Elena Štefanovičová životopis

slovenská, 1922 - 2003

Životopis

V r. 1957 debutovala ako spisovateľka. Najskôr v zborníku začínajúcich autorov s názvom Prvosienky sa predstavila veršami a neskôr v knižnej próze Rástli bez mamy. Toto dielo bolo ocenené cenou Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež. Kritika ho zaradila do tzv. literatúry návratov do detstva, pričom dej sa odvíja v čase Eleninho detstva v medzivojnovom období. Vďaka vnútornej sile, húževnatosti a najmä kresťanskej viere sa dokázala pozerať na život s úsmevom. Najlepšie sa cítila medzi „svojimi“ deťmi. Boli jej skutočnou múzou. Vo svojej druhej knihe, próze s názvom Tajná štvorka (1963) im nezostala nič dlžná, aj keď odborná kritika na druhú Eleninu knihu nebola príliš priaznivá. V ďalšom živote sa naša Hlohovčanka venovala najmä básnickej tvorbe. V detských časopisoch Slniečko, Zornička a ďalších vychádzali jej básne, adaptácia rozprávky Ježibaba zaznela dokonca v Slovenskom rozhlase. Akýmsi zavŕšením jej tvorby bola už spomínaná kniha Priateľ mäkčeň, kamarátka bodka, do ktorej prispela svojimi básňami. Spolu so sestrou Valikou Betákovou boli dušou i poslednej ich spoločnej knihy Nebojme sa pravopisu. Obe na nej pracovali na svojej chalupe vo Valaskej Belej. Posledné roky aktívneho pedagogického života prežila Elena Štefanovičová ako vedúca vychovávateľka v družine IV. Základnej školy v Hlohovci. Na sklonku života sa presťahovala za dcérou do Nitry, kde aj 23.februára 2003 zomrela. Pochovaná je však spolu so sestrou v rodnom Hlohovci. Elena Štefanovičová svojou skromnosťou , osobným životom prežitým v hlbokej viere, ľudskosťou a najmä schopnosťou rozumieť čistej detskej duši bola príkladným vzorom pedagóga a človeka žijúceho i píšuceho srdcom, akých dnes je žiaľ medzi nami už len veľmi málo. Bola ozajstnou mamou všetkých detí a jednou z troch mám priateľa mäkčeňa a kamarátky bodky. (zdroj životopisu: hlohovec.sk)

Ocenění

Autor (zde) zatím nemá žádné hodnocení.