Stefan63
přečtené 67
Vidžňána - zmizení pocitu bytí
2019,
Šrí Nisargadatta Maharadž (p)
zrejme najlepšia kniha z tohto oboru, čo som v kedy živote držal v rukách, a nebolo ich veru málo. Čítam ju už asi 9.-10. krát a stále to má neskutočné grády. Hutné, napechované energiou a zmyslom, bez omáčky a knedlíkov k tomu (v čom može spočívať pre niekoho aj nevýhoda). Maharádž, to bol fakt borec, čo to naozaj "uměl". Ako každé veľké dielo má však nevýhodu: dostať sa doň, niečo stojí. Nieje to večerné čítanie ku káve.... celý text
Věčný manžel
2005,
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
toto je podla mňa Dostojevského vrcholné dielo. Nič lepšie som od neho nečítal - dovolím si tvrdiť, že ani jeho veľké romány sa tomuto nevyrovnajú. Celý priebeh - ako je to postavené, ako sú vykreslené postavy, a aký to má záver je niečo tak dokonalé ako \"sekundový\" súboj japonských majstrov meča. Len čisté ťahy, bez zbytočného šermovania. Niečo podobne silné je poviedka Nežná, ale toto má v konečnom dvosledku ešte vačšiu razanciu, (zrejme preto, lebo emociálny náboj bol budovaný na vačšom rozsahu strán) - teda asi, keď sa človeku na to už v priebehu podarí naladiť. Myslím si, že do žiadneho zo svojich veľkých románoch nevložil viac emócií (a myšlienok), tie majú len viac strán textu.... celý text
Červená kniha
2010,
Carl Gustav Jung
tak, konečne sa pripájam k - počtom zanedbateľnej - skupine vyvolených, čo si knihu nielen kúpili, ale ju aj prečítali ;-) Ako si dovolím niečo také tvrdiť? Celkom jednoducho, pretože kniha je takmer nečitateľná. Resp. presnejšie: je naprosto "spontánne" nečitateľná. Ak by zážitok z čítania bolo treba k niečomu prirovnať, tak len k jazde v lete na saniach. Jung tvrdí, že tú knihu nenapísal z "vlastnej hlavy", ale že prepožičal hlas vnútorným postavám a vobec im do toho nezasahoval. Nemožno s tým než súhlasiť. Junga čítam dlhé roky a mám ho rád nielen kvoli témam, ktorými sa zaoberá, ale aj pre jeho brilantný vyjadrovací štýl. Po takom niet v knihe ani najmenšej stopy. Naopak - dominuje neobratnosť, patetickosť, prehnanosť. S takým štýlom (predstavujem si) sa možno stretnúť snáď len v najezoterickejšej prednáške toho najezoterickejšieho ezoterického festivalu, alebo - ako sám v doslove píše - na psychiatrii. V autobiografii (Vzpomínky) k tomu dodáva: "... Archetypy hovoří pateticky, dokonce nabubřele. Styl jejich jazyka je mi trapný a pociťuji jej nelibě, jako když někdo škrábe hřebíkem po sádrové stěně nebo nožem po talíři ... (nicméně) ...Nezbývalo mně nic jiného než zapsat všechno stylem, který si nevědomí samo zvolilo.." Opať - nemožno než súhlasiť. Pozn. Tie dialógy s postavami ešte celkom ušli, najvačšie muky musí čitateľ podstúpiť v monologických statiach, čo v knihe obvykle nasledujú za nimi. Jedinú výnimku z tohto pravidla predstavuje začiatok poslednej časti - "Přeskoušení", ktorá je jeho sugestívnou osobnou výpoveďou. To je zase starý dobrý Jung. Toľko k literárnemu štýlu knihy. A predsa - (a to mu na základe dobrej osobnej skúsenosti - viz. vyššie 2x súhlas - takisto budem veriť) - kniha predstavuje základ jedného(IMHO) z najvačších diel, aké človek v 20. storočí vytvoril. To k predsudku, že čo nieje dobre intelektuálne uchopiteľné, nemože mať význam. Takže vážení vlastníci výtlačku, čo vám na polici zapadá prachom - vy čo ctíte Jungov prínos ľudstvu - rozšírte naše rady a láskavo neváhajte túto (v konečnom dosledku blahodárnu) tortúru taktiež podstúpiť!... celý text
Duše moderního člověka
1994,
Carl Gustav Jung
nádrehná kniha. "Čte se to v ní jako v bibli". Z každej stránky cítiť Jungov hlboký vzťah k ľudskej duši, ktorú nechápal výhradne ako predmet vedeckého skúmania, pre neho znamenala oveľa viac. Je trocha smutné, že viacerí práve toto považujú za hendikep. Veľmi mnohorozmerné, v psychologikom slova zmysle "úplne", takpovediac kalokagathické dielo.... celý text