přepsat rozhovor s Karimem Zaimovičem, nejznámějším mladým uměleckým kritikem v Sarajevu. O několik dní později mu v mozku uvízla miniaturní střepina minometného granátu. Píši to jako přání, aby se uzdravil. Možná, že je to i rozloučení. V září se sem vrátím. Někdo se odstěhuje, někdo bude na frontě a ten, co tam nahoře sedí se seznamem lidí ze Sarajeva, si zase odškrtne pár jmen.

Potom Karim zemřel a on mi řekl: "Někde hluboko má každý člověk celý život připravený prostor pro bolest a smutek ze ztráty rodičů. Celý život víme, že zemřou před námi, vědí to i oni a všichni se tomu podřizujeme. Jsme na to připraveni. Nikdo z nás ale není připraven na smrt dětí. Je to jako generální zkouška na vlastní smrt."

6 31.12.2018

Príbeh o mestečku. O hokeji. Ale hlavne o ľuďoch. O všetkých typoch, ktoré môžete v priereze spoločnosťou nájsť. O tom, ako sa hľadajú výhovorky, o tom, aké je niekedy jednoduché len stáť a nič nerobiť a aké je zložité niečo urobiť. O tom, ako správne a nesprávne nie je vždy automaticky dobré a zlé.

Backman plne využíva štruktúru kapitol a údernosť vlastného jazyka, aby si získal čitateľov. Možno odhalíte tie vety, ktoré sú tam naschvál, aby ste čítali ďalej. Ale robí to dobre. A hovorí pravdu.

6 27.10.2018

Výborná detektívka.
Jack McEvoy príde o brata, Sean spáchal sebevraždu. Jack ako reportér vrážd hľadá nielen pravdu, ale aj odpoveď prečo a spustí lavínu vyšetrovaní, ktoré odhalia oveľa viac ako len jedného detektíva, ktorého dobehla vlastná práca...
Myslela som si, že mám Connellyho "prečítaného". Odhadla som zvrat v polovici knihy a následne naň čakala do konca. V istom momente som si myslela, , že som ho dostala, ale on to zase zaonačil tak, že som si celú záhadu užívala prakticky do posledného písmenka. Výborná oddychovka vo veľkom štýle.

6 26.06.2017

V podstate sme sa nič nedozvedeli. Nejaké ukončenie s vysvetlením sa vlastne nekonalo, záver ok, ale taký očakávateľný.
Celú knihu sa skoro nič nestalo. Našli sme ich tam, kde skončili, potom presun hore dolu a medzitým nič.
Záver trilógie si predstavujem inak. A mám asi milión ďalších otázok.

6 27.04.2017

Sága pokračuje. Archer nás nechal v napätí na konci minulého dielu, aby nás teraz previedol ďalšími rokmi rodiny Cliftonovcov a Barringtonovcov a ich priateľov či naopak protivníkov. Veci sa rozplietli a znovu zaplietli, do hry vstúpili noví hráči, ostali v nej staré postavy a niektorí zase opustili scénu. Po 380 stranách to Jeffrey opäť nechal otvorené, koniec koncov ako je jeho dobrým zvykom, aby sme si ohrýzali nechty, až kým nevyjde piata časť.

Štýlovo je to klasický starý Archer. Kto pozná jeho tvorbu, vie niektoré veci predvídať, napriek tomu tam bolo niekoľko prekvapení. Niekedy nadhodí udičku, aby vzápätí rozohratú linku prekvapivo rýchlo vyriešil (čím nás ale zabavil a kdesi povedľa si prihrieva polievočku na oveľa väčšiu akciu). Nechýba politika a bankovníctvo starých dobrých Ostrovov.

6 24.03.2017

Zaujímavý príbeh dievčaťa z Chorvátska počas vojny v 1991. Dve časové línie, traumatizovaná hrdinka. Hneď po dočítaní som dala 4*, ale zmenila som to na 3. Príbeh bol priamočiary, štýl jednoduchý, v celkovom dojme s odstupom jedného dňa mi celá kniha prišla skôr ako náčrt budúceho bohatšieho románu. Páčilo sa mi vykreslenie Aniných príbuzných, ona sama ale ako postava ostala trochu plochá. Autorka sa možno priveľmi snažila nám ukázať ako vedia obete vojny trpieť aj po rokoch, ale táto snaha sa úplne nevydarila. Koniec bol priveľmi odseknutý a v príbehu ostalo veľa prázdnych miest. Napriek tomu neľutujem, že som to čítala.

5 09.12.2018

Nesmrteľná klasika, ktorou som si "dočítala" ďalší rest vo svojom klasickom literárnom vzdelaní. Mám rada tento štýl písania, metodický, kde všetci účastníci spolupracujú a diskutujú o plánoch, páčil sa mi štýl zápiskov aj denníkov. Na druhej strane je pravda, že práve štýl otupil možnú "hororovosť" celého diela a nebála som sa pri ňom ani sekundu, čo mi však vôbec nevadilo.
Bolo to ako príjemný návrat domov po všetkých možných YA upírčinách :-)

5 11.02.2018

Najrýchlejšie prečítaná kniha od Svetlany Alexijevič.
Zhltla som ju za dva dni napriek ťažkej téme, cítila utrpenie matiek, vnímala zatrpknutosť mužov, snažila sa pochopiť bezradnosť i snahu o vlastnú obranu. Svetlana opäť nechala hovoriť druhých, mužov i ženy, z jedného i druhého brehu, strhla všetky nánosy a nechala len strohú pravdu. O ďalšej stratenej generácii. Neobviňuje, nepranieruje, necháva každého, nech si jej surové dielo preberie sám. Záver už len dokazuje a ukazuje, že tieto knihy sú potrebné, lebo odkrývajú nielen krivdy ale i strach mocných. A tak to má byť.

"Temná strana umenia. Napríklad včera som videla, ako po franforcoch zbierali chlapcov, ktorí šliapli na protitankovú mínu. Nemusela som sa tam ísť pozerať, ale išla som, aby som o tom napísala. Tak teraz píšem...
Mala som tam však vôbec ísť? Počula som, ako sa mi dôstojníci za chrbtom smiali: že reku, teraz sa báryšňa vyľaká. Išla som a nebolo v tom nič hrdinské, lebo som tam omdlela. Od horúčavy alebo od šoku. Chcem byť úprimná."

"Ibaže mňa dvakrát podviedli: poslali ma do vojny a nepovedali pravdu o tom, aká je to vojna - pravdu som zistil až o osem rokov. Pod zemou ležia moji kamaráti a nevedia, ako ich s tou podlou vojnou podviedli. Niekedy im až závidím, lebo sa o tom už ani nikdy nedozvedia. Už ich viac nepodvedú."

"Bolo to pri Bagrame. Vošli sme do kišlaku, poprosili sme o jedlo. Podľa ich zákonov totiž hladnému človeku vo svojom dome nesmú odmietnuť ponúknuť teplý posúch. Ženy nás usadili za stôl a nakŕmili. Keď sme odišli, ich vlastní tie ženy a deti na smrť dobili kameňmi a palicami. vedeli, že ich zabijú, no napriek tomu nás nevyhnali. A my sme k nim prišli s našimi zákonmi... Do mešity sme vchádzali v čiapkach..."

"Za deväť rokov sa u nás nezačalo vyrábať nič nové. Obväzy boli tie isté, dlaha detto. Sovietsky vojak je ten najlacnejší vojak. Najtrpezlivejší, najnenáročnejší. Nezásobený, nechránený. Materiál, ktorým netreba šetriť. Tak to bolo v štyridsiatom prvom... A o päťdesiat rokov takisto. Prečo?"

"Štyri dni pred naším príchodom jeden bažant hodil do stanu supermazákov granát - sedem dembeľov len tak bum! - a už ich nebolo. A sám sebe potom priložil hlaveň do úst a odstrelil si mozgy. Pripísali ho na vrub bojových strát. Na matičku vojnu sa dá všetko pripísať... Doriti!
...
Keď teraz čítam o afganskom bratstve, mám chuť sa iba smiať. Niekedy o tom bratstve natočia a všetci tomu uveria, a ak na ten film aj pôjdem, tak iba preto, aby som videl afganskú scenériu. Zdvihneš hlavu - hory! Fialové hory. Nebo! A ty si tam ako vo väzení. Ak ťa nezabijú duchovia, tak ťa dodrbú tvoji vlastní.
...
Pochopil som... Rozprávam vám nie ani tak o vojne, ako o človeku. O tom človeku, o ktorom sa v našich knižkách píše málo. Ktorého sa boja. Skrývajú.
...
Tak... Pokračujem... Viac som trpel kvôli našim, "duchovia" z teba robili muža, ale naši z teba robili hovno. Až v armáde som pochopil, že každý človek sa dá zlomiť, rozdiel je iba v prostriedkoch a prejdenom čase."

"Doktori sľubujú, že sa mi pamäť môže vrátiť... Vtedy budem mať dva životy: ten, o ktorom mi porozprávali, a ten, čo bol. Príďte vtedy a ja vám porozprávam o vojne..."

"Skončil som výšku, pracujem ako inžinier. Chcem byť iba inžinierom, nie veteránom afganskej vojny. Nerád spomínam. Aj keď neviem, čo s nami bude, s generáciou, ktorá prežila. Prežila vo vojne, ktorú nikto nepotreboval. Nikto!"

"Mal som šťastie... Vrátil som sa domov s rukami, nohami, očami, bez popálenín a nezošalel som. Už tam sme pochopili, že to nie je tá vojna, na ktorú sme išli. Rozhodli sme sa teda, že aspoň dobojujeme, zostaneme nažive, vrátime sa domov a až tam sa to budeme snažiť pochopiť...
...
Dole ide starček a oslík. Strieľajú z granátometu: Šaaaarrrachh! Nezostal ani starček, ani oslík.
- Chalani, čo vám šibe? Starček a oslík... Čo vám urobili?
- Včera tiež išiel starček a oslík. Išiel aj vojak. Starček a oslík prešli, ale vojak zostal ležať...
- A čo keď to bol iný starček a iný oslík?
Nedá sa preliať prvú krv. Celý čas budeš strieľať do včerajšieho starčeka a včerajšieho oslíka.
Dobojovali sme. Zostali sme nažive, vrátili sme sa domov. Teraz sa to snažíme pochopiť..."

"Hladní vojaci.... Dystrofici. Celé telo pokryté furunkulmi. Avitaminóza. A dukany preplnené ruským jedlom. Šialene sa krútiace zrenice umierajúceho od zablúdenej črepiny...
Náš dôstojník vedľa obeseného Afganca. Usmieva sa.
Čo s tým mám robiť? Bol som tam... Videl som to, ale nikto o tom nepíše... Taký optický klam... A ak to nie je napísané, vyzerá, že to ani nebolo. Tak bolo či nebolo?"

"Nedávno som bol u zubára... Prišli sme všetci so skorbutom, paradontózou. Koľko sme tam pojedli chlórového vápna! Vytrhli mi jeden zub, druhý... A od bolesti v šoku (injekcia mi nezabrala) som sa odrazu rozrozprával... A nemôžem sa zastaviť... Zubárka na mňa pozerá takmer až s odporom, na tvári sa jej premietajú všetky emócie. Plné ústa krvi a on ešte hovorí. Pochopil som, že tak sa na nás pozerajú všetci: ústa plné krvi a oni ešte hovoria..."

5 14.08.2017

Hotovo, dočítané. Množstvo faktov, ktoré si človek nedokáže zapamätať, ale prehrýza sa nimi lebo chce vedieť, trochu fascinovane, často zhrozene, občas nechápajúc. Snyder ozrejmuje, čo sa dialo na tzv. krvavom území približne v rokoch 1932 - 1945. Vymedzuje oblasť, zdôvodňuje a opisuje, čo sa dialo, prečo sa to dialo, dáva veci do súvislostí. A počíta... celú knihu počíta a pridáva na účet. Nenecháva nitku suchú, ale napriek tomu obviňuje vecne a svoje čísla podkladá faktami, hoci v závere píše, kde a prečo musel odhadovať.

A napokon hovorí o tom najdôležitejšom:

"Každý záznam o smrti naznačí, ale nemůže nahradit jeden svébytný, neopakovatelný život. Musíme tedy umět nejen správně spočítat mrtvé, ale i započítat každou oběť jako jednotlivce. Jedno hodně veliké číslo, které při podrobné analýze obstojí, se týká holokaustu: 5,7 milionu mrtvých Židů, z nichž 5,4 milionu připravili o život Němci. Avšak toto číslo stejně jako všechny ostatní údaje nesmíme vnímat jako 5,7 milionu - je to abstrakce, kterou nelze uchopit -, nýbrž jako 5,7 milionu krát jedna. Neznamená to nějaký druhový obraz Žida, jejž v 5,7 milionu případů potkala abstraktní smrt. Znamená to nesčetné jednotlivce uprostřed života, který byl zkrácený násilím: Dobciu Kaganovou, dívenku z kovelské synagogy, a spolu s ní všechny, kdo se tam tenkrát ocitli, všechny konkrétní osoby zabité za svou příslušnost k Židovstvu v Kovelu, na Ukrajině, na Východě, v Evropě.

Připomínky výročí se organizují u příležitosti kulatých čísel, desítek či stovek - ale čísla vypovídající o mrtvých se nám lépe pamatují, když údaje nejsou kulaté, když nekončí nulou. Pokud jde o holokaust, je tedy možná snazší myslet na 780 863 obětí Treblinky: ta trojka na konci může znamenat Tamaru a Ittu Willenbergovy, jejichž šatstvo se k sobě tulilo, zatímco sestry se už dusily v plynové komoře, a Ruth Dorfmannovou, která před odchodem do plynu plakala společně s holičem, jenž ji před smrtí stříhal. Může být snazší představit si jednu osobu na konci čísla 33 761 – tolik Židů bylo popraveno v Babím Jaru. Třeba to byla matka Diny Proničevové, ačkoli ve skutečnosti může být tou jednotkou každý zabitý Žid. Musí jí být. A také jí zůstává.

Při rozboru dějin masového zabíjení v krvavých zemích musí naše vzpomínka uchovat i jeden milion (krát jedna) Leningraďanů, které vyhladověla blokáda města, 3,1 milionu (krát jedna) sovětských zajatců, jež Němci pozabíjeli v letech 1941-1944, i 3,3 milionu (krát jedna) sovětských venkovanů, které stalinistický režim vyhladověl k smrti v letech 1932-1933. Tato čísla nikdy nebudeme znát přesně, nicméně i ona zahrnují jednotlivce: rolnické rodiny postavené před strašlivou volbu, vězně zahřívající se v zemljankách, děti přihlížející smrti svých nejbližších v Leningradě tak jako Táňa Savičevová.

Každý z 681 692 popravených za Stalinova Velkého teroru v letech 1937 až 1938 mohl vyprávět vlastní životní příběh: posledními dvěma zatčenými tak mohou být Maria Jurewiczová a Stanislav Wyganovski - manželé, kteří se setkali „pod zemí“. Každého z 21 892 polských válečných zajatců zastřelených NKVD v roce 1940 zastihla smrt v nejlepším věku. Těmi dvěma popravenými na konci by mohli být Dobieslaw Jakubowicz, otec, který snil o své dcerce, a Adam Solski, manžel, který si pořídil poznámku o snubním prstenu toho dne, kdy jeho život ukončila kulka.

Nacistický a sovětský režim proměňovaly lidi v čísla, z nichž část můžeme pouze odhadovat a část velmi přesně rekonstruovat. Jako vědci musíme po těchto číslech pátrat a uvádět je do souvislostí. A jako humanisté musíme oněm číslům vrátit lidský rozměr. Pokud to nedokážeme, znamená to, že Hitler a Stalin zformovali nejen náš svět, ale i naši lidskost.“

Dlhé roky moja najobľúbenejšia básnická zbierka. Viac asi niet čo dodať.

ŠACHY
Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachom,
pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,
nezabúdajte, že je problém, na kom
závisí vaše šťastie či pád.
Neukazujte svojmu súperovi päty
a dámu strážte, ak ju máte rád.
Nepúšťajte ju samu na výlety
- nevieme nikdy, čo sa môže stať.
Nakoniec sa to zvrtne na zákone,
že silu umu zdolá sila zrád.
V partii často vyhrávajú kone;
jedine kráľ však môže dostať mat.

5 06.05.2017

Detsky vazne o vaznej teme.

Connorova mama je chora, jeho otec zije s novou rodinou na druhom konci planety, s babkou si nerozumie, trapi ho nocna mora a jednej noci ho navstivi 7 minut po polnoci netvor. A netvor mu vyrozprava postupne tri pribehy.

To je vsetko. Ale AKO je to napisane a co to znamena, to je ten kumst, ktory robi tuto knihu takou zaujimavou. Ako sa zmierit, vyrovnat, pochopit, rozlucit, rozdelit, vratit, odpustit. O tom to cele je. Ale uplne to staci.

5 27.04.2017

Útla knižka s dvadsiatimi ponaučeniami z 20. storočia - o totalitárnych režimoch, čo im pomáhalo a čo bolo treba robiť, aby sa nerozvinuli. V paralelách sa Snyder vracia k voľbám USA prezidenta z roku 2016 a nastavuje celej kampani zrkadlo. Dvadsať ponaučení je dvadsať krátkych a úderných kapitol, kde sú jasne podané hlavné body, ktoré by sa mali dodržať, aby sa história neopakovala. Pre mňa veľké plus, že tam nie sú zbytočné omáčky a je to napísané veľmi zrozumiteľne.

P. S. Snyder dosť odkazuje na niekoľkých autorov, medzi iným aj na Hannah Arendtovú či Václava Havla
P. P. S. je tam aj Harry Potter! :-D

5 20.04.2017