Zuzana Labašová životopis

Přidat do oblíbených Koupit knihy

slovenská, 1980

Životopis

1977 — 1987: Dlhodobý štrajk lekárov na drobnom ostrove v strede šíreho mora. Až tam siahajú
korene tejto knihy. Spomínaná udalosť zmenila smerovanie môjho života a prinútila ma pozerať
sa na svet inými očami. Bola som obyčajným malým 4-ročným copatým dievčatkom vyrastajúcim
v bratislavskej Petržalke. Odrazu sme však celá rodina balili kufre, vybavovali cestovné
doložky a odchádzali niekam ďaleko. Môj otec išiel pomáhať rozvojovej krajine v núdzi. Ocitla
som sa na mieste, kde budovy nemali viac ako tri poschodia, niektoré ženy chodili zahalené
od hlavy po päty, všetci rozprávali čudnou rečou a dookola sa rozprestieralo azúrové more lemované
ostrožltým pieskom. Stala som sa imigrantkou. Iná v cudzom svete neznámej kultúry
a odlišných zvykov. Bezpečný prístav predstavovala moja rodina, ktorá pre mňa znamenala
korene. Moja inakosť bola ale v tejto spoločnosti „in“.
Takmer každý na ostrove s rozlohou 60 km2
nás poznal a zdravil, neboli sme izolovaní ani nevítaní.
Stal sa zo mňa opálený domorodec. Keďže do miestnej školy mi moja socialistická vlasť
zakázala chodiť, trávila som celé hodiny na pláži naháňajúc ryby a chytajúc krabov.

Ako sa darí tomuto vidieckemu ostrovu dnes? Je súčasťou už rozvinutej a prosperujúcej krajiny.
Drobné políčka nahradili luxusné turistické rezorty, ktoré odoberajú miestnym obyvateľom
obmedzené zdroje pitnej vody. More, ktoré bolo počas mojej mladosti plné lietajúcich
rýb, tuniakov a delfínov, je strašidelne prázdne. Korytnačky skončili v polievke pre turistov,
iné ryby sú ohradené sieťami rybích fariem. A ľudia? Sú rovnako priateľskí a uvoľnení, akurát
častejšie počuť ich sťažnosť, že nemajú dosť.

Keď som mala 12 rokov, vrátili sme sa natrvalo do  Československa. V  tomto veku hľadania
identity som bola postavená pred otázku: „Čo je to domov?“ (odpoveď na túto otázku som našla
až v rozhovore s Vanessou Andreotti). Vrátila som sa síce do krajiny, kde som sa narodila, kde
hovorili rovnakou rečou ako ja a kde bývala moja rodina. Ale slangu svojich spolužiakov v škole
som nerozumela, medzi sivými panelákmi som sa často stratila a ľudia akoby tu boli uzavretí
a  menej priateľskí. Neustále sa niekam naháňali so zachmúreným tvárami. Je možné, aby
ľudia v rozvojovej krajine viedli pohodovejšie životy?

Po dokončení základnej školy a absolvovaní gymnázia som sa prihlásila na štúdium psycholó-
gie. Fascinovali ma životné príbehy ľudí a to, ako nás životné udalosti formujú. Osobné, skupinové
a národné identity pre mňa predstavovali neviditeľné steny, ktoré nám bránili skutočne
vidieť tých druhých. Prečo máme tendenciu neustále sa vymedzovať voči „tým druhým“? Je
možné preklenúť tieto povrchové rozdiely a skutočne vidieť v ostatných iba ďalšie ľudské bytosti?

Je však takéto vymazávanie rozdielov žiaduce? Veď sa tým stráca rozmanitosť kultúrneho dedičstva
tohto sveta. Ako nájsť rovnováhu?

V treťom ročníku som pocítila túžbu znova žiť v inej krajine, stretávať ľudí z rôznych kútov
sveta, pozrieť sa na život cez inú optiku. Ako hovorí Sahraa Karimi, chcela som sa vďaka novej
kultúre stať iným človekom. Miesto, ktoré mi pripadalo na tieto účely najvhodnejšie, bol
New York. To som ešte netušila, ako tento pobyt do základov zmení moje vnímanie sveta. Iba
necelé dva týždne po  mojom príchode do  cudzieho sveta otriasol mestom útok na  Svetové
obchodné centrum. Z mojej univerzity na 68. ulici som pozorovala obrovský kúdol dymu a neutíchajúci
hukot sirén. Tragédia, ktorá sa udiala, bola strašná, ale to, čo z nej miestne médiá
vyrobili, bolo rozbíjanie už aj tak dosť krehkej dôvery medzi ľuďmi a vyvolávanie prehnaného
patriotizmu, ktorý nedával priestor na kritický pohľad a reflexiu. Vďaka tejto neustále sýtenej nedôvere si mnohí moji
známi tmavšej farby pleti vypočuli na uliciach nadávky, moje moslimské kolegyne si radšej
brali dovolenku a ostávali v bezpečí svojich domov.
Môj sen o stretávaní kultúr sa naplnil. Obklopila som sa priateľmi a známymi, medzi ktorými
boli ilegálni prisťahovalci zo Slovenska a Maďarska, ruskí Židia, Peruánci, Hispánci, Afroameričania,
aj bieli Američania. Do môjho života prišiel však ešte jeden človek. Vážny, zamyslený
a tichý. Svoju rodnú Juhoafrickú republiku opustil vo veku 12 rokov, keď s rodinou utekali pred
útlakom apartheidu. Utekali pred biedou, segregáciou, násilím. V USA mal udelený utečenecký
azyl. Náš vzťah bol o strete dvoch svetov — bieleho a toho čierneho. Naše osobné pohľady
sa prelínali s naučenými stereotypmi a predsudkami, súkromné konflikty nutne vyťahovali
na svetlo hlboko pociťovanú krivdu, bezmocnosť a menejcennosť. Akoby sa vo vzťahu dvoch
ľudí zrkadlila stáročná nespravodlivosť celého sveta. Nedokázali sme sa oddeliť od našich histórií
a hriechov našich rás, ale trpezlivosť a city, s ktorými sme túto minulosť rozmotávali,
nám pomohli mnohé vyliečiť. Naraz som si uvedomila, koľko vecí som nedokázala vidieť iba
vďaka mojej farbe pleti a postaveniu. Koľko nuansí mi unikalo a v akej chránenej bubline som
doteraz žila. (zdroj životopisu: http://www.zivica.sk/sites/default/files/hlasy_vacsinoveho_sveta_screen_final.pdf)

Ocenění

Autor (zde) zatím nemá žádné hodnocení.