Majto komentáře u knih
Opäť bizarné a svojím spôsobom aj dosť zábavné. Palahniuk vždy nájde tému knihy, ktorá dokáže v jeho rukách dostať osobitú formu zážitku.
Toto bol onehdy pre mňa vrchol Palahniukovej tvorby. Škoda, že mi ju vtedy niekto nevrátil (nikdy som si neznačil komu čo).
Rešpektujem Motorhead, aj keď sa neradím ku skalným fandom a na nosiči mám len 1 album, no Lemmy ako človek bol veľmi zaujímavá osobnosť a to dokazuje aj táto kniha. Skvelá a vtipná výprava do sveta drog a hudobného businessu.
Ďalšia podivnosť za mnou. Spočiatku som si myslel, že to bude niečo výnimočné, bo mi to evokovalo zčasti absurdný svet absurdných postáv z kníh Johna Irvinga a zčasti Psíhlavsko s jeho smradľavým puchom nasýtenou atmosférou, ako ju opísal Nick Cave v "A uzřela palice anděla", tak som bol zvedavý, čo bude na ďalších stránkach. No postupne nastával len pocit nenaplnenia, čo je škoda, bo prvotná myšlienka bola dobrá.
Na jednej strane zaujímavé čítanie, kde sa možno dozvedieť viac o fungovaní tejto "mýtickej" organizácie, na druhej mi veľa z príbehov prišlo šablonovitých. Menili sa len mená miest a osôb. Jednotliví agenti odhalia svoje osudy a cesty. Niektorí využili systém, aby naplnili sny a niektorých ten systém využil. No nie je to zbytočná kniha.
Ďalší z titulov, ktoré v našich kruhoch kolovali krátko po vydaní. Hoci som PPU vtedy (v podstate ani dnes) vôbec nepočúval, knihu som prečítal s chuťou a dobre sa pobavil (tak ako vtedy aj dnes).
Pokračovanie tejto megaságy ma spočiatku bavilo menej, no postupne má to čoraz viac driapalo neviditeľnými pazúrikmi až som záverečné kapitoly čítal na pár záťahov. V poradovníku už stojí Bouře mečů, tak uvidím čo so mnou porobí. Či má trafia nejaké blesky, abo zostanem len zmoknutý stáť.
Pri druhej knihe akoby sa autorka vyvarovala niektorých nedostatkov z predošlej a čítanie ma bavilo o čosi viac. Síce aj tu je opäť veľa opisov a psychologických rozborov postáv, ani tempo nie je závratné, no opäť to má skvelú atmosféru a dokáže ma pohltiť. Tretia kniha asi nebude čakať dlho na svoje preskúmanie.
Zatiaľ najlepšia kniha tejto série. Všetko sedí na svojom mieste: atmosféra, melanchólia vyšetrovateľa, vyšetrovacie metódy, motívy a spôsoby páchateľa... Už teraz som zvedavý na šesťku Pátá žena.
Povedal by som, že Mag je typický Kerouac napísaný netypickým pohľadom dieťaťa. Stále je plný zmien počasia na cestách, prachu, potu, sĺz i smiechu. Nostalgia zmiešaná s melanchóliou. Len jednu chybu som tu našiel - koniec je na môj vkus spichnutý akosi narýchlo a v skratke.
Neviem, či ma niektorá kniha Palahniuka vyslovene sklamala (ale viem - nesklamala), no každá ma zaujala svojou formou i obsahom. Ani táto nie je výnimkou. Mám skrátka rád tento štýl písania.
Pred mnohými rokmi som v tv videl seriál a ten má dosť bavil. Keď som potom o nejaký čas v kníhkupectve videl knihu rovnakého názvu, nezaváhal som ani na moment. Bavila má rovnako ako seriál.
Keď som ju čítal teraz, s odstupom mnohých rokov a zahmlenými spomienkami na seriál, opäť má to bavilo, hoci možno o trochu menej. Asi skúsim aj iné knihy autora.
Mám rád Irvingov humor, mám rád jeho štýl písania. Dostal som to aj v tejto útlej knihe, no bolo to málo na to, aby som si ju užíval ako iné diela autora. Skôr akási povinná jazda ako skvelý zážitok.
Pre mňa trochu slabší prípad ako predošlé, no písal ho rovnaký autor svojím štýlom a ten mi skrátka sedí. Relaxačné čítanie.
Vyzerá to tak, že s langdonovkami som skončil. Možno si ešte opäť niekedy prečítam prvé dve, no ďalšie ma ničím nelákajú. Túto knihu som dočítal zo slušnosti. Okrem reálií Barcelony ma tam nič extra nezaujalo. Aj ten zloduch bol odhalený už v prvej tretine knihy, nehovoriac o "šokujúcom" odhalení, ktoré také nebolo.
Maratón v Stredozemi skončil. Po dočítaní samotného príbehu som mal dojmy ešte pomerne pozitívne, hoci nedosiahli úrovne ako pri predošlých dvoch knihách. Čo mi zrazilo hodnotenie boli mnohými vychvaľované dodatky. Chápal som ešte zopár tých, čo súviseli priamo s dejom, no väčšinu dodatkov bych dal radšej do knihy zvlášť. Na mňa pôsobili nadbytočne a čítal som ich len preto, že knihy vždy čítam až do konca (čo pri opakovanom čítaní o niekoľko rokov v tomto prípade asi poruším).
Knihy poviedok majú svoje klady i zápory, no v konečnom dôsledku majú aspoň pridanú hodnotu objavenia autorov, ku ktorým sa inak asi nedostanete. V tomto prípade to u mňa bola asi väčšina. Neľutujem ten finančný obnos za túto knihu už len kvôli tomuto. Najviac sa mi pozdávali Niečo v jeho pohľade Daga Ohrlunda, Poštové sane Asy Larssonovej, Maitreya Veronicy Von Schenckovej, ale bolo to aj veľa ďalších zaujímavých kúskov.
Môj druhý kontakt s tvorbou Urbana dopadol rozpačito. Nemal som žiadne očakávania, len som čítal stále ďalej a čakal čo príde a nič. Asi v tomto je pre mňa problém tejto knihy, že koniec je o ničom. No štýl písania je vážne brilantný. Budem asi musieť zohnať Sedmikostelí, bo to sa mi svojho času páčilo.
No. Čo napísať k tomuto výtvoru. Najskôr, že ako zoznámenie sa s tvorbou autorky to asi nebola príliš dobrá voľba. Chýbal mi nejaký dej, niečo čo by dalo tvar obrazom vytiahnutým z monológov matky a syna. Nápady dobré, no mne sa stratili vo forme.
Pôjdem tu asi proti prúdu, no neprekvapuje ma to.
Kniha má spočiatku nechytila, no po pár stránkach sa to zmenilo. Štýl písania autora je fajn, no po dejovej stránke ma bavila hlavne prvá časť v Afganistane. Potom už akoby som čítal iný príbeh. Uvítal by som viac o odchode z krajiny a pod. Celú "americkú" časť som pretrpel. A záverečná bola tiež taká akási zmätená.
Neznamená to však, že už si od Hosseiniho nič neprečítam.