LiliDarknight komentáře u knih

Slovenská autorka Vladimíra Kmečová sa po druhý raz vracia do rozľahlého a kultúrne bohatého sveta. To, čo začalo ako dlhá cesta v spoločnosti karavány, teraz pokračuje ďalšími dobrodružstvami. Karim trochu vyrástol a je to vidieť v tom, ako sa správa a rozhoduje. Napriek tomu ide stále o chlapca, no s očami široko roztvorenými. Aj vďaka tomu sa z neho stal veľmi sympatický hrdina, ktorému čitateľ drží palce a rád sa dozvedá o jeho cestách.

Istým spôsobom má teda druhý diel podobný charakter ako ten prvý. Nad všetkým ostatným prevláda najmä dobrodružnosť. Tá sa prejavuje okrem iného aj predstavovaním ďalších krajín a kultúr, tentoraz predovšetkým tej gréckej. Avšak tam, kde Bahadurovo dedičstvo opisovalo samotné putovanie, tu je zámer o niečo odlišný. Áno, aj v druhej knihe sa Karim s Očkom a ďalšími priateľmi hojne presúva. Nejde už však o cestu samotnú, ale o cieľ.

Aj vďaka tomuto román stráca niečo z predchádzajúcej epizódnosti a taktiež rozprávkovosti. Dôvodom môže byť aj fakt, že Karim je o niečo starší. Tiež je za tým možné badať autorkinu snahu ponúknuť čitateľovi iný druh zážitku. To sa jej v plnej miere darí. Knihy na seba síce nadväzujú a nie je dobrý nápad čítať ich samostatne, ale pôsobia odlišne. V prípade tohto pokračovania sa dá navyše hovoriť aj o istej honbe za pokladom.

Pozornejší čitateľ pravdepodobne vyrieši záhadu skôr ako postavy. Na druhej strane je prinajmenšom zaujímavé sledovať, ako Karim s kamarátmi odhaľujú jednotlivé časti skladačky. Avšak je nutné pripraviť sa aj na prítomnosť istej naivnosti. Najväčšmi sa prejavuje nutnosťou mať ku klasickému hrdinovi rovnako očakávaného zlosyna. Autorka to však kompenzuje tým, že sa zaoberá aj motiváciou aktérov a ukazuje, že za každým činom sa ukrýva nejaký dôvod.

To zase dokazuje, že podobne ako rastie Karim, rastie spisovateľsky aj Kmečová. Jej štylistika je o niečo sebaistejšia a príjemnejšia. Pristavuje sa pri témach, ktoré sú v istých momentoch až príliš realistické. Veľký priestor dostane napríklad pomsta. Neskôr zase otvorene píše o chudobe a spoločenských rozdieloch. Celkový dojem kazia len občasné slangové slová v priamej reči, ale to sa dá ospravedlniť snahou priblížiť sa mladšiemu publiku.

Práca s napätím a tempom je takisto príjemná. Objavuje sa niekoľko prekvapivých momentov, vďaka ktorým si príbeh vyslúži čitateľovu plnú pozornosť. Samotné vyvrcholenie je síce trošku slabšie, ale výborne sa hodí k prečítanému. Navyše rozprávanie končí akýmsi prísľubom, že Karimove dobrodružstvá budú pokračovať, čo je akiste vítaná predstava.

K tomu sa iste pridruží aj spoznávanie nových kultúr. Je dostatočne detailné, ale nie príliš, takže nie je na úkor dynamiky. Text si teda drží istú dávku edukatívnosti. Tá je však prirodzenou súčasťou toho, čomu čelia postavy. Či už riešia tajomnú šifru k pokladu, alebo len spoznávajú nových kamarátov.

Vodná kniha je vydareným pokračovaním opisujúcim Karimove dobrodružstvá. Kvalitatívne sa poľahky vyrovná prvému dielu a v niektorých ohľadoch ho aj prevyšuje. Je teda vidieť, že nerastie len Karim, ale aj autorka. Vďaka tomu je veľmi príjemné čítať o ďalších exoticky pôsobiacich dobrodružstvách. Príbeh je stále určený skôr mladšiemu publiku, ale aj tí starší na stránkach nájdu mnoho zaujímavého.

1 18.11.2023

Diétnejší triler s trošku rozpačitejším a dlhším úvodom. Ale čítalo sa to dobre, malo to napätie a zaujímavý záver.

1 26.10.2023

Typický Zelazny. Stručný text, zaujímavý svet, zbytočné náhlenie sa v momentoch, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti. V tomto prípade ma vyslovene fascinoval ten presah do psychológie a filozofie. Ale ten koniec mi zážitok dosť pokazil, čo je škoda.

1 26.10.2023

Jeden z najzaujímavejšie vystavaných svetov, na aké som kedy vo fantastike narazila. Bavilo ma na ňom asi všetko, aj tá zjavná zložitosť, hoci bol možno až primitívne jednoduchý. Trochu ma len mrzí, že to nebolo predsa len trochu obšírnejšie, ale tak... Je to Zelazny. To, čo som očakávala, som dostala.

A nebojím sa vyhlásiť, že táto je z jeho dielne... jedna z najlepších.

1 26.10.2023

Toto je plnokrvný triler s prvkami gotiky. Všetko znepokojivé v ňom pramení zo správania ľudí. Z toho, čo sú ochotní urobiť, aby dosiahli svoje ciele. Je to o žiarlivosti. O predsudkoch. O schopnosti zo strachu uveriť čomukoľvek a vplyvom toho istého strachu potom konať skratkovito. Z tohto pohľadu ma to veľmi bavilo, pretože správanie ľudí je pre mňa vždy oveľa znepokojivejšie ako nejaké záhadné úmrtia alebo zmiznutia.

Za seba hovorím, že kniha mohla mať lepšiu gotickú atmosféru, ale tak to prostredie malej uzavretej komunity fungovalo tiež pomerne dobre. Čo ale fungovalo už oveľa menej boli jednotlivé dejové linky a prvky, ktoré autorka nakombinovala v mene toho, aby všetko fungovalo. A ono to fungovalo, ale zároveň nie všetko dokázala spracovať úplne do hĺbky. Takže som sa často pýtala sama seba, či to bolo nutné robiť takto, keď sa to dalo urobiť inak.

Výsledok je taký, že to bolo fajn. Mohlo to byť aj viac, ale autorka si to sama pokazila.

1 26.10.2023

Britský autor China Miéville vdýchol život novej podobe Londýna. Jeho Anlondýn je sčasti oživeným smetiskom, v ktorom prebývajú všakovakí výstrední a čudní obyvatelia. Diba a Zana, ktoré sa tu jedného dňa ocitnú, môžu len vyvaľovať oči. Podobne ako ďalšia dievčina, ktorá kedysi dávno prepadla cez králičiu noru. Zásadný rozdiel tkvie v tom, že zatiaľ čo je nové prostredie pomerne čudné, ani v najmenšom ho nenapĺňajú absurdnosti a nonsens.

Mesto vlastne funguje na princípe recyklácie. Ľudia tam hore používajú predmety, nábytok alebo kuchynské spotrebiče a potom ich vymenia za nové, nepokazené. Lenže tie chybné sa neskôr prepadnú na miesto, kde dostávajú druhú šancu. Vznikajú z nich napríklad lietajúce autobusy, z kníh látka na šaty a z dáždnikov celý nový národ.

Občas sa ale prihodí, že sa niečo dostane aj naspäť. Napríklad žirafy, ktoré presvedčili ľudí, že sú mierumilovné. Alebo výskumník hľadajúci odpovede na otázky o tom, ako poraziť Smoga. Londýnčania sa ho zbavili už pred rokmi, no teraz straší a ohrozuje Anlondýn. Práve pred ním sa potrebujú nevšední obyvatelia zachrániť.

Čarovnosť prostredia a všetkých kulís spočíva v ich každodennosti. Ide o veľakrát takmer bezvýznamné veci, ktoré vnímame ako samozrejmosť. Autor im dokázal vdýchnuť nový, zaujímavý život. Jeho koncepty a nápady sú síce občas trošku strelené, ale zároveň je jednoduché im uveriť. Akoby naozaj mohli existovať, stačí len natiahnuť ruku. Je to práve táto rôznorodosť prvkov, čo dokáže čitateľa najviac strhnúť.

Námet je už o niečo fádnejší. Vo svojej podstate ide o ďalší príbeh o vyvolenej. Zároveň treba poznamenať, že Miéville sa snaží aj s týmto popasovať svojsky. Prízvukuje, že budúcnosť, hoci aj tá predpovedaná, nie je vytesaná do kameňa. Každý človek má možnosť rozhodnúť sa zmeniť svoj osud. Ako to robia aj jeho postavy.

Tie čitateľ spozná len do určitej miery. Kniha je orientovaná predovšetkým na dej. Takže charakteristika alebo odhalenie motivácií aktérov sú skôr naznačené. Túto opisnú strohosť kompenzuje celková svižnosť. Hromadia sa krízy, ktorým je potrebné čeliť. Takisto sa o slovo hlási nebezpečenstvo, tajné úklady, konšpirácie a všetko to ešte umocňuje výborne gradované napätie. To vyústi do veľmi uspokojivého, hoci trochu otvoreného záveru. Príjemný pocit z prečítaného však pretrvá.

Kniha An Lan Dan ponúka strhujúce dobrodružstvo, vďaka ktorému čitateľ nebude mať čas si vydýchnuť. Autor kombinuje rozprávanie o vyvolenej s nevšednými kulisami. Svet, ktorý stvoril, je plný divov. Tie uchvátia a navodzujú pocit, akoby bol príbeh jedinečný a neopakovateľný. Kombinácia týchto prvkov zabezpečuje príjemný zážitok. Najviac ho síce ocenia tí mladší, ale neurazí ani starších.

1 05.08.2023

Slovenský spisovateľ Marián Kubicsko má na konte už niekoľko kníh. Po prvý raz prichádza so zvieracou fantasy, navyše určenou starším detským čitateľom. Na stránkach knihy ožívajú chlpatí hrdinovia, ktorí do veľkej miery konajú ako ľudia. Organizujú veľkolepé výpravy, hľadajú stratené meče, odhaľujú sprisahania, obetujú sa, bojujú s nebezpečným nepriateľom a mnoho ďalšieho. Na druhej strane im však ostáva väčšina zvieracích charakteristík. Takže čitateľ tu nájde družných plchov, ale aj ustráchané morča.

Aj vzhľadom na cieľovú skupinu príbeh ťahá vpred predovšetkým dej. Prejavuje sa to už od prvej strany. Postavy putujú z jedného dobrodružstva do ďalšieho. Pritom každé z nich sa líši od ostatných a nejde len o opakovanie toho istého okamihu s inými kulisami. Možno aj vďaka tomu kniha pôsobí ako spojenie viacerých žánrov. Raz ide o hrdinskú výpravu, inokedy o záchrannú misiu alebo opis priebehu obliehania. Tiež je miestami náročné odhadnúť, ako to všetko bude pokračovať.

Rozprávanie teda v sebe ukrýva nejedno prekvapenie. Takisto sa tu nájde niekoľko popkultúrnych narážok, ktoré pôsobia ako poskrývané veľkonočné vajíčka. Ich hľadaním sa budú zabávať skôr starší čitatelia. Vďaka týmto nenápadným odkazom to miestami vyzerá, akoby otec, nadšenec fantastiky, rozprával príbeh svojim ratolestiam. Tie okrem morčiat a všakovakých chlpatých zvieratiek obľubujú aj akčných hrdinov.

Na stránkach sa preto mihne aj veverička špión, škrečok samuraj alebo potkan mág. Všetko je to zabalené do klasického príbehu boja dobra so zlom, ktoré nesie tentoraz podobu potkanej hordy. Navyše s poriadnou nádielkou strhujúcich bojov a zaujímavých zvratov. Čitateľ teda prakticky nemá čas nudiť sa a knihu doslova zhltne. Okrem toho dostane aj pridanú hodnotu vzdelávacie vsuvky o zvieratách. Kubicsko takto nevtieravo a prirodzene spája príjemné s užitočným. Ilustrácie sú pomyselnou čerešničkou na torte.

Kniha Kráľovstvo plchov: Princ je zaujímavým začiatkom novej série. Táto zvieracia fantasy ponúka dobrodružstvo, veľkolepé činy i prekvapivé záchrany. Je primárne určená starším deťom (od desať rokov, ako je uvedené na obálke) a nielen tým, ktoré majú rady rozkošné chlpaté zvieratká. Pritom však neurazí ani rodičov.

1 24.04.2023

Peter Diko stvoril pomerne zaujímavý svet. Obývajú ho zväčša ľudia, ktorí sa medzi sebou škriepia o moc. Akoby sa z nich stali psy bijúce sa o kosť. Do týchto záležitostí len veľmi okrajovo zasahujú mágovia a elfovia. Tých najambicióznejších zaujíma iba to, ako získať akúkoľvek výhodu. V tomto smere ide teda o pomerne ošúchaný motív, ale s istým potenciálom. Nielen morálnym. Navyše tento rámec otvára príbehu dvere do sveta intríg a machinácií.

Dala by sa teda očakávať určitá dávka tajomstva, zvratov a rôznych náznakov vedúcich k rozuzleniam. Problémom však je, že čitateľ ani nemusí hádať, kto má aké úmysly a či je alebo nie je intrigán. Autor mu to skrátka prezradí už pri prvom stretnutí s danou postavou. Od prvej strany je teda bolestne jasné, na koho je potrebné si dávať pozor a prečo. V deji sa možno aj vďaka tomu objavuje len veľmi málo skutočných prekvapení. Všetko odsýpa bez väčších zakopnutí a napreduje po občas až žalostne rovnej ceste.

Každá ďalšia zápletka má rozvíjať tú predchádzajúcu, ale príbeh napriek tomu pôsobí epizódne. Niektoré scény sú však zaujímavejšie než iné. V nich Peter Diko ukazuje, že má čo ponúknuť. Ako príklad môžeme spomenúť prvky detektívky. Lenže v autorovom prípade ide o ešte nevybrúsený talent, ktorý zažiari len na chvíľku a následne aj rýchlo zhasne. Dikovi však nemožno uprieť, že pri tvorení zapájal logiku. Preukázal to hlavne pri tvarovaní postáv a výstavbe samotného deja.

Kniha teda nepôsobí ako predstavenie, pri ktorom kúzelník ťahá králikov z klobúka. Tento dobrý dojem ale autor kazí inými zlozvykmi. Napríklad trvá na tom, že do deja chce zaťahovať obrovské množstvo uhlov pohľadu. Takýto prístup mu na jednej strane naozaj pomôže pridať niekoľko potenciálne zaujímavých kúskov informácií. Na druhej strane sa čitateľ bude pri každom ďalšom obdobnom pokuse chytať za hlavu a pýtať sa sám seba, či je daný aktér pre dej skutočne až taký dôležitý a či by tú informáciu nemohla prezradiť niektorá dejotvorná postava.

Potenciál príbehu takisto zabíja zvolený jazyk, v istých momentoch vyslovene neokrôchaný. Meérska ríša pôsobí ako Veľká Morava v kulisách fantastiky. No predsa sa sem akosi votrel moderný slang. Takže v jednej vete je možné vidieť, ako niekto niekomu upravil pri výsluchu karabáčom ksicht. Takéto a podobné konštrukcie sú prinajmenšom úsmevné. Avšak spojené s potrebou dôkladnejšej gramatickej a štylistickej úpravy začnú byť žalostné.

Príslovečnou poslednou kvapkou v pohári čitateľovej trpezlivosti je však niečo iné. Niečo, čo robia mnohí autori a nie nutne len tí začínajúci. Ide o potrebu vodiť čitateľa za ručičku. Je správne vysvetliť to, čo vysvetliť treba. No ak nepíšete rozprávky pre deti, nemusíte tú ruku stískať až tak úzkostlivo. Čitateľ väčšinou nie je idiot a niektoré veci si vie domyslieť aj sám. A v tomto príbehu je jasné, čo, kto, kde, ako, prečo a aj všetko ostatné. Nie je potrebné to toľkokrát pripomínať.

Kniha Mladá vlčica sa napriek všetkému dá čítať a nepôsobí ako strata času. Ak nie ste nároční, tak si pri čítaní oddýchnete. Tí náročnejší uznajú, že Peter Diko ako autor má potenciál. No zároveň sa s ním ešte musí naučiť pracovať.

1 31.03.2023

Americký spisovateľ Larry Correia sa predstavil čitateľom v niekoľkých sériách. Či už išlo o humorných Lovcov monster, noirové Grimnoirské kroniky alebo epickú Ságu zapomenutého válečníka, dokazoval jedno – že mu sedí akcia. Najlepšie v podobe prestreliek, ale cudzie mu nie sú ani šermiarske súboje. Jeho knihy tak majú nielen šmrnc, ale aj švih. V prípade poviedkovej tvorby tiež ukazuje, že vie umne prezliekať kabáty. Navyše v štrnástich príbehoch má na to viac ako dosť priestoru.

Zbierka je zostavená väčšinou z už vydaných kúskov. Tie boli publikované v iných poviedkových výberoch alebo online. Tri z nich vychádzajú v tlačenej podobe prvýkrát. Okrem toho autor v knihe ponúka tematickú i žánrovú rozmanitosť. Na čas sa pristaví pri svete lovcov monštier. Prezentuje ich šialene akčnú tvár, ale aj dávne začiatky. Vtedy, keď sa pravidlo „skrátka do toho páľte“ ešte len začínalo formovať.

Correia tiež zablúdi do noirovej alternatívnej histórie a zaklope na dvere detektívovi Jakeovi Sullivanovi. Predstaví vojenské operácie zo svojho ďalšieho sveta, doteraz nášmu čitateľovi neznámemu. Takisto ale rozširuje rôzne herné univerzá. Od urban fantasy prechádza k noirovej detektívke, aby sa cez military fantasy dostal až k lovecraftovskému sci-fi hororu. Často a rád tiež mení aj atmosféru a emóciu, ktorú prenáša na čitateľa. Najčastejšie šteklí bránicu, no cudzie mu nie sú ani filozofické úvahy, morálne presahy alebo posolstvá.

Z krátkych epík ťaží maximum. Či už ide o tie najkratšie texty, alebo rozsahovo dlhšie, má všetko pevne v rukách. Dokáže si udržať pozornosť. Navyše pridáva aj úvody. V tých vysvetľuje, za akých okolností dané príbehy vznikli. Niekde uvedie len poznámku o pôvodnom vydaní textu. Inde pripojí aj zábavnú historku. Dokonca upozorňuje aj na prípadné spoilery. Toto všetko prispieva k prehĺbeniu čitateľského zážitku.

V poviedkovej zbierke Lovecká sezona Larry Correia ukazuje svoju žánrovú všestrannosť. Plynulo prechádza cez fantastiku a sci-fi. Vystavuje na obdiv svoje silné stránky a javí sa ako niekto, kto sa nezľakne žiadnej výzvy. Fanúšikovia jeho tvorby budú knihu vnímať ako dezert. Tí, ktorí sa ešte len rozhodujú, či mu dajú šancu, v nej môžu nájsť ochutnávku.

1 13.02.2023

(SPOILER) Luanne G Smith stvorila čarovný svet. Má podobu francúzskych viníc minulých storočí, ale zároveň v sebe ukrýva niečo magické. Nielen pre prítomnosť čarodejníc a ich schopností. Hoci aj to k tomu jednoznačne prispieva. Ide o samotnú atmosféru. Hutnú, no zároveň krásnu a upokojujúcu. Život tu má svoj vlastný pomalý rytmus, na všetko je čas a ľudia tu skrátka žijú inak ako v meste. Čo je vynikajúce pozadie pre akúkoľvek romantiku.

Príbeh teda doslova dýcha týmto čarom. No podobne príjemné sú aj postavy. Hlavná hrdinka Elena sa po dlhých siedmich rokoch vracia do vinice Château Renard. Tam vyrástla a mala po svojej vychovávateľke prevziať vedenie a pokračovať v tradícii. Lenže potom ju niekto preklial a znej sa stala ropucha poskakujúca kdesi v močiari. Elena je prototypom ukrivdenej romantickej hrdinky, s ktorou čitateľ ihneď súcití a drží jej palce. Nakoľko je vytrvalá a odvážna, ale takisto aspoň trošku pomstychtivá, ale kto by sa nechcel „odvďačiť“ za premenu na ropuchu.

Elena je teda osoba podliehajúca citom. Je preto takmer až logické, že jej náprotivkom sa stal triezvo uvažujúci sveták a mešťan Jean-Paul Martel. Zapálený vinár, ktorý verí vo vedu a logiku, takže sa opiera výhradne rozum. Neverí v mágiu, pretože sa jej nemôže dotknúť. Od prvej strany je jasné, že práve medzi nimi preskočí iskra a tá je ozaj horúca. Jean-Paul vďaka nej skončí vyslovene na zadku, v dôsledku čoho musí prehodnocovať všetko, čomu doteraz veril.

Tento základ predurčuje knihe skôr oddychový ráz. Autorka však z toho ťaží maximum. Zameriava sa hlavne na postavy a na ich osobnostný rast. Na zmeny v ich odhodlaní a názoroch a na schopnosť prispôsobovať sa novým okolnostiam. Dej samotný však má tiež čo ponúknuť. Lebo na pozadí vzťahov sa odohráva čosi zlovestné. Miznú domáci miláčikovia, neskôr ich ľudia nachádzajú bez krvi či dokonca bez hláv. No a potom sa nájde aj ľudská mŕtvola.

Táto zápletka je ladená len mierne detektívne. Vnímavý čitateľ bude schopný už na začiatku uhádnuť, čo sa asi deje, hoci dôvod toho všetkého je o niečo záhadnejší. Ide teda o kombináciu prekvapení a ľahko predvídateľných odhalení, ktoré sa výborne dopĺňajú. Navyše samotná motivácia toho všetkého ostáva tajomstvom asi najdlhšie.

Čitateľ sa teda má čím zabávať. Po pomalom úvode, v ktorom prichádza zoznámenie s prostredím i postavami, sa všetko dá do pohybu. Dokonca sa objaví aj niekoľko vyslovene akčných sekvencií. Búrlivé emócie striedajú chvíle premýšľania. Budujú sa vzťahy, napätie a dokonca sa ukazuje, že mágia v tomto svete má šmrnc. Takže akokoľvek tuctovo môže kniha pôsobiť na prvý pohľad, v skutočnosti má čo ponúknuť.

Kniha Víno a čary ponúka čitateľovi čarovnú atmosféru malej francúzskej vinice. Postavy sú možno trochu šablónovité, ale autorke sa darí do textu prepašovať šmrnc iným spôsobom. Minimálne špecializovanými čarodejnicami, nielen vínnymi, ale napríklad aj pivnými. Dej je aj napriek tejto snahe pomerne ľahko predvídateľný. Hoci sa objaví aspoň pár prekvapení. Výsledkom je teda skôr príjemná oddychovka, ktorá zároveň slúži ako úvod k ďalším udalostiam.

1 10.02.2023

Kniha začína tým, že staršia Abby spomína na udalosti z konca osemdesiatych rokov. Autor do textu zapracoval mnohé odkazy na danú dobu, najčastejšie k tomu využíva hudbu. Názov každej kapitoly napríklad tvorí nejaká známa pieseň. Rozprávanie sa odohráva v rozpätí niekoľkých rokov. Čitateľ má teda možnosť spoznať Abby a Gretchen pomerne dôverne, nakoľko sleduje, ako spolu rastú a ich priateľstvo je čoraz silnejšie.

Z pohľadu vysvetlenia vzťahov a celkovej motivácie ide o výživný zážitok. Ale z pohľadu dynamiky ide o pomalšiu časť, ktorá minimálne v niekoľkých momentoch pôsobí už trochu zbytočne uťahane. Navyše ako úvod hororového príbehu nevyznieva úplne presvedčivo. Okamihy medzi Abby a Gretchen sú skôr detsky dramatické a melodramatické, s posadnutím veľmi nesúvisia. (Hoci niektoré okamihy sú už na hrane zdravých vzťahov a zaváňajú trochu iným druhom posadnutosti.)

Keď sa príbeh konečne preklopí do tej drastickejšej časti, je to akési nenápadné. Pôsobí to ako klasický klišé okamih, keď vonku vládne tma, jedna z priateliek sa stratí, tá druhá ju hľadá. Pritom zazrie niečo znepokojivé, osobu alebo budovu, ktoré tam nemajú čo robiť. K dokonalosti chýba už len dramatická hudba. Pritom ten zlomový okamih v ich životoch je možno až príliš nenápadný na to, aký vplyv má na ich neskoršie fungovanie.

Po tomto okamihu však príbeh naberá na obrátkach. Nie je desivý, ale skôr fascinujúci po psychologickej stránke. Autorovi sa podarilo výborne preniknúť do hlavy nielen Abby, ktorá sa trápi pre Gretchen. V tomto smere je rozprávanie občas až vyslovene srdcervúce. To nepochopenie okolia, obviňovanie, že si Abby niečo vymýšľa, že je to jej chyba. No a potom je tu Gretchen a zmeny v jej správaní, ktoré sú vyslovene priepastné.

Od skratov plynulo prechádza k manipulácii. A neskôr sa objavuje aj niekoľko nechutností. Navyše od tohto bodu, keď sa Gretchen zmení, je citeľná aj gradácia napätia, ktoré nakoniec vyvrcholí v trochu klišé závere. Dej však nekončí samotným exorcizmom, ale Hendrix sa zaoberá aj dôsledkami – hlavne na vzťah Abby a Gretchen. Vďaka tomuto realistickému pohľadu si vyslúžil nejeden plusový bod.

Kniha funguje ako realistická sonda do priateľstva, ktoré prechádza rôznymi štádiami a skúškami. Viac ako o klasický horor o posadnutí ide teda skôr o psychologický triler s niekoľkými hororovými prvkami. Navyše výborný triler. Ten „zabíjajú“ len niektoré zbytočne rozvláčne scény.

1 31.01.2023

Kristína Mišovičová rozpovedala vskutku dobrodružný príbeh. Na jednej strane láka čitateľa známosťou ústredného motívu. Nathaniel je ekvivalentom vyvoleného. Osud mu predurčil, že má zohrať kľúčovú úlohu v boji proti tajomnému Zlu. Chlapec je sirota, navyše obdarovaná obrovskou mocou a mnohými nadaniami. Opatrovníka mu navyše robí Bartolomej – posledný hraničiar na celom svete.

Vďaka tomu dej získava istú tragickosť. Zároveň pôsobí ako niečo, čo sme už neraz čítali. K tomu prispievajú aj iné námety a postavy. Spomínajú sa druidi, zaklínači, čarodejnice aj draci a mnohé iné stvorenia. Môže sa zdať, že na túto pomerne krátku knihu je to vlastne až príliš. Koncepty sa však dobre dopĺňajú. Občas síce pôsobia, akoby ich autorka ťahala z klobúka ako akýchsi králikov, ale ťaží z nich maximum.

Dokazuje, že je skúsenou rozprávačkou a všetko vysvetľuje. Niekedy prostredníctvom priamej reči, inokedy cez myšlienky a spomienky. Čiastočne aj cez činy svojich hrdinov. Vďaka tomu do seba jednotlivé prvky zapadajú ako kúsky skladačky. Dopĺňajú sa a tvoria zaujímavé pozadie, ktoré by v inej knihe možno pôsobilo výstredne. Sem sa však výborne hodí a podporuje čarovnú atmosféru.

Obdobnú pozornosť autorka venuje aj postavám. Rozoberá ich pocity, opisuje motiváciu a dopriava im priestor. Miestami doslova vystupujú zo stránok a čitateľ má možnosť vžiť sa do nich. Tempo rozprávania je kvôli tomu hlavne zo začiatku pomalšie. Postupne však zrýchľuje. Úmerne tomu sa stupňuje aj napätie, aby v závere vybuchlo do ohňostroja.

Mišovičová buduje nielen príbeh, ale hlavne prostredie. To pôsobí ako vystrihnuté z obľúbených fantazijných svetov. No skrýva v sebe občas až prekvapivú realitu, zosobnenú napríklad v opise boja s cholerou. Vo všeobecnosti má však dej skôr naivnejší ráz známy z rozprávok. Je to spôsobené aj tým, že hlavný hrdina nazerá na svet ešte stále detskými očami. Zároveň naňho čaká nejedno nebezpečenstvo, mnoho dobrodružstiev, ale aj ťažké rozhodovanie a ponaučenia.

Čitateľ sa preto nemá čas nudiť. Rozprávanie ho doslova vtiahne a na chvíľu sa ocitá v magickom svete. Tu sleduje veľkolepý boj dobra so zlom. Zážitok umocňujú aj jednoduché, no zároveň krásne ilustrácie. Dojem kazia len občasné moderné slová typu časopriestor a tiež vysvetlenia, ktoré pripomínajú citáty z príručiek. Okrem toho však kniha predstavuje milú rozprávku, ktorá poteší nielen deti.

V knihe Nathaniel – posledný potomok druidov rozvíja Mišovičová obľúbený námet o vyvolenom. Okrem toho pridáva aj iné známe prvky. Všetko však navzájom prepletá, až vznikol dobrodružný príbeh o zaujímavých hrdinoch, odohrávajúci sa vo svete, kde je mágia skutočná a dobro neustále bojuje so zlom.

1 14.01.2023

Krásne čítanie. Vo svojej podstate výborne oddychovo romantické, ale pritom s výraznými presahmi. Baví ma, že sa autorka nebojí písať o témach, o ktorých sa často mlčí. A navyše tak, aby to bolo realistické a citlivé zároveň.

1 08.01.2023

3,5*

Zuzana Kuglerová sa nesnažila spísať kroniku alebo encyklopédiu. Miesto toho zobrala čriepky niektorých mýtov a prerozprávala ich. V prvej časti knihy sa vďaka tomu predstavili podaktoré božstvá. Nielen Dagda a jeho brat, ale napríklad aj Lugg, Ballor alebo Ceridwen. Rozprávania na seba do určitej miery nadväzujú. Okrem toho sú ich prostredníctvom vysvetlené známe aj neznáme udalosti. Iné dokonca navodzujú zdanie, že už ich čitateľ kdesi v trošku odlišnej podobe videl.

Tieto povesti dokážu veľmi rýchlo vtiahnuť a zaujať, a to aj napriek tomu, že nie sú veľmi úsmevné. Sú prevažne plné krvi a úkladov, znásilnení, incestov a ďalších iných hrôz. Avšak občas zaujmú aj súcitom alebo láskou. V ďalšej sekcii sa k bohom pridávajú aj iné tvory. Tie nezriedka dokážu len vlastnou silou zvrátiť osud celého sveta. V tomto prípade ide o väčšinou menej frekventované stvorenia. Napríklad taký obor Yspaden, ktorý niečo hovorí skôr fanúšikom Zaklínača. Eogabul či Brian sú dokonca známi ešte o čosi menej.

Nasledujúce dve časti knihy už pôsobia encyklopedickejšie. Ponúkajú heslovitý prehľad panteónu a bytostí. V oboch prípadoch ide o výber tých populárnejších. Pritom do tej štvrtej sa medzi domnelé príšery prepašovali aj označenia pre kultúrne reálie. Tie sú napriek trošku nešťastnému zaradeniu vítané – keďže sa spomínajú v povestiach. Ich význam síce nakoniec vyplynie z textu, ale možnosť ich overenia čitateľ uvíta.

Posledné dve kapitoly sú už o niečo menej jednoznačné. Tá piata sa pýši názvom Kalendár, no čitateľovi dopraje viac. Začína opisom významných keltských sviatkov. Tiež naznačí niektoré zvyky. Neskôr plynulo prechádza k liečiteľstvu a stravovaniu Keltov. Oboje síce súvisí s ročnými obdobiami alebo špecifickými dňami v mesiaci, ale skôr povrchne. Záverečná sekcia potom pôsobí len ako doslov svojho druhu. Zamyslenie i konštatovanie o tom, ako Kelti, podobne ako mnohí iní, doplatili na rozmach kresťanstva.

Kniha je pomerne stručná a predkladá mnohé podnety na zamyslenie alebo ďalšie skúmanie. Je napísaná príjemným štýlom a miestami ponúka krásny ľubozvučný jazyk. Vo svojej podstate je však len úvodom do tematiky. Pripomína otvorené dvere pre niekoho, kto sa o mýty a povesti práve začal zaujímať. Zážitok z čítania kazí ojedinelý štylistický alebo gramatický prešľap, prípadne fakt, že sa medzi stromy vplyvom nesprávneho prekladu dostal žeriav, popol alebo vápno. Tým zvedavejším bude možno chýbať aj zoznam zdrojovej literatúry.

Veľká kniha keltských povestí núka zaujímavý zážitok. Nielen grafický, vďaka výrazným ilustráciám, ale pozýva aj nakuknúť do starej kultúry. Tí zbehlejší v tematike v knihe však veľa nového nenájdu. Tí, ktorí hľadajú pomyslený odrazový mostík, by ho mohli nájsť práve tu.

1 09.12.2022

Holly Black už dokázala, že sa nebojí naplno ponoriť do morálnej sivosti svojich príbehov. Táto kniha teda nie je výnimkou a prejavuje sa to na prostredí, ale hlavne na postavách. Charlie je prototypom hrdinky, ktorá nie je dokonalá. Vlastne samu seba označuje za skazenú a verí, že na svete nejestvuje zlé rozhodnutie, ktoré by nebola ochotná urobiť. Hlavne ak by vďaka tomu niečo získala.

Nie je teda len morálne sivou oportunistkou, ale navyše aj sebakritickou ľudskou bytosťou, ktorá sa sama na seba dokáže pozrieť do zrkadla s otvorenými očami. A väčšinou sa zdá, že pred čitateľmi vlastne ani nič neskrýva. Lenže Charlie je nielen podvodníčka, je to aj skúsená klamárka, a čoskoro sa začne prejavovať rozpor medzi tým, čo hovorí a čo robí.

V tomto sa veľmi podobná Jude z Krutého princa, avšak s jedným rozdielom. Charlie je vo svojej úlohe uveriteľnejšia. Možno aj vďaka tomu, že neskrýva svoje slabosti. O ostatných postavách sa však čitateľ dozvedá už menej. Spoznáva ich cez Charliine oči, takže výsledný obraz je minimálne trošku skreslený. Sú však z podobného súdka ako Charlie. Oportunisti ochotní urobiť čokoľvek. Niektorí dokonca aj zabíjajú.

Po dejovej stránke má kniha takisto čo ponúknuť. Samotný úvod je však pomerne pomalý, nakoľko autorka prvých niekoľko kapitol strávila vysvetľovaním toho, ako funguje tieňová mágia. Tí menej trpezliví to kvôli tomu s čítaním budú chcieť vzdať. Black preto čoskoro začala hromadiť mŕtvoly a nezodpovedané otázky.

Samotné pátranie po páchateľovi je však skôr okrajové a postavy nemajú v pláne hľadať spravodlivosť. Charlie sa do toho všetkého zamotá skôr pre vidinu toho, čo by jej to mohlo priniesť. Vďaka tomu má kniha temnejšiu atmosféru a čoskoro začne byť jasné, že toto nie je urban fantasy. Lebo čitateľ síce sleduje akési spolunažívanie magickej a nemagickej komunity. Lenže vďaka tým všadeprítomným gangstrom a akejsi tieňovej mafie z toho vznikla skôr noirová záležitosť.

Tieto všetky prvky z knihy robia pomerne špecifické čítanie. Nejde o boj za spravodlivosť a vraha nikto nehľadá preto, aby ho potrestal. Toto je príbeh o prežití. O tom, čo sme ochotní urobiť tvárou tvár tým najmocnejším z mocných. Okrajovo ide aj o pomstu a napĺňanie sebeckých túžob. Takže autorka skôr písala o hnuse spoločnosti. A písala o tom dobre. No nie pre každého.

Kniha noci nie je detektívne ladenou fantasy, v ktorej tí dobrí zachraňujú svet. Miesto toho ide o noirovú záležitosť, v ktorej čitateľ nájde gangstrov, podvodníkov, zlodejov a dokonca aj akúsi obdobu mafie. V tomto svete všetkým ide o dosahovanie svojich vlastných cieľov. Hlavná hrdinka Charlie nie je výnimkou. Všetko je morálne sivé. Vrátane samotnej zápletky, ktorá je budovaná postupne a dokonca dokáže prekvapiť, akým smerom sa uberá. Avšak vďaka tomu všetkému je kniha dosť špecifická. Poteší hlavne tých, ktorí vyhľadávajú podobne temné príbehy a nevadí im čítať o postavách, ktoré by sa v iných knihách dali považovať skôr za zloduchov.

1 28.11.2022

Fantastika je plná všakovakých experimentov. Navyše s rôznou mierou úspešnosti. Napísať zmysluplný príbeh, v ktorom by všetky slová začínali jedným písmenom, je pomerne ambiciózne. V prípade tejto zbierky plán do veľkej miery prináša zaslúžené ovocie. Adrián Berecz sa svojej úlohy zhostil bezpochyby zodpovedne a príprave venoval veľa času.

Slovenčina síce ponúka rozsiahlu slovnú zásobu, ktorej veľká časť je zapísaná v slovníkoch. Je teda potrebné nielen čítať, ale aj aktívne vyhľadávať. To všetko popri písaní textu, ktorý by mal hlavu a pätu. Jednotlivé poviedky majú svoje úvody a závery a ich dej zväčša dáva zmysel. Občas je však potrebná aj istá miera domýšľania.

Niekedy je prítomná aj ústredná myšlienka, inokedy posolstvo. Chvíľami ani jedno z toho. Čitateľovi teda poviedky ponúkajú širokú škálu zážitkov. Väčšinou sú špecificky humorné, čo je v texte, kde je forma nadradená všetkému ostatnému, vlastne očakávané. Sem-tam sa objaví napätie, bojové scény, mágia, dokonca aj temnota. Slušivé ilustrácie sú takisto plusom. V tomto smere kniha poľahky spĺňa svoj účel. Zážitok z čítania je však niečo úplne iné.

Zámerom autora je pravdepodobne pobaviť a predviesť ľubozvučnosť slovenského jazyka. To druhé je prítomné v každej vete. To prvé miestami. Zásadným problémom textov je ich samotná zložitosť. Lebo to, čo je komplikované napísať, sa rovnako ťažko aj číta. Na jednej strane teda čitateľ obdivuje slovnú zásobu, na tej druhej sa občas stráca v tom, čo vlastne číta. Významy niektorých slov sú menej rozhľadeným čitateľom nejasné. Do takej miery, že je chvíľami nutné nahliadnuť do slovníka.

Čitateľova schopnosť vnímať takisto kolíše. Mozog sa totiž rád hrá. Ak sa niečo začína aj končí tým istým písmenom, je náročné to vnímať. Z toho istého dôvodu je zdĺhavé aj hľadanie preklepov. Tiež netreba zabúdať na autorove slovné hračky. V jednej poviedke sa napríklad vyskytujú postavy pomenované Pravomír, Pravogrín zvaný Pradedo, Pravokop, Pravónius a Pravofil. Je skutočne ťažké si to nielen zapamätať, ale aj určiť, o kom presne je reč. Hlavne ak každý z nich dostáva rôzne prívlastky.

Obdobnými hračkami sú aj slová ako pohrômä, Dúbrävô, Mľaskavä alebo ôkultizmus. Tie sú efektné doslova len na pohľad. Potom však prichádza otázka, ako ich vlastne čítať. Kým sa k tomu čitateľ dopátra, aj zabudne, o čom je poviedka. Najväčšou výzvou sú však dlhé súvetia a ešte dlhšie odseky. Existuje dôvod, prečo je text typu Hoří hospoda populárny. Čiastočne je za to zodpovedná dramatizácia pána Redla. Z veľkej časti je to možné pripísať úsečnosti daného textu. Krátke vety udržiavajú pozornosť. V tejto zbierke sa ale nezriedka stane, že kým príde posledné slovo vety, čitateľ zabudne na to prvé. Takže musí byť neustále v strehu, a to je únavné.

Zbierka Zemämor predstavuje experiment, ktorý vyšiel. Berecz dokázal, že je možné napísať zmysluplný rozsiahlejší text, v ktorom by každé slovo začínalo tým istým písmenom. Tiež ukazuje rozmanitosť slovnej zásoby a dôležitosť prípravy. Rovnako z toho vychádza, že forma je nadradená úplne všetkému. Poviedky majú takmer až humornú atmosféru, no nejde o oddychové čítanie. Na to si vyžaduje priveľa pozornosti a je náročné. Tí, ktorí podobné kúsky vyhľadávajú, budú bezpochyby nadšení. Ostatní budú odbiehať k niečomu menej vyčerpávajúcemu.

1 14.10.2022

Marek Dvořák si na plecia naložil pomerne ťažkú úlohu. Odhodlal sa totiž priblížiť dobu, ktorá je súčasnému človeku na míle vzdialená. Až tak veľmi, že občas sa už ani nedá hovoriť o histórii, ale o folklóre a legendách. Čiže nejde len o predstavenie odlišnej kultúry, ale najmä o sprostredkovanie úplne iného spôsobu myslenia. To sa autorovi do veľkej miery aj podarilo. Sem-tam sa však predsa pošmykol a do textu sa vkradli aj príliš moderné výrazy.

Lugh a Judok sú zosobnením tohto iného uvažovania. Ich správanie je takmer úplne ovplyvnené pudmi. Neprejavujú sa vypočítavo, väčšinou len reagujú na vzniknuté situácie. Bohužiaľ ich univerzálnou odpoveďou je násilie. To môže pre niektorých čitateľov predstavovať zásadný problém. No ani tí chápaví v tejto dvojici nenájdu predobraz veľkolepých hrdinov. Skôr uvidia naštvaných bojovníkov, ktorých je zároveň jednoduché pochopiť.

Preživší sa chcú pomstiť za vyvraždenie svojho ľudu. Keďže ich nezväzujú konvencie, skrátka sa do toho pustia. Mávajú pri tom nielen zbraňami, ale útočia aj šamanskou mágiou. O tej sa čitateľ na stránkach veľa nedozvie, väčšinu si musí domyslieť. Možno aj preto sa do príbehu vkráda nádych mystickosti. Na druhej strane tejto mágie totiž stojí celý panteón bohov. Dôležitá je vôľa a to, ako dokážu zasahovať do životov smrteľníkov. Podobne sa tu nachádzajú aj ďalšie mocné entity označované ako duchovia.

Postavy k tomuto všetkému pristupujú ako k samozrejmým každodenným veciam. Nie je teda potrebné čokoľvek vysvetľovať, len prinášať krvavé obety, čo prehlbuje temnú atmosféru. Vďaka takémuto spracovaniu sa tiež ukazuje, čo je zámerom knihy. Nejde o predstavenie zanikajúcej kultúry. Miesto toho príbeh pripomína opis vzniku legendy, respektíve priblíženie kľúčových momentov zo života niekoho, kto sa prebojoval až do príbehov a piesní.

Dej je preto skôr priamočiarejší a jednoduchý, len s niekoľkými nepatrnými odbočkami. Text je rozdelený do piatich na seba nadväzujúcich epizód. Zápletky síce spolu súvisia, no pôsobia do určitej miery samostatne, takmer ako poviedky. Cez ne má čitateľ možnosť spoznať aktérov aj v trochu iných polohách. Nielen ako druhov v boji, ale aj ako priateľov, spojencov alebo rodičov.

Napriek tejto priamočiarosti je však náročné predvídať, čo sa stane. Autor odhaľuje svoje karty len postupne. Tým sa zvyšuje nielen napätie, ale prebúdza sa aj čitateľova zvedavosť. Občas autor zaskočí tým, že pre niekoho/niečo použije iné označenie bez vysvetlenia, ale ide o ojedinelé momenty. Kniha tým trpí minimálne a naďalej plynulo pokračuje k svojmu záveru. Ten je silný a čiastočne otvorený. Súčasne ale predstavuje adekvátne zakončenie podobne koncipovaného príbehu.

Kniha Bastard bohů znamená pomerne špecifické čítanie. Dvořák v nej približuje dávno zabudnuté kultúry. Zároveň sa mu však podarilo vystihnúť odlišný spôsob myslenia. Vďaka tomu sa prehlbuje temná a tajomná atmosféra. Postavy a ich činy navyše pôsobia oveľa pudovejšie. Napätie je na stránkach dobre gradované. Dejová línia je pomerne priamočiara a je jednoduché ju sledovať. Napriek tomu dokáže v istých momentoch prekvapiť. Výsledkom je celkom slušný temno-krvavý kúsok s nádychom starých povestí.

1 07.08.2022

Kniha pre mňa zo začiatku bola rozpačitá - nie, že by bola zlá alebo sa zle čítala, len som netušila, čo presne od nej očakávať. Nazdávala som sa, že by mohlo ísť o vcelku zábavnú historku, ktorá ponúka vysvetlenie, prečo Angličania neznášajú Američanov. Skutočnosť však bola iná.

Autorka sa zamyslela nad tým "čo by keby". Hoci sa na to vo všeobecnosti skôr zabudlo, Anglicko strávilo roky tým, že sa snažilo dostať do Európskeho spoločenstva (z ktorého sa neskôr stala Európska únia), aby hneď dva roky po úspešnom pripojení ľudia začali protestovať, že chcú odtiaľ vystúpiť. Táto kniha sa pohráva v myšlienkou, že sa Angličania do Európskeho spoločenstva vôbec nedostali, čo spôsobilo pád vlády, nevraživosť voličov, zvyšovanie cien a rast nezamestnanosti. V skratke, nálada je hrozivá a aby toho nebolo málo, do Anglicka práve vpadla americká armáda a všetci sa tvária, že chcú vytvoriť jednotnú republiku anglicky hovoriacich krajín s názvom USUK. Hoci príchod Američanov skôr pripomína okupáciu a dokonca naznačujú, že z Anglicka plánujú urobiť čosi ako skanzen - kde sa budú môcť prísť pozrieť Američania na to, ako sa kedysi žilo.

Dej sa navyše odohráva v autorkinom milovanom Cornwalle. Atmosféra v tomto prípade bola omnoho realistickejšia a chýbala jej už tradičná gotickosť, čo ale neznamená, že by kniha nebola dobrá. Práve naopak. Pretože na pozadí týchto politických hier som mala možnosť sledovať život obyčajnej komunity plnej farmárov a bežných ľudí, ktorí len chcú slušne žiť a starať sa o rodinu. Vplyvom udalostí sa komunita zomkla. Bavilo ma tiež, ako aj tá úplne najmenšia udalosť mohla prerásť do čohosi ozrutného. Veľmi podrobná a verná sonda na dno ľudskej duše. Mala som pocit, akoby som v tom mestečku žila spolu s postavami. Nehovoriac o tom, že celú knihu spájal príbeh obyčajnej starej ženy, ktorá sa snažila postarať o rodinu - a bola ochotná pre to urobiť čokoľvek. Dokonca aj prinútiť miestnych vzbúriť sa proti americkej nadvláde. Bravúrna kniha. Ale od autorky som vlastne ani nič iné nečakala.

1 07.07.2022

Táto zbierka na mňa nezapôsobila až tak veľmi ako Líbej mě ještě, cizinče!. Nie snáď preto, že tu bolo veľa viac poviedok a niektoré boli skôr ako čriepky života než skutočné plnohodnotné príbehy, len som našla viaceré, ktoré ma až tak veľmi nechytili. No bez ohľadu na to, či som danú poviedku čítala preto, lebo ma polapila, alebo len preto, aby som sa dozvedela pointu, som si uvedomovala jedno - Daphne du Maurier bola skutočnou znalkyňou ľudskej povahy. A dokazovala to každým slovom.

1 07.07.2022

V tejto zbierke mi Daphne dokázala, že bez ohľadu na dĺžku textu má vždy všetko pevne v rukách. Dokáže navodiť krásnu atmosféru, vie vo mne vyvolať emócie a lapí ma hneď prvým slovom a nepustí ma, až kým neprečítam posledné. A pri tom všetkom dokáže vyrukovať so zaujímavým a v mnohých prípadoch prekvapivým rozuzlením. Pričom nezabúda ani na štipku fantastiky.

Skrátka, parádny zážitok. Nič iné som ani nečakala.

1 07.07.2022