Benedikt komentáře u knih

Kniha Fareeda Zakariu je v určitom zmysle odrazom Liessmannovej knihy Teórie nevzdělanosti. Rozdielov je však podstatne viac. To čo Liessmann vníma ako Rakušan, Zakaria podáva ako Američan. To, čo Liessmann popisuje ako filozof, Zakaria vysvetľuje ako novinár. To na čo upozorňuje Liessmann, vníma aj Zakaria.

Zakaria vo svojej knihe pútavo popisuje vývoj vzdelania vedúci k vzniku európskych univerzít. Kým v rannom stredoveku, islamská kultúra prekvitala, a madrasi sa množili ako huby po daždi, vzdelanosť v Európy sa utiahla do svojej ulity v podobe kláštorov. Západná civilizácia však vo svojej DNA obsahuje príbeh o Rajskej záhrade v ktorej strede stál strom poznania, či konanie Prométea pričom v oboch došlo k určitej skaze ľudstva, avšak spása a plameň poznania už zapálený bol.

Síce až v roku 1088 bola v Bologni založená prvá univerzita, pričom v pomalom rozbehu ich do roku 1300 nl., ich vyniklo len niečo od 15 – 20 univerzít. Z počiatku cirkevnú ustanovizeň začali najmä v Anglicku dopĺňať svetské ustanovizne v podobe College. Zakaria pripomína, že prvé americké kolégia boli založené na spojení modlitby, vzdelania a trávenia voľného času, pričom kurikullum bolo v podobe "Boh a Gréci", teda teológia a klasické štúdiá. Tiež pripomína, že určité pnutie vo vzdelávaní je prítomné už dlhodobo. Klasické vzdelanie, teda štúdium diel gréckych a rímskych klasikov predstavuje kanonizáciu, pričom práve grécka Akadémia a Lýceum odmietali vzdelávanie na základe „pasívnej“ výuky.

V celku prekvapivé je Zakariovo velebenie programu Yale-NUS Collage (anno 2013), teda spojenie Yale University a National University of Singapur, kde ako tvrdí Zakaria prešlo do kurikulla tie najlepšie tradície liberálneho vzdelávania, v ďalších túto tradíciu rozvíja a v iných zase prichádza s celým súborom nových ideí. Program zrušil katedry, študenti raz pracujú ako vedci, inokedy ako politici, veľké diela nepokladajú za kanón, ale berú ich ako zdroj, ktorý štúdium obohacuje každého študenta. Študenti neštudujú len Platóna či Aristotela aj Buddhu a Konfucia a tieto diela komparujú, ako napr. Odysseu a Rámajánu. Uvedený spôsobom ponúka v multikultúrnom svete, multikultúrne vzdelanie.

Zakaria v ďalšej časti, ako zdatný novinár popisuje obrovský význam písania a tvorenia písaného textu pre vzdanie a intelekt. Písanie považuje za jeden z hlavných zdokonávateľov intelektu. „Neviem, čo si o tom myslím. Ešte som o tom nepísal“ odpovedal vraj stĺpčekár Walter Lippmann. Ďalšou výhodou liberálneho vzdelania je výuka reči a prejavu. Práve vystupovanie na verejnosti a zrozumiteľné odkomunikovanie rozumného obsahu v súčasnosti chýba ako soľ. Netreba zabúdať ani na to, že nás učí učiť sa, a to celý život. Pri týchto myšlienkach Zakaria poukázal na zaužívaný bonmot, kde: „človek by mal do jaslí nastúpiť vo Francúzsku, materskú školu by ma navštevovať v Taliansku, základnú školu v Japonsku, strednú školu v Nemecku a vysokú školu v Spojený štátoch.“

Jedným zo zaujímavých postrehov sa týka výuky umenia, ktoré je na vysokých školách pomerne zaznávané. Podľa Dr. Bravemana z Lekárskej fakulty Yale z roku 1988 mali študenti medicíny, napriek kvantu teoretických vedomostí veľké problémy s diagnostikovaním pacientov. Konkrétny lekár to riešil návštevou umeleckých galérií a spojením s kurátorku umenia, pričom cieľom bolo naučiť študentov vnímať detaily, samotné dielo. Údajne došlo k zlepšeniu lekárskej diagnostiky, pričom obdobný program sa rozhodlo aplikovať cez 20 ďalších lekárskych fakúlt.

V knihe je aj pomerne zaujímavá poznámka a to Zakariova „analýza“ PISA testov. Všimol si, že študenti krajín ako USA, Izrael, či Švédsko, síce pri PISA testoch nijak výsledkami neohurujú avšak študenti týchto krajín majú v porovnaní s iným vyššie sebavedomie oproti jednak vlastným poznatkom a jednak aj ostatným študentom. Zakaria však v tomto „chvastaní sa vlastnou hlúposťou“ vidí pomerne silný moment sebadôvery, guráži a odhodlania meniť veci k lepšiemu, americkú odvahu podnikať a pod. Samozrejme pripomína aj riziko falošných predstáv, avšak vníma pozitívne dopady tejto sebadôvery. Uznáva, že krajiny kde je pracovná sila vzdelanejšia a kvalifikovanejšia (Čína, Japonsko, Singapúr) majú lepšie možnosti avšak blahobyt je spájaný aj s inými činiteľmi ako napr. vymožiteľnosti práva, výskum, trh a ďalšie. Napr. Japonsko má dlhodobo vynikajúcu úroveň vzdelávania či vysokú kvalifikáciu pracovnej sily, avšak na ich hospodárskych výsledkoch to prestáva mať zásadný význam. Japonsko nemá ani Google, ani Facebook.

Z určitého pohľadu sú PISA testy aj určitým váliom pre nezainteresovaných. Zakaria pripomína, že podľa štúdie amerického ministerstva školstva, čínsky študenti nie sú v PISA testoch lepší pre to, že by boli inteligentnejší či cieľavedomejší ale možno aj preto, že čínsky študenti sú v škole priemerne o 25 – 50% viac času ako ich americký kolegovia.

Zásadným problémom kvality humanitného vzdelávania nie je jeho „nezmyselnosť“ ale poľavovanie v štandardoch. Humanitné/liberálne vzdelanie, aby opäť prinášalo svoje ovocie, musí byť štrukturovanejšie a náročnejšie. „Riešenie problémy liberálneho vzdelania je v ňom samotnom, že ho bude viac a bude lepšie“.

Podľa Zakariu je potrebné, aby liberálne vedy pomohli „pretlmočiť“ mladým stáročné pojmy ako česť, čnosť, šľachetnosť a ďalšie, nakoľko tieto pojmy sú pre spoločnosť mimoriadne dôležité.

Kniha predstavuje unikátny prehľad zaujímavých príspevkov na tému Idea univerzity. Útla knižočka (183 strán) v sebe obnáša až 11 článkov od renomovaných kapacít ako Mark Edmudson, Wilhelm von Humbold, J.H. Newman, Karl Jaspers, Michael Oakeshott, Los Strauss, Allan Bloom, Jackson Lears, Raimnod Gaita, Rainhardt Brandt či známy Jurgen Habermas.

Výpočet základných postojov jednotlivých autorov by bol asi kontroproduktívny, avšak možno konštatovať, že Jirsova selekcia nie je ideová, ale skôr orientačno-prierezová, čo treba oceniť. Nedá sa však neuviesť niektoré podnetné úryvky.

Jaspers o úlohe výuky, uvádza že tá: „sa neobracia k najzdatnejším ani k priemeru, ale k tým, ktorí sú schopní vzopnúť sa k idei a sú schopní vlastnej iniciatívy, avšak bez výuky sa nezaobídu.“

Oakeshott svoj príspevok zakončuje: „Pestovanie vzdelanosti je, podobne ako každá iná významná činnosť, nevyhnutne konzervatívna. Univerzita nie je ako loďka, s ktorou je možné prudko trhať, aby zachytila každý prchavý poryv vetru. Načúvať by sa teda malo len tým kritikom, ktorým na rozvíjaní vzdelanosti záleží a nie tým, ktorí univerzitu považujú za defektnú proste preto, že nie je niečím iným, než čím je...Univerzita sa musí vyvarovať toho , aby s dostala pod ochranu tohto sveta, inak rýchlo zistí, že predala svoje prvorodenectvo za mysu šošovice; zistí, že namiesto toho aby sa na nej študovali a vyučovali jazyky a literatúra celého sveta, stala sa z nej škola cvičných interpretov, že namiesto toho, aby rozvíjali vedu, angažuje sa v školení elektroinžinierov a priemyselných chemikov, že namiesto štúdia histórie skúma a vyučuje dejiny akýmsi pochybným účelom, že miesto aby vzdelávali ženy a mužov, pripravuje ich na to, aby presne zapadli do súkolia spoločenského dopytu.“

Allan Bloom obhajuje štúdium Great book: „Jedno je však isté, kdekoľvek „veľké knihy“ tvoria základ učebných osnov, študenti sú nadšení a spokojní. Majú pocit, že vykonávajú nezávislú činnosť, ktorá ich napĺňa a dostávajú od univerzity to , čo by inde nezískali.“ Či tiež „Pri čítaní Platóna a Shakespeara sa životy ľudí stávajú pravidelnejšími a plnejšími než za iných okolností, pretože vtedy žijú tým, čo je esenciálne a zabúdajú na svoje náhodné životy. Existencia tohto druhu ľudskosti v prítomnosti a minulosti i to, že sa ich stále dotýkame končekmi naťahujúcich sa prstov, robí znesiteľnú našu nedokonalú ľudskosť, ktorá je k nevydržaniu.“

Jackson Lears vo svojom príspevku prenikavo kritizuje komercionalizáciu vzdelania a najme univerzity. Pojmy ako efektivita, produktivita, presun vzdelania na komoditu sú pre univerzitu cudzie. Humanizácia vzdelania podľa Learsa znamená, aj výučbu geológie, mechaniky, prostredníctvom ich histórie a spoznávania veľkých osobností týchto vied. Bez humanitno – historického vzdelávania sa „zostane literatúra gramatikou, umenie katalógom, história zoznamom dát a prírodné vedy súborom vzorcov, hmotností a mier.“ Vzdelanie v odbore štiepenia atómu dáva len vedomosti bez kompetencie k ich využívaniu a teda umožňuje ich zneužívanie. Samotné vzorce nedokážu študenta naučiť ako naložiť s energiou jadra. Slovami Melvillovho kpt. Achaba „Všetky moje prostriedky sú v zhode so zdravím rozumom, môj podnet a môj cieľ sú šialené.“

Úžasnou silou obdobných monotematických zborníkov je, že si uvedomíme, že ak sa nezaoberáte numizmatikou nie je možné pozerať sa na problém z „druhej strany mince“ či vidieť všetko v čierno-bielo. Komplexné témy v sebe bez problémov obsiahnu obrovské množstvo náhľadov, postrehov, postojov či názorov. Témy nie sú ploché. Dokonca aj mince majú okrem lícu a rubu aj svoju obrubu. Komplexné témy skôr pripomínajú ľudský mozog zo svojimi závitami a časťami so svojou veľkosťou, váhou, farbou či štruktúrou.

Ďalší, pomerne rozsiahly kompilát prác na univerzitnú tému. Kniha je rozdelená na dve časti. V prvej sú reflexie českých vedcov a akademikov na prejavy známejších kolegov, ktorí tvoria druhú časť knihy. V tej sú zahrnuté práce takých osobností ako Friedrich Schiller, Imannuel Kant, Fridrich Wilhelm Joseph Scheling, Johann Gottlieb Fichte, Friedrich Daniel Erns Schliermacher, Wilhelm von Humboldt, Friedrich Nietzche, Karl Jaspers, Theodor W. Adorno, Edward Schils a Hans-Georg Gadamer.

Čo možno oceniť hneď na úvod, je poctivé prihlásenie sa zaujatosti autorov ku konzervatívnemu prúdu a konzervatívnemu výberu obsahu. „Predkladaná kniha je zaujatá: patrí k nej vyznanie viery v túto tradíciu a v jej budúcnosť, viery v to, že perspektívou našej spoločnosti a ľudstva ako celku je práve rozvíjanie tejto humanistickej tradície vzdelávania.“ Ďalším prínosom je ona prvá časť, ktorá väčšinu diel uvedených v druhej časti reflektuje, dopĺňa, ozrejmuje či kritizuje.

Recenzovať či sumarizovať tak myšlienkovo bohatý a originálny zborník je nad sily autora avšak prostredníctvom útržkov sa pokúsi čitateľovi predložiť niektoré zaujímavé postrehy či state z diela.

Holger Guschmidt, veľmi zaujímavo podtrháva univerzálny charakter stredovekých univerzít aj na základe vyššieho počtu zahraničných študentov napr. Bolonskej univerzity ako sme zvyknutý hoci i dnes. Sám záverom svojho príspevku konštatuje, že debata o univerzitách prebieha od roku 1800 a dnes stojíme pred pálčivými otázkami v podobe, či vzdelanie existuje, resp. či má existovať, to predstavuje určitý odklon od predošlej debate o podstate vzdelania a jeho obsahu. K téme stredovekých univerzít dopĺňal Jiři Chotaš vo svojom príspevku pohľad na určité „neuznávanie“ akademických titulov absolventov mimo akademický svet. Titul neznamenala náhradu či predpoklad napr. kňazského povolania a univerzitný lekári nemali žiadne privilegované postavenie v lekárskom cechu.

K určitým zaujímavostiam patrí aj Schilsova poznámka, že na jedny z najznámejších nemeckých univerzít 19. st. bolo len okolo 500 študentov a na veľkej Berlínskej univerzite bolo pred prvou svetovou vojnou „až“ 8.000 študentov(!).

Ivan Landa vo svojom príspevku k dialógu Fichteho a Schleiermachera uvádza, že otázka by mala byť postavená aj tak, či sa poslanie univerzity má vyčerpávať reprodukciou pracovnej sily.

Milan Sobotka k Hegelovmu výkladu dopĺňa, že kým „grécka rodinná dôvernosť a oddanosť svojej obci bola spojená s poslušnosťou voči zákonom rodiny a obce v ktorých jedinec nevidel obmedzenie svojej slobody ale prejav ducha, čo bola prvá škola ľudstva. Dnes dejiny vyvrchoľujú v spoločnosť v ktorej jednotlivec pracuje pre druhého taktiež, ale na rozdiel od antiky už len nepriamo.“

Jindřich Karásek vo svojom „ponurom“ príspevku približuje neblahé dosahy kapitalitickej morálky založenej na zisku, ktoré zároveň neblaho dopadajú aj na samotnú ideu univerzity. Príspevok bol oproti ostatným zaujímavý a pútavý.

Za asi najzaujímavejší príspevok možno podľa autora označiť príspevok Filipa Grygara „Idea univerzity jako idea komplementarity“. Príspevok najprv približuje filozofické východiská fyzikov Heideggera a neskôr Bohra. Práve Niels Bohr a jeho „fyzikálna filozofia“ predstavuje mimoriadne zaujímavé a podnetné čítanie. „Na začiatku 20. storočia sa preto voči doterajšej karteziánskej tradícií subjekt-objekt skúmania alebo ideálu kontinuity všetkého diania vymedzila nie len fenomenológia, ale taktiež filozoficky experimentálne vznikajúca kvantová teória, čo spôsobilo a stále spôsobuje teoretickú a praktickú revolúciu v našom každodennom živote, logike a chápaniu vesmíru. Od prelomových príspevkov Plancka a Einsteina k rodiacej sa kvantovej teórie ukázali nasledujúce búrlivé filozofické diskusie a časté paradoxné výsledky experimentov, že v skúmaní hmoty a žiarenia či svetla sa stretávame s úplne inou neklasickou skúsenosťou, ktorá narušuje novoveké merítka vedeckosti vedy. Na základe objavenie diskontinuity či kvetovaní energie žiarenia...Kvantové merania a experimenty deštruujú prísne subjekt-objektové paradigmy a nastoľujú okrem iného štatistické pravdepodobnosti, náhodnosti a naviac holistický subjekt-objektové paradigmy a nastoľujú okrem iného štatistickú pravdepodobnosť, náhodnosť a naviac holistický charakter prírody, ktorej sme súčasťou.“ „Možno totiž povedať, že celkové porozumie veciam, skúmaným javom, udalostiam alebo bytiu je vždy už dejinnej motivované, situačné a premenené. Pozorované veci v každodennom živote, alebo javy v experimentálnom prostredí sa nikdy neukazujú naraz, ale len z konkrétnej perspektívy a nikdy mimo náš rámec predporozumenia alebo experimentálne usporiadanie danej teórie....v dôsledku novovekého rozvrhu vedeckosti vedy sme niekoľko storočí žili v domnení, že jedené správne a unifikované vysvetlenie sveta a vesmíru nám umožní vedotechnika. Od dôb Einsteinových, s príchodom kvantovej teórie alebo s nárastom špecializovaných odborov a rozborov vedeckého myslenia v súčasnej histórií, metodológií či filozofií vedy sa ukazuje, že išlo o metafyzický predpoklad či akt viery, ktorý túto hypotézu imunizoval.“ Záverom Grygar konštatuje, že „Bohr preto v biológií nezastáva ani mechanistickú, ani vitalistickú alebo teologickú, náboženskú či inú pozíciu, ale komplementárny vzťah, ktorý samozrejme zahrňuje i naše predporozumenie fenoménu živého ako nás, živých bytostí.“ Uvedené poňatie umožňuje pochopiť stredoveké univerzitné vzdelanie v podobe trivia alebo kviria ako základný kameň pochopenia sveta okolo nás. Lekárska veda ako veda o tele, filozofia ako veda o mysli a rozmýšľaní, právnická veda ako veda o spravovaní štátneho telesa, artistické vedy ako vedy a poznanie, teologická veda ako veda o Najvyššom a zároveň veda ktorá ostatné spájala a koncentrovala. Z „bohrovho pohľadu“ bolo stredoveké vzdelanie naozaj univerzálne ...
Viac na http://oprave.blogspot.com/

Po preštudovaní si mnohých diel, ktoré predstavujú určité zamyslenia sa, zbierky prejavov článkov teda spoločne, prezentácie názorov je odborná práca Šimu a Pabiana skutočným osviežením a ponúka pohľad na skutočný svet vysokého školstva. Ztracený Humboldtuv ráj je tvrdým vytriezvením do sveta vysokoškolskej reality. Autori vo svojich záveroch došli k poznaniu, že predstava jednoty výskumu a výuky predstavuje len ideologickú náplasť súčasného školstva (aj na Slovensku).

Už v úvode autori spochybňujú ružové okuliare Humboldtovského sna o prepojení vedy a výuky. Studená sprcha začína konštatovaním, že Humboldtove spisy o univerzitnom vzdelávaní neboli verejne vydávané až do polovice 20. storočia, Humboldtove pôsobenie na Berlínskej univerzite bolo len veľmi okrajové, a jeho samotné myšlienky zhutnené v jeho najznámejšom diele „Über die innere und äussere Organisation der höheren wissenschaftlichen Anstalten in Berlin“ boli publikované len čiastočne a sám Wilhelm von Humboldt predstavoval skôr zosobnenie dobových ideí ako reformátora. Naše vnímanie Humboldta je na spôsob vymyslenej histórie či tzv. „pizza fenoménu“.
Samotná kniha je významná ako primárny príspevok do diskusie o stave a úrovni vysokého školstva. Kapitola týkajúca sa multimetodologického prístupu je pomerne hodnotná na zaradenie si obsahu práce do kontextu. Kniha pomerne dobre poukazuje na početné nie len historické rozdiely medzi anglo, kontinental a americkým systémom vysokého školstva. Pričom už z priblíženia je zrejmé, že ukotvenie „nemenných humboldtových kritérií“ je v praxi veľmi rôznorodé. Po tomto priblížení je až smiešne vnímanie snahy o amerikanizáciu školstva a snahou vytvárania excelentných, vývojových vysokých škôl, ktoré majú robiť kvalitný medzinárodne uznávaný výskum s čo možno najlepšou výukou, najväčším možnom patentov, kapitalizáciou výstupov, rôznych ocenení a spriaznených biznis modelov. Jednak je to bezmedzný rozdiel medzi vývojom, ktorý v našich podmienkach bol realizovaný aj cez Československú akadémiu vied, ktorej obdobné postavenie by sme sotva hľadali v U.S.A ale taktiež absenciu povojnového investovania do vývoja cez univerzity s ktorým majú U.S.A. najdlhšie skúsenosti (prepracovaný systém vlastného majetku, dotácií, grantov, príspevkov či školného) ktoré ponúka americkým vysokým školám rozpočty ktoré sú v porovnaní s rozpočtom vysokých škôl v ČR ale aj SR niekde „úplne inde“. Natíska sa otázka, či nie je baženie po „americkom systéme“ len naháňanie sa po koncepte ktorý v zásade nie je lepší preto že lepšie funguje ale pre to, že je jednoducho väčší, funguje dlhšie, bol oveľa bohatší a ako prvý spracoval masifikáciu vzdelávania.
Po priblížení histórie humboldtovských ideí, kniha pomerne precízne približuje históriu českého systému vzdelávania. Ten jednoznačne ukazuje, že jednota výskumu a výuky nebola dosiahnutá ani za socializmu a nie to ešte v súčasnej dobe. Pri problematike česko-slovenského univerzitného výskumu zaujalo konštatovanie: „z dôvodu nedostatku valút sa ČSSR chová v oblasti licencií ako veľká krajina, pokrýva väčšinu potrieb vlastným výskumom a vývojom k čomu sa pridala skutočnosť rozsiahleho sortimentu ktorý je čs. výskumná a vývojová základňa nútená zabezpečovať a ktorý sa blíži úrovni veľkých priemyselne vyspelých krajín a podstatne prevyšuje úroveň krajín obdobnou veľkosťou a ekonomickou vyspelosťou“
Jedným z viacerých výstupov práce je konštatovanie, že od roku 2000 došlo v Česku k enormnému nárastu študujúcich (masifikácia vzdelania) pričom tento nárast počtu študentov percentuálne nekryl aj nárast rozpočtu vysokých škôl, následne predstavoval obrovský tlak na akademické prostredie. Personálne a finančné náklady spojené s výukou jednoznačne neumožňuje vysokým školám vytvoriť dostatočné zásoby odborného personálu ako aj finančných prostriedkov k rozvoju výskumu a vývoja. Nehľadiac následne na snahy realizované akreditačnými komisiami, ktoré v tomto prostredí tlačili na zvyšovanie vedeckých výstupov vysokých škôl. V takomto systéme Humboldtova idea „kolegiality“ a rovnocenného postavenie medzi učiteľom a študentom, ktorí sa mali spoločne podieľať na ceste hľadania pravdy, jednoducho nemá miesto a celý vysokoškolský systém je primárne namierený na učiteľa.
Záverom autori konštatujú, že Humboldtova idea je „ideologický princíp, ktorý je uložený v predstavách o univerzitnom vzdelávaní, najhlbšie...Pritom z predloženej historickej analýzy je zrejmé, že takto ideálne tento princíp nebol nikdy v skutočnosti realizovaný. I preto sa domnievame, že viac než samotný základ modernej univerzity ide o ideológiu, ktorá realitu skôr zastiera a ktorú je nutné vystaviť kritike. Jej dnešná najnebezpečnejšia funkcia je zakrývanie hlboko asymetrického vzťahu medzi výukou a výskumom a medzi vyučujúcim a študujúcim.“

Vynikajúca a provokatívna kniha, týkajúca sa lepšieho chápania súčasného spoločenského systému. Deneen ponúka „vytriezvenie“ z liberalizmu a to formou studenej sprchy. V určitom zmysle je táto publikácia opakom Fukuyamovej skoršej práce „Koniec dejín a posledný človek“ v ktorej Fukuyama prináša predpoklad, že liberálna demokracia je posledným vývojovým štádiom politického usporiadania spoločnosti. V inom zmysle, však Deneenova kniha ide o krok ďalej s mimoriadne odvážnym a provokatívnym tvrdením, že liberalizmus je tak isto ako fašizmus či komunizmus ďalšia alebo skôr posledná ideológia a ako taká v sebe obsahuje rôzne patogény. Deneen tvrdí, že súčasný stav spoločnosti, naprieč Západom, predstavuje posledné vývojové štádiu liberalizmu. Nachádzame sa akoby v roku 1987, vidíme že socializmus nefunguje, chápeme jeho nedostatky, no už nie sme schopní ho zmeniť. Na rozdiel od našich rodičov z roku 1989 ani nemáme po ruke záložný politický systém, ktorý by sme mohli prevziať. Samotná kniha predstavuje ponurú víziu budúcnosti, avšak rozhodne nie hororovú. Asi najzásadnejšou myšlienkou je, že: „Liberalizmus zlyhal-nie pre to že by sklamal, ale pretože sa naplnil. Pretože bol úspešný. Keď sa liberalizmus „stal viac sám sebou“ keď začali byť zrejmejšie jeho vnútorná logika a jeho vnútorné predpoklady, vytvorili patológie, ktoré deformujú ako jeho vlastné tvrdenia, tak aj i realizáciu liberálnej ideológie.“

Deneen dáva do protikladu samotné ciele liberalizmu napr. s tvrdeniami Tocquevilla a jeho Demokracie v Amerike. Ako je možné, že sa vytrácajú základné piliere demokracie a liberalizmu, napríklad samospráva, spolky, osobná angažovanosť, individuálna iniciatíva, solidarita, dobročinnosť, občianska svornosť? Kto za to môže? Ako je možné, že sa z grécko-rímsko-kresťanského ponímania slobody ako cnosti, zdržanlivosti, múdrosti, umiernenosti a úcty stala sloboda a voľnosť splniť si akékoľvek okamžité potreby, túžby a pudy bez ohľadu na iných? Podľa autora knihy, je na čase aby sme pochopili, že za uvedený stav nemôže nikto iný ako sám liberalizmus a jeho vnútorné pnutia. Liberalizmus predstavuje najplazivejšiu ideológiu. Na jednej strane sa tvári, že každého uctieva, rešpektuje, podporuje avšak zároveň neznesie akúkoľvek konkurenciu. Liberalizmus bojuje proti akýmkoľvek prejavom kultúry či spoločnosti okrem tej svojej, na čo však neodpovedá pretláčaním svojej kultúry ale naopak pretláčaním antikultúry. Každý človek je taký slobodný ako je oslobodený od svojich spoločenských, rodinných, pracovných či sociálnych púť, ktoré podľa liberalizmu len dusia najvnútornejšie túžby človeka. To že tieto inštitúcie potierali najmä tie najzhubnejšie prejavy ako bezbrehý individualizmus, sebectvo, pýchu však už žiadnym spôsobom nekompenzuje, naopak. Vykorenený človek je človek opustený a jediný, kto sa ho vie ujať je práve štát, ktorý ho „musí“ chrániť. Na jednej strane je liberalizmus „stádom“ indivíduí avšak štátna moc je tak rozsiahla ako nikdy predtým. Kde-aký tyran by mohol závidieť dnešným možnostiam kontroly obyvateľstva súčasným západným liberálnym demokraciám. Liberalizmus je v súčasnosti stávkou na to, že ekonomika je schopná bez základných spojív ako zodpovednosť, dôvera vytvárať snáď do nekonečna väčšie výnosy ako náklady. To že tieto náklady sú viditeľné na devastácií životného prostredia a čoraz viac excesovým správaním finančných trhov, len dokladá, že sme v neskorom liberalizme.

Autor popisuje niekoľko okruhov liberalizmu, ktoré možno považovať za hlavné filozofické východiská. 1, ovládnutie prírody – liberalizmus chápe prírodu ako rezervoár zdrojov a človeka ako bytosť, ktorá je ekonomicky povinný tieto zdroje ovládnuť a maximalizovať výnosy z nej. Výsledkom sú devastácia životného prostredia

2, oslobodenie človeka – človeka je potrebné oslobodiť hádam zo všetkých možných zväzkov (kultúra, rasa, rodina, spoločnosť, národ...) a spraviť z neho oslobodeného jedinca, ktorý sa bude rozhodovať na základe vlastných preferencií – v skutočnosti ide o vykorenenie jednotlivca, ktorý v zásade bez pomoci výchovy a základných sociálnych štruktúr nie je schopný oslobodiť sa od nadvlády svojich emócií, pudov, túžob a presúva sa od racionality k pudovosti. Táto nová forma atomizácie vedie spoločnosť k pseudo „počiatočnému stavu“ v ktorom je však štát už prítomný a naviac silnejší ako kedykoľvek predtým.

3, ochranársky štát – štát ma svojimi dozorovými a kontrolnými mechanizmami presadzovať slobodu jednotlivca, aby tento dosiahol vlastné sociálne, ekonomické a kultúrne oslobodenie – sloboda bola tradične chápaná v rovine jednotlivec – štát, v neskorom liberalizme ale štát oslobodzuje občana od všetkého len nie od seba, nakoľko len štát je schopný sa zastať oslobodeného občana, ktorý je vlastne sám. Ideál slobody sa realizuje silný štát.

4, demokracia – skutočný liberalizmus demokraciu nepotrebuje, sám najlepšie vie, ako oslobodiť občana. Demokracia v zásade predstavuje pravidelnú legitimačnú ceremóniu. Dosah občana na reálnu tvorbu politík je minimálny. Sám nerozhoduje racionálne, nakoľko na to nemá ani dostatočné informácie. Presunom kompetencií na vzdialenejšie subjekty (federálna vláda v USA, Európska únia) občan stráca akýkoľvek dosah na všeobecnú moc. Prejavy vôle voličstva (referenda, petície) sa považujú za nekompetentné a z dlhodobého hľadiska sa ignorujú.

5, humanitné vzdelanie – je zbytočné, neekonomické, nie je potrebné pre zvyšovanie HDP spoločnosti. Vítané sú len technické smery ktoré ako jediné sú užitočné - v antike boli tieto „remeselné smery“ považované za otrocké vzdelanie, pričom cieľom boli práve slobodné umenia, ktoré oslobodzovali človeka od každodennej rutiny a nutnosti zaobstarávať živobytie, resp. humanitné smery, ktoré človeka kultivovali. Následné, občiansky a politicky nevzdelané voličstvo je cieľom výsmechu a pohŕdania elít a polemík o sprísňovaní podmienok udelenia voličského práva resp. jeho obmedzovania.

Viac na https://oprave.blogspot.com/