Denny45 komentáře u knih

Tomuto vravím Román s veľkým R. Frédéric svojím správaním presne vystihuje to, akí sme my ľudia nestáli: ako od niečoho utečieme a potom sa k tomu plačúc vraciame; ako vieme, čo chceme, ale nevieme ,ako to dosiahnuť; ako sa nedokážeme rozhodnúť medzi vášňou a skutočnou láskou; ako si chceme šporiť každý groš, ale keď zbohatneme, míňame plným priehrštím; ako snívame o niečom veľkom a potom sa naše sny menia v spomienky; ako sme stotožnení s našimi pocitmi, ale vzápätí by sme radšej chceli byť tak, ako chcel byť Frédéric, citovo vychovaní... Dokázal by som pokračovať donekonečna, dokázal by som opísať všetky pozitíva, zaujímavé názory a postoje, velebiť autorov talent, čítať ho znova a znova, ale ja to zjednoduším: Toto dielo ma posadilo, vlastne odpálilo na zadok! Ak toto nie je Olymp, tak potom Mount Everest!
Len jedna poznámka: pred čítaním som niekde natrafil na informáciu, že toto dielo je Flaubertovou politickou spoveďou (čo sa nekonečnými poznámkami o súvekej spoločnosti aj potvrdilo). Ale ku koncu knihy som rozmýšľal, čo sa vlastne ten autor snažil opísať? Každý si z nej aj tak vezme niečo iné, každý v nej nájde odlišné posolstvo. Vlastne aj ten názov sa úplne nezhoduje s tým, čo si o nej myslím ja. A predsa mi dala veľa. Nie je realizmus čarovný? Nie sú všetky dobré knihy čarovné?

3 07.03.2019

"V internetovej databáze vašej knižnice je uvedené, že by ste mali mať aj súborné dielo od E. A. Poea. Malo by sa to volať Havran, Zlatý skarabeus..."
"Uhm.. áno viem, to je taká staručka kniha ešte zo Zlatého fondu" odpovedala pani knihovníčka a so zamyslením sa presúva k policiam s knihami na písmeno P. Nebola tam a nebola ani na žiadnom inom mieste. "Skúsim ju ešte nájsť", vyhlásila nakoniec a so sklamaním som si išiel zobrať inú knihu. Pri každej návšteve som sa s istou nádejou pozeral na policu s písmenom P, a čakak som, že tam už bude. Až nakoniec, pomaly zabúdajúc na moju chuť na Poeho, som zazrel medzi staršími šedými knihami lesknúci sa fialový zväzok. Bola to ona - čerstvo obalená, ako nová, bez poškodenia. Určite dlhý čas nehybne ležala v sklade, celkom zabudnutá a možno práve vďaka mne sa dostala na svetlo sveta.


Od detstva som bol iný než
tí ostatní - a zrak mi tiež
ukázal inšie, moje cítenie
má iný pôvod iné pramene...

Tak začína báseň Sám, ktorá sa mi páčila azda najviac. Nielenže je dokonale intímna, ale v druhej časti opisom príchodu na svet počas búrky opisuje svoju vlastnú búrlivú dušu. Havrana zas s veľkou obľubou čítajú ľudia, ktorí sa sebapoškodzujú alebo sa chcú zabiť. Na mňa nejako nezapôsobila, mala len peknú a hlbokú myšlienku. O to viac som bol prekvapený, keď som čítal literárnu esej autora o tom, ako legendárneho "Raven-a" písal (tiež je súčasťou tohto výberu). Celý postup bol netradičný a báseň je výplodom logickej a rozumovej úvahy. Dokonca aj výber havrana má svoje racionálne odôvodnenie. Ale čo ak Poe len klame a snaží sa zakryť pôvodné poslanie svojej básne?
Detektívne poviedky nie sú môjmu srdcu blízke a vyhýbam sa im. Ale presvedčivé vety o originálnosti autorových výtvorov v Sprievodcovi literatúrou od pani Caltíkovej ma obmäkčili. A výsledok? Mal som sa riadiť svojim rozumom. Je síce pekné, že pán Dupin vyriešil veľmi záhadné prípady a je veľmi, ba až nadpriemerne inteligentný, ale liezol mi na nervy. Niekedy jeho mudrovanie nebolo vôbec na mieste a mal by si uvedomiť, že v praktickom živote je neúspešný a žije v podstate na ulici. Na čo mu je potom jeho myslenie?
Nepríjemný detektívny zážitok zažehnali gotické a hororové poviedky. Počnúc Jamou a kyvadlom, sa zážitok z čítania neuveriteľne stupňoval. Odporúčam Zánik Domu usherovského, Maska Červenej smrti, William Wilson, Prípad M. Valdemara, Zradné srdce, Za živa v hrobe a Čierny kocúr. Venujú sa témam od okultizmu, smrti, vraždy až po vernú psychológiu postáv a odôvodnenie ich chorého konania (vraj sa nimi inšpiroval aj Dostojevskij). Neviem čím to je, ale pri Prípade M. Valdemara som sa dokonca bál a som rád, že konečne na mňa nejaká kniha takto zapôsobila.
Najnudnejšia bola Šeherezáda a Maelstrom.
Na záver len toto: neviem či niekedy existoval niekto, kto mal taký perfektný spisovateľský talent, bujnú fantáziu a schopnosť využiť krajnú morbídnosť bez toho, aby zatienila celú poviedku. Tento horor jednoducho stál za to.

3 11.02.2019

Ak to nepoznáte, tak nežijete v svete literatúry. Zo všadiaľ počuť ozveny o nejakom Puškinovi... Kapitánova dcéra sem, Kapitánova dcéra tam (nemyslím teraz dcéru predsedu nášho parlamentu) a človek si hneď predstaví nejaké kultové dielo, ktoré stojí za prečítanie. Preto som dal aj tejto knihe prednosť pred Oneginom a musím ešte podotknúť, že som absolútne netušil, o čom to bude.
*ťažký povzdych* Námet a prostredie fajn. Dej až príliš jednoduchý, prakticky so žiadnou odbočkou . Alebo som sa nezačítal, alebo boli postavy tak plytké, až to bolelo. Najväčší pochop som mal k Saveľjičovi a najsympatickejší bol určite Pugačov. Jeho príbeh ma tak zaujal, že láska dvoch mladých ľudí pre mňa ustúpila do pozadia a začali mi vadiť.
Ja chápem, že Puškin bol v mnohom prvý a chyby k novátorstvu neodmysliteľne patria a chápem aj vrcholiaci romantizmus v Európe, ale vôbec ma to nenadchlo. Bolo to len "dobré" a aspoň sa to ľahko čítalo.

3 11.02.2019

Asi je to čitateľom súdené, že si mýlia autobiografiu s klasickou prózou. Aj samotný autor v interview s francúzskymi novinami vyhlásil, "že chcel povedať niečo o sebe". Dovolím si poznamenať, že povedal toho omnoho viac. A nielen o sebe.
Do 200 strán sa vtesnalo toľko zaujímavých námetov, myšlienok, filozofických rozpráv, názorov, ľudí, esejí, psychologických opisov a čiastočne aj celkový pohľad na súveké Švédsko očami mladého Augusta. Nie je možné, aby sa v tom človek aspoň na sekundu nestratil. Ale nie je nemožné nájsť aspoň jednu myšlienku, s ktorou by sa človek ihneď stotožnil alebo ju po prečítaní ihneď zavrhol ako výplod blázna.
S každým novým odstavcom sa mi z hlavy parilo čoraz viacej. Ale mne sa tá kniha veľmi páčila. Dokonca som v nej objavil aj svoje vlastné myšlienky a otázky. Na niektoré veci som sa začal pozerať úplne inak a rád si túto knihu prečítam zas rok, potom o ďalší rok a viem, že v nej nájdem vždy niečo nové. Cítim to tak.
Dosť zvláštny naturalizmus, bez rozsiahlych opisov prostredia, otvárajúci cestu pre moderné psychologické romány (autobiografie).

3 27.01.2019

Martin Eden
"Mám si ju požičať alebo nemám?", pýtal som sa sám seba ukrytý medzi policami mestskej knižnice. V jednej ruke London, v druhej Maupassant. A ako už pri milovníkovi kníh očakávate, vyhrali obaja. Problém nastal až neskôr. Ktorú z nich si prečítať ako prvú? Skúsenosti nadobudnuté čítaním Bieleho Tesáka, Volania divočiny a Morského vlka a šum pozitívnych recenzií hučali v mojej hlave. Čo som mal robiť, nebudem sa priečiť sám so sebou...
V momente, keď sa pán Eden rozhodol svoje skúsenosti z ciest spísať a nie len trhane prerozprávať mladej chutnučkej slečinke, sa mi to začalo začalo pozdávať. A tento pocit ma už do konca románu neopustil.
V hlave mladého rojka sa zrodil plán, ktorý musel byť uskutočnený. Nezáležalo na ničom inom, len na jednom sne a na jednej láske. Ak by Martin Eden naozaj žil (áno ja viem, že je autorove alterego) rád by som sa s ním zoznámil a po celý večer sa s ním zhováral. O živote. O hocičom. O všetkom dôležitom a zároveň tak nepodstatnom...
Mnohým ľuďom sa Martin hnusí. Pýtam sa prečo? Je sebec? Čo je vlastne sebectvo? Túžba niečo v živote niečo dokázať? Narodiť sa v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste obklopení nesprávnymi ľuďmi a snaha vymaniť sa z tohoto bludného kruhu? Každý máme v sebe kúsok svojho Edena. Žije v nás kúsok génia, ktorého chceme všetkým dokázať - bez ohľadu na to, či je zlý alebo dobrý. Aj Martin ho mal. A stretol sa len s nepochopením a krivdou. A v človekom, ktorý je tak emočne a inteligenčne vyspelý každá táto rana zabolí trojnásobne. Nečudo, že ku koncu knihy nám pripomína len suchého blázna. Pohŕdať začne aj on a tragický koniec už číha za rohom...
Ľudia, ktorých sa v momente ich narodenia končekom prsta dotkol život a zároveň aj smrť, to nebudú mať nikdy ľahké.

Nemám čo dodať... wau

3 26.01.2019

Čítal som neskrátenú a neilustrovanú verziu.
Prvá polovica sa čítala ľahko, ani som si neuvedomil ako rýchlo som ju prelúskal. Dva jednoduché kontrastné príbehy s pár narážkami na súveké Anglicko. Nesklamalo, ani nezaujalo.
Na druhú polovicu som sa tešil, lebo už nešlo o notoricky známy príbeh, ale o niečo nové. A pocity? Kde-tu sa objavila vynikajúca a originálna myšlienka (výsmech z túžby po nesmrteľnosti vedie). Som zvyknutý na realistické opisy všetkého možného aj nemožného, ale toto bolo opisovanie všetkého najnudnejšieho. A čím viac bolo toto nudné voľačo absurdnejšie, čím viac môj neexistujúci meter absurdnosti praskal a blížil sa koniec, tým viac som chcel tú knihu šmariť do záchoda a spláchnuť (však aj Jonathanko tam opíše jedenkrát v každom príbehu nejaký trápny urálny alebo fekálny zážitok). Najlepšou satirou bol ostrov Hujhnhmov, no paradoxne ma táto časť najviac nudila.
Pre človeka, ktorého zaujíma Anglicko na začiatku 18. storočia, určite neoceniteľné dielo. Pre mňa to bolo pár pekných myšlienok utopených v mori všetkého nudného
Ešte jeden postreh. Keď sa snem Hujhnhmov na niečom zhodne, nikto proti tomu neprotestuje, lebo vždy je to rozumný výnos. A čo keby vyhlásil, že každý Hujhnhm musí protestovať proti každému výnosu snemu? Je to paradox?

3 20.01.2019

Našim českým bratom sa prvýkrát po 70 rokoch podarilo napísať a vydať knihu o rímskej literatúre (pre porovnanie po slovensky takáto publikácia ešte nevyšla).
Je originálna, objektívna, komplexná, na úrovni, snaží sa poňať všetko, čo sa nám do dnešných dní zachovalo. Novinkou sú kapitoly o kresťanskej literatúre, komunistami neprávom zaradenej do samostatnej kategórie (v samotnej veľkej Antickej knihovne nevydali ani jeden kresťanský zväzok).
Pokiaľ som správne pochopil heslo "do domu aj do školy", mala by byť zrozumiteľná aj pre širšie vrstvy. V mojom prípade sa to nedialo a slovník na bokoch na vysvetlenie niektorých pojmov nestačil, resp. niektoré v ňom vôbec neboli.
Po knihe som siahol, lebo to, čo je všeobecne známe alebo o čom sa kde-tu zmienil Zamarovský, mi nestačilo. Chcel som si urobiť reálny obraz o tom, čo vlastne vieme a čo všetko sa nám do dnešných dní zachovalo. Moje zvedavé ja bolo uspokojené, zoznam zaujímavých autorov (často známych len z fragmentov) vytvorený a získal som dobrý základ znalostí. Okrem toho problému s pojmami je kniha perfektná a vrelo ju odporúčam.

3 05.01.2019

Devätnáste storočie prinieslo okrem technických novôt aj mnoho negatívnych fenoménov. Napríklad kariérizmus tak, ako ho poznáme dnes.
Pán Duroy nemal šťastie ani na univerzite a ani vo vojne (ak nerátame to, že ho niekto nezastrelil) a rozhodne sa niečo dokázať v Paríži - v prvej metropole vtedajšieho sveta. Začínal tak, ako takí ľudia začínajú dnes. Vôbec nič sa nezmenilo; rodinkárstvo, pokrytectvo, povýšenie v práci získané v posteliach osamelých dám. Hra, do ktorej mnohí mladíci vsadia len jednu jedinú kartu a len pár z nich vyjde z tejto partie ako víťaz. George je jedným z nich.
A vôbec, prečo moralizujem? Veď mnohí z nás robia prakticky to isté, len v iných životných situáciach. A mnohí majú také šťastie, že sa im to aj prepečie. Neviem či ma to štve alebo im len závidím alebo to chcem nejako zmeniť. Z Gorgea mám také isté zmiešané pocity.
Maupassant sa vyjadruje jednoduchým a zrozumiteľným jazykom. Ako realista si dáva záležať aj na podrobných opisoch. Niekomu sa zdá, že príbeh sa vlečie a nie je v ňom žiadna akcia, ale život nie je vždy len o tom.

3 14.12.2018

Nesmrteľné dielo.
Napriek tomu, že v tých časoch už vychádzali tie najpodrobnejšie diela o kultúrnych dejinách, Peru bolo veľkou záhadou. Tisíce listín sa povaľovali po archívoch a pomaličky sa rozpadávali, berúc tak so sebou časť našej histórie. Autorita cirkvi sa kúsok po kúsku rozpadávala ale ľudia si stále mysleli, že dobytie ríše Inkov bolo potrebné a hájili sa ním záujmy Boha. A v tejto dobe žil pán Prescott - milovník histórie, moderne zmýšľajúci a hlavne kultúrny človek. Cítil potrebu napísať diela o najstaršom období kresťanskej Ameriky ako pomôcku pre obyvateľa mladých Spojených štátov, do ktorých po troch storočiach reconquisty a krvavých vojen vkladal svoju nádej na svetlejšie zajtrajšky. Či odôvodnene, to neviem...
Ale späť ku knihe. Prvá časť s názvom kultúra Inkov je zastaraná. Nie je to chyba autora, veď archeológia bola ešte lev v plienkach a zakladateľ "inkológie" to mal naozaj ťažké. A akonáhle sa na scéne objavuje dvojica Almagro a Pizzaro, začína sa pravá a nefalšovaná tragédia zinscenovaná krvilačnými Španielmi. Ocitáte sa v zapadnutej krčme plnej moskytov v panamskej džungli, kde sa pár dobrodruhov rozhodne dobyť... hmm... V tom je ten háčik - oni vlastne ani nevedeli, čo idú dobyť.
Aká irónia .Po nevinnom plachtení a vypaľovaní slamených dedín v Kolumbii sa rozpúta pravé španielske rodeo - a jeho obeťou sa stanú nevinní Inkovia. O pár chvíľ sa ocitáte v kresťanskej provincii, ktorý zachvátili plamene občianskej vojny a na konci knihy, pár rokov po nevinnom začiatku, z radov hlavných protagonistov už nežije nikto. Tomu hovorím jazda.
Po celý čas vás sprevádza autorov komentár, podaný tak presvedčivo a nenútene, že skladám pred pánom Prescottom pomyslený klobúk. Tak pútavo predniesť životy toľkých zaujímavých osobností a opísať každú dramatickú chvíľu dokáže len pár ľudí.

3 20.11.2018

A celý ten čas som čakal, že ma tá kniha vtiahne... A nič sa nestalo...
Takmer žiadna priama reč je v historickom románe celkom ťažký oriešok na prilákanie čitateľa. Zástupy šlachticov, ktorý sa v celej knihe objavia raz a vy sa ich snažíte pre istotu všetkých zapamätať nie je veľké plus. Neviete kto vlastne s kým ťahá za jeden koniec, kto je pánom situácie, ...
V opise sa hovorí, že Margaréta je sebavedomá, múdra a tak ďalej. Ak by bola naozaj tak osvietená, dokázala by sa preniesť cez tie intrigy, urážky na jej vzhľad atď. Samozrejme, že človek nemôže vzdorovať večne ale takto rýchlo sa vzdať svojich ideálov... Nejde to dokopy.
Hlavná dejová línia a pointa sú jasné. Ale mnohé udalosti (prvá vzbura napríklad), omáčka okolo, vedľajšie postavy, to všetko je aj s pár svetlými chvíľkami stále zmätené. Koniec bol vytúženou úľavou.

3 16.09.2018

Pekný lyrický príbeh o nespútanej prírode, zabudnutom kraji sveta kde ťažká práca je tým jediným, čo živí ľudí. Kde sú noci hlboké a hmla sa pomalý plazí údoliami po výdatnej búrke. Kde je chudoba stálym hosťom ale ľudia sú tam prirodzenejší, ľudskejší, majú si k sebe bližšie ale zároveň sa dokážu nenávidieť na život a na smrť. A kde žil vcelku nepochopený, silný a inteligentný zbojník Nikola, ktorého brat ho svojou divokosťou, nespútanosťou a neustálym strachom doviedol až do hrobu.
Mohlo to byť krásne čítanie (tie opisy prírody boli top). Ale ten vodopád často zbytočných monológov spolu s češtinou, ktorá je pre mňa na začítanie ťažká to úplne pokazili. Škoda.

3 26.07.2018

Biely Tesák - srdcovka. Nech si každý hovorí čo chce.
Volanie Divočiny. To som čítal prvýkrát, ale podľa mňa je slabšie ako Biely Tesák (nie slabé, len mu chýba čaro alebo niečo v tom zmysle).
Aj Morský vlk bol pre mňa premiéra. A veľmi vydarená premiéra. Krásny dobrodružný príbeh s hrdinom, s ktorým sa mi podarilo zosobniť, ale zároveň pokojná jazda na mori, ktorá sa končí dobrodružstvom podobným Robinsonovi. Majte ma za hlupáka, ale ten Larsen mal v mnohých veciach pravdu.
Po dočítaní celej knihy ma zalial príjemný pocit. Vlastne som bol šťastný.
A ešte poznámka k úvodnej štúdii: v knihách, ktoré vyšli pred '89 si ju čítam len zo zvedavosti (možno sa dozviem nejakú zaujímavosť o autorovi) . Ale táto ma rozosmiala. Krásny komunizmus: London písal dobré romány, ale keď vystúpil z komunistickej strany, písať už nevedel. Alebo rád písal o vlkoch preto, lebo vo vlčích svorkách videl obraz fungovania kapitalistickej spoločnosti. Keď sa na to pozriem, väčšina tých štúdii je poplatná len dobe, v ktorej vznikli (a tiež, každý si má o diele, o jeho poslaní a kvalitách utvoriť názor sám).

3 18.07.2018

Prečítal som za dva dni. Úplne som sa začítal. Krásny príbeh, dobrosrdečný hrdina, dobrodružná zápletka ktorá opisuje život človeka, ktorý aj napriek moci stále zostal človekom. A musel za to aj zaplatiť. Autorov neuveriteľný výkon

3 11.03.2018

Doktor Živago pri svojej životnej púti stretol mnoho ľudí s rôznymi problémami. Zaujímavé je, ako sú jednotlivo poprepájaní a navzájom sa stretávajú v rôznych dobách na rôznych miestach.
Hlavná postava ako "tínedžer" stretne za hrozných okolností Laru, do ktorej sa vlastne zamiluje a neskôr ho táto láska núti rozmýšľať nad ťažkými rozhodnutiami. V prostredí Prvej svetovej vojny, revolúcie a občianskej vojny v Rusku nadobúda príbeh na sile. Niekedy boli monológy o náboženstve a politike otravné ale autor nimi určite niečo chcel dosiahnuť - aby ľudia premýšlali. V prvých sto stranách som sa strácal v osobách ale potom to už šlo doslova na jeden nádych. Postava Komarovského mi prišla až groteskná, nemôžem si pomôcť. Myslím, že zaslúžená nobelovka

3 09.02.2018

Naturalizmus je všedný, každodenný život, zvečnený na papieri.

Hoci sa najskôr javí ako nuda, nakoniec sa v ňom zjaví iskra a prinúti vás zamilovať si ho, aj keď sú jeho myšlienky a vety rovnako... "nudné".

Ukazuje davy ľudí, ale len pár z nich si zaslúži pomenovanie Človek.

Jedna z mnohých, Germinie, miluje a chce byť rovnako milovaná.

Narazí na pár jedincov s rovnako ťažkým osudom, ktorí ju napriek tomu nedokážu dostatočne ľúbiť.

Svet je príliš krutý a ju ponorí na najhlbšie dno, odkiaľ nie je cesty späť.

Zabije ju a ona zomrie s hrôzou na tvári, ale so stále rovnako veľkou túžbou v srdci.

Germinie bola Človek.

Prejdú desaťročia a situácia sa opakuje dookola, dookola...

A ja sa pýtam sám seba, ako mohli dvaja bratia tak harmonicky a silne ukázať krutosť sveta.

Naturalizmus je krásny a nadčasový.

Škoda, že nedokážem vyjadriť všetky moje pocity z čítania...

2 30.06.2019

Začalo sa to nenápadnou zmienkou v predhovore ku knihe Gorkého. Skončilo to pri sťahovaní filmu Balada o siedmich obesených z internetu.
Každé dielo v tomto vydaní by si zaslúžilo 10-stranovú recenziu, ale musím použiť slová, ktoré aspoň trochu zovšeobecnia moje dojmy. Tajomné, temné, šokujúce, vulgárne, nechutné, šialené, zmätené, choré, škaredé, lacné, nudné, zdĺhavé - geniálne, krásne, priťahujúce, napínavé, silné, smutné, reálne, dokonalé, neprekonané, originálne, hravé, primerané. Strácam sa v hraniciach medzi šialenstvom a zdravím, medzi epikou a lyrikou, medzi zlom a dobrom, medzi filozofiou a beletriou. Strácam slová...
Chcem len dodať, že to ako los nižšie môžem len odporúčať a každú stranu som pri čítaní trpel a tešil sa zároveň. Túto knihu som si užil do posledného písmena...

-... bylo to bezbožné, bylo to bezbožné. Červený kříž přece chová celý svět v úcte jako věc posvátnou, oni viděli, že to není vlak s vojáky, ale s neškodnými raněnými, a na uloženou mínu měli upozornit. Neˇšťastní lidé! Už snili o domově...

...Viděl jsem matku, která dostávala dopisy od syna ještě celý měsíc poté, co si v novinách přečetla zprávu o jeho strašné smrti. Byl to něžný syn, každý dopis obsahoval mnoho těšivých, vlídných slov, naivní mladické naděje v jakési štěstí. Byl mrtev a každý den s ďabelskou přesností a dusledností psal o živote, že matka přestala věřit v jeho smrt. A když pak minul jeden den, pak druhý, třetí a další dopis nepřicházel, uchopila oběma rukama synuv velký starý revolver a střelila se do prsou.
Červený smích-

2 15.05.2019

V komentároch nižšie sa už povedalo o tejto knihe asi všetko.
Je to zvláštne, ale čítal som ju len preto, lebo je to čistá klasika - kto neskúsi, nevie. No neubránil som sa pocitu, že je to predsa len viac dievčenská záležitosť (bolo tam aj veľa pekných myšlienok a konečne som mal možnosť pozrieť sa na život viktoriánskej ženy očami ženy, ktorá to s perom a atramentom naozaj vedela) a sem-tam ma nudila, hlavne pri uvzdychanejších pasážach. Vražedná kombinácia jednoduchý štýl + dej, ktorý vás vždy aspoň čiastočne zaujme, je jej najväčším pozitívom.
Môj celkový dojem vyjadrím slovami mojej spolužiačky: aj tak má tá kniha posolstvo.

2 29.03.2019

Tie poviedky boli v celku fajn (nečítal som všetky) a vidno, že si na nich dal autor záležať. Nemohol som sa však vyhnúť pocitu, že čaro celej poviedky spočíva len na prekvapivej pointe (nie je to teda už novela?).
Dubrovskij
Typický romantický román z dieľne námetu - rozum/cit + ľudové prvky. Puškinov štýl je celkom stručný a možno práve preto mi prišli jeho postavy celkom plytké (alebo som si čítaním iných psychologickejších kníh pokazil vkus). Čítalo sa to dobre a ľahko.
Piková dáma
Nechápem čo na tom literárny kritici vidia. Veď ten dej bol úplne primitívny a ten hrdina nekonal vôbec presvedčivo. Kúzelná kombinácia kariet? Čo to má byť?
Kapitánova dcéra
Ak to nepoznáte, tak nežijete v svete literatúry. Zo všadiaľ počuť ozveny o nejakom Puškinovi... Kapitánova dcéra sem, Kapitánova dcéra tam (nemyslím teraz dcéru predsedu nášho parlamentu) a človek si hneď predstaví nejaké kultové dielo, ktoré stojí za prečítanie. Preto som dal aj tejto knihe prednosť pred Oneginom a musím ešte podotknúť, že som absolútne netušil, o čom to bude.
*ťažký povzdych* Námet a prostredie fajn. Dej až príliš jednoduchý, prakticky so žiadnou odbočkou . Alebo som sa nezačítal, alebo boli postavy tak plytké, až to bolelo. Najväčší pochop som mal k Saveľjičovi a najsympatickejší bol určite Pugačov. Jeho príbeh ma tak zaujal, že láska dvoch mladých ľudí pre mňa ustúpila do pozadia a začali mi vadiť.
Ja chápem, že Puškin bol v mnohom prvý a chyby k novátorstvu neodmysliteľne patria a chápem aj vrcholiaci romantizmus v Európe, ale vôbec ma to nenadchlo. Bolo to len "dobré".
Celkovo
Skúsim ešte Onegina... Ak nezaujme, Puškina si na čítanie asi už nevyberiem.

2 11.02.2019

Tak toto bolo ozajstné inferno. Neúspešné obdobie v súkromnom živote Strindberg vylieči netradičným spôsobom - začne sa venovať chémii. Ale nie takej normálnej, ale takej, kde sa snaží dokázať, že síra sa je zlúčeninou uhlíka, kyslíka a vodíka. Vraj sa mu to podarí a bojí sa, aby mu niekto objav neukradol. Prepukne paranoja. Všade, kde sa chce vyspať, počuje len hluk. Po izbách sa šíria elektrické vlny, ktoré ho majú zabiť. Verí na znamenia, okultizmus, čiernu mágiu, mysticizmus. Na návšteve u svojej malej dcérky to vyzerá na nádejné vyliečenie, ale potom sa tam objaví pani svokra so svojou knižkou od Swedenberga (nejaký radikálny katolík) a hrdina sa vidí v jeho myšlienkach. Z ateistu na začiatku knihy sa stáva náboženský fanatik. Prenasledovanie má byť trestom za jeho pýchu, vykúpením je Boh.
Zvláštny prípad, keď človek s psychickými problémami podrobne opíše, čo prežíva. Niekde som čítal, že Strindberg na mnohých miestach preháňa a príbeh sa nedrží reality. Samo o sebe je to zaujímavé, ale zaujímavejšie skorej pre psychiatra alebo odborníka ako pre bežného čitateľa. Slúžkin syn bol lepší.

2 27.01.2019

Bolo mi úplne jedno, že Flaubert opisoval počasie nejakého dňa ako pekné, slnečné, teplé. Nad hlavami postáv som si predstavoval zatiahnutú oblohu, šerosvit, mrholenie, vlhko a chlad. V daždi nakladali mladí Bovaryovci svoj majetok na koč, pršalo aj keď si ten zazobaný boháč bafkal cigaretu pri teplom krbe a pani Bovaryová na pokraji šialenstva ho prišla prosiť o almužnu. A nehovoriac, ako sa v srdci tejto ženy doslova parilo z neskutočných a nerealizovateľných snov, inšpirovaných červenou knižnicou. Z pary sa zrodili ťažké oblaky, z ktorých sa lialo ako z krhly a voda zaliala celé jej vnútro. Voda zamrzla na tuhý ľad, ktorý na konci explodoval a premenil sa na jemný poprašok. Vietor si s ním poradil. Potom nezostalo nič, ani matná spomienka...
Dej vynikajúci, priam rozbíjajúci posledné zvyšky romantizmu v realistickom svete. Ale ten zvláštny štýl v niektorých pasážach a slovná zásoba nudili a kazili dojem. K ťažkému príbehu ťažký štýl patrí. Stačí, že ma to zas donútilo premýšľať.
Na pesimistické autobiografické spisy na konci si nájdem čas inokedy, na jednu knihu bolo toho čierneho už priveľa.

2 17.01.2019