MonikaJanka komentáře u knih
Pokiaľ neviete o dejinách Španielska nič alebo veľmi málo, tak je toto pravá kniha pre záujemcov. Dejiny sú v nej dovedené do súčasnosti (2016). Ja osobne som si ujasnila, kto boli karlisti a aj aké strany bojovali v španielskej občianskej vojne (táto kapitola sa mi veľmi ťažko čítala, na vine nebol autorov štýl, ale popisované udalosti.)
Môžem len odporúčať.
Zaujímavá kniha, ktorú dávam do odporúčaných. Len neviem podľa akého kľúča boli zoradené jednotlivé príspevky. Podľa abecedy to nebolo (ani podľa mien autorov a ani podľa názvov krajín). Typické je, že sa skáče z kontinentu na kontinent, za to je jedna hviezda dolu, druhá hviezda dolu je za rôznu úroveň príspevkov. Niečo bolo pútavé a niečo nudné.
rozvláčne, rozvláčne a ešte raz rozvlačne, pre dnešnú dobu absolútne nevhodné (nemám nič proti dlhým knihám, ak sú písané zaujímavo.)
Pre začiatočníkov dobrá knižka, ale pre toho, kto už prečítal aspoň Tajemství veštíren od Vandenberga, mnoho nového neprinesie.
Zaujímavá séria (zatiaľ som čítala o rokoch 1967 a 1978), len má niekoľko chybičiek: Takmer tam chýba aj niečo o Slovensku, nie je tam citované zo slovenskej tlače, ani nič o tom, ako to chodilo v Bratislave a iné, je tam len článoček o seriáli Spadla z oblakov a článoček o nehode električky v Košiciach. A aj štatistické údaje, ako som pochopila sa vzťahujú len k českej časti ČSSR. Veď jazyková bariéra nie je taká veľká, aby sa nedali zistiť informácie.
Z hudby mi tam chýbalo niečo aj o hudobných festivaloch (Bratislavská lýra, Děčínska kotva, o Intertalente nie, lebo ten sa konal len v nepárnych rokoch).
Ešte by som odporúčala, aby sa ako prispievatelia osobných spomienok vyberali ľudia, ktorí sa v danom roku dožili osemnástky a nie, ktorí sa vtedy narodili. Viacej by to ladilo s vyznením knihy. (V tomto prípade ročníky 1978 spomínajú, čo robili v roku 1996, tu je ako päsť na oko, aj kvôli tomu, že medzitým sa zmenili spoločenské pomery).
Najviac ma prekvapila informácia, že vodiči autobusov kľudne počas služby chodili nakupovať a cestujúci len mohli čakať niekoľko desiatok minút na svoj spoj.
Myslela som si, že po Inferne s Danom Brownom skončím. Ale keď už sa mi kniha dostala do rúk, tak som si ju prečítala. Výberom témy mi trocha pripomínala Da Vinciho kód. Štyri hviezdy za príbeh a posledná za to, že pán Brown ma presvedčil, že mu mám dať šancu aj nabudúce.
P.S. Ak by vyšla ilustrovaná verzia, tak si ju kúpim.
Pokrytý je takmer celý svet. Škoda, že autor nezaradil aj Austráliu, za to je jedna hviezda dolu. Inač, výborný text.
Smutné čítanie, na konci už depresívne (hlavne potom, čo mu zomrela žena). Posledný zápis autor urobil mesiac pred samovraždou.
Toto ma kupodivu bavilo viacej než Harmonia caelestis. Páčilo sa mi sledovať, ako autor postupne odhaľuje minulosť otca ako agenta maďarskej obdoby ŠTB a jeho reakcie na to.
Celkom pekné a pomerne čitateľný cestopis zo starých čias. Bolo zaujímavé si predstavovať, ako to všetko vyzeralo. Škoda že, autor nepovedal aspoň pár slov na úvod a na konci niečo na záver.
Neviem, neviem. Asi som na to nedozrela, a to už som prečítala všeličo (aj také ťažké knižky, napr. Orlando od Woolfovej a Zakázaná ríša od Slauerhoffa, alebo z postmoderny Meno ruže od Eca alebo Moje meno je Červená od Pamuka). Týždeň som sa trápila s prvou časťou a potom som si dala týždeň na rozmyslenie, či sa budem pokúšať čítať ďalej alebo nie, rozhodla, som sa, že nie. Ešte dobre, že som si knihu len požičala a to som sa na ňu tešila. Netvrdím, že je to zlé, ale nesadol mi štýl písania. Ešte skúsim Opravené vydanie, ktoré mám doma a potom už asi nebudem vyhľadávať knižky od Esterházyho.
Prepáčte pán Esterházy, nejak sme si nesadli, želám vám lepších čitateľov ako som ja.
Ani nebudem hodnotiť.
Neviem, či autor toto bude čítať, ale nedá mi: Musím sa aspoň trocha zastať Martina Hattalu, ktorého autor používa ako ilustráciu pomerov na univerzite v Prahe. Nechcem ospravedlňovať to, že nevedel po česky a predsa učil češtinu (ani iné nešváry), ale mohol spomenúť že pán Hattala bol spoluautorom (druhý bol Michal Miloslav Hodža) jazykovej reformy, z ktorej vychádza dnešná slovenčina (aspoň v glose to mohol spomenúť).
Aj keď kniha mala 700 strán a dva týždne mi trvalo, kým som ju prečítala, ani chvíľu som sa nenudila. Privítala by som podrobnejšie informácie o osudoch rodiny po oslobodení otrokov.
Skákanie v čase mi nevadilo, ale keď som sa asi 40 strán pred koncom dočítala, ako skončil hlavný hrdina, tak ma skoro hodilo o zem. Celý večer som bola napaprčená na autora, ale potom som mu v priebehu ďalšieho čítania odpustila.
Myslím, že v budúcnosti si ju ešte raz prečítam a medzitým možno skúsim aj nejakú inú knihu od pána Kertésza.
Ak nerátam Staré povesti české, moja prvá kniha od Jiráska. Zdá sa mi lepšia, než Psohlavci, ktorých som čítala neskôr.
P.S. pri čítaní ma napadlo, že keby sa zmenili kulisy a ideológia, tak by sa to kľudne mohlo odohrávať v 50.-tých rokoch 20. storočia.