Macvosik komentáře u knih

Oko za oko už predznamenáva svojou hybridnosťou, komplikovanosťou a istou rozprávkovosťou (panovník v prestrojení, posteľová pasca) neskoré Shakespearove romance a všeobecne i trend, ktorý neskôr rozvíjal Fletcher a ďalší. Hra je skúmaním správania jednotlivcov v extrémnych situáciách. K tejto interpretácii nahráva aj postava Vincentia, ktorý akoby bol politickým filozofom vytvárajúcim a sledujúcim experiment. Pôsobí to ako prípadová štúdia, v ktorej sa Shakespeare snažil zasadiť dobové politické teórie do reálneho dobového prostredia (aj preto reálne mesto Viedeň a nie zázračná krajina). Z toho potom vyplýva, že ide o hru zaoberajúcu sa etikou a politikou. V tomto kontexte je zaujímavé, že táto hra bola napísaná v dobe nástupu Jakuba I. na trón. V tomto ohľade musí byť bezpochyby zaujímavé zamýšľať sa nad vzťahom tejto hry k obrazu, aký si spoločnosť o tomto nastupujúcom kráľovi predbežne vytvorila a tiež k reálnym krokom prvých mesiacov jeho vlády.

Shakespeare si tu kladie podobnú otázku ako mnohí iní renesanční vzdelanci, či už Erazmus, More alebo Machiavelli: Kto je to dobrý vladár? Môžu sa cnosti vynucovať zákonom? Aká veľká má byť vladárova moc, aby nezačala dusiť slobodu? Má byť vladár stelesnením cnosti? Aký je vzťah korupcie a politiky? Shakespeare tu rozohráva všetky tieto otázky, pričom na niektoré ponúka odpoveď, na iné nie. V každom prípade je však zrejmé, že aj v tejto teórii vychádza Shakespeare z kombinácie aristotelizmu a kresťanskej etiky, najmä z takého vnímania spoločnosti, v ktorom je ústrednou funkciou štátu ak nie vynucovať tak aspoň propagovať a vytvárať prostredie pre cnostný život. V tomto zmysle by tak vládca mal ísť ostatným vzorom, pretože inak nemá právo žiadať niečo také od svojich poddaných. Zároveň si musí ustriehnuť mieru, v ktorej už jeho zákony pôsobia na ľudí príliš drasticky či zasahujú do oblastí, v ktorých nielenže nemajú právomoc, ale v nich ani nemôžu vyhrať (živočíšne pudenie). To je prípad snáh obmedziť verejné domy reštrikciami. Tu by mohlo byť pre zmenu zaujímavé pýtať sa na vzťah Shakespeara i ostatných Alžbetíncov k prirodzenej morálke.

Angelo tu potom slúži ako príklad vládcu, ktorý zlyháva hneď v oboch rovinách. Jednak neslúži ako príklad, pretože sa sám necháva unášať svojimi pudmi a záujmami, a nespráva sa v oblasti lásky cnostne - práve naopak - kvôli čomu je jeho snaha okresať verejné domy pokrytecká. A Angelo si to uvedomuje. Aj preto táto Angelova morálna korupcia, táto - z pohľadu štátu - drobná neresť, čoraz viac rozleptáva jeho vládu a núti ho k stále drastickejším a brutálnejším krokom. Tu sa ukazuje aká drobnosť stačí na rozpútanie búrky.

A zároveň sa snaží reštrikciami vstupovať do oblastí, ktoré sú podľa Shakespeara prirodzené (sexuálna túžba) a teda nemôžu podliehať zákonom. Čo je ešte horšie, svätým bojom, ktorý vôbec nemusí mať náboženské, ale pokojne aj revolučné zafarbenie, sa vytvára vyšinutá, fanatická atmosféra, v ktorej už nevyhráva ten najcnostnejší, najnábožnejší či najľudomilnejší a už vôbec nie prvotné ideály, ale pravý opak. V tomto ohľade sa akýmsi ideálom stáva cnostná Izabela, ktorá svojou odvahou a nevinnosťou slúži ako nasledovania-hodný vzor cnostného správania. Aj Shakespeare si bezpochyby uvedomoval, že takýto príklad na zmenu spoločnosti stačiť nebude, ale zároveň si uvedomoval, že nič lepšie nedokážeme spraviť.

Oko za oko tak bezpochyby patrí medzi Shakespearove vrcholné a filozofickejšie ladené hry. Pre mňa osobne ide o jednu z jeho najlepších "komédií" a ak ju raz niekto zaradí do kolónky romancí, resp. tragikomédií (kam podľa mňa právom patrí), rozhodne bude spolu s Búrkou patriť medzi to najlepšie, čo Shakespeare v tomto žánri vyprodukoval.

1 05.04.2022

Táto komédia bezpochyby patrí medzi tie dôležitejšie v Shakespearovej kariére. Niektorí teoretici odhadujú, že ide dokonca o najstaršiu Shakespearovu hru. Zároveň však ide o hru tak trochu rozporuplnú. V podstate sa tu bijú dva prístupy. Ten prvý sa raduje zo Shakespearovej slovnej ekvilibristiky, zo slovných dvojzmyslov, z bezbrehej kreativity s akou využíva aliterácie a metafory, z prekrásnych charakterizačných, ironických a pritom stále jemne filozofujúcich monológov. Ten druhý tak trochu nechápavo hľadí na minimálnu dejovosť, ktorá akoby bola skôr vŕšením scén, než nejakým skutočným dramatickým celkom, divadelnou hrou. Chabá kostra, či vešiak, slúžiaci na zavesenie slov. Skrátka - paródia. Aj z toho dôvodu zostala u mňa tá hra niekde na polceste. Ale aj napriek tomu platí, že je to hra nesmierne zaujímavá.

Shakespeare už tu rieši svoje klasické témy - problém pokrytectva, masky, herectva, cností a nerestí atď. To, čo však v tejto hre najviac vystupuje do popredia, je nástup prírody. Shakespearoví hrdinovia môžu byť aj najstoickejšími mysliteľmi a najmocnejšími hrdinami, ale v momente, keď zavelí príroda, uzemňujú sa všetky vzletné reči a chladné predsavzatia a stŕhajú sa masky. Shakespeare akoby v celej svojej kariére a najmä v komédiách skúmal jedinca postaveného zoči-voči svojim odpútaným pudom, zoči-voči prírode, zoči-voči láske. Tu sa tie pudy nemanifestujú ani tak v komplikovanej zápletke (Veselé paničky..., Sen noci...) ako skôr v slovách, ktoré získavajú až akési živočíšne, materiálne, prírodné kvality, a to skrz vulgárnosť, šťavnatosť, sexuálnosť, ale aj cez telesnosť slov. Aj preto musela byť tá hra veršovaná, pretože rytmus, intonácia, spevavosť a dýchanie tvoria podstatu básnického prejavu, a tým nás privádzajú k akejsi materialite slova (na rozdiel od jednorozmernejšej prózy).

Súčasne tu ide o rozpor medzi dvomi formami myslenia. Na jednej strane stojí učenec plný ideálov so svojou teoretickou pravdou, na strane druhej prízemný Koštiaľ so svojou telesnou pravdou (pripomína to Dona Quijota a Panzu). A medzi nimi celá plejáda skupiniek, ktoré majú masky, ale ktoré sú systematicky konfrontované so svojim opakom a musia preukázať praktickú múdrosť v reálnych situáciách. Masky padajú a človek v reálnej situácii, tu a teraz, musí ukázať svoju duchaplnosť a svoj charakter. A práve tu sa podľa Shakespeara odhaľuje pravda.

1 04.04.2022

Prekrásne vyznanie lásky, v ktorom Romain Rolland citovým, osobitým štýlom opisuje akéhosi ducha hier Williama Shakespeara a ukazuje, ako spolu s ním vyrastal a ako Shakespeare ovplyvňoval jeho pohľad na svet. Výsledkom je naozaj podnetná a oduševnelá esej, z ktorej je cítiť dôkladné "precítenie" Shakespearovej tvorby. V niektorých chvíľach Rolland prináša aj brilantné postrehy a interpretácie. Podľa mňa je to ideálna "teoretická" kniha pre ľudí, ktorí sa chcú o Shakespearovi (a sčasti aj o Rollandovi) dozvedieť čo najviac, pretože autorovo oduševnenie je nákazlivé. Je to akýsi katalyzátor, ktorý je vhodný v začiatkoch každého skúmania.

1 30.03.2022

Pri tejto hre som si nevdojak spomenul na úbohého Oidipa, ktorý svojim vzdorom proti osudu paradoxne vbieha osudu do rúk, vyspí sa so svojou matkou a zabíja svojho otca. Oči boli tým médiom, cez ktoré skúmal svet a ktoré ho pri interpretáciách viackrát zradili, pretože to čo videl, nebolo tým, čím si myslel, že to je. Niečo podobne tragické sa stane aj Leontovi. Leontes sa snaží interpretovať deje prebiehajúce v jeho blízkosti, deje, ktoré videl "na vlastné oči", ale práve táto interpretácia ho zrádza. Či skôr prílišná dôvera v tieto svoje schopnosti. Za všetkým čo Leontes robí, som videl individualitu, ktorá je presvedčená o vlastných schopnostiach čítať beh sveta a to až do tej miery, že stráca dôveru v druhých. A nielen v ich pohnútky, vlastnosti a schopnosti, ale aj interpretácie (napríklad interpretácie orákula). Leontes nečaká, nie je schopný trpezlivo vyčkať, vyčkať na správny čas, vyčkať na druhých, ale okamžite koná. Má príliš veľa pýchy a príliš málo mravnej sily. Aký to rozdiel oproti Hermione, ktorá bola schopná 16 rokov trpezlivo vyčkávať na to, kým sám čas odhalí všetky skutočnosti a vynesie na svetlo pravdu. Hermiona je tu opakom kráľa, pretože sa podriaďuje behu času a trpezlivo a s pokorou znáša celú tú masu krutostí, ktoré sa znášali na jej hlavu. Trpezlivo čaká na interpretáciu samotného času.

A podobne sú na tom aj ostatné postavy. Okrem už klasickej Shakespearovej témy prírody, ktorá sa tak úzko spája s jeho pastorálnymi hrami, ako aj témy herectva, hrania rolí, sveta ako divadla, v ktorom sa každý prezlieka, sa tu dostáva na svetlo práve táto otázka nesprávnej interpretácie behu sveta. Polyxenes odmieta chudobnú vidiečanku pričom netuší, že ide o princeznú. Florizel sa so svojimi zámermi zverí cudzincovi, pričom netuší, že je to jeho prezlečený otec. Žiadna z postáv nie je skutočne schopná čítať skutočnosť a zaostáva so svojimi interpretáciami za okolitými dejmi. Jedinou akousi istotou sa tu opäť stáva príroda, v ktorej možno hľadať únik, pretože ona nemanipuluje a neskrýva sa.

A tak bol skutočnou a hlavnou postavou tejto hry naozaj ten čas, ktorý jediný dokáže vyniesť na svetlo pravdu, pretože tá sa medzi ľuďmi akosi rada skrýva. Tento čas nám hovorí, že nemáme príliš dať na prvý dojem, že nemáme skočiť hneď po prvej dostupnej možnosti výkladu, a nemáme sa snažiť príliš rýchlo interpretovať pohnútky druhých, pretože až s časom prichádza na svetlo sveta pravda - dovtedy sme len v zajatí svojich predsudkov a manipulácií. Mali by sme byť Hermionami, pretože trpezlivosť a viera nielen ruže, ale aj pravdu prináša.

Divadlo: LSS (2021)

1 27.03.2022

Pre mňa rozhodne najlepšia zo všetkých Shakespearových historických hier a jedna z najlepších Shakespearových hier vôbec. Uzatvára sa tu to prvé prevratné, básnicky bombastické obdobie Shakespearovho života, kam patrí napríklad Rómeo a Júlia a Sen noci svätojánskej. Richard II používa podobne prepiate básnické postupy, plné monumentálnych metafor, ktoré akoby chceli obsiahnuť celý kozmos a ktoré stoja predovšetkým na expresívnej práci s jazykom. Richardova reč na Waleskom pobreží postupne graduje čo do melanchólie, tak aj do moci básnických obrazov a zhŕňa do seba celú Shakesperovu filozofiu dejín. Ponúka obrazy a metafory, ktoré sa ešte dnes používajú pri opisoch Britskej monarchie (pozri napríklad sériu Koruna):

"(...) V kruhu koruny,
čo obopína spánky vladára,
vždy sídli smrť - lež sedí tam aj šašo
čo vysmieva sa z kráľovského stavu:"

Richardov prerod zo sebavedomého "poloboha" na človeka z mäsa a kostí, ktorého rozomlelo súkolie dejín, a ktorého smrť odštartovala krvavé obdobie anglickej histórie je výstižnou ukážkou toho, ako sa kyvadlo dejín vymaňuje z harmónie, ako sa planéty vychyľujú z obežných dráh a ako nastáva čas, v ktorom zostane len žravosť, ktorá sa napokon sama požerie. Aj pre túto osudovosť, ktorá, spolu s Richardovými slovami vyslovenými na pokraji šialenstva - tým pripomínajú veštby z orákula -, chŕli proroctvá a vťahuje do seba "vykĺbený čas" Vojny ruží, získava hra takú masívnu obraznú silu. Nádherná je však aj Carlislova odpoveď:

"Nič horšie v boji nepríde, len smrť.
Kto v boji zomrie, smrťou ničí smrť,
kto z konca strach má, chce mu podľahnúť."

Ako píše Kozel, výborné je to tiež ako charakterová štúdia o premene dvoch panovníkov (bývalého a budúceho), aj ako dramatický príbeh o politických machináciách. To znamená, že Shakespeare sa tu už spúšťa dovnútra jednotlivých individuálnych charakterov, ktoré tak už nie sú len "typmi" (tak ako je Richard III stredovekou Neresťou), neplnia "len" funkcie v príbehu, či symbolické funkcie. Nuž a v neposlednom rade sa už tu začína rozbiehať (pravdepodobne pod vplyvom Montaigna) Shakespearovo esejistické písanie:

"Zrak smútku, oslepený slzami,
na mnohé javy delí jednu vec,
tak ako perspektíva splýva v chaos,
keď na ňu spredu hľadíme, no zboku
rozličný má tvar..."

Richard II tak podľa mňa stojí presne na tej úchvatnej hranici medzi raným a neskorým Shakespearom, integruje v sebe všetko to, čo mám na Shakespearovi rád a aj preto ju považujem za jednu z jeho najúplnejších hier. (Prečítané v preklade Jozefa Kota)

Videné:
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny: Richard II

1 02.02.2022

Pre mňa jedno z kľúčových diel na tému "čas sviatkov". To, čo si mnohí neuvedomujú je, že tento špecifický modus prežívania skutočnosti mizne. Sviatok je v tomto zmysle-slova vystúpením nad každodenný modus, profánny čas ak chcete, či nad život prežitý prácou - a to sa týka skutočne akejkoľvek práce (práce na sebe, práce v domácnosti). Nejde tu len o oddych a o "kratochvíle", ale o skutočné vypojenie sa z uvažovania o problémoch "profánneho sveta" a oddanie sa inému rytmu, ktorý pramení z cyklického uvažovania o svete. Za akúsi sekularizovanú obdobu toho by sa azda dali považovať festivaly, avšak ani tie nie sú dokonalou náhradou za odovzdanie svojej mysle do rúk niečoho, čo nás ďaleko presahuje (a nemusí ísť nutne o kresťanského Boha, ale o akékoľvek sacrum), a tým pádom aj dostáva od nás samých. Pre mňa osobne ideálny liek na "vyhorenú spoločnosť".

1 01.02.2022

Dekkerov sarkazmus ma príliš nezaujal, Yeats - hoci mám jeho básne a zbierky mýtov veľmi rád - bol na mňa až príliš ezoterický a Bacon je zaujímavý najmä svojou historickou hodnotou. Nie že by jeho eseje neboli aktuálne, len z nich už dnes len ťažko niekto padne na zadok. Oproti tomu bol Swift brilantný, najmä jeho Skromný návrh je zaslúžene legendárny a môže poslúžiť nielen ako pamflet namierený proti anglickému imperializmu, ale aj ako zaujímavá, ad absurdum dovedená kritika utilitarizmu (pričom Bentham v tom čase ešte ani nežil). A jeho Umění jak lhát v politice je pre zmenu úchvatným príspevkom do debaty o šírení hoaxov na sociálnych sieťach. Ukazuje sa, že fáma (najmä tá nepravdivá, ktorá vôkol seba rozstrekuje bahno: Aké súčasné!) je stará ako ľudstvo samo a technológie ju len distribuujú o niečo rýchlejšie. Ale nie nutne. Aj dnes platí, že mediálni mágovia sa snažia svojimi kampaňami dosiahnuť predovšetkým ústne šírenie fám, tzn. aby sa o nových filmoch, či knihách diskutovalo v kaderníctvach, na večierkoch, medzi priateľmi. To je tá naozaj úspešná kampaň a úspešná reklama - a tým pádom aj úspešná fáma. Návrhy na obmedzovanie slobody slova (v dôsledku nástupu internetu) sú aj preto veľmi otázne. Veď fámy a najmä tie nepravdivé - ako to ukazuje Swift - tu predsa boli vždy. Takýmto zmýšľaním, strachom zo šírenia fám, a snahou o ich obmedzovanie väčšími reštrikciami, by sme k slobode slova a tým pádom aj k modernej demokracii len ťažko niekedy dospeli.

No a čo sa týka Chestertona, tam je vysoká kvalita zaručená vždy. Prekrásny, sebareflexívny humor, práca s paradoxami, intelektuálna odvaha, presakujúca životaschopnosť a optimizmus, láska k "obyčajnému" človeku a jeho sedliackemu rozumu a tiež ku komunite s jej tradíciami a najmä tá ľahkosť s akou dokáže opísať aj náročné, filozofické témy. Chesterton je skrátka kráľom eseje. Zaujali ma najmä: Potřeba osobností v politice, Tommy a tradice, Vítr a stromy, Dvanáct mužů, Sentimentalita rozvodu, ale najmä O ležení v posteli - rozhodne jedna z najkrajších esejí aké som kedy čítal.

1 22.01.2022

Výborná kniha. Zaujímavá, hoci v anglickom prostredí určite nie originálna, je najmä Oakeshottova kritika racionalizmu a anti-individualizmu a naopak pozitívne zdôrazňovanie praxe, tradície, ekonomického libertariánstva, slobody a rozptylu moci. Naozaj výborné však boli najmä pasáže venované kritike politickej filozofie chápanej ako rozvíjanie pojmov určitej doktríny, kde podľa Oakeshotta o skutočnom filozofickom myslení nemôže byť reč, pretože takáto PF pojmy prijíma doktrinálne a je tak nanajvýš analýzou. A veľmi ma zaujala aj kapitola venovaná konzervativizmu, ktorý je pre Oakeshotta akýmsi priateľstvom jednotlivca so svojim okolím a zároveň radostným užívaním tohto okolia. Priateľstvo ho preto núti neúčelovo chápať svet a teda neprijímať riešenia a zmeny len na základe prospechu a abstraktných politík, či číreho rácia - zároveň však nie je ani iracionálne. Zároveň je toto priateľstvo založené na hlbokom vzťahu, ktorý má svoju hodnotu v čase a v priestore, čiže v dlhotrvajúcej intimite systematickej praxe - aj preto sú konzervatívni skôr starí ľudia. Nejde tu teda o iracionálny strach zo zmien - častý to slamený panák oponentov konzervativizmu. Všetkému tomu však kraľuje najmä úvodná pasáž, ktorá je kritikou racionalizmu v politike (a, neprekvapivo, obhajobou empirizmu).

Samotná táto kniha tak skrátka neobohacuje anglo-americkú tradíciu novými doktrínami a podnetmi, ako skôr systematickejším uchopením jej vlastných praxí a tradícií. Na rozdiel od mnohých iných tak nie je žiadnym popularizátorom, ale mysliteľom, ktorý systematicky skúma pojmy, prehlbuje ich a umožňuje tak nahliadnuť korene istého myslenia, ktoré nemusíme a ani nemáme chápať len v zmysle nejakej najužšej (straníckej) politiky.

P.S. Upozorňujem však, že je to mimoriadne hutná kniha. Zabudnite na ústretové esejistické písanie Chestertona alebo Lewisa (nie že by som ich nemal rád). Na toto si treba nájsť čas a pokojný kút.

1 17.01.2022

Jedno z ústredných diel neoaristotelizmu a etiky cnosti. Nie je to až taký radikálny apel na obrat ako u MacIntyra, avšak Nussbaumová je kultivovaná a sčítaná a dokáže interpretovať komplikované veci prístupným spôsobom. Okrem mimoriadne zaujímavých interpretácií klasickej gréckej tragédie, sa tu objavujú aj analýzy Platónových a Aristotelových textov, v ktorých sa často objavili aj pre mňa prekvapivé a podnetné postrehy. Podstatne to obohacuje súčasnú diskusiu, ktorá v 20. storočí bola (a v tomto súhlasím s Badiouom) často až príliš proti-aristotelovsky naladená.

1 17.11.2021

Nepatetické životné múdro od starého Kósekiho, v preklade Antonína Límana:

“Na živou vějičku se dá chytat různě. Ale to, jak jsem ti to teď ukázal já, je asi ten nejvymakanější zbůsob ze všech, teda pokud mohu mluvit ze svojí čtyřicetileté zkušenosti. Tys teď tímto zbůsobem taky lehce jednu rybku vytáh. Jenže, zhruba někdy tak za rok, až nasbíráš nějaké vlastní zkušenosti, zatoužíš si sám tuto metodu nějak upravit a vylepšit. A pak za rok budeš chtít přidat další vylepšení. A tak ti postupně přestanou ryby brát. Za tři nebo za čtyři roky budeš jak naprosté jelito. Buch prásk. Úplně marný. A tak když budeš pořád chytat a sám si metodu vylepšovat, někdy kolem desátého roku se na základě svých desetiletých zkušeností budeš chtít vrátit zase zpátky k tomu zbůsobu, kterému jsem tě teď naučil já. Čili dostaneš se zpátky k principům, které ses naučil na začátku, a v koněčném důsledku si pak vypěstuješ takové vnitřní sebevědomí, jako kdybys ty princípy sám objevil. Kdybych to měl k něčemu přirovnať, tak je to stejné jako studium poetiky. V poetice taky můžeš zkusit různá vylepšení, ale nakonec se stejně vrátíš k tomu, že Macuo Bašó byl prostě nejlepší.”

1 09.08.2021

Mimoriadne vtipná, inteligentná a pútavá kniha - či skôr brožúrka -, zbierka esejí od asi najvýznamnejšieho moderného režiséra hier Williama Shakespeara. V podstate je to ideálny spôsob ako si rozšíriť shakespearovský kontext (popri početných historických a literárnych prístupoch) aj o pohľad na divadelnú stránku veci. Brook sa tu venuje najmä divadelným adaptáciám a divadelnému svetu (okrem seba aj napr. Olivierovi) a výstižne ukazuje, čo všetko sa dá so Shakespearovými hrami robiť (a skrz to odhaľuje ich nové významy), ale prináša aj podnetné esejistické úvahy, či meditácie nad jednotlivými hrami.

Hneď prvá kapitola, ktorá sa venuje otrepanému evergreenu (napísal tie hry naozaj William Shakespeare?) je krásnou studnicou trefných proti-argumentov. Skvelá je napríklad ad absurdum dovedená irónia britského humoristu Maxa Beerbohma - v snahe zosmiešniť dobové snahy konšpirátorov "objavovať" skryté významy v hrách -, ktorý prehľadal všetky Tennysonove básne, až kým nenašiel jednu, ktorej verše vytvárali anagram. No a ten anagram je "jednoznačným potvrdením" toho, že tie básne v skutočnosti napísala kráľovná Viktória: "Alf didnt write this I did Vic." Najtrefnejšia však bola kritika týchto konšpiračných teórií vyslaná priamo zvnútra divadelného prostredia. Ako mohol niekto skutočne veriť, že autor, ktorý nepísal básne do šuflíka, ale pre skutočne živú a bezpochyby ufrflanú (ako to dokazujú záznamy) komunitu hercov, rekvizitárov a ďalších ľudí, ktorí hru skúšajú, majú otázky, nadávajú na repliky, hádajú sa a argumentujú, nebol v skutočnosti tým naozajstným autorom, ale len bábkou? To Shakespeare behal s každou poznámkou a otázkou za tým "tajným" pánom, či dámou niekde v úzadí a nikto z jeho žiarlivých, špehúňskych konkurentov píšúcich útočné pamflety, prípadne z hercov si to nikdy nevšimol? To je silne pritiahnuté za vlasy.

1 09.08.2021

Veľmi aktuálne. Aspoň tak sa mi to javí. A azda aj dôležité pre pochopenie dneška, najmä toho, akým spôsobom a prostredníctvom akých argumentov ustanovuje súčasná spoločnosť morálne panstvo nad "prírodnými bytosťami". Tie čiastočky toho čistého rozumu a s ňou prepojeného zákonodarstva autonómnej, slobodnej vôle tu v teoretickej rovine stále poletujú a slúžia ako barličky pre ospravedlňovanie mnohých prasačín, ktorých sa moderný človek stále dopúšťa na okolí i na sebe. A ukazuje tiež to, k čomu súčasná spoločnosť túžobne smeruje - čistý rozum oslobodený spod prírodnej nevyhnutnosti a kauzality. A pritom to celé stále vzbudzuje fascináciu nad dômyselnosťou spôsobu, akým Kant vytvára priestor pre kategorický imperatív a ustanovuje ho. Všetko v tej skladačke do seba nádherne zapadlo (až na slobodu vôle, pochopiteľne, čo podľa mňa súvisí s neschopnosťou a v podstate aj nemožnosťou reflektovať vlastný novoveký, rane-liberálny pôdorys) a už len spôsob, akým ustanovuje imperatív na spôsob logickej vety, ktorá je a priori, bol akýmsi zvláštnym spôsobom napĺňajúci a vše-osvetľujúci. Úchvatné.

1 07.08.2021

Pre mňa Dilong už asi navždy zostane autorom hravosti, autorom ovplyvneným spevavosťou ľudových piesní a vitalistickým, jemne nadreálnym duchom, autorom diel Mladý svadobník, Helena nosí ľaliu a Hviezdy a smútok. Dilonga som si pri čítaní jeho starších diel vždy predstavoval ako chlapca (pokojne aj ružového), čo uteká po holiach a naháňa víly, chlapca - prírodu, chlapca v pohybe. Honolulu, pieseň labute na mňa pôsobí ako zbierka z iného sveta. Zbierka statická, zbierka človeka, čo už zažil a teraz hĺba, zbierka prachu. A s tým súvisí aj dominujúci verš, ktorý už nevolá do tanca, a jazyk, v ktorom archaizmus nepozýva do detských čias, ale do prašnosti katedrály. Možno som príliš mladý, možno mi príliš imponuje vitalita a pohyb, ale túto zbierku som si nevedel užiť viac ako dobový relikt. A mrzí ma to, pretože Dilongove zbierky ma naozaj hlboko ovplyvnili a Honolulu, pieseň labute stále ukrýva množstvo krás: "Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, z milosti Božej bedár..."

1 07.08.2021

Výborná sprievodná kniha ku čítaniu Shakespearových diel. Jednotlivé kapitoly sú síce - v porovnaní s Hilského knihou Shakespeare a jeviště svět - omnoho kratšie a nevovádzajú tak obšírne do kontextu, ale absentuje v nich "vata" a prichádzajú vždy so zaujímavou interpretáciou jednotlivých diel. Je to taká Rutova lekcia z efektivity.

1 02.08.2021

Šigu som si po tejto zbierke definitívne obľúbil. Niektoré poviedky (Ohníček, Zastánci spravedlnosti, Učedníkův bůžek, Papírová stěna, Manazuru) mali v sebe takú tú japonskú rozprávačskú krehkosť, kedy sa pod zdanlivo nedramatickým povrchom rozohrávajú nesmierne hlboké emócie a na svetlo vystupuje netušená krása. Akási reálnejšia, skutočnejšia. Akoby sa tu oslavoval celý svet. Pripomína mi to zenové obrazy a "prázdnu ruku" japonských maliarských majstrov. Najmä tie prvé detské lásky boli opísané skutočne prekrásne, akoby ich niekto lovil z mojej pamäti. Po celý čas som uvažoval nad talentom, ale najmä nad nesmiernym zanietením pre štýl i skúmanie reality, kedy niečo pôsobí presne a skutočne, ale aj akosi ľahko. Šiga sa tu prejavil ako skutočný majster slova. Zároveň by som chcel oceniť aj výborný doslov a prekrásne ilustrácie. Naozaj, veľmi pekná kniha.

Žiaľ, niektoré poviedky (Převtělení, Přiběh o ukradeném dítěti) mi zasa až také skvelé neprišli a aj preto som išiel s hviezdičkou nadol.

07.09.2023

Ďalší doklad japonskej posadnutosti jedlom (kombinovať čítanie s Kawakamiovej novelami a s filmom Tanpopo), ktoré sa však postupne rozlieva nielen do uvažovania o sezónach a o špecifickom koncepte nagori, ale aj do uvažovania o prírode, o temporalite, o poézii haiku, o človeku... Štýlom až akési nezúčastnené, a pritom z toho tryská fascinácia svetom. Tá kniha zároveň zanecháva takú tú stopu, ktorá vás nabáda poddať sa sezónnosti, poddať sa tomu opojnému prenikaniu sa so svetom a ktorá skrz zaujatie zmyslovosťou vkladá človeka do až náboženského spôsobu prežívania sveta. Skrátka do uvedomenia si pominuteľnosti, čo je kategória podobná i nepodobná konceptu nagori. Autentická existencia akoby bola na dosah. V tomto je tá kniha naozaj zenová.

V prvom rade musím oceniť mnohé zaujímavé postrehy: Vedeli ste, že priemyselné potraviny s dlhou trvanlivosťou odzrkadľujú našu túžbu po nesmrteľnosti, pohodlí a večnej mladosti? Alebo, že jednotlivé ingrediencie sú ako ľudia, ktorých musíme spoznať predtým, než ich dáme dohromady? A tiež fakt, že nagori je veľmi blízke lúčeniu, kedy hľadíme za odchádzajúcou postavou strácajúcou sa za horizontom ako chvost kométy?

Čo je však na knihe (aspoň pre mňa) najzaujímavejšie je spôsob chápania času. Nagori je tu vždy dvojznačné, pretože človek si tu uvedomuje čas ako unikajúci a zároveň prichádzajúci, a pritom akoby sa človek v tej zmyslovosti mal ocitnúť tu - v súčasnosti. Nagori tu neoznačuje ani lineárne plynutie a ani cyklickosť, ale práve ich stretnutie, ktoré akoby si vytváralo vlastnú temporalitu - extatickú udalosť. Claude Romano pre to nachádza ďaleko upachtenejšie a menej poetické slovo: vždy-už-to-čím-bude-ako-také. Myslím si, že nagori je presne toto, ale treba sa pritom ešte bližšie pristaviť.

23.02.2023

Neviem si pomôcť, ale ak mala táto kniha nasledovať kroky Descomba a Janicauda, tak tu vidím zrejmú zostupnú tendenciu (tá je zrejmá už aj u Janicauda). Netvrdím, že tento Jamesov medailónikovitý prístup nie je zlý, často sú to dobré úvody do jednotlivých filozofií, najmä do tých, ktoré sú nové a nereflektované. Chýba tu však lepšia previazanosť a silnejší interpretačný vstup. Predovšetkým však, už som počul a čítal ďaleko lepšie úvody do filozofie Mariona a Nancyho, a predpokladám, že niečo podobné by ma postretlo aj pri ďalších mysliteľoch. Skrátka a dobre, priemerná kniha, ktorá môže slúžiť ako taká lepšia wikipedia.

17.02.2023

Problém so Janicaudom je nasledovný: Hľadanie teologických základov v dielach súčasných filozofov je obľúbená činnosť každého filozofického začiatočníka, ktorý je čo i len trochu podkutý v religionistike. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Nechcem Janicauda urážať, ide mi len o to, že pri podobných vyjadreniach som opatrný, pretože aj mňa občas baví hľadať u Bakunina vplyv noumenalistov a čítať Marxa cez prizmu radikálneho protestantizmu.

Ale chápem, Janicaudovi išlo o iné. Aj v prípade metodológie by som však bol opatrný. Mne sa zdá, a odkazujem sa tu na práce Petra Práška, že ten minimalizmus a transcendencia v imanencii sú prítomné aj u zmienených autorov. Falque tu výstižne hovorí o obrate k suprafenomenalite, kedy sa skúma to, čo subjekt presahuje a konštituuje preňho zmysel sveta. Už tu teda nemáme ozveny Husserlovho silného teoretického transcendentálneho subjektu, ale to predsa neznamená, že sa tu ad hoc postulujú nejaké transcendentné entity. Nemusí ísť nutne o čisté dávanie a tvár, ale napríklad aj o Maldineyovu a Romanovu udalosť a subjektove existenciálne krízy, v ktorých ho prichádzajúce extaticky konštituuje nanovo. Ten vtip o tom, že Husserl vo svojich knihách popisoval 50. ročného nemeckého profesora filozofie je tu trefný. To, čo robia spomínaní autori je potom ani nie tak otváranie nových oblastí výskumu, ale popisovanie sveta cez prizmu úplne iného modusu skúsenosti, skôr skrz radikálnu otvorenosť voči svetu (dávaniu, udalosti, Druhému atď. atp.), ktorý ma presahuje. V tomto ohľade sa mi páči Práškov termín udalostný obrat. Zdá sa mi to výstižnejšie a je to aplikovateľné na omnoho väčšiu vzorku francúzskych filozofov.

Prečo však dávam knihe také vysoké hodnotenie? Zdá sa mi, že práve polemickosť Janicaudovho spisu, je jeho najväčšia prednosť. Otvorila tento diskurz vytrvalému skúmaniu, kontroverziám a výrazne ho oživila. Takže už len z tohto hľadiska to bolo úspešné "vrhnutie bomby" do skúmanej oblasti.

20.01.2023

Prekrásne. Neviem či to bolo prekladom, ale mal som neustálu chuť si popri čítaní sem tam poskočiť a zatancovať. Len je to nutné čítať ako pieseň. Bol v tom kúsok mladíckeho srdca plného chuti do života, neustáleho žartovania a obdivu ku kráse sveta. A aj napriek dramatickým momentom to nikdy neprestalo milovať život, a to v každej čiastočke tohto vesmíru, pričom manifestáciou tejto lásky nie je len jazyk, ale aj humor a istá nadnášajúca ľahkosť. Skutočná radosť a krása. A priznám sa, absolutórium si to pre mňa získalo najmä tým, že ide o dielo z 13. storočia. Nečakal som to.

P.S. Atmosféru tohto prekrásneho bibliofilského vydania podľa mňa výborne dotvárajú Kotrbove ilustrácie.

04.07.2022

Zlé časy boli postavené na ústrednom konflikte dvoch prístupov k svetu - utilitaristickom a sociálne-kresťanskom - a teda na konflikte ideovom. Z tohto hľadiska ide o sociálny román v tom pravom slova-zmysle, keďže rozprávanie sa tu rozplýva medzi skupinu postáv a sociálne a ideové problémy (napr. problémy výchovy), tu získavali tak trochu navrch nad obvykle utvorenými a pevnými charaktermi. Súčasne ide o najkonzistentnejší Dickensov román, pretože táto ideová kostra uzatvára životy ľudí do pevného celku. Lenže tu mi chýbala práve tá akási Dickensova rozporuplnosť, kedy vzniká pnutie medzi sociálnom a jednotlivcom, medzi rozprávkovosťou a spoločenským determinizmom (atď.) v samotnej štruktúre románu. Toto sa síce presúva z celkovej štruktúry do psychológie postáv, čo mnohí budú považovať z krok vpred, pre mňa to však tak-trochu stráca na zaujímavosti, pretože práve z tej štrukturálnej medzery podľa mňa vychádza krása i originalita Dickensových románov. Na druhej strane, páčilo sa mi, že sa Dickens nebál doviesť príbeh až do negatívnejších konzekvencií. A stále tu pritom zostáva priestor pre karikatúru, schopnosť vytvoriť mimoriadne živý obraz prostredia a ďalšie kvality, ktoré sprevádzajú Dickensa počas celej kariéry.

03.06.2022