Macvosik komentáře u knih

Mikuláš Nickleby je zatiaľ tou najslabšou knihou od Dickensa akú som mal možnosť čítať. Najhoršie je, že Dickens tu nie je ani dobrý rozprávač. Kniha sa žánrovo rozpadáva na dve časti, mnohé kapitoly niečo načrtnú, akoby ich chcel Dickens neskôr rozpracovať, ale zostanú len akýmsi podivným, nerozvinutým a pre príbeh nepotrebným nápadom (napríklad tá časť o kuriéroch), prípadne mnohé postavy, ktoré sa v priebehu deja vytratia a zabudne sa na ne (čo u Dickensa nebýva zvykom). Postavy, najmä tie hlavné, sú až príliš ploché a neživotné. Ralph Nickleby nie je ani zďaleka taký zaujímavý a charakterovo rozvinutý ako Scrooge (pritom občasné snahy o poľudštenie charakteru tu boli, žiaľ, vyšumeli do prázdna). Mikuláš pre zmenu nemá žiadne výraznejšie osobnostné črty, ani zaujímavo sa rozvíjajúcu pohnutú minulosť. Ale týka sa to aj niektorých vedľajších postáv - najmä Franka a Madeliny. Zdá sa mi skrátka, že rozvíjanie hlavnej dramatickej línie tu bolo na Dickensove pomery až zúfalo chabé, čo je však pochopiteľné, keďže išlo o prvý veľký Dickensov román s ne-epizodickým príbehom.

Stále tu však zostávajú línie vedľajšie, či už príbehy, ktoré si rozprávajú pútnici v hostinci, mnohé drobné karikatúrky, ktoré sú tak ľudsky neurčité, čiže ani dobré, ani zlé, sem-tam neznesiteľné, ale vždy zaujímavé a hlboko pravdivé vo svojej typológii, schopnosť zamerať sa na a vystihnúť dobové neduhy a hlboký súcit s trpiacimi a tiež Dickensov talent na zachytenie genia loci daného miesta. Všetkému tomu za mňa kraľuje pani Nicklebyová a krásne vystihnuté divadelné prostredie. Skrátka, silné je tu všetko to, čo pretrvalo z Pikwickovcov a Olivera Twista, tu je vidno pretrvávajúce Dickensove kvality počas celej jeho tvorby. Ten nový prvok v podobe košatého (140 postáv) a pevne previazaného rozprávania o boji ľudí za spásu svojich duší, sa ešte len rozvíja a najväčšiu veľkoleposť dosiahne až v druhej polovici kariéry. A práve preto mám radšej prvý diel Mikuláša Nicklebyho, pretože ten sa cielene oddáva epizódkam, črtám, karikatúram a pútnickým príbehom.

24.05.2022

V prvom rade - teší ma, že sa mi podarilo zohnať vydanie Národného divadla, v ktorom je okrem štandardných Hilského textov aj niekoľko Drábkových štúdií venujúcich sa širšiemu kontextu a Fletcherovej tvorbe, a tiež krátky text Lois Potterovej o dejinách inscenácie tejto hry. Výborné.

Dvoch vznešených príbuzných som si nechával na záver najmä kvôli slabým ohlasom, a to nielen čo sa týka textu, ale aj javiskovej inscenácie, a tiež kvôli horším skúsenostiam s tandemovým písaním u Shakespeara. Z tohto hľadiska som dostal v podstate to, čo som od hry očakával - nič svetoborné. Hra bola zaujímavá tým, že ide akoby o parafrázu na Sen noci svätojánskej a Dvoch veronských šľachticov. Opäť sa tu rieši problém konfliktu medzi priateľstvom a mileneckou láskou, problém ideálov narúšaných pudmi, opäť tu máme Thésea a Hyppolitu a les pri Aténach, ochotníkov, ktorí v lese skúšajú, atď. atp. Akurát bez tej mohutnej básnickej nálože a tajomnej, magickej atmosféry. Omnoho viac sa tu dostáva do popredia až homoerotická, priateľská túžba medzi Emíliou a Flavíniou a Arcitom a Palamonom. Z tohto hľadiska bolo zaujímavé sledovať tento občasný rozpor a dokážem si predstaviť, že komický potenciál tejto hry by mohol čerpať práve z tejto dvojdomej nerozhodnosti. To muselo byť ešte umocnené javiskovými travestiami.

Základnou naratívnou stratégiou akoby tu opäť bolo čo najviac vyskúšať postavy v ich predsavzatiach a zároveň presvedčenie, že postavy nemajú žiadne pevné jadro, že sú vrcholne nestabilné a pudové, a teda že sa nechávajú unášať aktuálnou situáciou. Neskorý Shakespeare a najmä Fletcher skrátka cynicky sledujú hmýrenie sa ľudského živočícha na tejto planéte a parodujú ho. Doslova sa uchechtávajú pri pohľade na to, do akých situácií ho dovedú a ako v nich zlyhá. Smejú sa jeho slabosti, nemajú o ňom žiadne ilúzie. A aj preto sa vytráca tragédia, pretože tá si vyžaduje veľkosť a pevnosť hrdinov, vytráca sa skutočná dráma a konflikt, a s tým aj ten zvláštny frenetický citový stav, ktorý podnecoval básnictvo. Súčasne sa však vytráca aj čistá komika, fraškovitosť, až anarchia. A tak tu (ako hovorí Rut) nastupuje cynizmus, epika a alegória, čo sú kategórie, ktoré až tak nevyhľadávam. Vo výsledku tá hra rozhodne nebola zlá, stále však platí, že pre tieto žánrové tragikomické hybridy je podľa mňa nutný iný, menej naratívny, viac filozofujúci a alegorický tvar. Tak ako to bolo napríklad v Búrke.

07.04.2022

Raný Shakespeare v plnej paráde. Krvavá dráma o pomste, pri ktorej po javisku lietajú údy ešte silne pripomína marlowovskú "vyšinutosť" a najmä senecovské korene. Zároveň oboch radikálne prekračuje a obohacuje. Vynikne to najmä v porovnaní so senecovskou drámou. Seneca bol v prvom rade stoický filozof, ktorý radikalizoval problém (ne)ovládateľnosti vášní. Obvykle uňho išlo o problém vzplanutia, ktoré hrdina či hrdinka nedokázali ovládnuť a o občas aj o konflikt medzi týmto (anti)hrdinom a cnostným, vyrovnaným náprotivkom (napr. Faidra). Vášeň sa tu potom obvykle manifestuje v pomste a v krvavých orgiách, ktorými sa jeho hry končia.

Shakespeare tu vlastne poukazuje na niečo podobné, avšak oproti Senecovi je plnší a menej tézovitý, keďže jeho drámy nemajú byť len ilustráciami filozofických myšlienok. Aj z toho dôvodu tu nenájdeme chladného, pokojného a rozvážneho hrdinu, ktorý by sa snažil cnostne riadiť spoločnosť. Vidíme tu opäť ten Shakespearov vykĺbený čas, v ktorom sa spoločnosť odpútala od harmónie a stredu, a v ktorej sa dve strany konfliktu snažia navzájom zničiť v akomsi kotly plnom totálneho šialenstva. Najmä Titus v závere kráča po hrane medzi zdravým rozumom a šialenstvom. Len Aaron sa tu nenecháva unášať vášňami, akurát je skôr stelesnením chladného zla. U Shakespeara teda nejde ani tak o vášne u individuálnych charakterov, ako skôr o dobu, ktorá sa vykĺbila, a v ktorej pokoj a rozvaha nie je možná. A práve vďaka tomu môžu charaktery prepuknúť s o to väčšou plnosťou. Už nie jedna téza, ale celé spektrum reakcií od absolútnej nehy po absolútnu krutosť a od chladného kalkulu k vyšinutému šialenstvu.

Shakespeare tu teda k Senecovi pridáva širšiu spoločensko-politickú rovinu, ktorá všetko omnoho viac komplikuje a zároveň poľudšťuje. Krásna je najmä Titova pasáž s muchou. Pasáž s Lavíniou, v ktorej naháňa synovca je pre zmenu dojemná, až ľudsky humorná. A aj s nešťastnou Tamorou, kedysi kráľovnou a šťastnou matkou, možno aspoň trošku súcitiť. Jediné čo v mojich očiach túto tragédiu znižuje oproti vrcholným Shakespearovým hrám sú postavy, ktoré akoby tu ešte ustupovali krvavým atrakciám (Titus nie je taký krásne plný ako Lear a Aaron nie je ani vtipný cynik ako Jago a ani nešťastný démon ako Macbeth).

K Senecovi nás potom opäť privádza zobrazenie prírody. Les tu nie je miestom úniku pred spoločnosťou či aspoň zrkadlenia pravdy ako v neskorších hrách, práve naopak. Rovnako platí, že aj vstup prírody s jej sexuálnymi vášňami, ktoré neskôr v komédiách konfrontujú pokryteckú morálku sa tu ešte neprejavujú v priaznivom svetle. Príroda ju tu skôr nebezpečným a desivým elementom, práve tým priestorom prepojeným na vyšinuté vášne ako u Senecu. Shakespeare si však akoby uvedomoval, že stoický prístup nepredstavuje riešenie. Že vášne nemožno a vlastne ani netreba krotiť. Len na Shakespearove odpovede na vzťah rozumu a vášní si ešte musíme pár rokov počkať.

Film: Titus (1999)

01.04.2022

Bolo to ako plavba na vlnách - raz hore, raz dole. Čo túto knihu pozdvihuje nad priemer je najmä prítomnosť kľúčových postáv súčasnej anglo-americkej shakespearistiky ako Wells či Greenblatt. Poučné a zaujímavé boli aj texty tunajších shakespearistov ako Hilský, Bžochová-Wild, Démuth či Vydra. Na druhej strane by tu však mohli zaznieť aj výhrady o pričastej nepôvodnosti textov, ktoré boli zhustením väčších celkov, prípadne vychádzali niekde inde. Zároveň ma Trajtelovej, Kišoňovej a ani Porubjakov text až tak veľmi nezaujali a popri štúdiách vyššie menovaných pôsobili ako päsť na oko - ako nepôvodné, prikrátke alebo príliš vágne pokusy.

Vo výsledku však treba oceniť najmä to, že niečo takéto na Slovensku vôbec vyšlo. Že máme možnosť zoznámiť sa v slovenskom jazyku s textami súčasných kapacít a že sa tu (to je najmä prípad Démutha, Vydru, Bžochovej-Wild a Foremana) na Shakespeara nazerá aj inak, menej publicisticky či biograficky, viac filozoficky a analyticky. Škoda, že to bol taký ojedinelý výstrel.

31.03.2022

Pomerne nesúrodá zbierka textov - esejí, fejtónov i recenzií. Žiaľ, viaceré recenzie boli (pochopiteľne) písané pre noviny, čo znamená, že boli cielené na "aktuálnych" čitateľov, najlepšie na ľudí, ktorí danú inscenáciu videli, prípadne mohli chcieť vidieť. Komunikovali bezprostredne a táto bezprostrednosť sa po rokoch pochopiteľne vytratila. Aj z toho dôvodu mi niektoré texty nepriniesli príliš hodnotný zážitok, hoci bolo nepochybne zaujímavé čítať o rôznych režijných prístupoch. Na druhej strane sa tu však objavili aj veľmi podnetné a zaujímavé texty, ktoré sa mi vryli do pamäte a natrvalo mi doplnili shakespearovský kontext.

30.03.2022

Výborná kniha, absolútne nevyhnutná pre zveľaďovanie schopností vnímať Shakespearove hry na javisku, pričom práve tento pohľad u nás nebýva až taký častý. Samozrejme, Shakespeara tu určite vnímame ako dramatika, avšak schopnosť čítať Shakespearove zámery, tézy, filozofiu a porovnávať ich a hodnotiť na ich základe javiskové interpretácie je už predsa len iná káva. Jeden príklad za všetky. Prízvukuje sa tu napríklad básnictvo - Shakespearove verše naturalizmus zabíja, sú to skôr akési jemnejšie árie, pri ktorých je kľúčová spevavosť, pretože práve tá dáva vyniknúť veršom. Aj preto niektorí anglickí režiséri vyberajú hercov najmä podľa zafarbenia a výšky hlasu.

Zároveň je to otázka vernosti. Čomu byť verný? Ľpieť na historických artefaktoch k jednotlivým hrám ako divadlo v 19. storočí? Ľpieť na alžbetínskych reáliách pri inscenovaní? Alebo sa snažiť uchopiť a byť verný akémusi duchu hry a zvyšok je na našej vlastnej kreativite? A týka sa to aj hercov. Majú byť naturalistickí a mumlať verše? Majú byť ako klasickí tragédi a dávať významné pauzy za každým veršom? A predovšetkým: ako toto všetko funkčne využiť pri inscenovaní? Kde sú hranice, ktoré by sa už nemali prekročiť, inak ideme proti samotnej hre a tým pádom aj proti samotnému divákovi a jeho zážitku? Často sa tu hovorí, že dôležité je veriť Shakespearovi a nemeniť, len rozvíjať jeho zámer v novej dobe a v novom interpretačnom kontexte, ale aj tu jestvuje tisíc rôznych prístupov, čo dokazuje aj protichodnosť niektorých textov. Táto otázka je extrémne komplikovaná a dodnes nevyriešená, ale práve jednotlivé prístupy nám odhaľujú nielen samotného Shakespeara, ale aj spôsob divadelného inscenovania ako takého. Táto kniha je tak ideálny úvod a návod na to ako čítať režijné interpretácie Shakespeara, a to nielen v divadle, ale aj vo filme.

30.03.2022

Rozumiem dôvodom, pre ktoré je táto hra zaznávaná. Zápletka so sexom už dnes pôsobí trochu ako konštrukt. Kto však čítal Boccacciovu poviedku musí cítiť, že Shakespeare tento príbeh radikálne povýšil a obohatil. Zas a zas sa do Shakespearových hier vracajú jeho témy herectva ako spôsobu spoločenského bytia a na to naviazaného pokrytectva. Zas a zas Shakespeare rieši problém šľachtickej legitimity a kladie otázku, čo robí človeka skutočným šľachticom (prípadne kráľom). V tomto prípade sa jasne stavia na stranu "šľachticov ducha", ktorí majú na toto označenie väčší nárok než formálni šľachtici bez akýchkoľvek šľachtických vlastností. Predovšetkým však táto hra cielene a jasne postuluje základné etické otázky.

Na jednej strane tu môžeme počuť ozveny klasického renesančného "zloducha" Machiavelliho, ktorý presadzuje cynizmus, pragmatizmus, individualizmus a akýsi proto-utilitarizmus. Z tohto pohľadu tak vidíme obraz človeka, ktorého filozofiou je, že všetci ľudia sú rovnako zlí ako on a podľa toho sa treba zariadiť, myslí predovšetkým na seba a na svoju slasť a pokúša sa udržať "pri moci" všetkými dostupnými prostriedkami. Ozveny toho typu myslenia cítime aj u Bertrama, ale najmä u Parola. Ich opakom je Helena, ktorá má všetky potrebné cnosti - múdrosť, odvahu, trpezlivosť, vytrvalosť, skromnosť a najmä lásku a vieru a skrz to predstavuje aj úctu k inštitúcii (šľachtictva), ktorej najlepšie vlastnosti sa snaží pestovať a rozvíjať. Bertram tak stojí medzi dvoma svetmi - Parolom a Helenou. Práve oni dvaja zvádzajú pomyselný súboj o jeho dušu, resp. stelesňujú dva princípy prístupu k šľachtictvu.

Skutočne zaujímavé však je až riešenie jednotlivých situácií. Šľachtictvo je tu rovnakou inštitúciou ako koruna - vovádza jednotlivca do situácii, v ktorých musí uplatniť šľachtickú cnosť a preukázať tak legitimitu vlastného šľachtictva. Bertram sa svojho šľachtictva vzdáva jednak nešľachetnosťou a jednak tým, že symbol svojho rodu pokojne odovzdá do rúk príležitostnej známosti - príčinou je tu zlý vplyv Parola, ktorý je len formálnym šľachticom. Helena robí pravý opak, pretože šľachtictvo fakticky stelesňuje. Z tohto hľadiska tak dospievame k zaujímavej situácii. Šľachtictvo je tu inštitúciou a zároveň i reálnym človekom. Bertram sa síce vzdáva symbolov šľachtictva i šľachtickej cnosti, ale (netušiac) v prospech svojej manželky, ktorá je stelesnením šľachtictva, čím sa vlastne stal faktickým šľachticom. Sex a dieťa je tu teda aj symbolom zväzku s inštitúciou.

Čo z toho vyplýva? Že odmietnutím Parola, ktorý je len formálnym šľachticom a teda neschopným prijať na seba inštitucionálne záväzky, ktoré sa so šľachtictvom spájajú, a prijatím Heleny, ktorá je skutočným šľachtictvom, čiže skutočným záväzkom voči inštitúcii, na seba Bertram berie ochotu a povinnosť stelesniť v sebe šľachtictvo a rozvíjať túto inštitúciu tak ako to najlepšie vie. Znamená to teda, že šľachtictvo je inštitúcia, ktorá neprepožičiava človeku moc robiť si čo chce, ale aj záväzky a povinnosti, ktorým sa ľudské indivíduum musí podriadiť, pretože len tak bude skutočne cnostné (cnosť bez inštitúcie nejestvuje). Helena je tu tak akýsi stelesnený hlas šľachtictva, ktorý zachránil Bertramovu dušu a pomohol mu stať sa šľachticom - nielen prijať, ale aj naplniť svoj osud. A vtip je v tom, že proti jeho vlastnej vôli a práve vtedy keď to najmenej čakal. Ale tak to obvykle býva - aj skutočné hrdinstvo sa objavuje na miestach, kde by to nikto nečakal a často proti vôli hrdinu.

30.03.2022

Pre Komédiu omylov sú určujúce dve veci. Prvou je šíre more, ktoré sa badateľne prejavuje v situácii búrky a rozpadu rodiny, ale ktoré tu slúži aj ako metafora na neuchopiteľnosť a veľkosť sveta, na to neustále hmýrenie sa ľudí, na stratenosť človeka v ňom. Výstižne je to zobrazené v prekrásnej metafore:

Na tomto svete som len kvapkou vody,
čo v oceáne hľadá druhú kvapku,
a keď doň čľupne, aby ju v ňom našla,
rozpustí sa a stratí sama seba.

Tento leitmotív celej hry sa potom prenáša aj do rozprávania a do príbehov každého z členov rodiny i všetkých postáv, ktoré vždy poznajú len časť pravdy a nie sú schopné poskladať všetky dieliky skladačky do uceleného príbehu, a to práve kvôli svojej stratenosti a osamotenosti (sú ako kvapky v mori). Práve tým vznikajú početné nedorozumenia a komické situácie. Až spoločným úsilím sa na záver znovu ustanovuje kolektívny rozum celej rodiny, ktorá jediná je schopná vytvoriť pre človeka priestor a bezpečie uprostred nebezpečne komplikovaného sveta - toho šíreho mora. Namiesto kvapky, ktorá sa stráca v mori, sa tu vytvára prúd, ktorý je schopný rozprávať ucelený príbeh.

Druhým kľúčovým prvkom celej hry je zrkadlenie a rozdvojenie. Opäť je tu jasný obraz - zrkadlenie dvoch párov dvojčiat i celej rodiny, rozdelenej v detstve na dve časti. Aj samotné rozprávanie je ako rozbité zrkadlo, ktoré treba poskladať do uceleného tvaru. Súčasne sa toto zrkadlenie prejavuje aj v konštrukčnom a motivickom princípe, na ktorom sú potom postavené všetky omyly - každé z dvojčiat odráža do spoločnosti svoj odraz, ktorý naberá vlastnú podobu, pričom tá podoba je akoby rozdvojená (raz sa správa tak, a hneď potom inak). A tu je opäť istá zaujímavá tematická línia. Táto hra je čiastočne práve o tom, čo všetko vysielame do spoločnosti a ako sa v nej pomocou interakcie s ľuďmi vytvára osobnostná "inštitúcia", ktorá následne rozhoduje nielen o obľúbenosti človeka, ale aj o dôležitejších veciach, napríklad o duševnom zdraví či o slobode. O tom, že spoločenská identita je komplikovaná a tvárna konštrukcia, na ktorú vplýva enormné množstvo vecí a ktorá následne spätne postihuje aj samotnú osobnosť a mení ju (tu sa tá kvapka rozpúšťa v oceáne). A tu zaznieva niečo prekvapivo moderné. Nebyť to komédia o dvojičkách v Antifolovom pobyte vo väzení je niečo hrôzostrašné, niečo, čo pripomína Kafku. Doslovná stratenosť človeka vo svete, neschopnosť pospájať situácie do celku, absurdita, strata schopnosti zistiť kto vlastne som a čo spoločnosť vôkol mňa chce, doslovný rozpad akejkoľvek pevnosti, stability a identity a pod.

Áno, jasné. V tomto prípade je celá táto deštrukcia pevnej identity zapríčinená skutočným "rozdvojením", ale aj tak platí, že aj táto raná a zdanlivo filozoficky nepríliš sofistikovaná hra v sebe ukrýva mimoriadne podnetné jadro narúšajúce predstavy o pevnej identite.

P.S. Nedá mi nevyjadriť sa k adaptácii tejto hry na Letných shakespearovských slávnostiach. Ako to správne popisuje Feldek, na tejto hre je niečo rozprávkové a súčasne niečo, čo bolo prítomné skôr pre svet pred nástupom ranej modernity, ktorá začala stierať vzdialenosti medzi ľuďmi a zmenšila svet. Zasadenie hry do modernejšej doby tak v tomto prípade ide proti filozofii a duchu samotnej hry. Ale aby som len nekrivdil - riešenie problému s dvojičkami bolo vynikajúce.

Divadlo: LSS 2020

Dvaja veronskí šľachtici sú ranou hrou a teda akýmsi skicárom mladého Shakespeara, v ktorom si načrtával postavy, prostredia a deje. Tieto neskôr s plnosťou rozvinul vo svojich zrelších hrách (bezpochyby najmä v Ako sa vám páči), stále však platí, že ak porovnáme aj tento "skicár" s hrami jeho súčasníkov a predchodcov, porovnávanie vyjde vždy v Shakespearov prospech. Dôvodom je najmä fakt, že už tu sa prejavil ako básnický génius. Už tu vidno ako Shakespeare využíva mohutný arzenál zložitých básnických prostriedkov, človeku sa až nechce veriť, koľko nápadov dokázalo vyjsť z jedného človeka, pričom tvorivým postupom je tu podľa mňa znižovanie vysokého a povyšovanie nízkeho, odľahčovanie tragického a zaťažovanie komického.

Páčila sa mi najmä Proteova reč o láske:
Ak nechám Júliu, som asi zradca.
Ak ľúbim Silviu som zase zradca.
Zahnúť s ňou priateľovi - zrada zrád.
Mocný pud, čo ma nútil prisahať,
ma teraz núti trojnásobne zradiť.
Z lásky som prisahal - a z lásky zradím.
(...)
Nemôžem zradiť lásku, ale predsa
ju zrádzam. Lásku zrádzam pre lásku.
Júliu stráca, strácam Valentína,
pretože inak by som stratil seba.
Keď stratím ich, ich stratou čosi získam.
Silviu za Júliu, seba zaňho.
Seba mám radšej ako priateľa.
Sebaláska je predsa viac než láska.

Samozrejme, to neslávne známe záverečné vyústenie nepríjemne prekvapilo aj mňa. Zamyslenia teoretikov a prekladateľov o tom, prečo to tam Shakespeare dal mi zhodne neprišli dobre podložené. Zostávam teda pri názore, že charakterovú hodnovernosť, plnosť a živosť si Shakespeare ešte nedokázal ustriehnuť a tak ako aj v iných raných hrách (napr. 1. časť Henricha VI) podriaďoval svoje charaktery potrebe rozprávania, tézam a dejovým zvratom. V tomto prípade bol podľa mňa tézou (pričom tú istú tézu môžeme vidieť aj v Sne noci svätojánskej) živočíšny lásky pud u mužov - akási mocná a premenlivá, až metafyzická mágia zamilovania sa, ktorá ovláda a deformuje človeka, ktorý sa tomuto chtíču musí vzpierať, inak pošliape všetko v čo veril, vlastné priateľstvá i zásady. Vidíme tu teda konflikt lásky a sebalásky, žitia pre seba a žitia pre druhých. Možno tu vychádzal z vlastného neradostného manželského života (ako to tvrdia niektorí životopisci), bezpochyby však ide o inovatívnu filozofiu, pretože v staršej literatúre bola premenlivosť lásky prisudzovaná spravidla skôr ženám a u Shakespeara je to takmer vždy naopak. Skutočný živý človek tu tak svojim magnetizmom ešte nepovyšoval žánrové zápletky na niečo absolútne nadčasové.

Oceniť však treba najmä unikátne komediálne čísla sluhov a legendárneho psa, z ktorého predstavenie na Letných shakespearovských slávnostiach spravilo prakticky až hlavnú postavu. Platilo to najmä pre úchvatné, takmer polhodinové improvizačné vystúpenie, v ktorom herci vytvárali absolútne prestrelené, absurdné nápady a vízie.

Divadlo: LSS (2021)

28.03.2022

Cymbelin asi nikdy nebude patriť medzi moje najobľúbenejšie hry, avšak zároveň má spomedzi všetkých romancí azda najkošatejší a najakčnejší dej. V prvom rade tu je ústredný pastorálny, až rozprávkový motív úteku do prírody. V druhom rade sú tu tiež prvky histórie, konkrétne odboja proti Rimanom a dvorských machinácií. A v treťom rade tu vidíme vzťahovú drámu, v ktorej sa rozohrávajú viaceré rodinné či vzťahové linky. Zdá sa akoby Shakespeare túto hru zlepil zo Snehulienky (to som si nevymyslel ja, upozorňuje na to Norman Marshall a po rozprávkovej interpretácii často siahali aj anglickí režiséri), Dekameronu, Bukoliky a z niektorej svojej historickej hry. Aj preto je aj táto hra dosť šialeným žánrovým mixom, ktorý drží pokope len vďaka Shakespearovej genialite a schopnosti vytvárať významové siete a paralely, kde sa akoby navzájom v sebe odrážajú viaceré motivické línie.

Zároveň je kľúčom k súdržnosti aj významu tejto hry les, okolo ktorého sa zbiehajú všetky podstatné deje - Belarius a princovia, Imogena, bitka. Je ako magnet, ktorý drží celú hru pokope. Súčasne ukazuje význam prírody, ktorá sa u Shakespeara už tradične (pozri napr. Ako sa Vám páči) stáva priestorom bezpečia, slobody, pravdy, objavovania samého seba. Príroda je tu zrkadlom a tým pádom možnosťou zahliadnuť svoju podstatu, prirodzenosť a pravú podobu, a to v priamom kontraste k civilizácii, v ktorej je podstata zakrytá maskami a manipuláciami - tu napríklad kráľovninými či posteľovými. Stáva sa tak síce profánnym, ale pritom stále tým istým magickým miestom akým bola aj v Sne noci svätojánskej. Len bez víl a škriatkov. Ukazuje tu teda akýsi utopický svet, stratený raj, ktorý sme opustili, ale ktorého kontúry tu ešte stále sú, stále nás priťahujú a stále nám ponúkajú zakúšať život inak, plnšie, pravdivejšie.

Všetky interpretačné kľúče zanechal Shakespeare už v názve. Vzťahy medzi obomi dvojicami milencov sú naozaj o zbytočnom kriku, pričom v jednom prípade ide o "zbytočné" sarkastické výpady Benedicka a Beatrice a v druhom o "milostné peripetie" Hero a Leandra režírované zákerným Donom Johnom. Shakespeare sa v tejto komédii nielenže vysmieva z tragických milostných zápletiek (najmä zo slávnej básne Hero a Leander), on sa tu rovno vysmieva z vlastných milostných zápletiek, napríklad z balkónovej scény z Rómea a Júlie. Ukazuje tu to "nič", ktoré sa ukrýva za tragickými zápletkami - stačí len zmeniť nasvietenie a optiku. A domnievam sa, že aj samotné telenovelovité zlodušstvo Dona Johna, je tu úmyselne stelenovelizované a prepiate, kvôli výsmechu z rôznych tragických antikristov u seba i u svojich konkurentov (spomínam si tu najmä na Maltského Žida). Aj samotný vzťah Beatrice a Benedicka tvorí realistický a sarkastický kontrapunkt k osudom Hero a Leandra. Aj preto túto Shakespearovu hru vnímam najmä ako paródiu na tragické milostné dobrodružstvá.

Zároveň tu opäť vystupuje do popredia svet ako javisko. Karneval, ktorý je štartérom celej zápletky, sa prenáša aj do deja. Don John tu má masku počestnosti, Beatrice a Benedick si zasa obliekajú sarkastickú masku, ktorou skrývajú (aj sami pred sebou) svoje skutočné city. Týmto je ešte posilnená tá parodická meta-textuálna rovina, keďže sa tu témou opäť stáva aj samotné divadlo, zároveň sa tu odhaľujú masky, ktorými sa maskujeme aj pred svojim vnútrom, pred svojimi citmi, a teda sami pred sebou. Tým pádom je tu celý problém herectva posunutý na ďalšiu úroveň. V neposlednom rade sa tým ukazuje aj herectvo, ktoré na seba berieme pri "dvorení" a "flirtovaní". Ukazuje sa, že celý ten zmätok je vlastne samotná láska, ktorá nás núti pri zvádzacích rituáloch brať na seba špecifickú podobu a stávať sa niekým iným. A aj v tomto prípade možno podľa Shakespeara nejde o nič tragické, o nič kvôli čomu by bolo treba kričať. Je to práveže hra, krásna a slastná milostná hra - tak ako v prípade Benedicka a Beatrice.

Mimochodom, výborné je tiež filmové spracovanie z roku 1993. Nikdy nezabudnem na parodickú scénu, kde sa spočiatku sarkastický Benedick napokon radostne čľapká vo fontáne a drsná Beatrice sa smeje a hojdá na hojdačke.

Film: Veľa kriku pre nič (1993), Veľa kriku pre nič (2005)

Jedna z mojich najobľúbenejších Shakespearových komédií, ktorá sa svojim charakterom blíži až k fraške. Okrem vynikajúceho Falstaffa, ktorého vyprázdnená rytierskosť a dutá pompéznosť tu podľa mňa dosahuje svoj vrchol, sú tu aj prekrásne škriepiví Evans a Caius, ktorí komolia anglický jazyk s takou bravúrou, že by im to mohli závidieť aj dôstojníci v Henrichovi V. Predovšetkým je však táto hra absolútne posadnutá sexom a ja som len rád, že to, čo Shakespeare v hrách často len dvojzmyselne naznačuje, doviedli herci v SND svojou improvizáciou k úplnej dokonalosti.

Mne osobne táto hra pripomenula Felliniho Amarcord, čiže akési nostalgické, satirické i láskavé ohliadnutie sa za dospievaním v malom meste, plnom írečitých postáv. Zároveň je to ukážka meštiactva s jeho kladmi i zápormi. S jeho racionalitou, kedy už mýty, elfovia a anarchické a sexuálne neprístojnosti vstupujú do sveta len akoby zvonku, kontrolovane. S jeho prozaickosťou, ktorá sa objavuje už v texte hry, ale aj v istej "kažodennosti" samotnej zápletky. A s jeho cudnosťou a meštiackou morálkou, v ktorej už niet miesta pre beltainy, bakchanálie a divoké sexuálne eskapády.

Viem, pôsobí to paradoxne, ale práve pod týmto zákazom, pod touto prudérnosťou akoby o to viac kypeli síce spútané, ale o to túžobnejšie vášne. Akoby Falstaff ani nebol človekom, ale samotným životom, nespútanou prírodou, ktorá sa zúfalo púšťa do boja v mene libida. Aj tu teda vidíme súboj dvoch svetov, z ktorého odchádza víťazne práve to počestné, racionalistické stanovisko. A hoci je práve tento koniec "šťastný" a víťazný, Shakespearovi je predsa len Falstaffa ľúto, inak by ho nevystavil takému nepríjemnému poníženiu. A tak, hoci to Falstaffa očividne netrápi, veď život ide ďalej a nestará sa o veci ohľadom hanby, predsa len tu vstupuje závan smútku nad tým, čo naša spoločnosť odvrhla. S nostalgiou a istou idylkou sa tak spája aj smútok nad stratou nevinnosti.

Divadlo: SND (2022)
Film: Veselé panie z Windsoru (1980)

Problémom tejto hry je, že napriek očakávaniam, napriek všetkému tomu kultúrnemu nánosu a do istej miery aj samotnej historickej skutočnosti, to nie je tragédia. Shakespeare sa v závere kariéry rád vzpieral očakávaniam a pohrával sa so žánrovými hranicami tak, ako nikto iný. V tomto prípade mu k tomu nahrávali historické skutočnosti ako aj charakter hrdinov, ktorých vytvoril, najmä Kleopatry - premenlivé spojenectvá a vzťahy, búrlivé, vášnivé, až hysterické charaktery, ktorými lomcujú túžby a intuície. Hra, ktorú tak ovláda sex a túžba, až pripomína Sen noci svätojánskej, kde sa hrdinovia taktiež zamilovávali a odmilovávali v priebehu sekundy. A tak sú neustále narúšané aj príbehy a predsavzatia, nič nestojí pevne. Shakespeare tu opäť postuluje svoju obľúbenú tému interregna a teda konfrontácie dvoch svetov - starého, odchádzajúceho a nového, čo sa prenáša aj do textu celej hry. Je to doba, kde nič nestojí pevne, kde sa aj to najpevnejšie rozpadá a na troskách vznikajú základy nového sveta. Zároveň je to doba, kde sa velikáni správajú ako zamilovaní pubertiaci a kde aj vďaka tomuto lomcovaniu vstupuje groteskno a fraška.

A je to práve Kleopatra, ktorá vládne celej hre, aj postavám v nej. Vo svojej južanskej impulzívnosti vládne priam magickou mocou nad druhými, cítiť z nej niečo z dionýzskeho princípu, v ktorom akoby sa prebúdzala príroda i sám život zachytený pri žití, číra opojnosť a zrelosť. S týmto princípom sa spájajú orgie bakchantiek plné divokého tanca, spevu, potu, krvi a sexu. Oproti nej stojí chladný, stoický predstaviteľ rímskeho impéria, Octavianus, v ktorom sa pre zmenu ukazuje všetko to apollónske, tá zdržanlivosť, ten odstup, tá racionalita imperátora. Pot, krv, sex, spev a tanec sú tu zviazané vojenskou disciplínou. A medzi týmito dvomi princípmi je na kusy trhaný Antonius, ktorý samostatne síce ukazuje svoj apollónsky podklad, avšak v blízkosti Kleopatry dokazuje platnosť porekadla, že "duša milujúceho žije v cudzom tele".

Mne osobne sa takéto žánrové hybridy a roztrúsené, nepevné rozprávania zatiaľ príliš nepáčia. Táto hra tak pre mňa spadá do toho istého okruhu ako napr. Troilos a Kressida, Kráľ Ján ai. Koncept je mi sympatický, páči sa mi filozofia, ktorá je za tým, ale možno som proste len nedozrel na tento typ hier. Azda keď konečne uvidím nejaké dobré divadelné či aspoň filmové spracovanie, zmením názor.

22.03.2022

Pre mňa osobne ide o najslabšiu Shakespearovu hru. Ukazuje sa tu, že ani Shakespeare nebol všemocný. Že ani Shakespeare nedokázal vdýchnuť život do tejto šestákovou literatúrou inšpirovanej alegórie na motívy cesty. Azda sa chcel vrátiť k svojim koreňom a preskúmať a prepojiť stredovekú moralitu a antickú (dobrodružnú) literatúru, ale výsledok je... Priznám sa, keby čítam toto dielo bez akýchkoľvek znalosti o jej autorovi, nikdy by som ju neprisúdil Shakespearovi.

Neustále vstupy náhod, čierno-biele charaktery, ohýbanie konania postáv pre potreby rozprávania, didaktický charakter, skôr sled scén než hra charakterov a ich filozofií, metafor a esejí. Obhajoba tohto diela prirovnaním k rozprávke, k insitnému umeniu (Rut) či k Odysei (Hilský) podľa mňa neobstojí, pretože každé z nich pracuje na inom základe. Rozprávka stojí na čistej čiernobielosti (nevestinec je mimo), ľudovosti jazyka (ten Shakespearov je príliš "umelý"), neustálych metamorfózach a absencii časo-priestorových súvislostí. Osobne som aj preto voči tomuto priradeniu skeptický. Týka sa to aj Odysei - tá totižto nezaprie svoju mýtickosť, ktorá vplýva aj na jazyk. Perikles je zo všetkého najviac dobrodružnou literatúrou, ktorú sa autor snaží povýšiť nie zintenzívnením (štylistickým, charakterovým, filozofickým) ako to uňho býva zvykom, ale pridaním akejsi alegorickej vrstvy - presne v duchu prichádzajúceho baroka.

Uznávam, aj táto hra ukazuje isté Shakespearove odtiene a dotvára jeho dielo, ukazuje jeho metódu a robí ho ľudskejším. Ale ja osobne som si hru neužil a som rád, že som ju čítal až veľmi neskoro, keď som mal za sebou väčšinu jeho vrcholných diel, pretože inak by som mohol pokojne dopadnúť ako Honey0105.

22.03.2022

Výborná kniha a výborná teória tragédie, akurát pre nefilozofov pomerne náročná. Pasáž o Levinasovi bude pravdepodobne náročná aj pre nefenomenológov. Ináč je kniha zaujímavou obranou tragédie voči takým teoretikom ako Steiner, ktorí v posledných dekádach zhodne hlásajú smrť tragédie a zároveň sa vyhraňuje aj voči teoretikom, ktorí sa snažia o rehabilitáciu tragédie v pôvodných, aristotelovských kontúrach. Výsledkom je teória, ktorá je síce vágnejšia (formuluje len kategórie nedovratiteľnosti a nevyhnutnosti), ale zato aplikovateľná aj aktuálnu situáciu. Kozak aj vďaka tomu ukazuje, že tragická situácia zo života človeka nezmizla - zmizla len aristotelovská podoba tragédie (tá jediná naozaj zomrela).

To si však vyžadovalo aj iné, nové chápanie subjektu, v ktorom sa Kozak dostáva do rozporu s idealistami, ale aj s naturalistami a postmodernistami. Popri tom pekne systematizuje filozofovanie o tragickom ako je to napríklad u Hegela, Schopenhauera, Nietzscheho ai.

21.03.2022

Coriolanus bol na rozdiel od väčšiny ostatných Shakespearových antických "tragédií" (s výnimkou Júlia Caesara) najmenej eklektický, resp. najbližší žánrovému zaradeniu. Kým Timon bol skôr moralitou plnou horkastého cynizmu, Troilos a Kressida fraškou a Antonius a Kleopatra tragikomédiou, Coriolanus zobrazuje vzostup a pád svojho hrdinu, ktorému presne v duchu tragického žánru nezostalo žiadne prijateľné riešenie situácie. Ocitol sa uväznený medzi láskou k rodine a čiastočne i láskou k svojmu mestu a súčasne medzi záväzkami, ktoré dal spojencom, vlastným charakterom a pocitom nespravodlivosti, ktoré v ňom zanechali Rimania. Samozrejme, v tomto prípade ide o trochu odlišný, skôr spoločensko-politický, než metafyzický (osud a bohovia) typ tragédie. Ale neriešiteľnosť (resp. ťažká riešiteľnosť) a nevyhnutnosť (zostáva len zrada mesta a rodiny alebo zrada spojencov a seba) tu stále vytvárajú tragickú situačnú kostru.

Vzhľadom na toto je zrejmé, že kľúčovým prvkom celej tragédie je Coriolanov charakter. Drsný, húževnatý, odvážny, schopný, mocný, ale aj krutý, ne-diplomatický, arogantný, tvrdohlavý. Presne ten typ osobnosti, v ktorej sa mieša všetko to dobré a zároveň všetko zlé, čo sa nám spája so schopným aristokratom vojenského typu (muž činu). Je zaujímavé túto hru porovnať s predchádzajúcim Timonom Aténskym, ktorý rieši vlastne tú istú tému - nevďak mesta voči výnimočnej osobnosti, následné spravodlivé rozhorčenie a Alkibiadovu vojenskú vzburu voči tomuto správaniu. Coriolanova sila (na rozdiel od Timona) vychádza primárne z neho samého. Je si vedomý svojich schopností a kvalít. Má jasne ukotvený svetonázor, ktorý je postavený na odvahe a cti a v tomto môže kašľať na názory a milodary ostatných. Slabosťou, ale aj vysokou politikou vyslovene pohŕda a do istej miery si to môže dovoliť. Práve jeho výnimočný a vypätý, ale aj extrémistický charakter tu pripomína tých klasických antických Aiasov, pre ktorých je strata cti ďaleko horším trestom než smrť. Coriolanus tak vystupuje nad bežných smrteľníkov a dáva im to najavo, čím vlastne beží v ústrety veľkým činom, ale aj veľkej tragédii a veľkej smrti. Je to zvláštny, magnetický charakter, ktorý má rozdvojenosť vpísanú priam do duše - musíte ho obdivovať i nenávidieť.

A táto hra je vlastne o nárokoch takéhoto výnimočného človeka vo vzťahu k polis a o súboji dvoch predstáv o svete. A aj napriek Coriolanovmu odporu voči demokracii, aj napriek všetkému človek cíti, že Coriolanus má v niečom pravdu. Má pravdu jednoty svojho charakteru a svojich schopností a síl, ktoré hovoria samé za seba a usvedčujú okolie z malosti a podriadenosti, čo je v rovnostárskom zriadení neodpustiteľné. Je hrozbou pretože je iný, väčší. Akoby sa tu zhmotnila Nietzscheho teória o nadčloveku, ktorý ďaleko prekonáva "posledných ľudí" a ich pasívny nihilizmus, zároveň mu však Shakespeare (tragickým koncom) aj oponuje. Ukazuje, že aj nadčlovek je človek, neodstrihnuteľný od svojho pôvodu, ktorý ho napokon zráža opäť na zem. V podstate zrádza.

18.03.2022

Stříbrný sa tu, pochopiteľne, nevyhol dobovým marxistickým interpretáciám a konceptom, ale na 50. roky (aj keď v čase istého odmäku) ide až o prekvapivo slobodomyseľné dielo, ktoré sa vyhýba akémukoľvek dogmatizmu a rigídnosti. Doba tomu teda vôbec neuškodila ba možno naopak. "Ľudovo-demokratický" pohľad na svet umožnil Stříbrnému zamerať sa na menej skúmané prúdy v Shakespearovej tvorbe - na ľudovosť, ľudové piesne a balady a na postavu "ľudu". Veľmi pekne tu ukazuje, ako práve "ľud" v podobe rodiaceho sa anglického národného cítenia (ktoré súvisí s náboženskou, politickou i geografickou osamelosťou) pozitívne vplýval na Shakespearov humanizmus a následne i na tvorbu. Ukazuje tu teda Shakespeara ako bytostného realistu, ktorý sa snaží "nastaviť prírode (a národu) zrkadlo" a aj preto vytvára také skutočné postavy, aj preto sú jeho hry také hlboko ľudské a aj preto dokáže zjemňovať a poľudšťovať dobovú propagandu, predsudky atď.

Stříbrný tu zároveň ponúka veľmi poučené historické čítanie, kde vsádza hry a interpretuje ich podľa doby vzniku a dobovej alžbetínskej ideológie, čím opäť vytvára zaujímavý interpretačný rámec. Rozhodne odporúčam.

18.03.2022

Na rozdiel od mojich dvoch spolu-komentátorov, nie som, respektíve skôr nechcem byť cynik. Aj preto som sa s Timonovým pohľadom na svet nedokázal identifikovať a vnímal hru ako istý typ morality. Rozhodne nie prízemnej a plytkej, ale azda až príliš prostej a didaktickej. Lenže, a to treba neustále pripomínať, túto hru napísal Shakespeare. Aj tu sa dajú nájsť zaujímavé interpretácie a geniálne postrehy a monológy. V prvom rade je táto hra zaujímavou kritikou rodiaceho sa kapitalizmu a obchodníckeho ducha. Tak ako inde, aj tu Shakespeare pravdepodobne pranieroval dobové praktiky v alžbetínskom Anglicku a tieto sa bezpochyby dajú vztiahnuť aj na súčasnosť. To znamená, že hodnota človeka sa presne meria a tou mierou sú peniaze, nie charakter, ani občianske cnosti a zásluhy.

Najvypuklejšie sa to prejavuje práve v osobe Timona, ktorý sa mýli hneď dvakrát. Prvý krát sa mýli, keď si myslí, že priateľstvo a úctu si získa finančnou štedrosťou - takáto úcta a priateľstvo sa viaže k peniazom a nie k nemu. Druhý krát, keď sa chudobný a opustený nahnevá na celé mesto za jeho nevďačnosť. Jeho hlavnou chybou je totiž to, že ani v tej úprimnej chvíli si neuvedomil, že celý jeho život stále ovládajú peniaze (prípadne ich nedostatok). Že vďačnosť a nevďačnosť, spravodlivosť a nespravodlivosť, priateľstvo a ľahostajnosť stále meria peniazmi, ktorými naoko tak pohŕda. Že je na Atény nahnevaný preto, že mu nechceli pomôcť a nedali mu peniaze, ktoré predtým on rozdával. Samozrejme, ukrýva sa za tým oprávnené morálne rozhorčenie, akurát s ním Timon nedokáže pracovať. V jadre stále zostáva tým istým nerealistickým, jednorozmerným hlupáčikom (len s opačným znamienkom), ktorého život určovali a napokon zničili peniaze.

Pritom riešenie je prosté. Spomínam si na krásnu scénu z Dickensovej Malej Dorritky, keď obaja schudobnení hrdinovia môžu žiť konečne šťastne, pretože sa zbavili tých príšerných záťaží v podobe peňazí. Peniaze totiž vskutku deformujú realitu. Timon pri svojej povahe a pri spoločnosti, ktorá ho obklopovala nemal s takým množstvom peňazí šancu vybudovať si nejaký skutočný vzťah, pretože premieňali samotné stretnutie s Timonom na finančnú transakciu a privádzali k nemu ľudí, ktorí svojim zdanlivým ultra-priateľstvom vytlačili skutočných, nevtieravých priateľov. Od začiatku až dokonca bol opustený, nemal pri sebe priateľov a nemal skutočný vzťah - ani predtým, ani potom. Timon, ktorému realita strhla klapky z očí, tak dostal možnosť konečne začať žiť svoj život, začať budovať skutočné vzťahy a cez to aj cnostný charakter a nevyužil ju. Zlyhal. Zle prečítal situáciu. Timon v sebe skrátka nemal ani zrnko praktickej múdrosti, nedokázal zazrieť realitu v jej komplexnosti, zbabelo sa vzdal života v spoločnosti a cynicky spoza múrov vykrikoval svoje lacné zatrpknuté múdra o živote, ktorý nedokázal múdro a krásne žiť. Nevnímal svoj bankrot ako isté oslobodenie a možnosť začať inak uvažovať o realite - vymaniť sa z kolobehu speňažovania všetkého a začať žiť skutočne s druhými.

Hlavne preto nedokázal byť skutočným cynikom-umelcom ako Apemantus (inšpirovaný Diogénom), ktorý vo svojom proteste voči celej spoločnosti opovrhoval úplne všetkým, aj peniazmi a ukazoval na vlastnom správaní, aké degenerované nihilistické prázdno sa ukrýva pod maskami miestnych obchodníkov a v ich pokryteckých, prospechárskych vzťahoch. A nedokázal byť ani liečiteľom ako Alkibiades, ktorý sa odvážne pustil do boja za svoje ideály. Táto hra bola veľmi trpká, avšak Timon a jeho osud nepredstavuje žiadne riešenie. Predstavuje človeka, ktorý hral hru svojich nepriateľov (peňazí a obchodníctva) až dokonca, a práve preto prehral.

A práve o tomto je Shakspearova kritika kapitalizmu a obchodníckeho ducha. Peniaze vám síce otvárajú dvere, ale do prázdnych izieb. Stávate sa osamelými, nemáte skutočné vzťahy založené len na blízkosti, uzatvárate sa do rozľahlých palácov, prípadne do zatuchnutých jaskýň. Stávate sa skrátka radikálne individualistickými, spoločnosť sa rozpadá a jediný na koho sa môžete spoľahnúť ste vy sami. A presne preto je ten svet taký smutný, trpký, neživotný, prázdny, cynický a práve preto hlúpy a zbabelý ako Timonovo vyvreskovanie v jaskyni. Peniaze sú rovnaké šťastie i prekliatie ako Koruna. Ak ich máte, môžete dosiahnuť veľké veci, ale musíte s nimi vybojovať mimoriadne krutý boj.

17.03.2022

Troilus a Kressida je hra, ktorá klame telom. Shakespeare tu definitívne rozpustil žánre v jednom kotle a vytvoril hru, ktorá je aj preto len ťažko uchopiteľná a nepríliš naratívna. Nestála láska Troila a Kressidy, neustále preskupenia a zmeny pohľadov dvoch strán, nabubrelosť a pokrytectvo trójskych hrdinov, neustála faloš, zrada a klam a na to naviazaná irónia vytvára takú difúznosť, že nie je možné rozprávať súvislý príbeh. Trójska vojna ustrnula na mieste a zostalo v nej len hmýrenie sa indivíduí, ktoré sledujú len vlastné problémy - nič ich nespája. Tvária sa hrdinsky a cnostne, ale v skutočnosti všetci tušia, že za "závojom" sa deje niečo úplne iné. Pripomínajú športový klub plný veľkých individualít, ktoré nedokážu ťahať za jeden povraz. Tá hra tak irituje preto, lebo to, o čom hovorí, aj sama napĺňa svojim "telom" - je difúzna, rozbitá, ironická, nesústredená.

Paradoxom je, že je to hra aj výsostne aktuálna. Akoby rozprávala o svete sociálnych sietí s ich krátkymi a rôznorodými individuálnymi príbehmi, o falošnosti influencerov, ktorí zdieľajú len to pekné a veľkolepé, o krátkych a nezmyselných láskach založených len na "prvej signálnej", o pokrytectve a o spoločnosti, kde sa všetko rozpadlo. Akoby aj naša spoločnosť bezcieľne blúdila v akomsi zvláštnom zmrazenom konflikte, na ktorého začiatok a koniec nedovidíme. Vieme len, že tu absentuje akékoľvek spojivo, nejestvuje vízia, ani ideál. Tento postupujúci rozpad možno zakúšal aj samotný Shakespeare. S Essexom (pop. 1601) definitívne odišli rytierske cnosti a teraz ich už môžeme bez obáv dekonštruovať. Súčasne s tým však odchádza aj jedna podoba sveta, ktorú ešte do istej miery stelesňuje aj starnúca kráľovná Alžbeta, a s tým aj istá stálosť a jednota. Nastupujúci svet kapitalizmu je plný obchodníckych Odyseov (krásnou iróniou je, že o strate istôt rozpráva práve Odyseus), ktorí sa stretajú so starým svetom a narúšajú všetky vtedajšie istoty. V takomto svete už nevyhrávajú najcnostnejší a najrytierskejší (Hektor), ale najprešibanejší. Niet jednotiaceho prvku, už tušene post-alžbetínska (Alžbeta zom. 1603) spoločnosť sa taktiež stáva difúznou, čo časom vyústi do občianskej vojny. Shakespeare to síce s istotou vedieť nemohol, ale tep doby a skryté animozity cítil.

A čo sa štýlu týka, Shakespeare je vo vrcholnej forme, je cítiť, že je vypísaný a aj do takejto rozbitej hry vsúva monológy a vízie hodné génia. Už len kvôli tej Odyseovej reči si túto hru treba pripomínať, je až čarovná, aspoň časť sem musím dať:

Len odstráňte ho, rozlaďte tú strunu,
a nesúlad vám v ušiach zaškrípe:
klad narazí na svoj protiklad,
nad brehy vypne vodstvo svoju hruď
a pevniny sa zmenia na močiar,
sila sa stane pánom slabosti,
krutý syn na smrť otca dotlčie:
jediný zákon bude násilie,
právo a bezprávie, vždy nesúzvučné,
stratia svoj význam: tak aj spravodlivosť.
Naostatok sa všetko zmení v moc,
moc v svojvôľu a tá zas v pažravosť,
a pažravosť, ten všeobecný vlk,
vykrmovaný svojvôľou a mocou,
si všeobecnú obeť musí nájsť:
sama sa zožerie.

15.03.2022

Na Kráľa Jána som sa tešil, pretože spadá do môjho obľúbeného Shakespearovho tvorivého obdobia. Shakespeare ho pravdepodobne písal popri Sne noci svätojánskej, Richardovi II a Kupcovi benátskom. Žiaľ, výsledok je - ako dramatická báseň (hoci poeticky ide o bohaté dielo) - priemerný, a to najmä kvôli akejsi nesúdržnosti, a na rozdiel od mojich pred-komentátorov sa mi k tejto téme príliš nehodil ani spôsob a forma Falconbridgovho šaškovania. Negatívom je aj jeho rozpornosť - hovorí o sebe ako o machiavelistovi (práve preto je taký cynický), ale napokon sa tak vôbec nespráva.

Avšak nebol by to Shakespeare, keby sa v hre nenachádzali aj záblesky geniality. Hlavnou témou tejto hry je najmä informačný šum. Neskoro odovzdané správy, nenaplnené rozkazy, predstavy, ktoré nezodpovedajú skutočnosti... A s tým sa menia aj pohľady postáv na dianie, neustála premenlivosť ich postojov. Podstatou celej hry je vlastne oneskorenosť za realitou, čo má vo vojne a kríze často fatálne následky. Prekrásnou scénou je Arturova predstieraná smrť a všetky tie obraty, ktoré potom nastanú. V štruktúre hry to má za následok neschopnosť usporiadať si príbehy a informácie do súdržného tvaru a premenlivosť pohľadov (a práve tým trpí dramatickosť). V tejto hre sa tak pokúsil priblížiť Shakespeare formu k téme, a to na úkor dramatického tvaru a "ťahu na bránu". Ale ak na túto jeho taktiku pristúpime, môžeme oceniť aspoň koncept - pôsobivú reflexiu dôležitosti informácií a samotného vedenia vojny. A to určite nie je málo.

11.03.2022