Macvosik komentáře u knih

Pre mňa je Kupec benátsky hrou o potrebe milosrdnosti, o probléme vzťahu medzi menšinami a majoritou a najmä o vzťahu zákonov a ľudského života. Shakespeare tu v podstate ukazuje aké je hlúpe zaťato stáť na čo najexaktnejšom dodržiavaní zákona za každú cenu. Táto úpenlivá exaktnosť sa totiž zúfalo dovoláva abstrakcie tam, kde stojí celok ľudského života. Shakespeare akoby tu hovoril, že redukovanie človečenstva v zákonoch na kus mäsa, opomína to, čo je na ľudskom živote neuchopiteľné, tekuté. A nemusí to byť nutne duša, stačí len ten celok rôznorodých spoločenských interakcií, túžob a prianí, ktoré sa z abstrakcie vždy vymykajú. A práve preto potrebuje spravodlivosť stáť, a aj stojí, aj na iných základoch, než je absolútne exaktné dodržiavanie slova. Pretože takáto zaťatosť vie byť dvojsečná, a vo výsledku sa vie obrátiť proti žiadateľovi. To, že sa tu zároveň postuluje otázka náboženstva podľa mňa nie je náhoda. Shakespeare tu musel reagovať aj na dobové fanatické puritánske sekty, ktoré v Anglicku stáli na čo najdoslovnejšom chápaní Biblie a snažili sa zviazať spoločenský život jej zákonmi.

Lenže ľahko sa z takéhoto úpenlivého dodržiavania zákonov vysmieva ak ste členmi majority. Čo iné ako zákon, aká iná inštancia zostáva Shylockovi v nepriateľskom prostredí? Samozrejme, Shylock je zbytočne ukrutný, lenže krutý bol k nemu aj Antonio a krutá je k nemu aj celá okolitá spoločnosť. Veď aké iné možnosti obživy Shylock má? Prečo naňho Antonio pľuje a ponižuje ho? Kde bola vtedy tá milosrdnosť? Ak má na výber žobrácku palicu alebo úžeru, nemožno sa mu diviť, že si vybral tento spôsob života. Aj preto zo Shylockových úst zaznievajú nepochybne oprávnené výčitky a zúfalá potreba zákona tu je i nie je demagógiou. Shylock sa chce pomstiť na celom kresťanskom svete a hoci je toto správanie zbytočne brutálne, dá sa doň čisto ľudsky vcítiť. Veď koľko tých osamelých pomstiteľov, ktorí vzali veci do vlastných rúk, stojí už celé stáročia na kultúrnom piedestáli? Shylock pritom zákon dodržiava, takže v tomto ohľade je ešte bezúhonnejší. Tým sa síce zo Shylocka vina nezmyje, ale rozhodne to ukazuje jeho ľudskú stránku. Aj preto sa mi páčila Radfordova adaptácia, v ktorej sa zo Shylocka stáva tragická postava - nešťastná, opustená, ponížená. Aj to len ukazuje, že pri správnom nasvietení môže mať tá hra aj iné kontúry. Niečo také by sa však určite nedalo spraviť s Marlowovým Maltským židom. Ak k tomu pridáme aj kladnú postavu Jessicy len ťažko môžeme tú hru označiť za vyslovene antisemitskú.

To, čo tu Shakespeare ukazuje, je teda nemilosrdná situácia, s ktorou sa musia postavy vyrovnať a v ktorej majú šancu ukázať, čo v nich je. Či ukážu to najlepšie alebo najhoršie v nich. Shylock ukázal svoju horšiu stránku, ale rozhodne v tom nebol sám.

2 08.04.2022

Pri tejto hre si treba uvedomiť jedno: v alžbetínskych časoch boli popri divadle obľúbenými zábavkami Londýnčanov mučenie medveďov, kohútie zápasy a verejné bičovanie žien. Nehovoriac o tom, že v neskorších dekádach bolo Skrotenie čertice často pretvorené do ešte patriarchálnejších adaptácií než je to v texte. V neposlednom rade treba spomenúť aj to, že aj samotný koniec s Katarininým podriadením sa Petruciovi možno zahrať ironicky, nadnesene, s otvoreným výsmechom. To aspoň na úvod na obranu. Na druhej strane však rozumiem aj rozhorčeniu divákov a teoretikov. Napríklad Norman Marshall považoval túto hru za nevtipný, trápny, až desivo odporný odpad, ktorý by sa mal hrávať čo najmenej, a to rozhodne nebol žiadnym radikálnym feministom (písal sa rok 1957).

Obhájiť Shakespeara však možno aj inak. V prvom rade si treba uvedomiť pre koho hrá v tejto hre herecká skupina toto divadlo (čiže hru v hre), tzn. koho musí zaujať. Rozhodne nejde o útlocitného džentlmena, ale opitého štamgasta z tých najnižších vrstiev obyvateľstva, z ktorého si herci robia cielene srandu a ktorého hrubosť si uvedomujú a prispôsobujú mu samotnú tému hry. A tu sa potom dostáva do Shakespearovej hry prvok absolútnej relativizácie. My dnes nedokážeme určiť, v akom tóne a s akou tendenciou Shakespeare písal hru. Pokojne to mohla byť satirická kritika dobových neduhov v prístupe k ženám a upozornenie na nízkosť hrubosti, a to práve skrz hrubú, až antagonistickú postavu drotára, ktorý je s hrou zviazaný. Dokonca si myslím, že je to vierohodnejšia a lepšie podložená interpretácia.. Celá hra je o tom, že za postavou sa ukrýva ďalšia postava a že celá táto hra, je naozaj len hrou. Lenže akou hrou? Odpoveď je jednoduchá: Hrou lásky. A práve toto na tej hre nezostarlo a nevyvoláva rozpaky. Nielen cez hru v hre, ale aj cez herectvo hercov, drotára i postáv v hre sa tu ukazuje, že rituály lásky sa spájajú s preberaním rolí a hlavne že všetci sme len herci na javisku sveta. Skrotenie zlej ženy tu je teda mnohonásobne relativizované práve cez masky a cez upozorňovanie na masky a následne cez upozorňovanie na masky za maskami (Nehovoriac o tom, že Shakespeare písal ženské role pre chlapov v parochni, čo ešte zvyšuje miš-maš všetkých tých transformácií a mužsko-ženských vzťahov).

A samotná vulgárna "fraška", okolo ktorej sa všetko krúti zasa vo svojom strede obsahuje niečo podstatné - to elektrizujúce napätie medzi pohlaviami a nadnesenú vulgárnosť, z ktorej strieka šťava. Z tej hry skrátka tryská život, priam tu cítiť to vzrušenie z flirtovania. Celou hrou sa opäť nesie eros, vášnivá chuť do života. Áno, táto živočíšnosť rozhodne vie byť krutá, ako to vidíme u drotára a Petrucia, ale zároveň vie byť aj hravá, ak získa podobu herectva, ktoré hrá hru a teda sa len tvári, že je takou a onakou postavou. A ešte úplne inú príchuť to získa pri rolách vo flirtovaní alebo v erotických hrách. Tieto flirtovacie hry sa v priebehu stáročí a medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva bezpochyby menia - s tým prichádzajú nové a nové podoby, niekedy prudérnejšie, inokedy živelnejšie - , ale toto jadro tu zostáva a je prekrásne ho takto sprostredkovane opäť a opäť zažívať.

Divadlo: SND (2022)
Film: Skrotenie zlej ženy (2005), 10 vecí, ktoré na tebe nenávidím (1999)

2 26.03.2022

Samozrejme, veľa robí aj to, že po Podivnom počasí v Tokiu tu už chýba ten moment prekvapenia (poviedková forma, vytváranie atmosféry všedného podivna, lyrické finesy, neschopnosť komunikáce, opustenosť atď.). Zdá sa mi však, že aj ten lyrický moment bol akosi utlmený v prospech väčšieho náznaku, nedohovorenosti a otvorenosti. Tu už začínam čiastočne rozumieť prečo býva Kawakamiová radená medzi autorky experimentálne ladenej prózy. Ozýva sa niečo z haiku, niečo z nó. Cítim tu Jasudžira Ozua aj Jasunariho Kawabatu. Tak prečo sa mi to páčilo menej ako jej prvotina?

Nedostatok citovej zaangažovanosti možno u mňa spôsobila len banalita - vek postáv. Na stratenosti Cukiko a profesora bolo niečo dojímavo krásne. Stratenosť 20-30 ročných ľudí je predsa len sociologické klišé. Nerozumel som ani priepasti medzi Takeom a Hitomi, ktorú tentokrát netvorila dekáda a komplikovaná minulosť. Uvedomujem si pritom, že práve to bol cieľ. Uvedomujem si, že Kawakamiová sa snažila vysunúť do popredia práve tie prchavé, neuchopiteľné, až tajomné momenty, kedy sa všetko zrúti a my netušíme prečo. Tá komunikačná bariéra, ktorá vždy visí medzi dvomi bytosťami, akokoľvek blízkymi. To akési tajomné miesto v druhom, ktoré sa môže pretvoriť na priepasť. Nepochybne je o tom zaujímavé premýšľať ako o koncepte, ale čítanie bolo niekedy rovnako zúfalé ako opisovaný vzťah. V tom mlčaní a neschopnosti poňať svet druhého, to zúfalé nafukovanie sa emócií do vyprázdneného priestoru s cieľom zachytiť sa na druhom, bolo zvláštne nenapĺňajúce.

Takto som sa postupom času čoraz viac upínal na Nakana a Masajo, pretože s ich vzťahmi, akokoľvek komplikovanými a neuspokojivými som aspoň mohol spolucítiť. A celý čas ma vpred tiahlo prostredie samotného starinárstva, ktoré vďaka Kawakamiovej fetišistickému zameraniu sa na detaily a japonské reálie malo takú jemne zvláštnu auru.

Zostalo to teda kdesi na pol ceste.

2 15.02.2022

Treba si tu uvedomiť, že táto kniha nie je primárne Shakespearovým životopisom. Tomu sa Wells venuje len v dvoch kapitolách. Zvyšok knihy sa sústredí na Shakespearovu tvorbu a najmä na Shakespearov odkaz a jeho premeny v priebehu storočí. Čiže kniha je orientovaná primárne na to, ako sa menili interpretácie Shakespeara a jeho diela od renesancie až po súčasnosť, akú podobu mali divadelné interpretácie, ako hodnotili významné osobnosti jeho tvorbu, ako sa menila shakespearistika, ako sa menilo vydávanie jeho hier, ako sa menilo herectvo atď. Wells tu tak stojí na hranici medzi odborne-historickou a popularizačnou prácou.

Naratívom je postupné šírenie sa Shakespearovho odkazu do všetkých kútov sveta a do všetkých umeleckých zákutí (hudba, maľba, film, komiks atď.). Sledujeme ako bol najskôr Shakespeare považovaný za zastaraného, aby sa v pre-romantickom a romantickom období vrátil na piedestál, kedy sa z neho pomaly začal stávať zbožňovaný poloboh, až sa napokon v súčasnosti stal globálnou kultúrnou ikonou. Wellsovu knihu zároveň oceňujem ako to najodbornejšie a súčasne najprínosnejšie z toho, čo bolo preložené do češtiny. Otvorilo mi to množstvo nových, často prekvapivých kontextov.

A len tak na okraj, je úžasné ako spolu všetky preložené knihy ladia: Shapirovo sústrednie sa na jeden rok v živote Shakespeara, Greenblattovo úchvatne pútavé vystihnutie doby, Wellsovo rozprestretie Shakespeara do dejín a do najrôznejších oblastí a Honanovo fetišistické zameranie sa na faktografické vykreslenie kontextu. Ak si to človek doplní o knihy Hilského, Bejblíka, Lukeša a Bžochovej-Wild, získa naozaj mimoriadne dobrý, plastický obraz o živote a diele Williama Shakespeara. Teraz si už len počkať na preklady nejakých klasických interpretácií jeho diel z pera niektorého anglo-amerického autora.

2 18.01.2022

Jedna z mála tuzemských kníh venovaných výlučne gréckej tragédii. Nečítalo sa to vôbec ľahko - vyžaduje si to sústredenie a dobrú znalosť antickej tragédie na úrovni jednotlivých výstupov. Lorauxová nedáva nič zadarmo, takže to neodporúčam čítať pred spaním. Vo výsledku je to predovšetkým istá rehabilitácia Nietzscheho spisu Zrodenie tragédie z ducha hudby, pričom Lorauxová sa snaží ukázať, že tragédia v sebe obsahuje apolónsky a dionýzsky princíp. To by sa dalo uplatniť na mnohé dichotómie typu mužský - ženský, grécky - orientálny, básnický - hudobný atď. Zároveň v konfrontácii so Sartrom (a sčasti aj s Aristotelom) eliminuje politické čítanie a nevsádza tragický modus výlučne do služby "obci", ale ukazuje ju aj v rovine výkriku trúchlenia a žiaľu, prípadne radosti, ktorý robí z občana zástupcu ľudského rodu a ľudského údelu.

2 16.12.2021

Ohodnotiť dve také odlišné novely je príliš náročné. Príboj bol príjemný, až idylický vo svojom súzvuku človeka a prírody. Zaznievalo z toho niečo panensky krásne. Na druhej strane to občas smrdelo povrchnosťou a russeauovstvom. Ozývajú sa tu mýtické hlasy, avšak jazyk a myslenie mýtu sa kamsi vytratili. A aj lyrika vyplýva viac z popisu než z jazyka, Tanizaki, Dazai a Kawabata by z toho zaručene vyžmýkali viac. Bolo to ako také preslnené slice-of-life (japonský filmový subžáner). Tu by som sa priklonil skôr k trom hviezdam, hoci silným.

Na druhej strane, Smäd po láske bol pre mňa vstupom do nového sveta. Atmosféra na festivale bola priam fyzická, Mišimove vyšinuté charaktery tu naberali až monumentálne rozmery a aj napriek tejto vyšinutosti zostávali stále tak nejako silne zemité, bolo z toho cítiť pach potu a výlučkov. Do toho Mišimovo zvláštne horúčkovité písanie, v ktorom sa významy akoby rozostrujú a opäť objavujú v podmanivých metaforách, a ktoré ma nenechávalo ani na okamih vydýchnuť... Naozaj som si čítanie fascinovane užíval, za nechtami som mal kúsky kože. Týmto sa u mňa Mišima zaradil do panteónu japonských klasikov. Hlavne teraz niekde získať Zlatý pavilón.

2 27.11.2021

Viem, že si týmto komentárom nezískam nových priateľov, ale aj tak to sem šprcnem. Bakunin je v konfrontácii s Marxom treťotriedny filozof. Pracuje s filozofickými kategóriami, ako napríklad materializmus, len veľmi nepoučene, akoby ani netušil, že vo svete prebehol nejaký nemecký idealizmus (viem, že tuší, spomína tam minimálne Schellinga). Jeho predpoklady by taký Kant "rozložil na atómy" v priebehu desiatich sekúnd. Súčasne do politickej teórie a kritiky kapitalizmu nevrazil ani zďaleka taký klin ako Marx, ktorého koncepcia odcudzenia napríklad je v tomto kontexte výborná a aktuálna aj dnes, a hoci sa aj jeho historickému materializmu dá vytýkať všeličo, aspoň sa to dá považovať za svojbytnú filozofiu v zmysle svojbytného výkladu sveta. Bakunin mi v tomto pripomenul Ayn Randovú, pri ktorej "originálnej filozofii" sa filozofi taktiež uškŕňajú a dávajú ju za príklad toho ako sa to robiť nemá, pretože absolútne kľúčové, fundamentálne pojmy používa tak, akoby boli samozrejmé a pritom to tak vôbec nie je. Zároveň - zmlátiť takýto abstraktný dalo by sa povedať až vulgárny idealizmus (ktorý občas naberá až formu slameného panáka) je vskutku prosté a nezaujímavé. Oceniť sa tu tak podľa mňa dá len isté prvenstvo.

2 22.11.2021

Epochálna vec. Spolu s druhou a treťou časťou (Alžbetínske divadlo 2 a 3) asi najväčší český počin v odbore alžbetínskeho divadla. Prekonáva to aj Hilského snahy - na druhej strane, Hilský nepracoval v skupine, ale sám. Predovšetkým tu sú unikátne preklady hier významných alžbetínskych dramatikov - Marlowa, Kyda, Greena a Lylyho, z ktorých mnohé v češtine a v slovenčine nevyšli predtým, ani potom. Spolu s tým sú tu aj preklady dobových prameňov a dokumentov, listov, traktátov, pamfletov a esejí - napríklad listy mešťanov či hercov poslané tajnej rade, úryvok zo Sidneyho Obrany básnictva, protidivadelné pamflety a mnohé iné. Potom je tu päť mimoriadne zaujímavých teatrologických štúdií (výborná je najmä Lukešova a Bejblíkova esej), ktoré na dobu nahliadajú z viacerých uhlov pohľadu, niektoré sú skôr historické, iné viac filozofické. Na rozdiel od Hilského v nich nechýba "buldočia zarputilosť". V publikácii tiež nájdete relatívne obsiahle biografie jednotlivých tvorcov. A aj veľkorysý formát a papier a mimoriadne početný obrazový aparát pripomína viac reprezentatívne encyklopédie, než tradičné odborné publikácie. Skrátka a dobre - toto je absolútne kľúčové dielo pre všetkých fanúšikov Shakespeara a jeho doby.

Tých 5 hviezd knihe udeľujem pred dočítaním všetkých hier, pretože toto je naozaj niečo neuveriteľné. Samozrejme, mnohých bude možno iritovať dobová marxistická interpretácia. Na druhej strane, dnes už ide skôr o relatívne zaujímavý pohľad na Shakespeara, pretože tá sa v súčasných či v anglických štúdiách až tak často neobjavuje. Absentuje tu aj komentárová časť k jednotlivým hrám, ale to už by tie knihy asi nabobtnali do príliš veľkých rozmerov. Ale aj tak je to škoda. Či skôr chybička na kráse, ktorá sa pri budúcich vydaniach bude dať ľahko napraviť. Slovenská shakespearistika by takéto diela potrebovala ako soľ.

Čo sa samotných hier týka: viac k nim napíšem do komentárov k "častiam diela", ktoré som vytvoril. Odporúčam však najmä hry Christophera Marlowa, ktoré dosahujú naratívne kvality Williama Shakespeara (básnické a filozofické nie). Žiaľ, Maltský žid je silne rasistický, čo však len ukazuje Shakespearovu veľkosť pri písaní Kupca benátskeho, ktorý sa nad tieto dobové predsudky dokázal aspoň trošku povzniesť.

2 13.09.2021

Tie štyri hviezdy sú vlastne mediánom medzi päťhviezdičkovým prekladom Júliusa Endersa, ktorý Aischyla preložil predovšetkým ako básnika, resp. ako dramatika silne mystického výrazu (viac v komentári ku knihe Dramata), a trojhviezdičkovým prekladom básnika Vojtecha Mihálika, ktorý, azda aj pod vplyvom socialistického výkladu, podľa mňa nedokázal uchopiť Aischylov náboženský rozmer a tým ho obral o to najdôležitejšie. Aischylos pre mňa nebol "dramatik" v tom sofoklovskom slova-zmysle, jeho hry boli omnoho spevavejšie a tým pádom občas o čosi statickejšie. Lenže to, čo im "chýba" v dramatickej rovine, vynahrádzajú krásou veršov, silou obrazov a manifestáciou moci a krásy slova, ktoré akoby získavalo dušu.

K samotnej Orestei. V prvom rade je tu rovina náboženská, ktorá ukazuje konflikt starých a nových bohov. Zjavne je tu zdôraznená moc osudu, pred ktorou nie sú často ochránení nielen smrteľníci, ale ani "noví bohovia". V podstate tu tak ide o konflikt osudu a múdrosti, či už rozvažovacej (Atény) alebo vešteckej (Apolón). K tomu sa v závere pridáva aj praktická múdrosť - areopág. Práve pomocou múdrosti a techné sa snažíme s týmto osudom bojovať, či ovládnuť ho a práve proti tomuto v závere Erýnie tak úpenlivo bojujú. Človek tu tak dostáva do rúk právo aspoň sčasti rozhodovať o vlastnom osude. Mimochodom, otázka Erýnií, že kto alebo čo zabráni ľuďom vraždiť, ak nebude nič vyššie, ak nebude nejaký kozmický poriadok a ak nebude nadpozemský súd, zaznieva v trochu obmenenej podobe aj u Dostojevského. Tým sa len ukazuje, že táto otázka je večná.

Zaujímavá (a pomerne zjavná) je aj rovina politická, v ktorej sledujeme prechod od staršej spoločenskej zmluvy založenej na krvnej pomste ku novej spoločenskej zmluve, v ktorej hrá najdôležitejšiu úlohu (aspoň podľa konzervatívca Aischyla) areopág. Tým pádom sa problém neosobného osudu mení na problém práva a obce.

S tým sa spája aj rozmer etický, v ktorom sledujeme celú sériu rodinných vrážd (Ifigénie, Agamemnóna, Klytaimnéstry) a rôznych reakcií vrahov na ne. Ako upozornila Nussbaumová, Agamemnón síce spočiatku trpel kvôli nutnosti obetovať Ifigéniu, ale následne si počínal ako "chladnokrvný vrah". Samotná Klytaimnéstra nehanebne a hrdo vraždila a hoci sa v závere pokúsila z pragmatických príčin kajať, v priamom prenose ukázala hybris. Jediný Orestes ukázal cit pred vraždou, zaváhal, a v závere sa azda aj skutočne a úpenlivo kajal. Navyše bol do istej miery nástrojom v rukách bohov. To bol vlastne aj dôvod prečo bol ako jediný omilostený. Tým sa tiež upriamuje pozornosť na problém cností a nerestí, ktorý úzko súvisí s vyššie zmienenou snahou zmocniť sa osudu. Práve jedinec, ktorý sa domnieva, že dokáže ovládnuť všetky okolnosti, ukazuje pýchu a naráža na útes. A naopak, človek, ktorý sa odovzdá do rúk osudu, otvorí sa udalostiam a bohom, je tým skutočne cnostným. Novinkou je tu potom práve areopág posvätený Aténou, vďaka ktorému sa aspoň sčasti môžeme udržiavať pri zmysloch a neskončiť v neriešiteľných diskrepanciách. To je podľa mňa Aischylova lekcia z etiky a demokracie.

2 15.08.2021

Pri všetkej úcte k Jurajovi Malíčkovi, táto kniha je jasný dôkaz monumentálneho predsudkárstva, pokrytectva, neschopnosti chápať inakosť a skrytého snobstva všetkých postmodernistov. Pluralita? Jasné! Ale len tá naša!

2 07.08.2021

Súhlasím s názorom používateľa sika444. Ja môžem porovnávať len s Okályho prekladom a je to rozdiel celých galaxií. Enders mi dokázal sprostredkovať Aischylovo dielo ako skutočne plnohodnotnú súčasť svetovej kultúry, porovnateľnú, svojou básnickou silou, so Shakespearom, Goethem a ďalšími klasikmi. Aischylos, to nie je nejaká mŕtva básnická forma, ale skutočne vábivá, vzrušujúca, zvláštne znepokojujúca (ako všetko do čoho nevieme úplne preniknúť, obsiahnuť to ráciom) a a do hĺbky duše prenikajúca skúsenosť. Slovo tu viac nie je len ornamentom pre drámu, ale niečím, čo ukazuje samotný jazyk ako jazyk, uvoľňuje ho z každodennej informačnej výmeny a dáva ho zakúšať ako zážitok sám o sebe a pre seba. Nie, nechcem tým povedať, že Aischylos v Endersovom preklade je umením pre umenie, chcem len povedať, že je to pohlcujúca skúsenosť, slovný únos duše čitateľa do existencie jazyka. Slovo tu má proste dušu - ako v japonskom koncepte kotodama.

Zároveň je to aj slovná oslava sakrálneho prežívania. Ukážka sveta, ktorý nie je súhrnom faktov, kde reč neoznamuje, ale oslavuje božskú existenciu a akoby povyšovala svojou silou človeka a samo ľudstvo do nadpozemských výšin. Skrátka, slovo tu ako hierofánia zostúpilo z Olympu, a existenčné volania postáv sa k nemu svojou silou zasa vznášajú. Pri ich čítaní tuším, že ich krása a moc musí pohnúť svetom a bohmi. Inej možnosti niet. Viem, som patetický. Prepáčte mi to.

V neposlednom rade je Aischylos aj etikom a filozofom. Podobne ako v prípade Sofokla a Euripida aj tu ide o zúfalé snahy vyrovnať sa s tyché získaním absolútneho hodnotového základu, čo sa však neustále rúca pod údermi "řádu", a pod "božou" odplatou za hybris. Však ako to stojí aj v Siedmych proti Tébam:

„Mním: kov, surový v srdci,
je trpký dělič jmění!
On dá země jim tolik,
co smrt žádá a hrob; takový byt
dostanou, zbaveni velkých rolí!“

A tak mi len zostáva upozorniť na najzaujímavejšie diela. Pre mňa to bola, samozrejme, Oresteia, Siedmi proti Tébam a Pripútaný Prométeus.

2 07.08.2021

Táto kniha je ako výstrel z brokovnice. Mimoriadne silná a rozptýlená do mnohých kútov (poézia, dráma, novela, poviedka, rozprávka, esej...). Odporúčam si prečítať predovšetkým drámy, pri ktorých som netušil, či sa mám najskôr smiať, alebo s okúzlením sledovať noblesne ironické pohrávanie sa so slovami. Wildove aforistické explózie sú vskutku ohurujúce a pritom také ľahké, že vôbec nepôsobia literárne. Zaujali ma aj eseje. Po opulentných (veď len to vymenovávanie všetkých pokladov v Dorianovi Grayovi zabralo niekoľko strán) priestoroch aristokratických domov, v ktorých sa autor pohybuje s dokonalou gráciou, zrazu "fľochne" na papier Dušu človeka za socializmu. Priznám sa, prekvapilo ma to. Nuž a potom Sebecký obor a Šťastný princ... Veľký ironik zrazu napíše niečo z čoho priam srší pátos, dobrota, láska a krása. Sebeckého obra sa dokonca dá čítať (a mnohí to tak robia) ako náboženské podobenstvo. Prekrásna, nádherná kniha. Paradoxne, najmenej ma z Wildovej tvorby zaujal práve Dorian Gray.

2 05.08.2021

Spomedzi veľkej gréckej trojice bol pre mňa najmenej zaujímavý práve Eurípidés. Jeho knihy síce považujem za skvelé lekcie z etiky (grécka dráma a poézia bola považovaná za filozofiu) a za veľmi dobré drámy, avšak ako básnik ma vôbec nezaujal. Príčinou môže byť jeho prílišná "liberálnosť" a relativizácia a s tým súvisiaca profanizácia sveta, ktorá podľa mňa v tomto prípade oslabila práve tú poetickú silu. Pre mňa je teda Eurípidova "modernosť", o ktorej sa tak často hovorí, skôr na škodu. Pravdepodobne časom siahnem aj po zvyšných dvoch výberoch, ale nechám si ich až na záver, ako povinné čítanie. Spomedzi tohto výberu ma najviac zaujali:
- Trójanky - svojou bezútešnosťou a jednorozmernosťou až prekvapivo moderná dráma. Toto bol asi jediný moment, kedy zo mňa Eurípidés vydoloval silnú emóciu a kedy silou svojich obrazov dosiahol kvalít Sofokla a Aischyla. Dôvodom je aj to, že mi celá štruktúra pripomenula rituály plačiek a teda prenikala akýmsi nádychom mystiky. Ťažko povedať, či sa tu Eurípidés inšpiroval dobovými udalosťami, avšak tá relativizácia hrdinov Tróje bola rozhodne veľmi osviežujúca.
- Alkéstis - dráma zaujímavá najmä svojim etickým konfliktom, kde proti sebe stoja dve silné stanoviská. Admétos kritizuje otca za jeho neochotu obetovať sa zaňho, kvôli čomu zomrela jeho manželka Alkéstis, kdežto Feres nerozumie prečo by sa mal vôbec za niekoho obetovať, keďže všetko je to práve Admétova vina. Otvára to úchvatné otázky o hodnote staroby, o slobode a zodpovednosti, o vzťahu rodičov a detí a najmä o tom, za čo sa oplatí žiť a umierať. Dráma vhodná nielen pre milovníkov umenia, ale aj pre etikov a filozofov.
- Ifigénia v Aulide - zaujímavý vnútorný konflikt Agamemnóna, kde proti sebe bojujú politik a brat na jednej strane a manžel a otec na strane druhej. Jeho citový svet je tu odlišný ako u Aischyla, samotný Agamemnón vníma situáciu ako tragickú a ťažšie sa s ňou zmieruje. Mimoriadne silný je tu už ústredný motív "stretu" medzi nevinnosťou a krehkosťou Ifigénie a silou a brutalitou armády.

2 02.08.2021

Problém nemám s Dickensovým štýlom (ako mnohí iní), skôr s výberom témy. Dickensova jemná rozprávkovosť, výborný cit pre karikovanie a cielený pátos u mňa celý čas bojovali so skutočnou a veľmi krvavou historickou udalosťou, na ktorej nebolo nič rozprávkové, patetické a karikovania-hodné (veď čo v tej krutej dobe nebolo samo o sebe karikatúrou). Navyše mám pocit, že Dickensova sociálne-kritická metóda a nostalgický tradicionalizmus vyslovene čerpá z "anglickosti", z dôkladnej a najmä prežitej skúsenosti s kultúrou a s jej inštitúciami a do istej miery aj z aktuálnosti. V podstate išlo o jedinú Dickensovu knihu, ktorú som neprečítal na jeden nádych. Akoby sa odohrávala v permanentnom časovom a kultúrnom zlome. Zjednodušene: radšej nejaké modernistické či naturalistické uchopenie, než takáto ani ryba, ani rak. Viem si predstaviť, že niekoho môže priťahovať práve toto pnutie, a dokonca môže vnímať tento "zlom" ako istú inováciu. Pre mňa to neplatí. Uvedomujem si, že môže ísť len o moju preferenciu, avšak o čo iné ide pri hodnotení umenia? Nie je to snaha zracionalizovať si svoje preferencie?

2 02.08.2021

Stručné hodnotenie:
S Montecristom, aj keď to je láska z detských čias, mám určité problémy a rozhodujem sa ako sa s ním vysporiadať. Stále ho považujem za skvelú dobrodružnú literatúru pre mladších čitateľov a rád sa k nej vraciam, keď mám chuť na niečo ľahšie. Ale boli tam aj momenty, a nebolo ich málo, ktoré ma iritovali. Osobne by som román rozdelil na tri tretiny, pričom prvé dve tretiny sú výborné. Tretiu tretinu knihy akoby po smrti spisovateľa chytil do rúk nejaký druhotriedny spisovateľ a pokúšal sa ju dokončiť. Považujem to za obraz dobových konvencií, do ktorých sa Dumas pokúsil svoje rozprávanie nasilu vpasovať.

Dlhší komentár, alebo čitateľský denník:
Prvá tretina románu bola azda najlepšia. Výborne sa tam prepájali fiktívne a reálne udalosti - Dumasova silná stránka -, udalosti v Marseille predchádzajúce uväzneniu boli ľudsky mimoriadne dramatické, kapitoly v pevnosti If a následne i snaha Montecrista odmeniť ľudí, ktorí stáli po boku jeho otca, boli naozaj silné, pretože sa na nich ilustrovalo postupné dozrievanie a porozumenie Edmunda pre celý ústredný zlom v jeho živote. Bol tam skrátka veľmi silný vývoj postavy i udalostí. Navyše, mali sme tu viac informácii o svete ako Dantes a tak ma bavilo sledovať ako si to napokon celé dohromady poskladá a ako sa to vyvinie.

Druhá tretina obrátila optiku. Zrazu to bol tajomný Montecristo, Lord Ruthven, ktorý držal pevne v rukách všetky informácie, a nielen ostatné postavy, ale ani ja sám som netušil, ako sa všetky situácie vyvinú, čo Montecristo plánuje, resp. skôr ako sa vlastne pomstí a hlavne - aký teraz vlastne je. To bol takisto výborný ťah, pretože akonáhle sa začali niektoré nitky vyjasňovať, odhaľovala sa v nich Montecristova genialita a jeho informačná nadvláda, čo ma ako čitateľa vždy dráždi. V tomto ohľade bol teda fascinujúci najmä proces prípravy pôdy pre pomstu a užívanie si samotného odhaľovania informácií, o ktorých som netušil ja a ani ostatné postavy. Dôvodom bolo predovšetkým to, že optiku akoby prebrali ostatné postavy - Franz, Albert, Villefort - a my sme si tak obraz Montecrista skladali do mozaiky z úlomkov informácií ostatných.

Lenže potom prišla nešťastná tretia tretina knihy, v ktorej opäť chytil opraty do rúk Montecristo a jeho hľadisko. Zrazu som začal chápať súvislosti, Montecristo sa nevyvíjal (však mal len jeden životný cieľ) a román - v situácii kedy mal byť najsilnejší - začal len plynúť k nevyhnutnému koncu. Chvíľu sa pritom zdalo, že príbeh naberie nečakaný obrat (rozhovor s Mercedes a súboj s Albertom) alebo, že Montecristo zažije na záver akýsi zlom a zmenu chápania seba i vlastnej pomsty, ale aj to bolo zahnané do kúta ako niečo neodôvodnené. Predovšetkým sa však z Montecrista začal stávať poloboh. Všetko je ušľachtilé, všetko na ňom je krásne, je najlepší šermiar, strelec, lekár, chemik, najbohatší človek atď. atp, a kniha i sám Montecristo sa až príliš začali štylizovať do dokonalej, božskej, otcovskej role, pričom omnoho viac mu slušala rola tajomného ťahača nitiek, ktorý sa skôr pohybuje na hranici medzi dobrom a zlom a často nehľadí na následky. Veď, koniec-koncov, ten Montecristo bol až príliš ľudský. O čo viac by tretej časti slušala nejaká nová optika - napríklad optika vyšetrovateľa, ktorý zaznamenáva vyústenie a záhadné úmrtia v záverečnej správe a udržiava a posilňuje tým grófovu tajomnosť a predstavuje ho priam ako záporáka - skutočného boha pomsty, ktorý vie viac ako my všetci ostatní a o udalostiach sa dozvedáme len tušene a náznakovo(napríklad, že vyšetrovateľ odhalil tajnú chodbu medzi domami, alebo že po rokoch náhodou zahliadol Valentínu s Morrelom na nejakom mieste). Ale viem, to už sa hrám na dramaturga.
Avšak zvolený záver nevyhnutne musel vyústiť do redundancie a statickosti (chýbal tu vývoj, sebaodhalenie Dantesa pred záporákmi bolo vždy také isté). I samotné vyústenie v podobe lásky k Haydée, sa k temnote predchádzajúcich častí nehodilo a doslova smrdelo konvenciou a násilím uskutočneným na rozprávaní. Lord Ruthven mal skrátka zostať sám, potenciálne výčitky svedomia a jeho minulosť ho mali hnať k inému koncu a Boh, o ktorom sa tu hovorí, ho mal hnať k zodpovednosti. Brutalita jeho pomsty, napríklad voči Villefortovi, bola až extrémna a zosmiešnila všetky Montecristove vznešené reči - vo výsledku to nie je žiadny Boh, len pomstychtivý, emocionálne zakrpatený fanatik, ktorý sa z neznámych príčin stal miláčikom Bohov.

Škoda, preškoda, partia bola rozohraná dobre.

1 22.05.2024

Čím viac sa Scruton blížil k súčasnosti, tým ťažšie sa mu interpretovali jednotlivé koncepcie. Je to škoda, bolo z toho cítiť, že niektoré intelektuálne tradície sú mu skrátka vzdialené a nedokázal do nich dostatočne preniknúť a obsiahnuť ich. Pritom iný vykladač, ktorý mal taktiež bližšie k analytickej filozofii, než k post-štrukturalizmu do tohto myslenia dokázal preniknúť omnoho hlbšie (Vincent Descombes), hoci, uznávam, predsa len v prípade Scrutona nejde o akademický žáner a dejiny filozofie a navyše mal Descombes ako francúzsky ľavičiar predsa len bližšie k objektu svojho skúmania než britský konzervatívec. Avšak prvé dve tretiny knihy boli naozaj zaujímavé a pri mnohých mysliteľoch aj prekvapivé. Taktiež sa mi páčilo, že u viacerých mysliteľov novej ľavice, najmä u Foucaulta, dokázal vyzdvihnúť aj mnohé pozitíva. Takto tá kniha nepôsobila veľmi zaujato. A na rozdiel od bulvárneho Johnsona a jeho príšerných Intelektuálov, nezaniesol svoju knihu bahnom trápnych "cikacích tajomstiev". Scruton tu síce využíva svoje nereflektované náhľady na svet, ktoré by sa pri diskusii dali konfrontovať (podobne ako to robí on s Marxovou teóriou hodnoty), ale stále platí, že by to bola debata na úrovni.

Veľkým pozitívom je aj iný, ne-vykladačský pohľad na Badioua, ktorý by v tuzemskom kontexte konfrontoval jeho využívanie matematiky. Toto je v anglo-americkom svete pomerne bežné stanovisko, ale je fajn mať nejaký podobný text prítomný aj u nás. Odkúzľuje to a zároveň privádza k zamysleniu. Nie je to len Lacan, ale aj mnohí iní štrukturalisti a ich "označujúce metafory", ktorí tvrdia, že v prirodzenom jazyku vychádza zmysel z non-zmyslu, čiže z medzery spôsobenej posunom významu a absenciou, kde jedinou možnosťou ako neustrnúť v čistej konvencionalite, je vytvárať vety nepredvídané kódom. O niečo podobné sa snaží aj Badiou, akurát s matematikou, kam zavádza prázdnu množinu (ako istú formu non-zmyslu) a istý revolučný stav vzniku nového. Samozrejme, otázka, či niečo také môžeme robiť aj s umelým jazykom matematiky, ktorá konvencionalitu potrebuje, je potom veľmi adekvátna.

A zároveň sa priznávam, prekvapili ma aj niektoré životopisné údaje a vyjadrenia takého Lukácsa a Žižeka. Skrátka, kniha je to podnetná a bezpochyby zaujímavá. Ukazuje to aj iný, konzervatívny myšlienkový svet, ktorý na univerzitách často nedostáva nijaký priestor, a to je škoda, pretože by to naozaj mohlo byť intelektuálne stimulujúce.

1 02.05.2022

Dôvod, prečo sa Heretici ťažšie čítajú, tu opísali už mnohí: niektorých autorov, na ktorých Chesterton reaguje dnes už skrátka nepoznáme. Z tohto hľadiska tak môže mať čitateľ pocit, že mu niečo uniká. Na druhej strane sa tu nachádzajú viaceré esejistické perly, kam by som zaradil najmä vášnivú obhajobu susedstva a rodiny. Rodina a susedstvo nie je prístav, práve naopak. Ide o džungľu, v ktorej sa človek môže stretnúť s tým najnebezpečnejším zvieraťom na svete, s človekom. Nie s Číňanom nie s Benátčanom, ale s človekom. S často nepríjemným, rozťahovačným, súperiacim a extrémne životaschopným človekom, s ktorým sa však človek musí naučiť vychádzať, pretože ich spája práve len blízkosť. Toto je podľa Chestertona tá skutočná pluralita, pretože tu sa nestretávajú abstraktné skupiny, ale hlúčik rozdielnych jednotlivcov, ktorí bojujú o každú časť územia. Aj z tohto hľadiska je pre Chestertona tým najväčším dobrodružstvom situácia, v ktorej preskočíme susedov plot a musíme sa s ním naučiť žiť. Z tohto hľadiska je teda pochopiteľné, ak sa niekto pred životom a človekom snaží ujsť. Je to totiž náročné. Keď sa však niekto chváli, že odišiel od rodiny do "veľkého sveta" hľadať "život", v skutočnosti ušiel od malého sveta, kde sa môže stratiť a pohodlne osamieť, a kde sa nemusí konfrontovať so životom a človekom. Nie je to cnosť, je to však pochopiteľná necnosť. Skrátka, Chesterton tu preukazuje schopnosť nazerať na zdanlivo známe veci inovatívne a búra zabehané modernistické klišé.

To, čo je však na Chestertonovi najinovatívnejšie, je jeho filozofia všednej nevšednosti a z toho vyplývajúci vášnivý optimizmus a životaschopnosť. Nie je to pozícia abstraktného božstva a pozorovateľa, ako je to vo filozofii prítomné už od čias Platóna. Je to pozícia dieťaťa, ktoré sa nechá ohurovať každou drobnosťou, dokonca aj takými vecami ako je pouličná lampa a lokomotíva. Je to pozícia človeka, ktorý má vášnivú lásku k človeku a skrz to aj k celému životu. Z tohto hľadiska pôsobí Chesterton medzi všetkými tými súčasnými akademickými racionalistickými dekonštruktivistami, ktorí ohlasujú smrť človeka v prospech života, ktorí racionalisticky útočia na racionalizmus a snažia sa dekonštruovať zabehané (konzervatívne) klišé, pričom pracujú s klišé vlastnej ideológie, ako absolútne záhadná bytosť, ktorá trhá na kusy všetky tie smiešne pokusy tým, že ich odhaľuje a poukazuje na ich paradoxnosť alebo v niektorých prípadoch dôsledne uskutočňuje.

A je to zvláštne, len prednedávnom som čítal Nietzscheho a mal som pocit, že celý svet umiera v desivých kŕčoch. Zrazu sa cítim ako na vrchole hory a nasávam život plnými dúškami. Nič proti Nietzschemu, ale asi som skôr Chestertonovec. Či skôr chcem byť.

1 27.04.2022

Shakespeare má hneď niekoľko komediálnych vrcholov a Ako sa Vám páči je jedným z nich. Z tohto hľadiska ide o vyvrcholenie pastorálnych tendencií v jeho komediálnej tvorbe a už v tejto hre je predznamenaná istá multižánrovosť, bytostná irónia a jemná skepsa charakteristická pre jeho neskoré hry. Súčasne je to opäť hra o moci slova a o hereckom prebývaní. Tu sa dokonca táto Shakespearova filozofia priamo manifestuje v slovách o svete ako veľkom javisku.

Z tejto hry sa však ozýva predovšetkým moc reflexívneho uvažovania a racionality. Shakespearove postavy sa už nestrácajú v magickom svete a v odpútaných vášňach ako v Sne noci svätojánskej. Postavy získavajú od sveta odstup a aj príroda je tu skôr možnosťou vystúpiť zo svetského, dvorského života (na spôsob chatárov či výletníkov), než to živelné miesenie. Súčasne tu zaznieva už priamy výsmech (u Rosalindy) z konkrétnych básnických postupov, ktoré tu tak už nemajú tú magickú moc, a ani Shakespeare tu nevŕši básnické postupy v akomsi frenetickom, mystickom stave, ale skôr umiernene a ironicky nazerá na to, čo už bolo vytvorené (aj preto je tu Shakespearova štylistika najsofistikovanejšia). Samozrejme, to bolo u Shakespeara prítomné vždy, ale nikdy sa to nestalo ústredným princípom.

Z tohto hľadiska je pre mňa táto hra vstupom do novej éry, vstupom do nového životného obdobia, a zároveň jeho reflexiou. Dalo by sa teda povedať, že ide o akúsi filozofiu Shakespearovej komédie, že ide o teoretické ohmatanie si pôdy, vymedzenie si terénu pred posledným obdobím. Subjekt tu vystupuje zo svojho podmanenia v niektorom z celkov (Boh či božstvá, spoločnosť, vášne) a prostredníctvom odstupu a racionálnej skepsy sa osamostatňuje ako res cogitans. Z tohto hľadiska je tá hra veľmi podobná takému Hamletovi, avšak na rozdiel od tragickej sily svojho prakticky priameho nasledovníka, neobsahuje Ako sa Vám páči príliš mnoho takej tej bytostnej poézie. Na to je až príliš nad vecou. A príliš nad vecou je tu aj Shakespeare. Chýba mi tu jeho básnický zápal (čím nehovorím, že tá hra nie je písaná poeticky) a mohutnejší dramatický potenciál. A aj preto to výsledné, maximálne pocitové hodnotenie, pretože tá hra sama o sebe skutočne patrí medzi Shakespearove vrcholy. Len mne sa tam tentokrát so Shakespearom akosi nechcelo stúpať.

1 22.04.2022

Priznám sa, tento ešte relatívne "zakríknutý" Nietzsche mi je vo svojich prejavoch sympatickejší než egomaniacky proto-fašista, ktorý síce nádherne píše, kritizuje a inšpiruje, ale popritom aj nesmierne desí, pretože akoby necháva v procese čítania vyvstávať to najhoršie (ale i najlepšie) z človeka. Tu to bolo ešte celé dôsledne ukotvené v antickom svete, v Schopenhauerovi a vo Wagnerovi a nie v akomsi zvláštnom afirmatívnom vzduchoprázdne, ktoré zaplnili a dodnes zapĺňajú ľudia, s ktorými sa ideologicky míňam. Aj apollónsky princíp tu ešte mal aj nepatrne produktívne ozveny, aspoň čo do vplyvu na tragický žáner.

Skrátka, tunajšia kritika modernity, filozofie i posledného človeka ešte nemala v ruke kladivo, len pero. Aristokratizmus ducha tu volal po návrate ku konkrétnym antickým ideálom (napr. Aischylos), takže hoci už tu sú prítomné nejasné kontúry nadčloveka, tento nadčlovek nenihiluje, ale načiera. Antika tu ešte je bytostne reálna, a nie ozvenou umožňujúcou akurát číru nihiláciu súčasnosti. Aj tu akoby musel človek odvrhnúť množstvo vecí, už tu sa zjavuje výsmech zo slabosti, ktorá sa bojí skutočnej prirodzenosti a životaschopnosti, a ktorá sa tým pádom bojí prírody, čo je "indiánske meno" moderného človeka, ale Nietzsche tu ešte stále stojí v spoločnosti, ešte sa z nej úplne nevytrhol, ešte nie je tak vyšinutý/solipsistický/ultra-aristokratický ako v Ecce Homo.

A súčasne je až prekvapivé ako toto dielo 28-ročného chlapca nezostarlo. Nie je to tak dávno čo Nicole Lorauxová oživila Nietzscheho stanovisko o dionýzskom a apollónskom princípe v tragédii vo svojej knihe Truchlící hlas. Už z tohto Nietzscheho snaženia sa je cítiť predovšetkým jeho básnicko-mystické "lamentujúce" cítenie, ktoré však ešte neprepuklo do štýlu, len sa o ňom teoretizuje. Zdá sa mi skrátka, že tu sa ešte dá niečoho zachytiť, že tu sa ešte dá udržať a nevrútiť sa priamo do pažeráka ničoty, z ktorej síce môžeme vzísť obrodení, ale z ktorej môžeme vzísť aj šialení. Pretože Nietzsche, to je zúfalá odpoveď človeka na všetky tie príšerné animozity modernity. To je zúfalý, nešťastný výkrik človeka, toho uväzneného, zviazaného živočícha, ktorý však v sebe ešte mal vitalizmus a chuť roztrhnúť putá. A aj preto Nietzschemu závidím, že mohol zošalieť, pretože viem, že ja - už dávno mŕtvy - zošalieť nemôžem.

1 07.04.2022

Spomedzi všetkých Shakespearových neskorých hier bola Búrka tou najkrajšou. Shakespeare akoby sa opäť vrátil do pozície, ktorá mu najviac sedí, do pozície divadelného mága - Prospera, ktorý ovláda svoje malé javisko obmývané snami a sníva o svete obývanom hercami. Vrátil sa k svojej celoživotnej téme, v ktorej sa ukrývajú tisícky vrstiev, ohromná metaforická moc a ktorá zvádza k básneniu, a to k básneniu na takej úrovni, o akej sa ranému Shakespearovi ani nesnívalo. Ba čo viac, pri Greenawayovej absolútnej filmovej adaptácii Prosperove knihy som si uvedomil, že Prospero je tu skutočne Shakespearom. Že samotný Shakespeare sa do toho príbehu systematicky votkával a že máme v rukách akýsi jeho hologram, cielený odtlačok duše, ktorý dokázal prečkať celé veky.

Všetky tie posuny od renesancie k baroku vrcholia v tejto alegórii, ktorá robí to najlepšie pre dokonalý účinok - prestáva sa hnať za dejovými zvratmi s množstvom postáv (ako ostatné tragikomédie), je zdanlivo prostá, priestorovo obmedzená. Ale o to viac vyzýva k hľadaniu významov, k odhaľovaniu rôznych vrstiev a k vnímaniu ľudského života a celého sveta ako umeleckého diela. V tejto hre sa ozývajú nostalgické tóny, ale aj nádej smerujúca niekam do budúcnosti. A takto je to s celou našou civilizáciou a s našimi životmi. Sme ako lode na rozbúrenom mori, ktoré spomínajú na domov, na detstvo, na stratený raj, ktoré zároveň s túžbou hľadia za horizont a popritom sa, neukotvené, musia snažiť napnúť všetky sily v boji s besniacimi živlami, udržať si zdravý rozum.

A môže byť vôbec dojemnejšia rozlúčka s divadlom i so samotným životom, než táto reč?:

... Predstavenie sa
končí. Veď naši herci boli iba
duchovia - zmizli ako vidiny
v ovzduší, v riedkom vzduchu, v ktorom
sa rozpustia aj všetky nádherné
paláce, veže ovenčené mrakmi,
vznešené chrámy, celý veľký svet,
aj tí, ktorí ho zdedia. Všetko zmizne
v hmle ako tento letmý dej.

1 06.04.2022