Mimir komentáře u knih

Profesor Halík, odvaha, trpezlivosť a neutíchajúci uragán životnej energie. Človek, ktorý veľa prežil, preštudoval, premyslel, precestoval a pretrpel, a tým rozhodne splnil svoje vlastné kritérium na to, aby dokázal predložiť druhým niečo hodnotné k úvahe. V knihe sa cestou autobiografie zamýšľa nad tým, ako so životom nakladal, k čomu dozrel, čomu porozumel, čo sa naučil a predovšetkým, čím obohatil život druhých. Než čitateľa vezme za ruku, než začne popisovať, čo vidí, doznáva sám sebe, kde stojí, odkiaľ sa díva a tiež, prečo tam stojí. Text sa tak stáva úprimným "curiculom vitae", ktoré provokuje, podnecuje a inšpiruje pozorného a vnímavého pútnika, ktorých má Halík tak rád, pretože ako sám hovorí: "Len to srdce, ktoré sa neprestajne chveje svätým nepokojom, môže nakoniec spočinúť v mori Božieho pokoja."

Mravoučné veršíky, ktoré mi v mnohom pripomínali Valašskú školu od Gavloviča, a podobne ako františkánsky mních, aj Brant v nich dokonale zrkadlí spoločenský étos svojej doby.

Náš úděl není jednoduchý:
Nevidět, mlčet, zústat hluchý,
Vdechovat to, čo jiné dusí,
Být labutí uprostřed husí.

3 17.11.2021

Teší ma, že som prvý, kto môže niečo málinko napísať o politickej polemike od ženy vysokých intelektuálnych, morálnych i náboženských nárokov, ktoré nekládla len na seba, ale ako to pri takýchto ľuďoch býva pravidlom, aj na svoje okolie. Seba trýznila vyčerpávajúcim hladom po poznaní, tým druhým bola často zlým svedomím. Opísať osobu a dielo tejto ženy veľkých cností, je obávam sa nad moje sily. Ostáva arcipraškodou, že opustila tento svet a svoje tvorivé poslanie tak rýchlo.

Existujú myšlienky a úvahy mysliteľov, ktoré nakoniec dostanú sa nám do rúk v podobe knihy, a ktoré nám umožnia poodhaliť záves dovtedy nepochopiteľných javov. Myslím tie, ku ktorým sa neustále približujeme len otázkami a po odpovediach ani chýru ani slychu. Takýmto fenoménom je aj politika a celé jej tajomné čaro, ktoré vnímame na tých, ktorých nazývame príznačne politikmi. Naozaj je politika nevyhnutná? Aké zriadenie je pre ľudí to najlepšie? Prečo politik stráca charakter? Prečo je nevyhnutne spätá s korupciou? Existuje zopár kníh, ktoré priamo alebo obrazne dokáže uspokojivo tie palčivé otázky zodpovedať a táto je jedna z nich. Výrazne ju teda odporúčam každému, kto chce zvedieť o politike viac, a ak by nestačilo, potom medzi takéto knihy patria nasledovné: Zvieracia farma (George Orwell), Vladár (Machiavelli), O slobode (J. Stuart Mill)

3 23.02.2021

Vcelku kratučká, avšak duchaplná úvaha nad tým, ako prebehne popri dospievaní, tom fyzickom v ľudskom živote aj vnútorné dozretie, nie len vo veci osobnej spirituality, na ktorú by mohol byť autor obmedzený, vzhľadom na jeho pôsobenie. Rohr sa nezamýšľa len nad nejakým ideálom uchopenia Boha a jeho premenami v procese starnutia, skôr sa snaží na pomerne malom rozsahu čo najintenzívnejšie sprostredkovať svoje mienenie o povahe a ceste zrelého a vyrovnaného človeka. Ako prísť k zrelosti? A ako viem, že som vyzretým človekom? Autor tento proces delí na dve podstatné a nadväzujúci časti. Vyjadruje to nasledovne:
"Človek má v živote dve hlavné úlohy. Prvou je vybudovať si pevnú "nádobu" či identitu, druhou je zistiť, čo by malo byť jej obsahom" a na inom mieste: "...v prvej polovici života píše človek text a v druhej píše komentár k tomu textu." Oba príkladné výroky vyzdvihujú hlavne význam vzájomnej a silnej prepojenosti.Je to ako vo futbalovom zápase, ak jeden tím vsieti gól a skončí prvý polčas, do druhého polčasu tímy nenastúpia za stavu 0:0 a všetko sa začína odznova, a tak i Rohr uvádza na svojich postrehoch, že mnohé z prvej polovice života nesie si človek do polovice druhej, mení sa len jeho postoj či vnímanie:
"Každý potrebuje na začiatku života zažiť úspech, prijatie a pozitívnu spätnú väzbu , inak sa za týmito vecami bude po zbytok života za nimi naháňať."
a inde:
"Ak ste odpustili sami sebe svoju nedokonalosť a svoje zlyhania, môžete ich rovnako dobre odpustiť každému. Ak ste to vo vzťahu k sebe neurobili, tak sa obávam, že budete svoj smútok, súdy a márnosť prenášať na ostatných."
Naše životné cesty sú úžasne jedinečné, ako každý, kto po nich prechádza, každý teda máme svoju súkromnú odyseu, nezabúdajme na to!

3 21.02.2021

Retrospektívne pohľady "cez rameno" vyrovnaného človeka, ktorý bilancuje svoj život sú vždy v mnohých ohľadoch inšpiratívne a poučné pre tých, ktorí vehementne netrvajú na tom, že ich poučí až životná empíria, učiteľ neúprosný. Obzvlášť človek ako Rousseau sa má za čím obzerať, totiž nebol človekom, ktorý by sa usadil a uspokojil so životom hodinára, po vzore svojho otca. "Koniec koncov v priznaní, že "sám neviem, čo chcem" , možno nájsť prísľub niečoho veľmi významného. Tí, čo vedia, čo chcú, zvyčajne chcú bagateľ a usilujú sa o menej hodnotné dobrá ako napr. bohatstvo", píše Lev Šestov a ja vychádzajúc z viac ako trinástich pokusov Jeana-Jacquea objaviť svoje poslanie medzi ľuďmi (živil sa ako rytec, lokaj, študent v seminári, hudobník, štátny úradník, roľník, učiteľ, pokladník, odpisovač nôt, spisovateľ a osobný tajomník) nemôžem nevidieť Rousseaua v slovách ruského filozofa. Takýto životný príbeh má veľa, čo ponúknuť aj mladému čitateľovi, ktorý ešte možno len spoznáva plody občasného kritického zamyslenia sa nad sebou samým. Z rezignovaných riadkov cítim, ako autor kvituje slovám: Staň sa iným! Neprestávaj to skúšať, bárs by sa ti spoločnosť vysmiala za to, že ťa živia aristokratky, bárs by si ľuďom nastavil zrkadlo a tak sa stal persónou non gratou, bárs by si pochybil pri výchove detí a zľakol sa zodpovednosti. Človek, by nemal otáľať s odhodlaním, pretože sa môže stať, že sa konečne odhodlá k činu, ale už nie sú sily, ktoré by napol. Myslím, že toto dielko, v prípade komplexnejšieho záujmu o francúzskeho filozofa, je potrebné čítať až na konci, prinajmenšom po Vyznaniach.

"Keď človek prestane dúfať, že raz nastane stav, po ktorom túži, ostáva žiť v spomienkach."

3 30.04.2019

Štruktúra kontinuálneho vývinu vedy:

1. Obdobie normálnej vedy - výskum je v zhode s paradigmou
2. Obdobie anomálií a krízy - výskum je v rozpore s paradigmou
3. Obdobie revolúcie - výskum vyžaduje prestavbu/zavrhnutie starej paradigmy

Tento cyklický kruh vývinu vedy je pravdepodobne esenciálnym posolstvom autorovej rozpravy, ktoré sa snaží sprostredkovať čitateľovi. Autor stanovuje pre jeden z komponentov disciplinárnej matice toho ktorého odboru termín paradigma (model/vzor), ktorý si vedecká obec osvojila pomerne rýchlo. Samotný termín paradigma však vznikol v kontexte prírodných vied a jeho použitie v problematike vied spoločenských alebo humanitných je otázne. Ekvivalent pre vedy o človeku a kultúre vyslovil Michel Foucault, totiž: epistéma a definoval ho ako: "Epistémé je jakési "myšlenkové nevědomí" dané doby, takže ovšem určuje podobu i hranice jejího myšlení. Epistémé znamená určitý rastrovací princip, který umožňuje řád věcí, s nimiž jsme ve styku. Epistéme jako určitý výkladový kulturní kód tak tvoří apriorní strukturu, která funguje jako lidskému poznání vzdálený regulativní princip. Foucault v knize "Archeologie vědění" rozlišuje tři hlavní epistémé: renesance, osvícenství a romantismus."

Thomas Kuhn, fyzik a historik vedy učinil týmto objavom pomerne radikálny krok k pochopeniu a porozumeniu, akým funguje mechanizmus pokroku inovačného "kolosu", všeobecne nazývaného veda.

3 19.04.2019

Senecu robí unikátnym jeho filozofický cit a bezprecedentná schopnosť liečiť slovom. Cum grano salis v ňom vidím terapeuta osloveného keď už nie priamo, aspoň formou dopisov mnohými strápenými dušami so svojimi najrôznejšími nešťastiami. Necháva sa ovplyvniť stoickou filozofiou a filozofiou Epikura, avšak prenáša ju z neplodného prostredia stĺporadia medzi jednoduchých ľudí, čím umožňuje jej dotyk na vnútro každého človeka.

3 03.04.2019

Podarené kompendium myšlienok, úvah, maxím či nápadov a postrehov nemeckého fyzika, matematika a v neposlednom rade: satirika a kritika Lichtenberga. Aforizmy vynikajú ostrým vtipom, sú zábavné, poučné a už počas autorovho života boli veľmi obľúbené. Autora post mortem oceňovali rôzne veľké osobnosti ako napr.: Kant, Goethe, Kierkegaard, Schopenhauer, Tolstoj, Wittgenstein či Nietzsche. Záverom dodávam, citujúc autora: "Ak máš dva páry nohavíc, jedny predaj a kúp si túto knihu".

3 19.03.2019

"Otec dejepisu" , titul, ktorý je odrazom niečoho, čomu človek Hérodotos zasvätil svoj život. Odhodlane putoval v čase vzostupu antického Grécka, a naopak súmraku ríši úrodného polmesiaca, po blízkych krajinách so zvitkami a zapisoval na ne to, čo sa dozvedel. Otravne prenasleduje zabudnuté, domáha sa pamätí, prehľadáva rodokmene, vyratúva počet padlých, či nasadených a neodbytne klope na dvere každého, od koho potrebuje počuť odpovede. Takto si predstavujem plnenie jeho "otcovských" povinností, a že si tieto povinnosti plnil svedomito svedčí dieťa, ktoré "vychoval".

3 15.03.2019

Octavio Paz vo svojich esejach píše:

"Nie je možné kritizovať akúkoľvek báseň, každá je unikátna a dokonca aj preklad už báseň pozmeňuje."

S autorom súhlasím, pretože keď vzniká báseň, a my vyslovujeme nevysloviteľné pomocou symbolov a mystiky, vyhneme sa tak neplodnosti okamihu, kedy si básnik uvedomí nedostatočnosť bežných slov, no zároveň báseň zahaľujeme plášťom tajomna. Paz-ova tvorba je vyladená do krehkej rovnováhy, je citlivá no súčasne prekypuje symbolikou. Domnievam sa, že som veľa toho neodhalil, avšak i to málo ma dostatočne zasýtilo.

"Chcel spievať, spievať,
aby zabudol
na svoj pravý život lží
a spomínal
na svoj lživý život právd."

3 18.02.2019

Ak sa táto knižka dostane do rúk spisovateľskej duši, už spoločnosťou ocenenej alebo zatiaľ v skrytosti tvoriacej pre potešenie svoje a blízkych, povie si: Orwell mi hovorí zo srdca. Objaviť sa hneď v prvej úvahe s názvom: Prečo píšem, vo všetkých štyroch bodoch, ktoré autor uvádza ako odpovede, znamenalo pre mňa bezprostredné pochopenie. Ďalšie myšlienky už boli blahodárne, pretože posilňovali vzťah vzájomných sympatií - Smrť obesením nenechá nikoho chladným, Úvaha nad žabou obecnou a jej finálna myšlienka: " Planéta Zem stále ešte obieha okolo Slnka a ani diktátori, ani byrokrati, bárs s týmto procesom nesúhlasia, nie sú schopní ho zastaviť." je ako to už býva u Orwella zvykom, originálne nadčasová, a Spoveď recenzenta kníh je až nietzsche-ovsky úprimná a poučná v slovách: "Dokiaľ nemáte ku knihám nejaký profesionálny vzťah, neprídete na to, aké zlé väčšinou sú. Vo viac ako deviatich prípadoch z desiatich, by objektívna kritika znela: Táto kniha nemá žiadnu hodnotu." Vyjadril som sa len veľmi parciálne, a všetky eseje v tejto zbierke nesú svoje posolstvo a verím, že aj tie politické, ktoré mňa však osloviť nedokážu. Ak narazíte na túto knihu, vezmite si ju.

3 10.02.2019

Je to podivná vec. Tisíckrát som bol postavený pred otázku, či už pacientmi alebo známymi: "Pán doktor Peck, prečo je na svete zlo?" Ale za celé tie roky sa ma nikto nespýtal: "Prečo je na svete dobro?" Je to akoby sme automaticky predpokladali, že tento svet je vo svojej podstate dobrý, len bol akosi, nikto nevie ako, zamorený zlom. Keď sa nad tým zamyslíme, dávalo by nepochybne viac zmysel pokladať tento svet za prirodzene zlý, ktorý bol nejakým záhadným spôsobom nakazený dobrom.
Začínam slovami autora, ktorých výstižnosť ma zaskočila uvedomením, že som sa nad svetom takto nikdy nezamyslel. Podobne ma prekvapila "zmluva s diablom" ako mentálny konštrukt, ktorý sa stal poslednou nádejou v boji s OCD. Zdá sa, že racionálne podaná psychiatria dokáže zodpovedať mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré sa dovtedy pred zvedavosťou človeka skrývali pod rúškom tajomnosti, prípadne mystiky. Podľa môjho uváženia, je ašpirácia objektívne patologizovať zlo prehnaná. Spomínam si na výrok jedného spisovateľa: na svete neexistujú zlí vlci, len vlci nešťastní. Táto metafora skrýva myšlienku, že zlo má svoj skrytý motív a ten môže byť patologický (väčšinou je), ale zlo samotné by som si napr. v MKCH nevedel predstaviť. Celkom sa teda udivujem nad tým, že autor ako praktizujúci lekár - psychiater, odignoroval spomenuté diagnózy - OCD v prípade Georga, patologické vzorce výchovy v prípade Bobbyho rodičov etc. a namiesto toho sa snažil skoncipovať zlo ako samostatnú, všeobecne platnú diagnózu. Taktiež ma rušilo neustále sa odvolávanie na "vedecký prístup", ktorý ale vedecký vo svojej podstate samozrejme nebol (ide skôr o teoretické úvahy okorenené kazuistikami). Akoby autor tušil nejakú slabinu, ktorú som v knihe nebádal, kým ju autor sám zbytočne nevytvoril opakujúcou sa frázou. Kapitola o exorcizme so mnou nejak zvlášť nepohla a ostávam nezaujatým skeptikom. Kniha ale výborne mapuje život ľudí, ktorých by sme zdanlivo diagnostikovali opotrebovaným výrazom "v pohode". Takisto ukazuje aj perspektívu psychoterapie z pohľadu psychiatrov a psychológov a k tomu, len obdiv a rešpekt nad mierou trpezlivosti s pacientmi.
Boj za odstránenie ľudského zla začína vždy pred vlastným prahom, a sebaočisťovanie bude našou najväčšou zbraňou.

3 28.01.2019

Z autorovej tvorby je zrejmé, že sa orientuje na dnes kolaterálne diagnózy klinickej psychológie/psychiatrie, svojho času nazývané psychopatie - dnes, poruchy osobnosti. Nejde o psychotickú ani neurotickú patológiu ľudskej psyché, skôr ich definujeme ako extrémne vystupňované črty osobnosti, avšak v dnešnej populácií sú nemenej bežné ako úzkostné či fobické neurózy. Ich liečba je výlučne psychoterapeutická, bez nasadenia farmák, a preto je veľmi vhodné, že v Rohrovi nachádzame autora-terapeuta, ktorý môže obsahom svojich kníh priblížiť paranoidného, narcistického, anxiózneho, či závislého človeka s dostatočnou mierou sebakritiky k ozdravujúcej úvahe nad sebou samým. "Nedokážem povedať nie. Nedokážem byť sám. Pokiaľ prežívam nejaký vzťah, ako by môj vlastný svet zmizol." píše autor na zadnej časti prebalu a vystihuje tým dokonale opätovné zlyhávanie človeka na ceste k osobnostnej samostatnosti, ktoré si bezradne vysvetľuje ako "nešťastie v láske" alebo "človek je predsa tvor spoločenský, je prirodzené, že chcem stále niekoho pri svojom boku". Problematika je živá v dvoch kontextoch - 1. rodič a dieťa, 2. partner a partnerka. Oboje sa prelína a recipročne kompenzuje. Je teda prirodzené, že autor začína, simultánne s ozrejmovaním rozprávkovej symboliky, obdobím detstva. In medias res by sme mohli upraviť do formy In medias radix, teda rovno ku koreňu, v tomto prípade je to vzťah k obom rodičom, ktorý sa neskôr nápadne odzrkadlí vo vzťahu k partnerovi-ke. Po Narcizme a Hystérií opäť výborné čítanie, ktoré odporúčam samozrejme širokému okruhu záujemcov, primárne však párovým terapeutom, prípadne párom, ktoré túžia zatiahnúť na hlbinu.

3 28.12.2018

Vojtech Zamarovský, ako ma presvedčil z predošlých prečítaných titulov, je povolaným človekom, ktorý venoval svoj život literárnemu sprostredkovaniu dejín staroveku "československému" čitateľovi. Naviac sa ukázalo, že Zamarovský píše štýlom verejnosti príjemným, čo sa dá usúdiť podľa opätovného vydávania väčšiny jeho titulov. Kniha je z valnej väčšiny apoteózou archeológie (sumerológie), vďaka ktorej dnes vieme pomerne dosť o živote národa z "Medziriečia", ale vychádzajúc práve z archeologických nálezov, snaží sa autor priblížiť aj každodenný život obyvateľov Uru, Lagaše alebo mesta Eridu. Ak by text pôsobil zdanlivo rutinne, autor obratne prebúdza pozornosť čitateľa vhodným sarkazmom, alebo zaujímavosťou. Tento oslovujúci odsek uvádzam, ako zaujímavú ukážku autorovho štýlu:

"Cesta po púšti nie je však jednotvárna, lebo púšť nie je jednotvárna. Naopak, má svoj pôvab. Všetci poznáme hory a mnohí more: púšť je rovnako veľkolepá, aj keď ináč. Na námietku, že je to predsa samý piesok, možno odpovedať: A more nie je samá voda? Kto tvrdí, že je zúfalo nudná, pravdepodobne na nej nevidel strieborné svitanie, chvejúcu sa fatamorgánu v poludňajšej žiare, ani zlatý západ slnka. Určite na nej nezažil ani hviezdnatú noc a náhlu piesočnú búrku. Napodiv v púšti sa cíti človek človekom: slobodný v myšlienkach a voľne prístupný dojmom, vzdialený od nevyhnutných pút modernej spoločnosti, a pritom blízky svojim ľudským druhom, či už tým vedľa za volantom alebo tým v diaľke, ktorým vďačí za bezchybný chod motora. Človeka na ulici veľkomesta si sotva povšimneme; keď ho stretneme na lúke či v hore, pozdravíme sa s ním. Keď ho však zazrieme ako pohyblivý bod na obzore púšte, neľutujeme kilometre, aby sme mu podali ruku a pozhovárali sa s ním v kombinácií najrôznejších rečí, hoci sme ho nikdy pred tým nevideli a potom už asi nikdy neuvidíme. Šakaly sú na púšti menej nebezpečné nez motocykle na hradských a nádej na stretnutie s lúpežníkmi je dnes medzi Eufratom a Tigridom rovnako minimálna ako vo Vrátnej doline."

3 19.12.2018

Asi navždy nám ostane záhadou, ako mohol muž, ktorého Tacitus vo svojich Análoch opísal ako hýrivého a márnotratného pochlebníka a podlizovača, ktorý za etapy tragikomedickej trilógie Caligula, Claudius, Nero nadobudol obrovský majetok, napísať slová, ktoré nachádzame v Duševnom pokoji, v Listoch Luciliovi či v dielku O dobrodeniach. Pravda nám ostáva skrytá, avšak môj názor je, že by človek nemohol žiť pod ťarchou obrovského rozporu medzi myšlienkami a skutočnosťou, ktorá im vo všetkom protirečila. Predstava, že by márnivec a pijan dokázal napísať myšlienky, ktoré dnes Senecovi prisudzujeme vo mne vyvoláva skôr nedôverčivosť voči slovám snáď najznámejšieho antického historika. S rozvahou stoika napísaná kniha O dobrodeniach je opäť raz studnicou múdrosti, dovoľte malú ochutnávku namiesto ďalších zbytočných slov.

"Nič nie je drahšie než to, čo bolo kúpené za prosby."
"Kto poskytol službu prosiacemu, poskytol neskoro!"
"Nie je milé dobrodenie, ktoré dlho viazlo medzi darcovými prstami, s ktorým sa darca nerád lúčil a ktoré dával tak, ako by mu bolo vyrvané z rúk."

3 23.11.2018

Ak práve s bázňou a obdivom rolujete zoznam odborných publikácií neúnavného popularizátora neurovied a evolúcie, Františka Koukolíka, s pokornou ambíciou prečítať aspoň tretinu, a patríte medzi sympatizantov uvedených odborov, tak titul Mozek a jeho duše, by ste asi nemali obísť. Koukolík je rigorózny, je striktný, nie len v tejto publikácií; je to jeho obligátna kontúra, ale ako som už zmienil pri S. Hawkingovi, kto sa túži aspoň z časti priblížiť k pochopeniu mozgu, či vesmíru, nemôže predpokladať živý a zábavný text. Súhlasím s Eldarom, že kniha inklinuje syntaxom skôr ku kompendiu než k naratívnemu podaniu faktov a pravdepodobne je efektívnejšie čítať ju pomaly, po kapitolách, než zahltiť sa teóriou nárazovým spôsobom. Neuroveda má od svojho zrodu neuveriteľne pregnantnú produkciu zistení a držať krok s takou dynamikou prostredníctvom statických publikácií, je Sizyfov údel. Rezonanciou tých kvalitnejších, na tento problém, je prepracované vydanie, a tak tu máme už štvrtý pokus o ambíciu relatívnej aktuálnosti. Kniha vyžaduje základnú teoretickú platformu vedomostí, rozhodne by si ju nemal nájsť stredoškolák pod stromčekom (doporučil by som Mozog od Eaglemana). V závere dodávam, že častý výskyt patológie je logickou črtou odbornej publikácie. Neuropatológia stojí za väčšinou anatomických, morfologických a kognitívnych zistení o ľudskom mozgu a jeho fyziológií.

3 20.11.2018

Za ten krátky čas životnej etapy, ktorú trávim s veľkou túžbou pochopiť životné ciele cnostného človeka, dospel som k trom ideálom. Ideál múdrosti, ideál pravdy a ideál slobody. Vznešeným a zmysluplným konaním, sa mi zdá snaha priblížiť sa k týmto spomenutým ideálom, bez ohľadu na to, či človeka poháňa trauma z detstva s nutkavou potrebu vymaniť sa, jeho výchovný model, krivdy, komplexy či iné nevedomé mechanizmy. Na tejto ceste dostatočne spozná svoje JA natoľko, aby vrhol svetlo vedomia na tmavé miesta svojho konania a tak ich zbavil skrytosti, pričom snaha pokračovať k ideálom ostáva. J.S. Mill, nech už bola pohnútka akákoľvek, rozhodol sa napísať zopár riadkov o slobode interpersonálnej - medziľudskej (teda kapitola O slobode myslenia a diskusie) a slobode intrapersonálnej - individuálnej (kapitola O individualite ako jednom zo základov blahobytu). Prvá nesie dôležité posolstvo rozmanitosti názorov a konsenzuálnej diskusie. Autor: "Kým však ľudia sú neomylní, kým ich pravdy sú z väčšej časti len polopravdami, kým jednota názorov, pokiaľ nie je výsledkom čo najúplnejšieho a najslobodnejšieho porovnávania protikladných mienok, je nežiadúca a kým ľudia nebudú mať oveľa dokonalejšie schopnosti - než majú teraz - odhaľovať všetky aspekty pravdy, tak rozmanitosť nie je nijaké zlo, lež dobro - to sú princípy aplikovateľné nemenej na spôsob konania ako na myslenie." Individuálnu slobodu podľa môjho uváženia zachytil Mill výstižne prostredníctvom citácie Humboldta: "Pravým cieľom človeka alebo cieľom, ktorý mu predurčujú večné a nemenné zákony rozumu, a nie tým cieľom, ktorý sa mu vnucuje pochybnými a chvíľkovými túžbami, je najvyšší a najharmonickejší rozvoj jeho síl do podoby úplného a súdržného celku; že teda cieľ, na ktorý musí každá ľudská bytosť ustavične zameriavať svoje úsilie a ktorý musia mať stále na pamäti najmä tí, ktorým je súdené ovplyvňovať osudy iných, sú individuálne schopnosti a zdokonaľovanie; na to existuj[ dva predpoklady: sloboda a mnohotvárnosť podmienok."

3 06.11.2018

Tematický záber autorových myšlienok v tomto diele je obdivuhodne široký, ale nie plytký. Myslím, že je za to zodpovedné Adornove mnoho odborové vzdelanie (psychológia, sociológia, filozofia, umenie) a rovnako tak široký presah a rozhľadenosť. Vo viacmenej kriticky ladených fragmentoch nachádzame témy ako: kultúra, predvojnové Nemecko, nacizmus, odborové hnutia, ženy a milostný cit, Nietzsche, Ibsen, Proust etc. Kniha je štylizovaná do kratších kapitol, čo napríklad mne uľahčilo čítanie.

"Klamstvo predpokladá hlúposť druhého a stáva sa výrazom pohŕdania."

"Takmer neriešiteľný problém sa zdá byť, nenechať sa oblbnúť ani mocou druhého, ani vlastnou bezmocnosťou."

3 05.11.2018

Kniha "Chyby sa stali" je analýzou jedného základného problému, ktorý asi najpresnejšie vystihol Stanley Milgram: "Človek, ktorý nesie plnú zodpovednosť za čin, sa vyparil." Autori teda začínajú pekne po poriadku tým, že objasňujú fenomén Lea Festingera, ktorým je kognitívna disonancia, tzn. vnútorný nesúlad/rozpor a následne nutkavá potreba reagovať s ohľadom na hrdosť. Jednoduchý príklad na pochopenie ja klasický fajčiar: "...viem, že cigarety ma zabíjajú a predsa viem čítať, viem čo je na tých obaloch napísané a mal by som s tým prestať. Nuž, ale pri ničom sa tak neodreagujem, ako pri fajčení. Pozrite aj Goethe či Freud fajčili jednu za druhou a kam to dotiahli." Fajčím a uvedomujem si dôsledky, ale ospravedlním si to faktom, že aj iný fajčili a dokonca im to prospelo. Autori: "Väčšina z nás v snahe redukovať disonanciu vydáva ohromné množstvo fyzickej a mentálnej energie, aby ochránila svoju sebaúctu, ak sa tá rozpadá pod tlakom vedomia, že sme sa zachovali ako hlupáci, že sme urobili chybu, nechali sa napáliť alebo podplatiť, či učinili nejaký z ďalších typicky ľudských omylov." Chcem naozaj záujemcov o túto knihu (a samozrejme problematiku) inšpirovať, preto si dovolím demonštrovať aktuálnosť a prítomnosť disonancie (rozporu) aj prostredníctvom tejto stránky. Ak si tu nájdete titul Milión malých čriepkov od Jamesa Freya, ktorý je fiktívnym výmyslom autora, napriek tomu, že ho prezentoval ako svoj osobný príbeh plný úprimnosti a emócií, a pozriete si komentáre od ľudí, ktorí knihu čítali, tak tam nájdete aj krásne príklady reakcie na disonanciu ako napríklad: "Nech aj je kniha podvod, jej posolstvo je nádherné." alebo "Nezaujíma ma, či si to autor vymyslel alebo nie, je to krásne." a podobné spôsoby sebaospravedlňovania, pričom Oprah Winfreyová, je asi jediným človekom, ktorý si, napriek tomu, že knihu popularizoval, priznal, že tomuto autorovi naletel a to hneď verejne. K disonancii už len myšlienka od Nietzscheho: "Urobil som to, hovorí moja pamäť. Toto som nemohol urobiť, hovorí moja hrdosť a ostáva neúprosná. Pamäť sa nakoniec vzdá."

Veľmi zaujímavá je kapitola o fenoméne "oživovania spomienok", ktorý nejakú dobu živili zúfalí záujemcovia v USA. Tých veru nebolo málo, napriek tomu (pre mňa to ostáva nepochopiteľné), že hypnoterapiu tu realizovali "terapeuti" bez licencie, či dokonca vysokoškolského vzdelania. Katastrofa bola nezvratná, nakoľko tisícky pacientov obvinilo svojich blízkych, na základe vyvolanej spomienky pomocou "špeciálneho hypnoterapeuta", zo sexuálneho zneužitia. Len hŕstka týchto eskamotérov dokázala prevziať zodpovednosť za svoj lapsus obrovského rozmeru a priznať pochybenie.

Autori neobchádzajú prítomnosť problematiky ani v praktickejších prostrediach, napríklad v manželstve a na príkladoch ilustrujú jej prítomnosť. Okrem kognitívnej disonancie, predstavujú ešte dva kognitívne mechanizmy, ktorých úlohou, ako sa zdá, je obrana self. Je to konfirmačné skreslenie (žiadúce skreslenie spomienok pamäťou) a implicitná teória (zakomplexovaný postoj, ktorý bráni vidieť realitu v jej skutočných kontúrach). Snáď najväčším posolstvom tejto knihy je odhodlať sa k výroku: "Stala sa chyba a urobil som ju ja." alebo "Som za to zodpovedný." a tak prelomiť bariéry zhubných stereotypov - chyby= slabosť, človek, ktorý si prizná chybu= slabý človek.

3 01.11.2018

Wittgenstein sa rozhodol (posledné dni svojho života) prostredníctvom tejto knihy, mám pocit, že je z veľkej časti odpoveďou na G.E. Moora, skoncovať s metafyzikou relativizmu. Je to akýsi diskurz o existencii istôt a o príčinách pochybností v tieto istoty. O niektorých veciach nemožno pochybovať, pretože prípadná negácia nemá zmysel - Tu je ruka! Môžem sa pozrieť na svoju ruku a povedať, tu nie je ruka, ale toto tvrdenie overiť nemôžem, tým pádom sa stáva prvý výrok pravdivý, pretože je overiteľný. Wittgenstein hovorí, že naša myseľ tvorí pochybnosti tam, kde pochybnosti netreba. Na druhú stranu si je vedomý, že človek bude vždy pochybovať. Sám nepredkladá teóriu či metódu, ktorá nás privedie k definitívnej pravde, ale poukazuje na možnosť, ako odhaliť bezdôvodnosť pochybnosti. Jazykovou hrou. Dôrazom na sémantický koreň. Bravo pán Wittgenstein, ja dávam klobúk dole!

3 28.10.2018