LeDock
komentáře u knih
Ten dom je jedna veľká katastrofa
Boris Kasaj
Ten román síce nie je jedna veľká katastrofa, ale od úspechu má tiež poriadne ďaleko... Za celých bezmála 200 strán som sa nielenže nezasmial, ale moju tvár nezohyzdil ani len náznak úsmevu, či pobavenia. Kasajove prirovnania mi neprišli vtipné, o postavách nám dokopy nič neprezradí (čo robia, akí sú, ako sa spoznali, koľko sú spolu) a informácie ktoré dostaneme sú nanajvýš otravné, až nesympatické (ktorý manželský pár sa, pre boha živého, vzájomne oslovuje nejakými priblblými prezývkami ako z druhého stupňa základnej školy?). Celé to má, pre mňa, kvality stredoškolského slohu na tému „Čo som robil cez prázdniny“, za ktorý síce autor dostane jednotku, lebo je to adekvátne napísané a nemá v tom veľa chýb, no nikoho by nikdy nenapadlo to vydať knižne. Slovart to napadlo. Žiaľ.
4 detektivní příběhy Čtyřlístku
Jaroslav Němeček
Ja snáď budem musieť zrevidovať to moje negatívne hodnotenie detskej komiksovej série Yakari od Slovartu, lebo pri porovnaní s otravným Štvorlístkom je ktorákoľvek časť hotový Watchmen. Yakari má totižto aspoň nejakú vnútornú logiku, ktorú aj dodržuje a je navyše ešte aj veľmi pekne kreslený, kdežto štvorlístok je amatérčina na všetkých úrovniach - podpriemerná kresba, idiotský scenár, nulový nadhľad, absencia humoru, vákuum logiky. Tie 4 – 5 hviezdičkové hodnotenia sú číročíra nostalgia, ktorú ja nepociťujem, nakoľko nemám dojem, že by táto séria bola bývala na Slovensku fenomén v akejkoľvek forme, či ktoromkoľvek čase. Prosto skvelý darček pre dieťa – ak deti neznášate.
Zabiť otca
Amélie Nothomb
Typicky krátka, rýchla a ľahko sa čítajúca Nothombová. Škoda len toho záveru, ktorý pôsobí akoby to aj samotnú Améliu prestalo baviť, alebo si náhle spomenula, že ešte nevečerala a za 20 minút ide v telke ten film, čo sa naň tak tešila, no vydavateľovi sľúbila text svojho nového románu poslať ešte dnes...
Protivný sníh
Antoni Morell
Čítať Morellovu knihu je ako brodiť sa vyše polmetrovým závejom snehu. Musíte síce prejsť len smiešnych 113 metrov, no každý jeden krok je boj. Trpíte, potíte sa, nikdy nezvládnete viac než pár krokov a následne si musíte odpočinúť celé hodiny, ba i dni. Nie raz vás počas cesty napadne, či vôbec stojí za to v tejto tortúre pokračovať a či sa na to radšej nevykašľať a nevrátiť sa späť vo vlastných stopách, skôr než budete už príliš ďaleko a vašu únikovú trasu nezaveje čerstvo napadnuvší sneh. Strácate sa v tej nekonečnej bielobe, orientačný zmysel vypovedá službu – už neviete kde je vpravo, vľavo, hore, či dolu. Kráčate stále vpred, no nerobíte tak preto, že by vás to bavilo. Je to len čistý inštinkt. Vaše nohy sa kladú jedna pred druhú úplne automaticky, bez vášho vedomého pričinenia. Ste v tranze, nevnímate nič, nechápete, viete len jedno – chcete aby to skončilo, a je jedno ako. A keď napriek tomu všetkému vytrváte a dôjdete až do cieľa nepocítite žiadne uspokojenie, nepríde katarzia, ani sa vám neodhalí hlbší zmysel toho všetkého, ktorý by aspoň spätne obhájil všetku tu námahu tej zdĺhavej cesty. Neosvieti vás poznanie, nedorazí pocit, že to stálo za to. Ste len zničený a unavený, príliš unavený aj na to, aby vás potešilo, že ste to zvládli, že to konečne máte za sebou. Viete len jedno – túto cestu, skrz všetok ten protivný sneh, si už nikdy nezopakujete.
Ak to všetko znie vašim ušiam ako ohromná zábava je toto kniha pre vás. V opačnom prípade však radšej siahnite po nejakej inej, zababušte sa s ňou v teple domova do deky a počkajte si kým príde odmäk.
Amsterdam
Ian McEwan
Ako krátka, čiernohumorná, poviedková anekdota by to bolo fajn. Ako 130 stranová novela to pôsobí hrozne vykonštruovane a nepravdepodobne. Obzvlášť ten absurdný, nerealistický záver, s absolútne nedostačujúco prekreslenou motiváciou ústredných postáv, na tak extrémny čin, aký majú v úmysle vykonať. Ďalší priemerný McEwan do zbierky...
Plameň
John Lutz
Fred Carver je pravdepodobne najnezaujímavejší detektív v histórii krimi literatúry. Za celú knihu som sa o ňom, okrem toho, že kríva, nedozvedel vlastne nič. Nemá charizmu, nemá vtip a, minimálne v tejto knihe, nemá ani len zaujímavý prípad. Svoj podiel viny na tom isto má aj bizarné rozhodnutie vydavateľstva Slovenský spisovateľ, ktoré z nejakého dôvodu rozbehlo túto sériu knihou, ktorá v origináli vyšla až ako štvrtá v poradí, takže sa tu odkazuje na udalosti z minulých dielov o ktorých nič nevieme. Namiesto toho, aby, logicky, začali prvou časťou, ktorá navyše získala aj literárne ocenenie udeľované detektívkam, takže je tam akási záruka kvality. A toto vydavateľské rozhodnutie je asi najzaujímavejšia a najväčšia záhada, ktorá sa s touto knihou (jedinou, ktorá u nás zo série s Fredom Carverom vyšla) spája...
Yakari a Veľký orol
Job (p)
Očakával som niečo v intenciách Asterixa, no žiaľ, k tomu sa to ani len nepribližuje. Edukatívna, i keď pekne nakreslená, nuda, ktorej bolestne chýba riadna dávka humoru. Akési chabé pokusy oň sa dajú narátať na presne troch paneloch a tie by nerozosmiali ani len to najnenáročnejšie dieťa. Slovarťácka neschopnosť vydať dobrý komiks tak ostáva naďalej jednou z mála istôt v mojom živote a ja môžem len dúfať, že v prvom dieli sa ešte Derib hľadal a v neskorších častiach pôjde snáď kvalita nahor. Ostávam však skôr skeptický.
Všetky tie svety
Juraj Čorba
Prečo nejaké vydavateľstvo obetuje čas, peniaze a energiu na vydanie takéhoto nezmyslu je pre mňa nepochopiteľné. Absolútna scenáristická prázdnota. Presnejšie zhodnotenie než „je to úplne o ničom“ snáď ani nie je možné. Iba ak „je to úplne o hovne“. V Slovarte majú neuveriteľnú schopnosť siahnuť do zdanlivo nekonečného mora komiksov a zakaždým odtiaľ vytiahnuť nejakú polomŕtvu, zapáchajúcu zdochlinu z ktorej sa v tom lepšom prípade nenajete, v tom horšom vám z nej bude ešte aj zle. Toto je rozhodne ten horší prípad. A ničomu už nepomôže ani vcelku sympatická grafická stránka knihy. Marcinove panely sú tak jediným svetielkom v tme, avšak aj pekne nakreslené hovno ostáva stále len hovnom. Odporučiť to môžem len rodičom, ktorý potrebujú nejako zabaviť decká a lepšiu vymaľovánku, do ktorej by si tieto mohli čarbať, práve nemajú po ruke.
Všetky jeho svety
Juraj Kováčik
Najlepší slovenský román, aký som čítal za ostatných niekoľko rokov. Kým Kováčikov literárny poviedkový debut V panoramatickom kine mi ešte úplne nesadol do noty, no už z neho bolo cítiť jeho nesporný spisovateľský talent, jeho prvým románom som nadšený. Výborne a ľahko napísané, zaujímavé a uveriteľné postavy, neustála zvedavosť, čo sa bude diať ďalej a to celé príjemne a akurátne dochutené štipkou sci-fi. Autor svoje postavy necháva žiť svojím vlastným (literárnym) životom, žiadne šušťanie papiera a krkolomné situácie, aby skončili protagonisti románu, tam kde to chce on. Pod Kováčikovým perom (počítačom, písacím strojom?) všetko prichádza, plynie a mení sa autenticky a prirodzene v príbehu o tom, že ani druhé (a tretie) šance niekedy proste nestačia.
Mrzí ma len jedno – že je Juraj Kováčik Slovák a tak zaslúžený úspech tejto knihy ostane, žiaľ, len v rovine môjho zbožného želania. Byť zahraničným autorom, som pevne presvedčený, že by si práve vyberal do ktorej krajiny na čítačku vôbec pôjde a my by sme tu mohli len dúfať, že sa raz snáď pozrie aj k nám. Nespravodlivý to svet, avšak ešte vždy je tu ukľudňujúca možnosť, že v nejakom paralelnom vesmíre sa práve paralelný Juraj Kováčik prehrabáva v paralelnom bazéne plnom paralelných tantiém. A ja mu to za tento výborný literárny zážitok úprimne prajem vo všetkých jeho svetoch.
Počúvaj pieseň vetra / Pinball 1973
Haruki Murakami
Hodnotenie jednotlivých próz:
Počúvaj pieseň vetra - 3*
Pinball 1973 - 3*
Ani táto kniha zo mňa Murakamiho fanúšika nespravila. To najlepšie, čo môžem o oboch novelách povedať je, že sa dajú čítať. Že by to však bolo nejaké veľké potešenie, to ani náhodou.
Apokalypsa na počkání
Charlie Human
Dvesto strán je to výborná urban fantasy z neokukaného prostredia Južnej Afriky, no v poslednej tretine sa Humanovi začne príbeh neodvratne rozpadať pod rukami. A je to smutný pohľad. Pláca tam jednu novú postavu za druhou a snaží sa, aby to udržal aspoň ako tak pohromade a doklopýtal k vytúženému záveru, kým sa to naňho celé nezosype. Nuž – podarí sa, no čo sa spočiatku javilo ako vcelku originálna a solídna stavba je na konci len rozpadávajúca sa hromada piesku, v ktorej môžete už iba tušiť prísľub toho, čo to malo a mohlo byť, ak by bol býval staviteľ schopnejší.
Valčík pre troch
Martin Levin (p)
Nalejte do šejkra Ruda Slobodu, poriadne rozrieďte vodou banality, pridajte Albomove Utorky s Morriem a dolejte štedrou dávkou džinu značky Martin M. Šimečka. Dôkladne pretrepte a vylejte do horčičáku. Ozdobte pestrofarebnou umelou slamkou s potlačou vydavateľstva EvitaPress, slnečníčkom neúspešne prekrývajúcim nevierohodnosť postáv a niekoľkými náhodne vytrhnutými stránkami z knihy Filozofia pre začiatočníkov. Nechajte podávať niekým s polovičným talentom spomínaných autorov a dostanete nie veľmi chutný koktail „Valčík pre troch“, zanechávajúci po vypití nepríjemnú pachuť manierizmu na podnebí.
Antológia izraelskej drámy
kolektiv autorů
Hodnotenie jednotlivých hier:
Savyon Liebrecht: Banalita lásky - 3*
Hanoch Levin: Rekviem - 3*
Joshua Sobol: Geto - 3*
Západné nábrežie / Roberto Zucco
Bernard-Marie Koltès
Hodnotenie jednotlivých hier:
Západné nábrežie - 3*
Roberto Zucco - 3*
EXE.com
* antologie
Bizarnosť, ktorú sa mi podarilo nájsť a ukoristiť na jednej knižnej burze. Zastrčená v jednej z mnohých krabíc – stratená, nenápadná, vyčkávajúca na svoju príležitosť. Vidno bol len chrbát s podivne zelenou farbou a nič nehovoriacim názvom exe.com. V domnení, že sa bude jednať o počítačovú literatúru, a tá ma síce nezaujíma no zvedavosť mi nedala, som knihu vybral. Hnusná zelená obálka a nič než názov na prednej obálke ešte stále neprezrádzali aký drahokam slovenskej literatúry som to práve z baní písomníctva vydoloval. Až zadná anotácia konečne prezradila, že v rukách držím výber slovenských poviedok, ktorých selekcia trvala pol roka a sú od autorov, ktorí doteraz publikovali len na internete. Ba čo viac – v editorskom úvode sa píše, že ide o „...antológiu nádejných spisovateľov,... ktorí budú mať čo povedať aj neskôr...“.
To znelo zaujímavo. Prebehol som očami mená autorov. Ani jedno som nikdy nepočul, a to vrátane editorovho. No veď nevadí - možno ich sláva a záplavy literárnych ocenení ešte len čakajú. Skontroloval som si preto rok vydania. Tu ma čakalo prekvapenie - ubehlo od neho už desať rokov. Dekáda preč a tieto nádeje slovenskej literatúry, výber ktorých trval šesť mesiacov, nie sú stále o nič známejší než ja?
Vedel som, že knihu musím mať. V tomto presvedčení ma utvrdilo ešte aj v knihe dopísané venovanie od Maťky Barborke, ktorá je vraj „sexi, aj napriek odseknutým prstom na nohách“. Kniha už teraz skrývala toľko tajomstiev a otázok! Kto je Maťka a Barborka? Aký bol medzi nimi vzťah? Bolo to len priateľstvo? Slová vo venovaní naznačujú, že mohlo ísť o omnoho viac... A ako prišla B. o prsty? Je to len interný vtip dvoch mladých (a v mojich predstavách samozrejme aj krásnych) lesbičiek, alebo sa tam kdesi naozaj skrýva príbeh plný bolesti a straty? A vôbec – ako sa M. dostala k tejto neznámej knihe plnej neznámych autorov od neznámeho editora vydanej neznámym občianskym združením? Pozná niektorého z autorov, či ľudí podieľajúcich sa na jej vydaní? A prečo (otázka, ktorá sa po prečítaní knihy stala ešte pálčivejšou) sa rozhodla venovať práve túto knihu svojej „najdrahšej“ B.?
Kniha so mnou teda putovala domov a onedlho sa dočkala aj svojho naplnenia – otvoril som ju a začítal sa. Napínavým úvodom le carréovských rozmerov, kde nechýbajú mailové vyhrážky od odmietnutých autorov a ťažké dilemy (kam sa hrabe Sophia!) pri výbere toho najlepšieho z širokých plání slovenskej siete, nás prevedie sám editor. Začínam zľahka, najkratšou poviedkou zbierky, dvojstranovou Floaters, aby som sa naladil a pripravil na to najlepšie, čo údajne ponúkol rok 2008 na internete. Po prečítaní neverím vlastným očiam a už viem, že ak má byť toto štandard poviedok v zbierke, pripravený a naladený nebudem nikdy...
Hodnotenia jednotlivých poviedok si v konečnom dôsledku môžete pozrieť sami. Moja zoznamovacia Floaters sa ukázala byť najhoršou poviedkou celej zbierky, nehodná čo i len jedného kilobajtu miesta na blogovacom serveri, nieto ešte papiera na ktorom bola vytlačená. A i keď píšem, že bola najhoršia nechcem tým ani náhodou naznačiť, že kvalita ďalšími poviedkami výrazne rástla. Stále sme sa pohybovali kdesi pri zemi, presnejšie hnojisku. V následne čítaných poviedkach, ktorými kniha otvára svoje pekelné brány, Obermajerove dialógy, respektíve pokusy o „witty dialog“ s cynickými hláškami mi nechali explodovať najprv oči a následne mozog. Ani jeho ďalšie dve poviedky dojem nevylepšili, a nakoľko je v jeho medailóniku priznané, že sa podieľal na výbere poviedok do knihy, tušenie nastávajúceho čitateľského utrpenia bolo priam hmatateľné.
Väčšinu poviedok si už s odstupom času, našťastie, nepamätám (požehnaná nech je moja zábudlivosť!) no pri všetkých som bol buď znudený, prípadne neveril tomu, že tento blábol bol práve to, čo prešlo tým údajne hustým sitom výberu. Spätne vo mne zostala už iba spomienka na pocit zmaru a beznádeje, ktoré som pri čítaní prežíval. Jediná poviedka, ktorá mierne vyčuhuje je Tma Ľuboša Záhradníčka, jedným dychom však treba dodať, že originalitu ani tu hľadať netreba a autor, za tých 8 rokov od vyjdenia filmu Čiernočierna tma, tento pozeral očividne až nezdravo často.
Pokiaľ viem, žiadny ďalší ročník exe.com už nikdy nevyšiel. Občianske združenie zodpovedné za vydanie viac neexistuje. Kniha fyzicky ešte vždy existuje, svoj výtlačok však nechám so sebou pochovať, aby som ušetril utrpenie ďalším generáciám a hanbu autorom. Editor i autori pravdepodobne ešte žijú, ich stopa zanechaná v slovenskej literatúre je však stopová až žiadna. A to je ten najšťastnejší koniec, aký by si mohol ktokoľvek priať.
Netuším koľko výtlačkov je ešte vždy tam vonku. Trpezlivo čakajúcich na svoju ďalšiu obeť, v temnotách knižníc a antikvariátov. Neostáva mi iné, len veriť, že ich nie je veľa a že ich porazíme. Buďte ostražití!
Protivník
Emmanuel Carrère
Fascinujúce, a v momente keď si uvedomíte, že sa to skutočne stalo, aj mrazivé.
Santasaurus
Tom Fletcher
Po niekoľkých tematicky nie práve najľahších MM-kách (2. svetová vojna, holokaust a podobné kratochvíľe) a jednej ultra nudnej (Veselý pohreb) som potreboval na psychickú očistu a oddych nejaké to ľahké čítanie a po spokojnosti s predchádzajúcou Fletcherovou knihou Vrzgoši padol môj výber na jeho novinku Santasaurus. A platí o nej v podstate to isté, čo o jeho prvotine na slovenskom trhu - číta sa to ľahko, dobre a rýchlo, má to pekné ilustrácie, no aj tentokrát tomu chýba niečo, čo by to povznieslo nad tie tri priemerné hviezdičky. Odrádzať od kúpy však rozhodne nikoho nebudem, pre deti okolo tých 10 rokov je to super. Vrzgoši ma však predsa len bavili o niečo viac, tých búraní štvrtej steny a pomrknutí na čitateľa, ktoré som si užil aj ako dospelý, tam proste bolo viac. Takže platí, že napriek zhodnému hodnoteniu to u mňa Vrzgoši vyhrávajú o pol boda nad Santasaurom.
Skepse, a.s.
Bo Fowler
Tragédiou tejto skvelej 50-stranovej vonnegutovskej poviedky je, že sa ju jej autor rozhodol natiahnuť na viac než 200 strán, pričom nosnosť nápadu bola povážlivo prekročená už kdesi pri strane šesťdesiat. Od toho okamžiku sa viac-menej len opakuje, variuje doznudenia motívy z predchádzajúceho deja a neprináša nič, čím by obhájil rastúci rozsah knihy. Ešte aj v polovici knihy som dúfal, že teraz už Fowler snáď konečne rozbehne dej a príde s nejakým zaujímavým vývinom, ale kdeže. Až do konca je to čoraz nudnejší kruh uzatvárania metafyzických stávok, vzniku metafyzických kancelárií, náboženských absurdít a opakovania opakovaného. Aloha.
Modrá půlnoc
Jonathon King
O zameniteľnosti a priemernosti knihy asi najlepšie svedčí to, že až keď som bol niekde v jej polovici, došlo mi, že som ju už pred niekoľkými rokmi čítal. O napínavosti asi najlepšie svedčí to, že som ju i napriek tomu dočítal aj druhýkrát.