Helena0405 komentáře u knih

Misionár vo Francúzsku. Aj takýto názov by vystihoval obsah knihy. Alebo aj: Ako sa stať svätým (tak trochu) proti svojej vôli.
Je to od začiatku pútavý príbeh. Neuveriteľné, ako sa život a spoločnosť zmenila za takých 400 rokov. (Kým sa zo starozákonných krajov dostalo k nám kresťanstvo, trvalo to vyše 800 rokov - pre porovnanie).
Zaujímavé pre mňa bolo všetko: od rozprávania starého vojnového veterána malému chlapcovi, cez to, z čoho pozostávali raňajky sedliakov v južnom Francúzsku, nahliadnutie do stredovekého Paríža... Nechýba ani epizóda divokých dobrodružstiev v službách otrokárov v Afrike.
Tento svätý sa nenarodil ako výnimočné dieťa, ktoré už od malička spolu s mliekom salo životopisy svätých a modlilo sa celé dni. Ale ani naopak, okrem túžby po bohatstve a trochu aj po moci nemal obzvlášť silné hriešne sklony (ak môžeme veriť obrazu, ktorý spisovateľ - umelec vytvoril). Nebol závislý od neustáleho modlenia sa, ani sa spočiatku neoddal úplne iba nezištnej službe starým a chorým (žil na kráľovskom dvore a učil kráľových synov). Z môjho pohľadu taký zdravý stred. Práve preto je možno bežnému dobre zmýšľajúcemu človeku, aj neveriacemu, bližší alebo aspoň ľahšie pochopiteľný. Ku koncu života však už má črty "bežného" svätca.

20.10.2020

Text je zaujímavý, akurát niektoré neznáme slová neviem nájsť ani pomocou internetu - napríklad čo je to kalyv. K obsahu:

Všimla som si jeden paradox. Človek, ktorý sa stále postí, modlí, robí dobré skutky, snaží sa plniť božiu vôľu - trpí. Nielen dobrovoľne, čo si sám uloží, ale aj čo život prinesie. Tento človek ochorie. Trpí sústavným kašľom, vykašliava krv.
Kristus ľudí uzdravoval - stačilo požiadať. Boh je bol a bude stále rovnaký.
Keď už bolo zdravotného utrpenia pre starca Pajsija priveľa, že by sa neobrátil na svojho Boha? Už za mladi dokázal trafiť na pole nesúc kríž, nechal sa viesť Bohom. Dôveroval Bohu. A teraz čo? Myslel si, že mu ten istý boh nepomôže?
Ja tomu nerozumiem. Vyrastala som v ateistickej rodine. Keď bol niekto chorý, šiel k lekárovi. Poslušne bral tabletky, zničil si pečeň a zomrel. Lekár ho nevyliečil, neuzdravil. Nazdávam sa, že Boh vie uzdravovať - len moja viera v jeho ochotu uzdraviť mňa, ukážkovú hriešnicu, je objektívne slabá. Navyše, nikde nie je príbeh o tom, že by Kristus niekomu uzdravil pokazený zub, pomohol žene odrodiť alebo niekoho zbavil bolesti chrbta.
Ale taký zbožný človek - prečo sa on rovnako ako beznádejný hriešnik obrátil na lekárov? Že by presne to bola bývala Božia vôľa? V tom prípade, prepáčte, ale Boh lenivie. Kedysi kázal - opláchni si oči touto vodou, napatli si oči blatkom - nikdy neposielal ľudí s ich trápením za lekármi. Možno aj preto, že bol k tejto kaste ľudí taký bezočivý, že ich vlastne ignoroval, bol vo svojej dobe Ježiš taký nežiadúci.
Nehnevajte sa, ľudkovia, ale logika nepustí...

V druhej polovici knihy objavujeme systém, na ktorom je vybudovaný arabský svet. Mne to logicky zapadá - žena môže mužovi oponovať, ale s úctou, pokojne a aj s pokorou. Silou a vzdorom dobrú spoločnosť (ani rodinu) nevybuduješ. Žena má byť múdra, má vedieť lepšie komunikovať (a vedieť, kedy radšej mlčať) a nevyvyšovať sa nad muža. Múdra a milujúca žena to zvládne a muž je korigovaný. Môže to fungovať. U nás to tiež nefunguje vždy a všade. Z príbehu mne osobne vyplýva skôr, že mať muža ako hlavu rodiny, ktorý sa (s dávkou šťastia, iste) postará o ženu a svoje deti je lepšie ako opustené ženy-matky s opustenými deťmi (nesirotami) u nás.

23.08.2020

Na strane 28 som si povedala, že to neveští nič dobré. Manžel sa dokonca spolčuje s matkou proti Alene, samozrejme podáva jej správy takého obsahu, aké vyhovujú jeho záujmom. Matka mu to "žerie" a ani si nedá tú námahu vypočuť si dcérinu verziu. Veľmi zlé. Vadí mi tam aj to, že Alena akoby nemala možnosť uchopiť situáciu do vlastných rúk a pomocou telefónu alebo notebooku si objednať madlá do kúpeľne aj keď jej už je jasné, že na manžela sa v tomto spoľahnúť nedá. Alebo zavolať nejakej kamarátke. Akoby žila v akomsi sociálnom vákuu. To je nebezpečný signál a radšej nechcem vedieť, kam to až zájde. Nemám rada horory.

Text je skôr poučný, i keď odľahčenou, prísne logicky rozčlenenou formou. Druh humoru ocenia najmä matematici a pedantný druh inžinierov.

"Skutočnosť, že pri bežnej prehliadke zverolekár najmenej u polovice psov odhalí ochorenie vonkajšieho zvukovodu, ..., svedčí o tom, že chovatelia veľkú pozornosť psím ušiam nevenujú." (str. 71) a ďalej "Niektorým psom zvukovod husto zarastá chlpami. Zverolekár majiteľa takého psa pri prvej prehliadke upozorní, že chlpy treba vystrihávať alebo vytrhávať." pokr. str. 72:
"Ak si majitelia psa vo chvíli, keď ich na to zverolekár upozorňuje, sedia na uchu, alebo informáciu púšťajú jedným uchom dnu a druhým von, skrátka ak počúvajú zverolekára len na pol ucha, môžete v tipovacej kancelárii podať stávku s vysokou pravdepodobnosťou výhry, že v dohľadnom čase navštívia ambulanciu opäť - tentoraz so zápalom uší (psa)".

Ja beriem túto knižku ako veselo-poučnú, ak si opäť zadovážim psa, spolu s pánom Fabianom si zopakujem základné poučky a odporúčania. Aj keď na poučenie zo strany 10 - Nekupujte si psa! - bude už potom neskoro.

30.07.2020

Nemusí sa to zdať vtipné každému - ale mne sa mená ako káľ BRmbrm 123, ktorý všade chodí na ponorke - a kráľ Mhogomhogo 1268 s podobne nerozlučným torpédom páčia. Nakoniec sa z ponorky vykľuje motorka a ukáže sa, že namiesto torpéda je druhý kráľ majiteľom mopeda.

"Tisíc tureckých šablí a tatárskych bajonetov, ja prídem na vohľady a oni ma pošlú do hája. Ešte princezná nie je ani moja, a už aby som ju zháňal po lese!"

Mimochodom, najnovšie naštudovanie opery Prodaná nevěsta v SND (Bratislava) silno pripomína myšlienku moderného fešáka - milenca, jazdiaceho - nie na koni. Keď sa na javisku prvýkrát objavil Jeník, normálne som dostala neovládateľný záchvat smiechu.

Ilustrácie v tejto knižke od A. Szabovej-Štefunkovej sú jemné a vkusné. Nádherná je pavučinková ilustrácia na str. 27.

14.05.2020

v slovenčine vyšla táto milá knižka v Mladých Letách v r.1989.

Okrem toho, že je to milý príbeh, dozvieme sa, ako sa o mačky (a kocúrov) ľudia starali skôr, ako vznikli mačacie konzervy a mačacie hrady. Je to aj poučná literatúra.
moje obľúbené epizódky:

str. 8 - Na raňajky mi teta uvarila ... kus bravčovej pečene. (ako ho ujo rozmaznával a potom ho teta vážila)

str. 12 - Teda môj kožuch - ... ... Ak to vraví teta, je to pravda.

14 - Náš pán domáci bol slávny človek... ...Veru, to koncertovanie sa nám začalo páčiť.

15 - Až okolo poludnia... ... vytiahol kus surového mäska. // Ujo asi vedel, že mačky nutne potrebujú taurín. //

Najlepšie knižka vynikne vo dvojici s inou poučnou literatúrou (kde sa ale vôbec nepíše o tom, čo by sme mali alebo mohli - okrem špeciálnych konzerv a vareného vajca - dávať mačkám na žranie) s titulom Ja, mačka (názov tejto knihy ju vhodne dopĺňa - Ja, kocúr Stanislav).

18.04.2020

Jéj, ona je aj česká verzia! Ten rytmus veršíkov v origináli - Ni perínki, ni prostýnki, ni podúški ne vidať - A usátyj polosátyj perebrálsja pod krovať - to sa snáď nedá preniesť do iného jazyka.
alebo ako ho učilo dievčatko rozprávať a on stále iba "miau" - ale beťár, keď mu priniesla "kusóček sála, govorit kotjonok: Málo!"
A ešte jeden obľúbený: ždjot na kóvrike u škápa - pritajílsja, čuť dyšá... - korotká košáčja lápa ne dostáť karandašá!

láskyplné postrehy a kritika ľudských slabostí s neobvyklou mierou tolerancie
Po prečítaní všetkých príbehov mám chuť kúpiť si lístok na autobus a ísť sa pozrieť na vlastné oči, či Kulpina naozaj existuje a (ak áno), predstaviť si na mieste život, ktorý snáď v milostivo idealizovanej podobe opisoval autor v tejto knihe.
Jediné, čo si dovolím vytknúť - chýba slovník miestnych výrazov, nie vždy som si vedela význam domyslieť.
Naopak, jazyk, akási číra odroda srbskej slovenčiny, je osviežujúci. Nerešpektuje prísne pravidlá modernej slovenčiny, obvyklé používanie predložiek a pádov. To vyvoláva údiv a následne úsmev na tvári, je to milé. Je to slovenčina, ale je iná, než sme tu na Slovensku dnes zvyknutí počuť. Odteraz budem vedieť identifikovať srbského Slováka podľa reči (aspoň si na to teraz trúfam).

07.03.2020

Suší sa maco, suší,
voda mu kvapká z uší.
Ba aj z každej labky
kvapkajú mu kvapky.

nielen veršíky, ale aj vtipné nápady a hlavolamy pre malé hlavičky

... a k tomu ilustrácie Boženy Plocháňovej (mne sa najviac páči bystrooký drak vznášajúci sa nad mestom)

Od Pavloviča pre malé deti to naj... spolu s Bračekovia mravčekovia.

02.03.2020

Vďaka tejto knihe, presne vďaka 10. kapitole, som naštartovala po pár dňoch depresií a hypochondrickom preberaní stavu môjho srdca a cievneho systému.
Stalo sa to 19. novembra, a keď som si vďaka autorovmu rozhodnutiu predsa len napísať tú kapitolu prečítala a pripomenula dôležitosť vitamínu D, siahla som po Vigantole, ktorý stál nepovšimnutý doma na "vedľajšej koľaji". Dopriala som si pol čajovej lyžičky. Večer som to ešte potvrdila necelým 1 dl červeného vína a bolo po depresii.
Ďalší deň som sa odhodlala ísť po dlhom čase do sauny a môžem oslavovať. Cítim sa ako znovu narodená, umytá, očistená, aj duša mi spieva.

21.11.2019

návody a inšpirácie, ktoré som v tejto knihe našla, mi veľmi pomohli. Musím sa k nej po čase vrátiť, lebo som znova zišla zo správnej cesty - niekedy je oveľa jednoduchšie ustupovať a všeličo tolerovať ako správne, pokojne ale presvedčivo, zasiahnuť.
Od extrému príliš temperamentnej reackie k postoju "ničím ma nemôžeš vyviesť z rovnováhy" existuje široká škála možných reakcií. Je pre mňa náročné dosiahnuť rozumný a jediný účinný zlatý stred.
Žiť podľa zásad tejto knihy vyžaduje sebakontrolu, energiu, plné sústredenie sa na "vojnu", no a takisto vytrvalosť. Deti sú skutočne "od prírody" sebecké - do tej hranice, ktorú ešte sme ochotní ako rodičia akceptovať.

09.11.2019

pár dobrých myšlienok, motivačné príklady zo života, ale nejako je to ťažkopádne, príliš filozofické a vedecké, myšlienky sa dokola opakujú...

Na začiatku je opísaná cesta cez Írsko, ale autor akosi zabudol predstaviť členov výpravy. Takže je tak trochu šok, keď autor prejde od "ja" k "my" a čitateľ nemá potuchy, odkiaľ a prečo sa tam objavili iné osoby. Aj tak ostanú nemenované. Spomína sa "torzo výpravy", autobus. Celá kapitola o Írsku je akási roztrhaná, strapatá. Keby som nebola zvedavá, ako autor cestoval po Austrálii (nebodaj tiež na bicykli?), odložila by som knihu preč. Austrália, keďže som znížila očakávanie, sa dala zvládnuť, dokonca som sa aj poučila, napríklad o tom, že Austrálčan nie je lenivý kvôli nejakej pozoruhodnosti cestovať stovky kilometrov len tak na otočku (z pohľadu ekologicky zmýšľajúceho Európana to vyznieva ako mrhanie pohonnými hmotami). Čína v čase príprav na olympiádu ma už zaujala.
Pravdepodobne niekedy dočítam aj zvyšok, zatiaľ stačilo, nechám ju "dozrieť" v pivnici.

Silný román so silnými myšlienkami, môj druhý "Baričák". Krásny happy-end. Jeden úsek - asi 10-15 strán som preskočila - začínala som sa nudiť. A tiež som si neprečítala, ako prišla Víla o poctivosť - názov kapitoly ma odradil.
Pozor pre prudérnych, neskúsených života či ako to povedať . proste je tam chvíľami veľmi otvorene opisovaný, no, nazvala by som to silný sexuálny život. Nebudem knihu odporúčať mladej babe, mohla by z toho dostať šok. Kruto realistické - teraz mám na mysli povrchné "vzťahy". Aspoň ja som tomu uverila - že je to realita. Tak, ako som uverila celému príbehu.

20.10.2019

ľahké čítanie o neľahkom životnom období bývalého šoféra autobusu, ktorý sa zrazu stal invalidom. Časovo pokrýva úsek 2 mesiacov pobytu v rehabilitačnom zariadení, mapujúca všedné i nevšedné dni v nemocničnom prostredí. Pekne vymodelované postavy a postavičky, nie je ich mnoho, príjemná prehľadná knižka. Zo života. Dozvedela som sa tu o najhoršom nálete na Bratislavu v čase 2. svetovej - v rámci odbočky - jednej z viacerých - do minulosti rozprávača. Rozprávač nemá meno, uvádza sa ako ON. S výnimkou odbočiek - spomienok veľa - veľa dialógov. Miesto deja mne osobne pripomína knihu Petra Čerbáka Ještě žiju, doktore. Tu je pohľad z pozície pacienta. Ale nečakajte, že sa v nej dočítate niečo z medicíny. Jednoduché, ľahké a ľudské čítanie.

20.10.2019

toľko informácií - ešte by to chcelo register. V texte sa spomína napr. kyselina nikotínová - kto má vedieť, že je to niacín = vitamín B3?
Alebo viem, že ma zaujíma rutín - ale ten sa spomína iba v texte pri pohánke - zas by pomohol register. Niektoré informácie akoby chýbajú - keď už ten rutín, tak by medzi vitamínmi mohol figurovať aj vitamín P.
... ale inak klobúk dolu, toľko informácií na jednom mieste. Oceňujem aj prehľadné tabuľky prírodných zdrojov spomínaných látok.
A úplne najviac sa mi páči úvod ku kapitole o vitamíne C aj s odkazom dr. Linusa Paulinga - jeho recept na dlhovekosť a zdravie.

02.09.2019

Osoby som si musela vypreparovať - priradiť krstné mená k priezviskám a k špecializácii - zišiel by sa zoznam hlavných postáv (môj názor).
Pre ľudí, ktorým sa nechce po postavách pátrať, tu je: Filip Krása, mladý bezúhonný lekár (v profesii); Pavel Zejda - zástupca primára; Pospíšil - primár; Richard Mejzlík - prsa; Evžen Brousil; Michal Vlach - Píp - anesteziológ; Irena Hánová - ambiciózna lekárka, veľmi cieľavedomá.
ďalšie postavy z nemocnice: Helena - mladá zdravotná sestra, Kateřina Perglová - sanitárna sestra / ostatný personál je uvádzaný tak, že netreba loviť v pamäti
Pacienti - Karel Kára, Kamil Horáček; ďalší sa objavujú postupne.
Nedočkavcom zvedavým na Helenu - uvedená je na str. 64

01.09.2019