LiliDarknight přečtené 314

Les mytág 2015, Robert Holdstock

Letní strom 2009, Guy Gavriel Kay

O tejto knihe veľa ľudí písalo, na aké všelijaké knihy sa to podobá (hoci mne to oveľa viac ako fantastiku pripomína klasickú mytológiu, ale budiž). Ale už sa zabudli zmieniť o tom, ako krásne je napísaná. Získala si ma hneď po niekoľkých stranách. Autor má nepochybne úžasný rozprávačský talent. Dokázal ma strhnúť pár vetami. Vytvoril nádhernú magickú atmosféru, veľmi hutnú. Jeho postavy, hoci sa najskôr tvárili plocho, získali trojrozmernosť. Po dlhom čase kniha, v ktorej som musela prečítať každé slovo a vôbec by mi nevadilo, keby som ju čítala pokojne aj mesiac. Čo na tom, že som z toho všetkého mala zo začiatku guláš, že to bolo miestami až neskutočne naivné a že niektoré postavy majú toľko mien a prezývok, že by si mohli spísať súkromný telefónny zoznam. Skrátka som sa do tohto sveta, do toho príbehu, do tej atmosféry, do všetkého, zamilovala.... celý text

Potulný oheň 2009, Guy Gavriel Kay

Rozhodla som sa. Milujem túto sériu. To, ako je napísaná. Tú atmosféru. Tie spletité osudy. To, ako každý detail, aj ten úplne najbezvýznamnejší, má nakoniec svoju presne určenú úlohu. A milujem aj tie postavy, hoci občas v nich mám guláš. Táto kniha bola pritom úplne iná ako tá predchádzajúca. Iste, predstavuje most medzi začiatkom a koncom príbehu. No otvára i uzatvára mnohé dôležité dejové otázky. Hovorí o osude a predurčení, ale aj o potrebe slobodného rozhodnutia. O sebaobetovaní a o prijatí pomocnej ruky. Autor ťaží z mytológie a starých ľudových príbehov a všetkému vdychuje nový život. A k tomu ešte čosi - pod jeho rukami vzniklo niečo, čo má hlavu a pätu, krásne sa to dopĺňa, má to výpovednú hodnotu a hlavne ma to chytilo od prvého slova a nepustilo ma to ani dlho dlho po tom poslednom. Som zvedavá, ako to všetko dopadne.... celý text

Nejtemnější cesta 2011, Guy Gavriel Kay

Takto si predstavujem veľkolepý koniec. Autorovi sa podarilo zdarne ukončiť všetky dejové línie a navyše mi niekoľkokrát dokázal, že mal všetko pod kontrolou a nič, ani ten najmenší detail, nebolo náhodné. Opäť ma dokonale vtiahol do svojho sveta a ja som visela na každučkom slove. (A doslova som všetko zhltla, hoci som si na konci nadávala, že som nebola trpezlivejšia a čítanie si viac nevychutnala.) Som však na autora nahnevaná - po udalostiach predchádzajúcich kníh (no hlavne tej druhej) som predpokladala, že som pripravená na čokoľvek, čo sa v tejto knihe stane. Mýlila som sa. Lebo niektoré udalosti neboli len srdcervúce, ja som mala doslova pocit, že mi niekto vytrhol srdce, pošliapal ho, pokrájal, rozmixoval, následne pospájal naspäť a vrátil mi ho len preto, aby to všetko mohol zopakovať. Tak aspoň desaťkrát, možno aj viac. Takže na konci ma dojímalo v podstate asi všetko, úplne každá scéna. (Hej, dokonca aj taká, v ktorej si postavy len vychutnávali obed.) Krásny príbeh. Nádherný svet. Epický koniec. Úžasný štýl, ktorý ma bavil do prvého slova až po posledné. A tiež postavy, ktoré mi síce prirastali k srdcu len postupne a občas rozpačito, ale o to viac som si ich obľúbila.... celý text

Světatvůrci 2021, Robert Jackson Bennett

Bennett väčšinu prvého dielu série Záhutí venoval svojmu svetu. Budoval ho postupne a každý detail dopodrobna vysvetľoval, často na úkor dynamiky. Vďaka tomu dej plynul pomaly a rozvážne. V prípade tohto pokračovania to už ale neplatí. Tentoraz totiž autor stavia na základoch, ktoré položil. Rovnako ako Čaropisci, aj Světatvůrci začínajú prakticky rovnako. Sancia práve pácha lúpež. Predtým tento moment autor využil ako rezký úvod pred spomalením. Teraz túto scénu využil na pripomenutie toho dôležitého. Kto je kto, aké sú ich ciele a ako ich činy zapadajú do fungovania sveta. Všetko v jedinej kapitole. Bennett text rozdelil do piatich častí a pre každú je vlastná iná zápletka. Vzájomné sa síce dopĺňajú a ovplyvňujú, no fungujú takpovediac samostatne. Ku každej je potrebné plánovanie a neskoršia akcia. Pritom postupom strán postavám dochádza čas, takže rovno prechádzajú k činom. Dej je vďaka tomu oveľa svižnejší a tempo je v istých momentoch vyslovene vražedné. Autor už sa skrátka nepotrebuje zdržiavať s opismi a vysvetľovaním. To, čo potrebujete, vyplýva z prečítaného. Čitateľ dostáva príležitosť sadnúť si na gauč a s pukancami v ruke sleduje celovečerný trhák. Sancia, Berenika, Gregor aj Orso si dokážu rýchlo získať a udržať pozornosť. Ich charaktery sa pritom nezmenili až tak výrazne. Stále ide o morálne sivé postavy, navzájom si v mnohom protikladné. Napriek tomu čelia nejednej dileme a je fascinujúce sledovať, ako ich to ovplyvňuje. Ako si uvedomujú, že v mene zastavenia „tých zlých“ je až priľahké začať páchať vlastné zverstvá. Autor výborne pracuje aj s napätím a gradáciou. Čím ďalej sa v príbehu dostáva, tým sú stávky vyššie. Všetko vybuchuje, hrozby sa vyostrujú, pribúda mŕtvol a slabne odhodlanie. Ústredná skupinka napreduje. Týmto takzvaným „vyvrheľom“ je jednoduché držať palce. Sú vykreslení skutočne realisticky, navyše chcú dosiahnuť morálne vysoké ciele. Na to, či sa im to podarí, si ale bude musieť čitateľ ešte počkať. V knihe Světatvůrci Bennett výborne využíva už postavené základy. Tentoraz sa nezdržiava opismi a vysvetľovaním a zaujíma sa o dej. Jeho postavy putujú od jednej krízy k druhej. Nedarí sa im a napätie stúpa. Pritom si však nájdu čas aj na uvažovanie o silných témach. Na vlastnej koži zisťujú, že nepriateľ ich nepriateľa je niekedy len ďalšia prekážka. Tú, spolu s ostatnými, budú musieť prekonať v záverečnom diele trilógie. Ostáva dúfať, že to bude aspoň spolovice také veľkolepé, ako autor naznačil.... celý text

Dračí domov 2019, Robin Hobb (p)

4,5* Robin Hobb celý príbeh zamerala hlavne na osudy postáv. Veľa času teda trávi tým, že sprostredkováva čitateľovi, čo si tá-ktorá osoba myslí a hlavne prečo si to myslí. Nejde však len o jednoduché striedanie uhlov pohľadov. Ide aj o nahliadnutie do spôsobu života a do názorov. V prípade tejto knihy sa najviac zameriava na kapitána Leftrina, ale aj na Alise a Sintaru, svoje povie aj dračica Thymara a dosť veľký priestor dostáva aj Sedric. Títo všetci majú svoje vlastné problémy, sledujú vlastné ciele a okrem toho majú aj unikátny pohľad na svet a na to, ako by mali riešiť svoje problémy – alebo aj neriešiť, v prípade niektorých. Každý z nich dostane veľa priestoru a následne ho využívajú na odhalenie svojej motivácie. Pre čitateľa je tak jednoduchšie vcítiť sa do ich osudov a rozumieť, prečo konajú tak, ako konajú. V prípade dračice Thymary však nejde úplne o vysvetlenie správania, skôr o priblíženie, akým spôsobom fungujú ľudsko-dračie vzťahy, len vnímané z opačného tábora. Okrem toho v týchto častiach autorka naznačuje históriu sveta, ktorá je ľuďom do veľkej miery skrytá. Hobb venuje veľkú pozornosť aj tým najmenším detailom, takže sa často zdržiava na jednom mieste alebo pri jedinej scéne. Tempo je teda pomalšie, putovanie je dlhé a občas sa zdá, že členovia družiny veľmi nenapredujú. Čo je čiastočne pravda. Zameranie akéhokoľvek príbehu na postavy je často na úkor dynamiky. Nedá sa však povedať, že by čitateľ nebol svedkom nijakého vývoja. Pretože ide hlavne o charaktery, ktoré sa majú meniť, o rast osobností, o budovanie vzťahov a o životných rozhodnutiach. Z tohto pohľadu na text viac ako len trochu výživný. Navyše ozvláštnený o autorkin rozprávačský talent, takže to väčšinu času pôsobí, akoby si skupinka priateľov sadla k ohníku a rozprávala si príbehy. Pričom postavy z týchto príbehov sú nedokonalí obyčajní ľudia, ktorí robia chyby, majú svoje poklesky, a o to viac sú sympatickí. Je jednoduché sa do nich vcítiť. Kvôli čomu je neskôr náročné vnímať niekoho z aktérov ako ukážkového záporáka – lebo čitateľ si má celý čas uvedomovať, že každý čin, akokoľvek opovrhnutiahodný, vždy niečo motivuje. Napriek tomu, že Hobb venuje pozornosť predovšetkým postavám, ponúka aj zaujímavé dejové zvraty. Väčšinou v podobe ďalších a ďalších katastrof, ktorým musia draci a ich strážcovia a s nimi aj posádka magickej živej lode čeliť. Tieto krízy slúžia na preverenie ich odhodlania, ale tiež ako ten tmel, čo ich má spojiť a zároveň eliminovať slabé články. Alebo im dovoliť zmocnieť. Vďaka tomu je možné na stránkach sledovať istú gradáciu napätia, no klasický veľkolepý koniec plný ohňostrojov tejto knihe chýba. Nie, že by išlo vyslovene o nedostatok. Len ide o ďalší dôkaz, že táto kniha je len zápisom o ďalšej etape náročného putovania. To preverilo nielen ľudí, ale aj drakov, no ich púť ešte nie je na konci a je pravdepodobné, že tie najťažšie skúšky na nich ešte len čakajú. Kniha Dračí domov je napísaná v podobnom duchu ako prvý diel série. Robin Hobb svoje rozprávanie orientuje na postavy. Veľa času strávila tým, že čitateľovi približovala, čo si jednotliví aktéri myslia a čo motivuje ich činy. Vďaka tomu je tempo pomerne pomalé a v deji sa objavuje len niekoľko výraznejšie akčnejších momentov. Autorkin rozprávačský štýl však dokáže zaujať. Informácie odhaľuje len postupne a je jasné, že čitateľa čaká ešte veľa prekvapení. Len si na ne musí počkať.... celý text

Nekromant 2022, Michael Scott

3,5* Josh a Sophie už dávno nie sú tí obyčajní súrodenci, ktorí sa náhodou priplietli do problémov svojich priateľov. Teraz už sú legendárne dvojčatá z proroctva a čaká na nich veľkolepý osud. Ten je však pred nimi do veľkej miery stále ukrytý, nakoľko tí, ktorí poznajú pravdu, o nej odmietajú hovoriť. Sophie však má oproti svojmu bratovi určitú výhodu – vďaka spomienkam, ktoré na ňu preniesla jedna mocná nesmrteľná, má v rukách viac odpovedí. Avšak namiesto toho, aby sa o svoje poznatky podelila s Joshom, všetko pred ním tají. Josh má teda len skratkovité informácie. Vie, že mu ostatní klamú a takisto si uvedomuje, že by to preňho mohlo byť potenciálne nebezpečné. A tam, kde vládne nevedomosť, je jednoduché niekoho začať ovládať. Josha nepriatelia ovládajú hlavne cez jeho nevedomosť a tiež skrz namrzenosť, čo sa s tým spája. Keďže nepozná odpovede na svoje otázky, je jednoduché klamať ho a zavádzať. Tento budúci problém autor naznačil už v druhej knihe a teraz ho naplno využil na vytvorenie konfliktu nielen medzi súrodencami. Príbeh však už nepatrí len Joshovi a Sophie. V troch knihách autor postupne predstavoval rôznorodé postavy. Niektoré známe z histórie, iné skôr z mytológie. Každý z nich sleduje svoje vlastné ciele a buď dvojčatám pomáhajú, alebo sa im snažia uškodiť. V deji tentoraz dostanú oveľa viac priestoru ako predtým. Čitateľ tak dostáva šancu pozrieť sa im do hlavy a premýšľať nad ich motiváciou. Čo do značnej miery spomaľuje dej. Síce stále ostáva do veľkej miery dobrodružný. Postavy sa presúvajú, všeličo vybuchuje a akcia tvorí veľkú časť knihy. Napriek tomu je očividné, že autor cielene spomalil. Rozhodol sa pracovať nielen na napätí, ale takisto sa pomaličky pohýna smerom k záverečnému rozuzleniu. Pričom stále ostáva záhadou, ako to všetko skončí. V knihe Nekromant autor plynulo nadväzuje na predchádzajúce udalosti. Od začiatku je však jasné, že si pomaly začína pripravovať pôdu pre záverečnú bitku. Tempo je teda o čosi pomalšie a svoj priestor dostali asi všetky postavy. Tie plánujú, odhaľujú svoju motiváciu a na pozadí toho všetkého sa Josh a Sophie snažia rozhodnúť, čo budú robiť. Jedno je však stále jasné – nech autor chystá čokoľvek, stále sa mu to darí tajiť.... celý text

Tajné spoločenstvo 2020, Philip Pullman

4,5* Zatiaľ čo fanúšikovia na toto pokračovanie čakali vyše dvadsať rokov, Lyra ich prežila len sedem. Vyrástla a je úplne iná. Z nepokojného dievčaťa odhodlaného urobiť čokoľvek pre tých, ktorých miluje, sa zmenila na rezervovanú a uzavretú mladú dámu. Navyše na niekoho, kto k životu pristupuje s istou mierou strachu, čím sa jej zorné pole zúžilo. Mnohí čitatelia možno aj preto nedokázali v plnej miere stráviť, ako veľmi sa Lyra zmenila. Pretože s tým dievčaťom z pôvodnej trilógie má vlastne spoločné len meno a svojho démona. Zo psychologického hľadiska je však vývoj jej charakteru fascinujúci. Pod ťarchou toho, čo prežila sa utieka do sveta rozumu. Popiera vlastnú predstavivosť a to, čoho sa nedokáže dotknúť. Pretože je pre ňu jednoduchšie vyrovnať sa s tým, čomu všetkému čelila – a o čo všetko prišla. Je to srdcervúca zmena a je o to smutnejšia, že je až zarážajúco realistická. A tak sa Lyra, aby ďalej netrpela, vzdialila sebe a tomu, kým bola, čím sa vzdialil aj Panovi, svojmu démonovi. Kedysi nerozlučná dvojka už nedokáže nájsť spoločnú reč. Nepomáha tomu ani fakt, že sú oddelení, takže každý z nich môže žiť na opačnom konci sveta. Takže sa Lyra opäť musí vydať na cestu – tentoraz primárne preto, aby našla samu seba a možno aj nejaké tie odpovede. Lenže táto kniha už nie je len o Lyre. Pullman už túto sériu nepíše primárne mladším čitateľom, ale dospelákom. A to je zásadný rozdiel medzi pôvodnou trilógiou a touto druhou. Zatiaľ čo prvá ponúkala dobrodružnejšie ladenie, táto je oveľa pomalšia a aj temnejšia. Autor sa naplno venuje tomu, čomu Lyra ako dieťa nevenovala pozornosť. Teda zákulisným intrigám, mocenským hrám a hlavne motivácii postáv, pretože len detská naivita rozlišuje ľudí na tých dobrých a tých zlých a nevníma odtiene sivej medzi nimi. Keďže tempo je také pomalé, čitateľ má možnosť naplno preniknúť do myslenia postáv a hlavne má príležitosť pochopiť, čo sa deje a prečo. Hoci mu mnoho odpovedí stále uniká, lebo ešte len prídu. Výhodou knihy je, že dodáva zmysel udalostiam prezentovaným v prvom diele La Belle Sauvage. V ňom sa autor naplno ponoril do svojej obľúbenej kritiky náboženstva, no okrem toho zahltil čitateľa mnohými novými informáciami. V oboch prípadoch na úkor dynamiky. Až v tejto knihe všetky tie informácie dávali zmysel. A dokonca autorom prezentovaný postoj k cirkvi – pretože ho odôvodnil činmi konkrétnych postáv, ktoré sa riadili svojou konkrétnou motiváciou. Aj preto táto kniha nebola len o Lyre. Vlastne sa jej miestami nevenovala až priveľmi okato. Rozprávala totiž aj príbeh strašidelného Magistéria, ale v oveľa väčšej miere sledovala cestu Malcolma. Pričom Lyra a Malcolm predstavovali zaujímavý kontrast – ako deti prežili krušné chvíle, veľa toho stratili a obaja sa s týmito skúsenosťami vyrovnali po svojom a s rôznou mierou úspešnosti. Dej teda ponúka hlavne sondu do ľudskej duše a obšírne a podrobne osvetľuje motiváciu. To však neznamená, že neponúka aj akčnejšie a napínavejšie momenty. Dynamika je zachovaná a dokonca je citeľné aj budovanie napätia. Záver však prichádza náhle a akosi uprostred myšlienky. Spolu s uvedomením, že autorovi ostalo až priveľa nezodpovedaných otázok. V knihe Tajné spoločenstvo autor naplno využíva potenciál, ktorý si pripravil v prvom diele La Belle Sauvage. Osvetľuje predchádzajúce udalosti, podobne ako osvetľuje motiváciu postáv. Vďaka tomu jeho svet získava nové rozmery a o čosi temnejší tón. Od prvej strany je totiž jasné, že táto trilógia predpokladá vyspelého a trpezlivého čitateľa, ktorý sa nezľakne nielen tých škaredších ľudských stránok, ale ani dlhých filozoficky ladených pasáží. Okrem toho však ponúka cestu životom skúšaných postáv, ktorých pohnuté osudy sú často až srdcervúce. Čitateľ však napriek dĺžke knihy nájde len málo odpovedí, tak len ostáva dúfať, že ich Pullman ponúkne v ďalšom pokračovaní.... celý text

Hierarchia svetla 2022, Adriana Bolyová

3,5* Adriana Bolyová stvorila svet veľmi podobný tomu nášmu. S tým rozdielom, že v tom jej svete popri obyčajných ľuďoch operujú démonológovia. Tí v mene platiacich zákazníkov nadväzujú obchodné vzťahy s démonmi. Ide o vcelku realistický pohľad. Ľudia totiž radi pozerajú na svoj vlastný prospech a osud ľudstva ich veľmi netrápi. V tomto prípade ide vlastne o leitmotív celej knihy. O morálnu sivosť. Tá sa dotýka aj postáv, predovšetkým ústrednej trojice. Každý z nich sa pritom k tejto svojej kvalite stavia inak. Máté pôsobí striedavo ako hrdina alebo zlosyn, podľa toho, čo sa mu práve hodí. Laredo svoju ochotu urobiť čokoľvek premenil na prednosť. Prípadnou láskavosťou väčšinou všetkých prekvapí. Radana na počkanie takmer každému vysvetľuje, že je tá dobrá, no jej činy hovoria o opaku. Obdobne sa tento motív dotkol aj samotnej zápletky. Na pozadí všetkého sleduje čitateľ boj dobra so zlom. Konvenčné rozdelenie na démonov a anjelov však nie je jednoznačné, keďže každý má skryté úmysly, ktoré po celý čas ostávajú záhadou. Táto nevedomosť síce poháňa v čítaní, no v niektorých momentoch je skôr na škodu. Najväčší problém predstavuje otázka, ako tento svet funguje. Je síce ľahké domyslieť si, kto s kým bojuje, no bez hlbšej znalosti motivácie jednotlivých strán to prispieva k občasnému chaosu. Autorka totiž postavy oslovuje striedavo krstnými menami a priezviskami. V prípade rodinne spriaznených osôb je teda často nejasné, o kom konkrétne je práve reč. Príbehu by navyše prospelo aj jasnejšie určenie pravidiel usporiadania daného sveta. Postavy tomu rozumejú, čitateľ v mnohých prípadoch tápe v temnote. Pri niektorých scénach preto môže len dvíhať obočie a uvažovať, či je tá alebo oná udalosť ešte v rámci tunajších zákonitostí. Knihu zachraňuje svižný dej, hoci je častejšie prerušovaný úvahami jednotlivých postáv. To ale zasa predstavuje príležitosť aspoň čiastočne spoznať ich charaktery. Neskôr sa striedajú útoky, nebezpečenstvo a motív počínajúcej vojny. Horia ohne, svet vybuchuje a napätie krásne graduje. Len škoda, že sa dozvieme tak málo. Hierarchia svetla plynulo nadväzuje na udalosti prvého dielu. Bolyová sa orientuje predovšetkým na dej a tiež spracovanie tematiky morálnej sivosti. Čitateľa pri otáčaní stránok pobáda zvedavosť, dopátra sa však k minimu odpovedí. Najväčšie odhalenia teda ešte len prídu. Ostáva dúfať, že preto záver trilógie nebude zahltený.... celý text

Harrow Devátá 2021, Tamsyn Muir

Tamsyn Muir si pri tvorbe svojho sveta povedala, že by bolo fajn skombinovať rôzne prvky. Tak vznikol jej svet plný nekromantov, fanatických rytierov a to všetko sa navyše odohráva vo vesmíre a na troskách predchádzajúceho sveta. Je to veľmi delikátny mix, ktorý dopĺňa občas až zbytočne zložito opísaný magický systém. Čiže stačí málo a bude to až príliš. Čo sa stalo v tejto knihe. Jedným z hlavných problémov tejto knihy je pritom autorkina snaha oblafnúť čitateľa. Všetko to začína tým, že Harrow si očividne udalosti predchádzajúcej knihy pamätá inak, než sa stali. Všetci vedia, na čo presne si nespomína a otázkou len ostáva, prečo to tak je a kto získa najviac tým, že Harrow takýmto spôsobom poškodí. Umocnené je to ešte rozprávaním prevažne v druhej osobe. Čo je asi ten najočividnejší spôsob, ako povedať čitateľovi, že má dávať pozor, lebo sa ho autorka snaží oklamať. A táto zápletka by bohato stačila – pátranie po tom, čo presne sa stalo Harrow a prečo. Lenže Muir to nestačilo. Miesto toho rozohrala celú sieť malých klamstiev a tajomstiev, pričom niektoré si navzájom úplne odporovali a iné úplne zbytočné vo svetle týchto konkrétnych udalostí. Zo všetkého napokon najsilnejšie zaznievalo to, že Harrow to nemá v hlave v poriadku, lenže to si prevažná väčšina čitateľov uvedomila už pri čítaní predchádzajúcej knihy. Dej má aj niekoľko svetlejších stránok, napríklad sme sa dočkali niekoľkých vysvetlení. Hoci retrospektívne. Autorka sa snažila vysvetliť konanie postáv z prvej knihy vo svetle nových skutočností. Bohužiaľ však stále trvá na tom istom zlozvyku – postavám prideľuje pokojne aj desať mien a tie potom používa úplne náhodne. Takže nie vždy je jasné, o kom vlastne práve hovorí. Čo vytvára ešte väčší chaos. Prakticky to jediné, čo nakoniec túto knihu zachraňuje, je vytvorené napätie. Muir zaujímavo mieša časové línie a naznačuje, že im všetkým dochádza čas. Plus je tu vyhliadka, že by sa čitateľ mohol dozvedieť, ako s tým všetkým súvisí tajomná zapečatená hrobka. A naozaj sa to dozvie. No podobne ako pri všetkých odhaleniach, aj toto vypálilo trochu inak, než autorka zamýšľala. V konečnom dôsledku tak ide o ďalší dôkaz, že Muir sa jej vlastný príbeh dosť zásadne vymkol z rúk a to, akým spôsobom to rieši, sériu len viac deformuje. Harrow Devátá je knižným ekvivalentom dieťaťa, ktoré sa vymklo svojim rodičom. Autorka plánovala, že v tomto príbehu čitateľom poriadne zamotá hlavu, až budú mať pocit, že im úplne preskočilo. Rovnako ako samotnej Harrow. A že ich potom poľahky ohúri veľkolepými vysvetleniami. Bohužiaľ jej odhalenia len viac popletú a jej snaha o klamanie čitateľa vypáli proti nej – pretože to vyzerá, že sa sama stratila vo svojom príbehu. No a miesto toho, aby z toho všetkého hľadala cestu von, pridala si ďalšie príbehové línie.... celý text

Dcéra snehu 2012, Eowyn Ivey

Kniha trochu klame telom. Zatiaľ čo anotácia sľubuje snáď prerozprávanie známej ruskej rozprávky o dievčatku zo snehu, ktoré sa vracia cez zimu a na jar odchádza, obálka zase naznačuje istú ľahkosť a rozprávkovosť. V skutočnosti však ide o veľmi realistickú fikciu s niekoľkými záhadnými a nečakanými prvkami, vďaka ktorým vzniká zaujímavý kontrast. A ten ešte podčiarkuje občas až bolestnú realitu tohto príbehu. Jack a Mabel sú vykreslení obdobne. Starnúci manželia, ktorí sa nikdy nedočkali vlastných detí, žijú vo svojej bolesti a bez toho, aby k sebe pustili toho druhého. Pritom žijú jeden vedľa druhého, no pokojne by mohli stáť na opačných koncoch sveta. Ich odlúčenie napriek zdanlivej blízkosti ešte podčiarkuje opis prostredia. Aljaška je riedko osídlené miesto, kde pri pohľade z okna často vidíte len kilometre nedotknutej prírody. Máte tu teda priestor na nerušené premýšľanie, no to občas môže byť na škodu. Podobne ako v prípade Jacka a Mabel. Obaja žijú zatvorení vo svojich mysliach. Každý z nich žije svojimi vlastnými myšlienkami. Najmä bez toho, aby sa o nich rozprávali s tým druhým. Čo zobrazuje smutný úpadok ich vzťahu. Čosi, čo vidíme denne okolo seba, možno to sami prežívame. Tieto okamihy na čitateľa dokážu zapôsobiť o to silnejšie, že Ivey sa nesnaží nikoho citovo vydierať. Jej štýl je na to miestami možno až pristrohý, ale o to viac dokáže vyniknúť. Vďaka navodenej pochmúrnej, no zároveň krásnej atmosfére. Aj vďaka nej je také ľahké uveriť, že sa v tichom lese deje čosi zvláštne. Že tu ozaj môže žiť podivné čarovné dievčatko menom Faina, ktoré sprevádza líška. Táto kniha neponúka zložitý dej. Nemá čitateľa ohúriť rôznymi nečakanými zvratmi a nemá mu vyraziť dych dynamikou. Ide o pomalé prežívanie. O vychutnávanie každej emócie, každého obrazu a o žití v danom okamihu. Podobne, ako sa to vďaka Faine učia Jack a Mabel. Lebo budúcnosť je možno dôležitá. Na Aljaške, ešte viac ako kdekoľvek inde je potrebné myslieť na to, čo prinesie zajtrajšok. Ale zároveň je tu aj dnešok. Ten musíme prežiť ako prvý. Táto kniha okrem iného pripomína aj toto a v tom tkvie jej sila. V tom, ako čitateľa núti premýšľať. Dcéra snehu je kniha, ktorá neohúri prekombinovanosťou deja, ale čitateľa si získa krásnou atmosférou. Realistickou a zároveň pochmúrnou, no plnou krásy a možno aj štipky mágie. Vďaka tomu si čitateľ môže naplno vychutnať každý moment a hlavne má priestor na premýšľanie. Text v sebe nesie nejedno posolstvo a dokáže vyvolať mnoho emócií. Z tých najvýraznejších myšlienok najviac zarezonuje nielen potreba žitia v danom okamihu, ale aj pripomenutie, že to, čo v živote najviac potrebujeme, občas nájdeme vtedy, keď to prestaneme hľadať.... celý text

Půl války 2021, Joe Abercrombie

Joe Abercrombie stvoril obrovský nemilosrdný svet, v ktorom je, ako často opakuje jedna z postáv, odpoveďou vždy oceľ. Preto asi nikoho neprekvapí, že všetky udalosti vyústili do obrovského krvavého konfliktu, v ktorom neplatia žiadne pravidlá. Maximálne tak zákon silnejšieho. Postavy tak vlastne nemusia nič dokázať, len intrigovať lepšie ako protistrana, aby získali akúkoľvek výhodu. Predchádzajúce dve knihy boli v podstate koncipované podobne. Opisovali však dlhší časový úsek a postavy dostali viac priestoru na osobný rast. Takisto sa autorovi lepšie darilo budovať napätie. V tomto prípade však celý čas niečo vybuchuje. Postavy idú z jednej krízy do ďalšej, čo im síce umožňuje vyvíjať sa, ale zároveň dej pôsobí ešte epizódnejšie. Pretože v tomto záverečnom diele najviac cítiť, že sa autor celý čas naozaj veľmi snažil napchať sériu do kolónky YA literatúry. Je to dynamické a akčné, čitateľ dostane príležitosť čítať len o tom najvýživnejšom. No kniha ako celok pripomína skôr zúrivý šprint a nie beh na dlhú trať, ktorý je v obdobne ladených veľkolepých fantasy ságach zvykom. Áno, sú tu intrigy, zrady, boje, politikárčenie a napätie spojené s čakaním na začiatok vojny. Avšak všetko je opísané prirýchlo a akoby mimochodom. V podstate ako pohľad von oknom z rýchlika. Čo je výhodné pre čitateľov, ktorí sa neradi zaoberajú tou potrebnou výplňovou vatou, v ktorej sa pomaly buduje napätie a všetko ostatné. No tým, ktorí majú radi všetky tie podrobnosti, bude kniha pripadať skôr ako vyspojlerovaný sumár obsahu. Dozvedia sa to naj z deja, aby všetko pochopili, ale tým to končí. Obdobne „odfláknuté“ sú v tomto prípade aj postavy. Objavujú sa tú starí známi, ale hlavné slovo dostane nová trojica. Dostanú priestor a možnosť vyrásť a nájsť svoje miesto vo svete pokropenom krvou. No do deja tentoraz zasahuje oveľa viac strán, takže ústredná trojica pôsobí dosť fádne. Navyše sa Koll, Skara a Raith až priveľmi podobajú Jarvimu, Trnke a Brandovi, takže ich životné osudy nie sú až také zaujímavé alebo prekvapivé. Výsledný produkt nie je úplnou katastrofou. Kniha sa číta dobre, dej odsýpa pomerne rýchlo a ostane priestor aj na morálne silné momenty. Vývoj udalostí je však pomerne ľahké predvídať a jedinou zaujímavou záhadou sa stáva identita zradcu v aliancii bojujúcej proti veľkráľovi. Pre čitateľov, čo do vôd fantastiky zabŕdnu len občas, to bude zaujímavé a v istých momentoch aj veľkolepé čítanie. Pre ostrieľaných fanúšikov ide skôr o oddychové čítanie. Kniha Půl války zdarne ukončuje dejovú líniu vo veľkolepom svete, kde je meč odpoveďou na všetky problémy. Dej tvoria z väčšej časti boje a ich plánovanie, čiže čítanie je predovšetkým dynamické. Trojica hlavných hrdinov vďaka tomu prejde doslova skúškou ohňom. Všetko vybuchuje a navyše kvitne zrada. Problémom však je, že dej obsiahnutý minimálne v tejto konkrétnej knihe by si zaslúžil viac priestoru. Takto príbeh pôsobí ako bezkofeínová verzia hrdinského eposu. Čo je škoda, pretože zo všetkého, čo som si z knihy mohla odniesť, vo mne pretrváva presvedčenie, že sa Abercrombie celý čas až príliš držal na uzde.... celý text

Cukráreň v Paríži 2021, Julie Caplin

Julie Caplin vo svojej sérii Romantické úteky spája ľahkú romantiku, v každej knihe rozdielne prostredie a tematiku spojenú s pečením či varením. Táto kombinácia funguje vcelku obstojne, nakoľko čitateľ má pocit istej exotickosti, no zároveň reálnosti, keďže číta o takmer skutočných ľuďoch, ktorí by kedykoľvek dokázali vyjsť zo stránok. Čiastočne je to spôsobené aj tým, že sa nesnaží zatvárať oči ani pred tými menej sympatickými charakterovými vlastnosťami. V duchu tejto zásady stvorila autorka aj hlavnú hrdinku Ninu. Tá je obklopená veľkou milujúcou rodinou, ktorá ju v istých momentoch takmer až dusí. Vždy ju podporovali a tolerovali jej všetky prešľapy, pričom ak zakopla, vždy jej na zem hodili pomyslenú perinu, aby si náhodou neodrela koleno. Čo vyústilo v to, že hoci je Nina tridsiatnička, nemala čas poriadne dospieť a pomerne často sa prejavuje infantilne a takisto podlieha rozmarom. Čo je veľmi otravná kombinácia, no bezpochyby sa do príbehu veľmi hodila. Pretože v knihe čitateľ sleduje Nininu cestu k dospelosti. V obdobnom duchu Caplin stvorila aj Sebastiána. Zo začiatku sa javil ako hundroš s cholerickými sklonmi. No podobne ako v Nininom prípade, aj v tom jeho má všetko svoj dôvod a čitateľ má možnosť dozvedieť sa to práve spolu s Ninou, ktorá je zároveň aj rozprávačkou. Autorka sa však čitateľa nesnaží vodiť za ruku. Neopisuje a nevysvetľuje, kto sa ako správa a prečo. Miesto toho to ilustruje na konkrétnych udalostiach. Dopriava tak všetkým priestor, aby sa mohli rozhodnúť, kto je aký a prečo. Vedľajšie postavy sú však o čosi fádnejšie. Nie je ich veľa a keďže kniha má byť predovšetkým o Nine a okrajovo o Sebastiánovi, ostatní dostanú len veľmi málo priestoru prejaviť sa. Takže občas pôsobia len ako nástroje na dosiahnutie toho-ktorého výsledku. Nemožno však uprieť, že dokopy má celá skupinka postáv, hlavných aj vedľajších, veľmi sympatickú chémiu. Dodávajú knihe iskru a hrejivosť, nakoľko ich odhodlanie pomáhať Nine v nejednom prebudí túžbu po podobne oddaných priateľoch. Po dejovej stránke je kniha o čosi chudobnejšia, avšak nejde o nedostatok. Autorka túto sériu nezačala písať s ambíciou ohurovať zložitými intrigami alebo neočakávanými zvratmi. Miesto toho sa rozhodla pre príjemné rozprávanie príbehov, ktoré by sa, vďaka šťastnej náhode, mohli prihodiť komukoľvek z nás. Je to teda tá blízkosť skutočnosti a predovšetkým života, ktoré sú na knihe veľmi sympatické. Postavy nadväzujú nové priateľstvá, robia bežné rozhodnutia, snažia sa lopotiť po nie vždy rovných cestičkách životom. To všetko s iskrou a sympatickým zápalom, vďaka ktorým im čitateľ bez problémov celý čas dokáže držať palce. A všetko s nimi prežíva. Pretože táto kniha nevonia len vanilkou a karamelom, ale aj obyčajným životom. Čo je veľmi sympatické. Kniha Cukráreň v Paríži predstavuje veľmi ľahký romantický príbeh o živote a zo života. Autorka stvorila nedokonalé postavy, ktoré sú sympatické aj v momentoch, keď sú otravné alebo protivné. Citlivo opisuje ich cestu a zároveň vytvára komornú atmosféru čarovného miesta, ktoré by chcel po dočítaní navštíviť nejeden čitateľ. Je to milé, citlivé a oddychové čítanie. K dokonalosti mu chýba už len tá éclairka, alebo možno tri, ktoré hlavná hrdinka tak často pečie.... celý text

Štvanec 2021, Martin Benkovič

Martin Benkovič stvoril alternatívnu verziu nášho sveta. Postavy sa preháňajú po známych bratislavských uličkách. S obyčajnými ľuďmi si tu (ne)nažívajú aj mágovia, väčšinou mocné bytosti oplývajúce konkrétnou schopnosťou. Tú dedia vďaka génom po svojich rodičoch. V podstate ide o akúsi slovenskú verziu X-menov s obdobnými problémami. Mágovia sú v menšine. Oplývajú mocou a zatiaľ čo niektorí ich podporujú a snažia sa im rozumieť, ostatní sa ich boja a bojujú proti nim. Príbeh teda predstavuje aj sociálnu sondu. Autor zdarne nastavuje zrkadlo našej súčasnej spoločnosti – predsudkom, zbytočnej nenávisti, strachu, rôznym názorom. Vďaka tomu v istých momentoch nejde o príjemné čítanie. Je totiž silno realistické. Čitateľ si celý čas uvedomuje, že takto to funguje. Ľudstvo naozaj ničí to, čomu nerozumie. Výnimkou vlastne nie je ani hlavný hrdina Ajriš. Vo svetle skúseností z minulosti nenávidí mágov a s radosťou proti nim bojuje. Jeho názory a postoje sú občas až prihlasné. Napriek týmto predsudkom sa prejavuje vcelku pozitívne. Nielen tým, že sa dokáže postaviť za správnu vec, ale aj preto, že počúva argumenty protistrany, čo ho mnohokrát posúva vpred. Na príklade hlavného hrdinu teda autor ukazuje, že ešte jestvuje nádej. Ľudstvo sa môže zmeniť – no musíme začať od jednotlivcov. Ajrišovi k zmene napomáha aj samotný dej. Ten je turbulentný už od prvej strany, striedajú sa v ňom akčné sekvencie s pokojnejšími rozhovormi. Bitky sú krvavé. Väčšinou k nim však dochádza následkom toho, že sa niekto ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Tento vzorec sa opakuje do takej miery, že by si kniha poľahky zaslúžila podtitul Smoliar. V pomalších častiach Benkovič predstavuje svoj svet a občas ponúka zaujímavé zamyslenia. Neraz poteší aj morálne silným momentom. Tempo je teda ukážkové. Vtiahne čitateľa doprostred udalostí a neustále ho drží v napätí. Tu rozohrá zúfalý útek, tam zase odhalí motiváciu tej-ktorej postavy. Zo začiatku môže pôsobiť otravne autorov zlozvyk zbytočne sa opakovať. V mnohých prípadoch to prispieva k oslabovaniu významu povedaného. Sú to ale jediné momenty, ktoré prezrádzajú, že kniha je prvotinou. Tento kozmetický problém je ľahké prehliadnuť vplyvom dobre spracovaného celku. Štvanec otvára dvere do nového sveta podobného tomu nášmu. Ide o drsné akčné dobrodružstvo, ktoré si nájde čas aj na prieskum ľudskej nátury. Táto dravá urban fantasy ponúka to najlepšie z daného žánru. Zaujme už od prvého slova a drží čitateľa v napätí. Otázkou ostáva jedine to, kedy sa dočkáme pokračovania – a čo v ňom Benkovič plánuje hodiť na svoje postavy.... celý text

Syn času 2021, Deborah Harkness

Nebyť tých kapitol odohrávajúcich sa v minulosti, rozsahovo by išlo o novelu. Je to príjemný a milý návrat do milovaného sveta, v ktorom sa autorka rozhodla oveľa viac venovať upírom. Po dejovej stránke sme sa ale prakticky nikam nepohli. Ale aj tak to bolo zaujímavo podané, opäť s dôrazom na historické detaily.... celý text

Skrotenie jastraba 2021, Maggie Stiefvater

Maggie Stiefvater má svoj typický štýl. Ľahký a nevtieravý, no tiež plný magickosti a snovosti. Jej knihy, vystavané aj na metaforickosti a atmosfére, dokážu zaujať nielen fanúšikov magického realizmu. V prípade tohto príbehu navyše stavia na už postavených základoch. Tie predstavujú nielen bratia Lynchovci, na čele so zlodejom snov Ronanom, ale celkovo aj ňou vytvorený magický svet. V tejto trilógii sa rozhodla rozvíjať témy a dejové odbočky, na ktoré v pôvodnej tetralógii neostalo miesto. Čo vo všeobecnosti predstavuje svet zlodejov snov. Okrem toho sa však rozhodla dopriať viac priestoru postavám, ktoré sa predtým v príbehu skôr len mihli. Medzi nimi je aj Declan Lynch a jeho tajomný nebezpečný život v obložení zločincov. Do deju zasahovali aj iné postavy. Zlodejka Jordan a lovkyňa Carmen patrili len k maličkej skupine tých dôležitejších. Autorka strávila veľa času ich predstavovaním a vysvetľovaním ich motivácie. Takže hlavne prvá polovica knihy bola ešte o čosi pomalšia. Vo všeobecnosti pôsobila, akoby sa v nej Stiefvater len hľadala. Alebo akoby hľadala tú správne vyváženú kombináciu snovej magickosti a krutej reality blížiaceho sa konca sveta. To ale neznamená, že by text nebol zaujímavý. Bohatý na emócie dokázal prehĺbiť čitateľský pôžitok. Nehovoriac o hre slov, ktorú autorka tak veľmi obľubuje. S dôrazom na samotnú snovú mágiu. Niektoré predstavené koncepty boli vskutku prekvapivé. Čím poľahky vyvážili fádnosť tuctovej zápletky so záchranou sveta a tajnou vládnou organizáciou. Po tomto nutnom predstavovaní postáv a zámerov sa dej mohol skutočne rozbehnúť. Kľučkoval a nabaľoval sa a dýchal presne tou atmosférou, ktorou bola preslávená séria Havraní cyklus. Len s tým rozdielom, že v prípade tejto trilógie je všetko temnejšie. Aj nočné mory, aj udalosti okolo postáv. Nehovoriac a tempe, ktoré sa postupom kapitol zrýchľovalo. Až napokon prišlo veľkolepé vyvrcholenie, ktoré nalákalo na pokračovanie. Takže táto kniha mala vo výsledku to, čo by mal mať dobrý prvý diel trilógie. Aj vysvetľuje, aj buduje napätie, aj opantáva tajomnom, aj tají odpovede na otázky. Skrotenie jastraba je vlastne most medzi Havraními chlapcami a zlodejmi snov. Autorka stavia na predtým vytvorenom svete, no rozširuje ho. Predstavuje nové postavy, ich motiváciu a tiež ukazuje, o čom táto trilógia bude. Čo spôsobilo, že prvá polovica knihy je o čosi rozpačitejšia a rozvláčnejšia. Príbeh skutočne ožije až v tej druhej. Vtedy začne všetko dávať zmysel. Epickým záverom Stiefvater potvrdila, že si čitateľa dokáže získať. A tiež ho ním navnadila na ďalšie pokračovanie.... celý text

Čierny leopard, červený vlk 2021, Marlon James

Marlon James svoj príbeh začína takpovediac na konci. Hneď v prvej vete čitateľovi prezrádza, že dieťa zomrelo, a tým štartuje zdĺhavé rozprávanie s mnohými odbočeniami. Do úlohy rozprávača pritom pasoval Stopára. Ten, zatvorený v cele, prostredníctvom vlastných spomienok vysvetľuje vyšetrovateľovi, čo sa stalo. Alebo skôr len odpovedá na položené otázky, no veľmi svojsky a nejednoznačne. Jeho slová sú plné poloprávd. Takto sa pohráva s čitateľovou pozornosťou. Niekedy sa vracia do čias svojho detstva, aby vzápätí preskočil do vzdialenej budúcnosti. Nedá sa povedať, že by sa točil v kruhu. Akoby skôr rozmotal rôzne klbká, zamiešal nite a tie potom náhodne vplietal do pomerne nesúrodého gobelínu. V miestnosti plnej nespoľahlivých rozprávačov by sa Stopár poľahky stal ich cisárom. Do príbehu výrazne zasahujú aj iné postavy. Niektoré sú epizódne a rýchlo sa vytratia. Iné, ako napríklad Leopard, ostávajú a všeličo ovplyvňujú. Najmä však Stopára, pretože ide hlavne o jeho život, o ktorom čitateľ číta. V istom zmysle by sa kniha dala považovať za nesúrodú kroniku. Vďaka prelínaniu dejových i časových liniek navyše drží čitateľa v napätí. Najsilnejším prvkom knihy nie sú postavy. Je ním atmosféra a spracované témy. Autor sa neinšpiroval len africkým folklórom, ale aj tamojšou kultúrou a spôsobom myslenia. Občas to pôsobí až tak, akoby si skupinka pútnikov večer pri ohni rozprávala staré príbehy. James neopisuje, skutočne sa mu podarilo preniknúť do odlišného spôsobu myslenia a motivácie ľudí. Vďaka tomu rýchlo vtiahne čitateľa doprostred rozpáleného buša. Autor sa zahráva s pozornosťou čitateľa a nešetrí priestorom na premýšľanie. Pritom sa mu darí nenásilne obsiahnuť témy ako napríklad kmeňová nevraživosť, ale píše aj o kultúrnych i sociálnych rozdieloch. Najčastejšie sa vracia k motívu hľadaniu pravdy. Zdôrazňuje však, že každý príbeh sa líši od iných podľa toho, kto ho rozpráva, pretože jednotliví svedkovia majú na dané udalosti svoj jedinečný pohľad. James balansuje na rozmedzí metaforického jazyka a skutočného života. Prepína medzi snovou magickosťou a občas až obscénnou reálnosťou. Oči nezatvára prakticky pred ničím a nedovoľuje to ani čitateľovi. No od začiatku je jasné, že nabáda k premýšľaniu a čítaniu medzi riadkami. Škoda len, že kniha okrem zoznamu postáv neobsahuje aj slovník. Ten by aspoň prispel k lepšiemu chápaniu niektorých cudzích slov. Čierny leopard, červený vlk nie je kniha vhodná na vyplnenie voľného poobedia. Jej čítanie si totiž vyžaduje hlavne čas a schopnosť vnímať aj tie najmenšie nezrovnalosti. Pre tých dostatočne trpezlivých však otvára bránu do kultúrne úplne odlišného sveta, v ktorom je pravda veľmi premenlivou veličinou.... celý text

Had z Essexu 2018, Sarah Perry

Sarah Perry v tejto knihe pracuje hlavne na dvoch veciach – na vykreslení postáv a vytvorení atmosféry. Pričom tieto dva prvky sa výborne dopĺňajú. Jej postavy sú predovšetkým realistické, tým pádom nie sú všetky úplne sympatické. Týka sa to už hlavnej hrdinky Cory, no nielen jej. Obdobne obstoja aj jej čudácky syn alebo všetečná spoločníčka. Autorka síce otvorene hovorí o ich často neľahkých osudoch, čím vysvetľuje ich občas svojské správanie, no nesnaží sa čitateľa citovo vydierať. Len ho núti mať oči otvorené a pristupovať k aktérom s istou mierou kritického myslenia. O to krajšie je potom sledovať ich prerod a to, ako ich udalosti ovplyvňujú. Okrem toho sú však postavy aj typickým výplodom svojej doby. V meste ide hlavne o spoločenské postavenie, kontakty na vysokých miestach a celkové dekórum často nešťastných rodín. Dedinčania zase prepadajú istej poverčivosti a celkovej naivite. Z tohto hľadiska sa Perry podarilo výborne vystihnúť nielen dobu, o ktorej píše, ale aj dobové myslenie jej predstaviteľov. V historickej fikcii je to silný a niekedy autormi podceňovaný prvok. V prípade tejto knihy naznačuje dôkladnú prípravu a tiež zmysel pre detail. V obdobnom duchu je vystavaná aj atmosféra. Tá je hlavne hutná a ponurá, budovaná od úplne prvého slova. Postavená na metaforách a dlhých opisoch občas navodzuje zdanie, že dej má mnoho odbočiek. Ide však len o dômyselnú ilúziu, nakoľko samotné dianie je prevažne lineárne. Len myšlienky postáv sa občas zatúlajú. Aj preto je čítanie náročné na pozornosť. Hlavne zo začiatku dokáže poriadne potrápiť. No vo svojej podstate ide o čistokrvný gotický román a autorke skrátka tento žáner svedčí. A priestor dostávajú aj zaujímavé zamyslenia. Podobne ako v knihe Melmoth, aj v tejto sa autorka okrajovo dotýka tém ako putovanie za niečím a útek pred niečím. Zdôrazňuje však kontrasty v spoločnosti aj medzi ľuďmi. Udalosti v knihe navyše Perry využíva na vývoj charakterov postáv a nielen tie hlavné ukazujú možno až prekvapivú silu. Samotné vyvrcholenie deja, ktoré prichádza postupne a nevtieravo, srší predovšetkým nádejou a zmierením. Kniha Had z Essexu je ukážkovým príkladom gotického románu zvýrazneného pomalým tempom potrebným na vybudovanie žiadanej atmosféry. Poteší teda skôr trpezlivejších čitateľov ochotných preberať sa zákutiami myšlienok nie vždy sympatických postáv. Pre tých odhodlaných pripraví nejedno zaujímavé zamyslenie i pekné posolstvo. A takisto poteší krásnou hrou s jazykom.... celý text

Grófov syn 2018, Kristína Brestenská

Kniha života 2019, Deborah Harkness

Podobne ako predchádzajúce dve knihy, aj táto má pozvoľný začiatok. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo predtým sa dej predsa len postupne rozbehol a neskôr napätie pomaly gradovalo, tu sa dej viac-menej ťahal stále pomaly. Hlavne preto, že postavy vlastne boli v nelichotivej pozícii čakateľov - mohli len sedieť a čakať, čo sa bude diať, ako to dopadne a hlavne čakali na správny moment, kedy zasiahnuť. Medzičasom autorka pokračovala v práci s postavami a hlavne vo vzťahovej rovine sa jej veľmi darilo. Všetko do seba krásne zapadlo, všetky diely skladačky nakoniec bez problémov zapadli na svoje určené miesto. Záver bol epický hneď z niekoľkých dôvodov - či už pri pohľade na politiku magických bytostí, tak aj na ich vzájomné vzťahy. Páči sa mi hľadanie sivých oblastí v duchu hesla "čo nie je zakázané, je vlastne povolené". Pre mňa osobne už posledná kapitola trošku zaváňala hollywoodskou pozlátkou, ale tak s prižmúrením oka to ešte dokážem odpustiť. Záver trilógie však priniesol všetky želané odpovede a som veľmi zvedavá na nasledujúcu knihu.... celý text