Zrození tragédie čili Hellénství a pesimismus přehled

24.03.2024

Nebudu se tvářit, že jsem vše pochopil, nicméně toto dílo nebylo vůbec nečtivé. Myslím si, že je důležité pro ty, kdo chtějí proniknout pod povrch ostatních Nietzscheho děl a zároveň porozumět ranému Nietzscheho myšlení.
Ač zde Nietzsche podává své myšlenky vcelku abstraktně, hlavní 3 základní pilíře, Apollinský element, Dionýský element a Sokratovo myšlení, by zde měly být přístupné každému, kdo se do tohoto svazku pustí.
Nakonec jen řeknu, že by tato kniha neměla být opomíjena a doufám, že od ní budu moci odpíchnout při dalších Nietzscheho pracích.

07.04.2022

Priznám sa, tento ešte relatívne "zakríknutý" Nietzsche mi je vo svojich prejavoch sympatickejší než egomaniacky proto-fašista, ktorý síce nádherne píše, kritizuje a inšpiruje, ale popritom aj nesmierne desí, pretože akoby necháva v procese čítania vyvstávať to najhoršie (ale i najlepšie) z človeka. Tu to bolo ešte celé dôsledne ukotvené v antickom svete, v Schopenhauerovi a vo Wagnerovi a nie v akomsi zvláštnom afirmatívnom vzduchoprázdne, ktoré zaplnili a dodnes zapĺňajú ľudia, s ktorými sa ideologicky míňam. Aj apollónsky princíp tu ešte mal aj nepatrne produktívne ozveny, aspoň čo do vplyvu na tragický žáner.

Skrátka, tunajšia kritika modernity, filozofie i posledného človeka ešte nemala v ruke kladivo, len pero. Aristokratizmus ducha tu volal po návrate ku konkrétnym antickým ideálom (napr. Aischylos), takže hoci už tu sú prítomné nejasné kontúry nadčloveka, tento nadčlovek nenihiluje, ale načiera. Antika tu ešte je bytostne reálna, a nie ozvenou umožňujúcou akurát číru nihiláciu súčasnosti. Aj tu akoby musel človek odvrhnúť množstvo vecí, už tu sa zjavuje výsmech zo slabosti, ktorá sa bojí skutočnej prirodzenosti a životaschopnosti, a ktorá sa tým pádom bojí prírody, čo je "indiánske meno" moderného človeka, ale Nietzsche tu ešte stále stojí v spoločnosti, ešte sa z nej úplne nevytrhol, ešte nie je tak vyšinutý/solipsistický/ultra-aristokratický ako v Ecce Homo.

A súčasne je až prekvapivé ako toto dielo 28-ročného chlapca nezostarlo. Nie je to tak dávno čo Nicole Lorauxová oživila Nietzscheho stanovisko o dionýzskom a apollónskom princípe v tragédii vo svojej knihe Truchlící hlas. Už z tohto Nietzscheho snaženia sa je cítiť predovšetkým jeho básnicko-mystické "lamentujúce" cítenie, ktoré však ešte neprepuklo do štýlu, len sa o ňom teoretizuje. Zdá sa mi skrátka, že tu sa ešte dá niečoho zachytiť, že tu sa ešte dá udržať a nevrútiť sa priamo do pažeráka ničoty, z ktorej síce môžeme vzísť obrodení, ale z ktorej môžeme vzísť aj šialení. Pretože Nietzsche, to je zúfalá odpoveď človeka na všetky tie príšerné animozity modernity. To je zúfalý, nešťastný výkrik človeka, toho uväzneného, zviazaného živočícha, ktorý však v sebe ešte mal vitalizmus a chuť roztrhnúť putá. A aj preto Nietzschemu závidím, že mohol zošalieť, pretože viem, že ja - už dávno mŕtvy - zošalieť nemôžem.