Mimir komentáře u knih

Zaujímavý a po odbornej stránke obohacujúci dialóg s odborníkom na tropickú medicínu, profesorom a humanistom, Vladimírom Krčmérym, ktorý je rozhodne lesknúcou ozdobou skromnej Slovenskej vedecko-lekárskej obce. Prvá polovica knihy, otázkami a témami orientovaná na nedávnu históriu globálnych, epidemických hrozieb, ktoré si "hlavný hrdina" na vlastnú kožu zažil, dáva priestor ukázať čitateľovi, že COVID nie je niečím, čo je nad ľudské sily, a čo nemožno prekonať. AIDS, tuberkulóza, ebola a mnoho ďalších pandémií človek 21. storočia zažil a stále v rôznych kútoch sveta týmto "prekonaným" hrozbám čelí. Ani jedna z nich však natoľko neparalyzovala našu každodennú rutinu ako COVID, a práve tomu sa venuje druhá časť knihy. V závere nájde čitateľ aj zopár osobných otázok, ktoré dávajú priestor spoznať pána profesora malinko bližšie.

2 01.04.2021

Marcus Tullius Cicero nemohol prísť na scénu Rímskej drámy v tragickejších časoch. Všestranne nadaná osobnosť, akou disponoval brilantný politik a obratný rečník, formovala sa popri Sullovej despotickej samovláde, Spartakovom povstaní, Catilinovom sprisahaní, 1. triumvirátu, vražde Caesara a jemu osudnému 2. triumvirátu, ktorý sa súčasne stal labuťou piesňou toho, čo Cicero najväčšmi túžil brániť - res publicu. Ako tak čítam jeho životopis, nemôžem sa zbaviť obdivu z toho, aké ťažké rozhodnutia, často krát s ohrozením na živote, musel slávny rečník robiť, a ako často. Musel zvládnuť intuitívne vycítiť, koho bude výhodnejšie pred senátom haniť a koho chválorečiť, aby vedel, či zajtra bude na úteku za priateľom Attikom do Grécka, alebo si zaistil dočasnú a krehkú priazeň nového a ambiciózneho tyrana. V Ríme sa práve v tomto čase, keď už sa mraky nad republikou zbiehali zo všetkých strán, udalosti vyvíjali nevyspytateľne a prirýchlo, aj pre obozretného politika, ktorý nemohol dôsledky vždy prehodnotiť dostatočne. Okúsil teda aj slávu, ktorá vyplynula z jeho politického počínania ako cenzora, aedila, prétora, či v neposlednej rade ako konzula. Taktiež ho u ľudí zdobilo jeho rečnícke nadanie a slávne obhajoby Milóna či básnika Archaia. No ako som už spomínal, všetko sa dialo prirýchlo a tak sa stal Cicero na čas aj vyhnancom, či nepriateľom štátu. Ostávam akosi v nepochopení nad tým, prečo práve keď bola najväčšmi potrebná správnosť jeho intuície, ona zlyhala. Z trojice prvého triumvirátu slepo dôveroval Pompeiovi, napriek tomu, že márnivý veliteľ hispánskych légií, prirýchlo zabudol na oslavné reči, ktoré Cicero o ňom pred senátom predniesol, a ktoré boli jeho politickej kariére len na úžitok. Našťastie na ne pamätal Caesar, ktorý "pompeiovca" Cicera omilostil. Pri 2. triumviráte, už toľko šťastia Cicero nemal. Mladý Octavián sledoval vlastné ciele a rozhodne medzi ne nepatrilo udržať republiku ako štátne zriadenie. Cicera, ktorý naňho spoliehal nedokázal pred pomstychtivým Antoniom a nevýrazným Lepidom ubrániť, a keď ani more nedovolilo mu opustiť Itáliu, prijal pokojne svoj osud. Z jeho tvorby by som rozhodne odporúčal: Tuskulské rozhovory, O povinnostiach, Reči proti Catilinovi, Filipiky, ale aj menej známe dielka, ako Lealius alebo o priateľstve, či Cato starší o starobe.

2 30.08.2020

Kto siahne po tejto útlo-bohatej knižke... stáva sa pútnikom - učňom, ktorý sa vydáva na cestu mimo sveta zmyslov do bájneho Šangri La v spoločnosti vtáka života Kála Hamsu, kde sa postaví vlastným sebaklamom a nástrahám mocného Maru, aby tak pochopil hlas nada - hlas ticha. Na tejto ceste ďalej objaví skryté pravdy poznania, ktoré učí orientálna mystika, a ktoré, ako naznačil Carl Gustav Jung vo svojich poznámkach o Indii, môže "človek západu so svojou zmrzačenou potrebou subjektívneho spirituálna" len sotva pochopiť. Napriek tomu, východné náuky človeka západu neprestanú fascinovať a priťahovať.

2 29.08.2020

Zostávam autorkou a jej kronikou ženy príjemne prekvapený. Na kapitoly biologicko-etologických analógií nadväzuje presvedčivý historický pohľad: trpká a kľukatá cesta nežného pohlavia. Autorka ma prinútila povzdychnúť si, uznať hĺbku rán, ktoré mužská spoločnosť na ženu dopustila, a ktorých dôsledky dnes možno vnímať v stále aktívnejšom (substitučnom?) ideále "femme fatale". V otázkach dnešnej nivelizácie (ak pripustíme relevantnosť tohto pojmu) je "historický argument" pasé, ale pre prehľad v problematike a porozumeniu ženskému statusu v priereze dejín je užitočným poznaním.

Autorka: "Eva, daná Adamovi za spoločníčku, zatratila ľudský rod. Keď sa pohanskí bohovia chceli pomstiť mužom, stvorili ženu, a prvá z týchto ženských kreatúr Pandora rozpútala všetko zlo, ktorým ľudstvo trpí. Žena je teda zasľúbená zlu. Je dobrá princíp, ktorý zrodil poriadok, svetlo a muža, a princíp zlý, ktorý splodil chaos, tmu a ženu, hovorí Pytagoras. Manuove zákony ju definujú ako nízku bytosť, ktorú treba držať v otroctve. Leviticus je pripodobňuje k muliciam, ktoré sú majetkom patriarchu. Solónové zákony jej nedávajú nijaké právo. Rímsky zákonník ju dáva pod poručníctvo a vyhlasuje jej slabomyseľnosť. Kanonické právo ju pokladá za bránu diablovu. Korán dokonca o nej hovorí s tým najväčším opovrhnutím."

Žena neukázala len silu a bojovnosť, ak berieme vyššie uvedené východiská, na ktorých začína snahu o svoje spoločenské miesto, ale v neposlednom rade odvahu prevyšujúcu flagrantne idealizovanú muskulinitu. Trpezlivosťou a odhodlaním znáša zanedbateľné úspechy a dobové urážky, ktoré sú väčšinou pobúrenou reakciou na ony zanedbateľné úspechy. Z okraja spoločnosti si cez archetypy (dobové role) matky, hetéry, či manželky uzurpuje stále sympatickejší podiel na spoločenskom dianí. Osvietený novovek len ťažko opúšťa zdedené tradície po stredoveku a ja som mal neraz chuť empaticky zvolať spolu s Diderotom: "Ženy, ľutujem Vás!"

Záverom dodávam, že v historickom prehľade, podľa môjho uváženia absentuje zamyslenie nad vážnym dôsledkom nastupujúceho matriarchátu - vojnové konflikty, tento krát globálneho charakteru, v ktorých našlo smrť mnoho otcov, mužov a manželov. Thomas Lewis vo svojich esejistických úvahách - Myšlienky neskoro v noci - píše, že by sme mali na skúšobnú dobu zveriť pre zmenu moc do rúk žien. Opatrne si dovolím podotknúť, že tam nevyhnutne smerujeme a všetci cítime, že je to na spadnutie. Ženy dostanú svoju šancu, o tom nehovorí len sociálna psychológia na čele so Zimbardom.

2 02.05.2019

Prof. Komárek je pre mňa už notoricky známy esejista, ktorého diela znamenajú akostný výber kritických zamyslení obohatených vyváženou mierou sarkazmu. Spomínam si, na jeho "esej o eseji" v dielku Sloupoví aneb Postila a jeho úmysel predstaviť esej ako dôsledný a náročný žáner, ktorý zvládne len zopár obdarovaných literátov - menovite O. Paz či Arthur Koestler. Čítal som tvorbu oboch spomínaných autorov a cítim sa tak oprávnený podotknúť, že Stanislav Komárek rozhodne patrí medzi tých obdarovaných. Zbierka Leprosárium začína cestopisnými úvahami, ktorých skrytá alebo zjavná intencia je sprostredkovať čitateľovi reálne kontúry bájneho Orientu. Tibet a jeho budhistické spirituálno sa vytratilo niekde v predstavách Jamesa Hiltona a nech by sme ho križovali zo severu na juh, zo západu na východ, bájne Šangri La nenájdeme. Autorova deskripcia Indie - v podstate jedno obrovské smetisko - sa nám tiež zdá pravdepodobná. Po Číne a Jáve autor opúšťa tému cestopisov a začína odkrývať svoj široký záujem. Tvoria ho prevažne témy politické, historické, spoločenské či pedagogické. Záverom dodávam, že Leprosárium rozhodne zaslúžene patrí medzi eseje ocenené cenou Toma Stopparda.

2 17.04.2019

Sigmund Freud odštartoval notoricky známym Výkladom snov (1900) epochu skrytej snovej symboliky, ktorá vo väčšine prípadov obsahuje infantilný alebo sexuálny obsah, prípadne kombináciu oboch. C. G. Jung svojho mentora za jeho výklad kritizoval a sám ho amplifikoval do slepej uličky archetypov. Pomerne triezvejšie výklady kultúrnych psychoanalytikov Horneyová, Fromm, Sulivan ešte stále nedokážu prijať fakt, že "lopata v sne, môže ostať lopatou." Psychoanalytické výklady pravdepodobne včas poprela fenomenológia, ktorá spolu so svojím zakladateľom E. Husserlom vyzýva: "zur sache selbst" - k veciam samým! K tejto kritike sa pripája aj "majster sémantickej dôslednosti" Ludwig Wittgenstein, keď hovorí: "Každá vec je tým, čím je, a ničím iným." Myslím, že cieľom autora, je pokúsiť sa opatrne naznačiť, že snový materiál môže byť v istom ohľade pre neurotického pacienta náhľadom, pričom predstavuje fenomenologické a daseinsanalytické porozumenie snom, ktoré rozhodne nehľadá v snoch dôkaz po regrese análneho štádia, zneužitie rodičom, či všade prítomné falické symboly. Fenomenologická teória M. Bossa je rozhodne oveľa prijateľnejšia pre psychologickú prax, a kniha svoj zámer dokladá početným snovým obsahom neurotikov a psychotických pacientov.

2 10.04.2019

Stavať mosty medzi brehom exoteriky a ezoteriky, by som videl ako esenciálnu ašpiráciu Dalajlámu, ktorú o desať rokov neskôr obdobne a nenásilne napodobil pápež František vo svojej encyklike Laudato Si s tým rozdielom, že témy fyziky, vedomia a genetiky, ktorým sa venuje hlava budhizmu v tejto publikácií, sú v Laudato Si nahradené ekológiou, hydrológiou a problematikou globálneho otepľovania. Dalajláma predstavuje svoje úctyhodné vedomosti zo spomenutej problematiky, ktoré nadobudol...sine educatione et non diletantione, ale mal možnosť priamej naratívnej interpretácie v podaní povolaných. V momente, kedy úspešne presvedčil čitateľa o svojom penze vedomostí, začína predkladať paralely zo starších budhistických prameňov. Tak vytvára jeho svätosť priestor na "zbližovanie vedy a spirituality".

2 26.03.2019

S menom László F. Földényi sa mi po prečítaní titulu Goyov pes bude spájať pozitívna referencia pre každého, kto chce odpovedať na obsedantný hlad po duchaplných esejach hodnotnej akosti. Edícia Eseje (vydavateľstvo Kalligram) sa mi opätovne osvedčuje, a zohráva rolu Ariadninej nite v pomyselnom labyrinte nerozhodnosti. Maďarský literát neobmedzuje svoju pozornosť limitovanou tematikou, práve naopak, predkladá pätnásť kratších, avšak obsažných statí na témy: masa a Canetti, Dostojevského človek a človek Hegelov, filozof Lev Šestov, súmrak vzdelávania, chvála pomalosti etc. Štýl písania je vyvážený, teda nejde o apokalyptickú kritiku problematiky bez nádeje na nádej eg. Lipovetsky, a súčasne je autor dostatočne polemický vo svojich súdoch a záveroch. Niektoré myšlienky vo mne ešte doznievajú, z tých vyberám:

"Človek ľahko podľahne ilúzií, že si je konečne sám sebe pánom, je autonómnou bytosťou, ktorá už nie je povinná skladať účty nikomu a ničomu. Tým, že popiera kozmický poriadok, pokúša sa vytvoriť svoj vlastný, čo v praxi znamená, že chce svetu vnútiť svoju vlastnú vôľu, pričom je nútený popasovať sa s ostatnými, ktorí majú podobné túžby a predstavy. Kto sú tí ostatní? Sú to tí, ktorí sú prítomní aj vtedy, keď chcem ostať sám."

"Zlo: zahniezdi sa vo mne, no pritom ma presvedčí o tom, že ho mám hľadať niekde inde."

"Vzdelanie je synonymom slobody. K jej predpokladom dnes patrí aj to, že sa uzavriem pred umelo šíreným nadbytkom informácií, ktoré očakávajú odo mňa totálne prispôsobenie."

2 24.03.2019

"Ak uvážime výsledky Kramerovej skupiny, zhrnuté v Mytológií starého sveta, máme v rukách solídne, hodnotné dielo, ktoré nám odovzdáva nové pohľady a nové riešenia veľkej väčšiny mýtických námetov najdôležitejších kultúrnych oblastí starovekého sveta." (Dr. Otakar Klíma v doslove)

Po tejto knihe som siahol, pretože som už nemohol ďalej ignorovať nápadnú medzeru v tematike archaických foriem náboženského života, ktorá má v mojom osobitom prípade simplexnú príčinu. Myslím, že majoritná časť nadšencov mytológie prepadne sile mýtu práve pričinením gréckej mytológie a jej imanentného pôvabu. Zvedavá a neukojená nátura pokračuje retrospektívne k mýtom starovekého Egypta, kde to už nemá takú naratívnu dynamiku, ale časté paralely udržia zvedavosť stále v pohotovosti. Tu som svoju cestu archeológa a genealóga mýtu zdanlivo definitívne ukončil a moja zvedavosť sa vyparila niekam do podsvetia k Ozirisovi. Lesk a bieda mýtov si opätovne získala moju pozornosť na odporúčanie Mirceu Eliade, ale tentokrát som sa rozhodol pátrať po najstarších formách náboženského života a nepokračovať v odhalovaní, už pomerne sofistikovanej podoby náboženstva vo forme mýtov. Prizval som do tejto problematiky Emila Durkheima a spoznal možné hypotézy elementárnych náboženských predstáv - totemizmus, animizmus a naturalizmus a práve tu mi vzniklo ono spomenuté teoretické vákuum, pretože od primitívneho totemizmu po kultivované mýty, inými slovami z Gobokli Tepe na Olymp, to je dlhá cesta, ktorá ostala pre mňa skrytá a neprebádaná. Na túto cestu som vykročil s Kramerovým kolektívom, ktorý ma postupne oboznámil s náboženskými ideológiami Sumeru, Akkadu, Chetitov, Kanaanu, Indie, Číny etc. až sme prišli k Egyptu a Grécku, kde som objavil pozostatky svojej prvej výpravy.

2 23.03.2019

Simone Weil bezpochyby patrí k dlho očakávanej vlne vzostupu ženskej intelektuálnosti 20. storočia, kde by som tiež zaradil napríklad hĺbavú Edith Stein, či rozhľadenú Hannah Arendtovú. Z tejto zbierky by som rád vyzdvihol: Skúsenosť zo života v továrni, v ktorej možno objaviť dokonalú kritiku kapitalizmu vo forme odcudzenia ľudskej individuality na úkor materiálneho blaha, ktoré kriticky vnímal už Marx.

2 06.03.2019

"Kýros vraj poznal mená všetkých mužov vo svojej armáde, Alexander poznal mená svojich mužov a Lucius Scipio svojich; Cineas opakoval mená všetkých senátorov; Mithridatés z Pontu poznal všetky jazyky (22), ktorými sa v jeho ríši hovorilo; Grék Charmadas poznal obsah všetkých zväzkov v knižnici."
Historička Franics Yates Vás vo svojej pútavej knihe pozýva na zaujímavú rozpravu o umení pamäti - inými slovami Vám autorka poodhalí odpoveď na otázku, ako bolo možné, že veľa Grékov poznalo Ílias (16 000 veršov cca) naspamäť. Autorka systematicky a chronologicky postupuje od otcov umenia - Simonidés z Kea a Metrodóros zo Skepsy, pokračuje u Quintiliana a Cicera, ďalej Albert Veľký a Tomáš Akvinský a nakoniec neskorý stredovek s dominantnou Giordana Bruna. Myslím, že dielo obsiahneme z veľkej miery v tvrdení, že sa primárne sústredí na mnemotechnickú stratégiu pamäťových palácov založenú na imagináciách - svojho času nazývanú "loci". Pre záujemcov o praktickejší a jednoduchší návod k mnemotechnickým pomôckam, odporúčam knihu od Derrena Browna - Mágia a manipulácia mysli. Ak prehliadnete komerčný obsah a akýsi úsmevný okultizmus, nájdete v knihe kapitolu s mnohými pamäťovými technikami a učebnými metódami.

2 24.02.2019

V doslove (2015) Evy Beránkovej čítame: "spoveď falošného proroka" a "neskutočne ukecaný advokát topiaci sa vo vlastnej pýche a nikdy nepovolujúcich výčitkách svedomia", to je podľa môjho uváženia unáhlené a preexponované vyjadrenie, podobne ako expresívny opis spomínanej osoby na Camusovho Cudzinca: "slnečný román oslavujúci pohanskú nevinnosť tichého alžírskeho barbara".
Myslím, že Jean Baptiste Clemence nie je len falošný prorok a ukecaný Narkissos. V istom zmysle Clemence predstavuje bytostný monológ, ktorý už nezniesol ťarchu lží a ilúzií obklopujúcich jeho zovretú osobnosť. Ten dlhý a trýznivý hlad po čerstvom závane pravdy, po pravdivom "vyrozprávaní sa" odniesol anonymný, náhodný a sympatický svedok. Pohrávam sa s predstavou, že autor ponúka miesto anonymného poslucháča každému z nás a zároveň vidím v Clemencovi zrkadlo, v ktorom každý nájde kúsok seba. S dostatočnou mierou sebakritiky a pokory, snáď ani nie je možné sa nad Clemencom pohoršovať, a ak predsa len čitateľ odvracia zrak a chce Clemenca súdiť, tak možno len preto, že: "podozrieva Jeana, že hltal život plnými dúškami a bezstarostne spočíval v náručí šťasteny. Niečo také sa neodpúšťa. Kto nosí na čele pečať úspechu, dopálil by aj nebožtíka." Práve "súdom o druhých" venuje autor najdlhšie úvahy a domnievam sa, že povolania oboch hlavných "aktérov" nie sú deťmi náhody. Odmenou čitateľovi, ktorý vydrží počúvať Clemensov monológ až do konca bude akási spomienka s porozumením pre Clemensa, ktorého stretne v reálnom svete, a že ich tam nie je málo, stretnutie je pravdepodobné.

2 20.02.2019

V predošlej tvorbe môžeme Ericha Fromma vnímať z pozície popularizátora tematiky nevedomia zrozumiteľnou a o kultúrny aspekt obohatenou teóriou, ktorá nachádzala inšpiráciu prevažne v ľudskej patológii - tzn. nekrofília, malígna/benígna agresia, deštruktívne správanie etc., inými slovami, nazerali sme na spoločnosť očami psychoanalytika. V zbierke zväčša nepublikovaných pozostalostí, skĺbených dokopy blízkym Rainerom Funkom pod názvom Umenie počúvať sa stáva témou in medias res samotná psychoanalýza ako terapeutický proces. Fromm chce predstaviť terapeutickú prax psychoanalýzy s najväčšou možnou mierou autenticity a preto nemôže obísť osobnosť jej zakladateľa.
Carl Gustav raz povedal: "Som rád, že som Jung a nie jungián", odvážne sa domnievam, že k životu opätovne prebudený Darwin by adresoval podobné slová neodarwinistom a konečne, uvažujem, čo by povedal Sigmund Freud na cesty psychoanalýzy druhou polovicou 20. storočia. Medzi riadkami, ale aj v riadkoch nachádzame ašpiráciu autora, argumentovať proti sexuálno-infantilnej obmedzenosti Freuda a rannej psychodynamiky. Preniknúť hlbšie k zmyslu psychoanalýzy znamená, odložiť libido a patológiu smerujúcu ku komplexom, znamená to objaviť jej esenciálnu axiómu, ktorú príslovečne vyjadril Fromm nasledovne: "Čo je cieľom psychoanalýzy? Je to veľmi jednoduchá otázka a myslím, že je na ňu veľmi jednoduchá odpoveď. Poznať samého seba." Aký zmysel prináša vyššia miera sebapoznania, snaha spoznať nepoznané? Autor: "Čím lepšie sa poznáme, tým sú naše rozhodnutia správnejšie. Čím menej sa poznáme, tým zmätenejšie rozhodnutia robíme." Fromm nepochybne vníma psychoanalýzu ako veľkú výzvu k sebapoznaniu, ktorú v nej videl aj samotný Freud či mystický Jung. Odhaľovať skryté nevedomie alebo tieň, je tým istým zámerom vyjadreným inak. Nezostávajme sami sebe nepoznaní.

2 06.02.2019

Spôsob akým Graves podáva mýty samotné získal u mňa menšie sympatie ako jemne sarkastický Zamarovský, z čoho chcem vyvodiť odporúčanie pre tých, ktorých úmyslom je oboznámenie sa s príbehmi Olympu, Tartaru, Podsvetia, či notoricky známymi heroickými bájami - doporučil by som Zamarovského. Ak je čitateľova zvedavosť neuspokojená a navodzuje otázky smerujúce k motívom vzniku, či významom mýtov pre svoj dobový kontext, potom sú Gravesove explikácie tým krokom naviac, ktorý u Zamarovského nenájdeme. Ak Graves pred erudovanosťou čitateľa v tematike neobstojí, potom snáď možno presmerovať už len na Kerényi-ho, či v prípade záujmu o všeobecnejšie uchopenie mýtu a symbolu - Mircea Eliade.

2 21.01.2019

S hanbou priznávam, že prof. Neubauera mi predstavil až prof. Komárek, inými slovami, žiak ma priviedol k svojmu učiteľovi, čím som sa dostal k prameňu, ktorý zásobuje širokú verejnosť poznaním biológie a jej vzťahov s kultúrou alebo filozofiou. S akcentom na blízku históriu, vidím v prof. Neubauerovi akýsi precedens éry teoretickej biológie, na ktorý zareagoval spomínaný prof. Komárek, a tak pokračuje snaha ukojiť záujem verejnosti o kriticko-intelektuálny pohľad na aktuálne témy eg. evolúcia, etológia, vzťahy kultúry a fauny. Čomu venuje kniha pozornosť dokonale vystihuje kratučká úvaha z prebalu: "Novovek nemá záujem porozumieť tomu, čo sa prostredníctvom sveta zjavuje. Chce uhádnuť, čo sa za ním skrýva. Nepýta sa na zmysel, ale na mechanizmus. Svet mu nie je tajomstvom, ale problémom. Nemá použitie pre bláznivosť blázna podkopávujúcu každú istotu, ale chce vysvetlenie s návodom k použitiu. Tým stráca zmysel pre druhú stranu bláznivosti - múdrosť. Radcu vládcov nahradí odborník."
Kniha obsahuje mnoho fragmentov Neubauerových úvah, ktoré budia v čitateľovi bázeň pred autorovým prehľadom a myšlienkovým uchopením problematiky. Dovolím si ešte citovať odpoveď prof. Neubauera na otázku stvorenia, ktorej irelevantnosť ma pobavila (nakoľko je opýtaný biológ): " V spore medzi kreacionizmom a evolúciou sa k žiadnej strane neprikláňam. Nie preto, že by som chcel zostať nestranný, ale skôr preto, že nemôžem prestať byť mnohostranný. Mnohostrannosť neznamená ľubovoľné striedanie hľadísk, bez ohľadu na to, ako sa k sebe majú, ako sa spolu zrovnávajú, alebo či si neodporujú. Nejde o pohodlný, estétsky relativizmus, ľahostajný k tomu, ako to v skutočnosti je."

2 21.01.2019

Po predošlých tituloch od Richarda Dawkinsa, som pravdepodobne naivne očakával kvalitnú dávku etológie/genetiky v koncepte objektívnej vedy, ale opäť...idem per idem*. Strácam nádej, že pán profesor zoológie dokáže napísať knihu "sine ira et studio"**, čo je základnou podmienkou teoretickej citlivosti v odbornej publikácií. Až príliš mnoho presakuje z autorovho nepokojného subjektivizmu do diela Rieka z raja a kompromituje jeho obsah. Dokonca zájdem tak ďaleko a dovolím si vysloviť domnienku, že Dawkins robí ateizmu medvediu službu. Totiž, po jeho úzkoprsých argumentoch a rigidných útokoch sa už aj ja viac prikláňam k "necizmu" Tomáša Halíka. Veľmi ma prekvapilo autorovo tvrdenie, že "doslovná pravda knihy Genezis" je preňho dostatočným dôkazom, že náboženstvo (asi teda to kresťanské) je kmeňový mýtus. Ja sa pýtam, kto a kde vyhlasuje, že kniha Genezis je doslovná pravda. Myslím, že každý priemerne inteligentný človek bez ohľadu na vierovyznanie vie, že Genezis je opus symbolicus. Ba čo viac, dielo bohaté na symboly, ktoré boli v mnohom prevzaté z mezopotámskych mýtov a ovplyvnené dobovým spoločenským zriadením (oko za oko, zub za zub), preto v ňom nachádzame akúsi črtu krutosti kresťanského boha. To je predsa zrejmé, ale nerozumiem kde to naštrbuje možnosť pripustenia existencie transcendentnej entity, napr. boha. Myslím, že autori biblie nemali ešte vedomosť prirodzeného výberu, či princípu dedičnosti tzn. vyprodukovali, čo ich "vedomosti" dovolili. Neustále sa odvolávanie na doslovné chápanie potopy, Adama a Evy, stvorenia sveta sa v mojom prípade stretlo s úsmevom. Autor: "Mnohí ľudia považujú za výstižné tvrdiť, že veda nie je nič iné ako moderné mýty našej kultúry." Toto vnímam už ako prestrelené, myslím, že keby som sa spýtal 100 náhodne okoloidúcich na stotožnenie sa s týmto výrokom, pozitívne by odpovedal možno jeden. Prečo teda autor začína kapitolu takýmto nezmyselným tvrdením? Považuje čitateľa za nekritického človeka bez schopnosti úsudku? Myšlienku opäť raz ďalej rozvádza do útoku na náboženské doktríny, ktoré vidí "len" ako mýty, ľudskú potrebu atď. Ja sa pýtam, veď v poriadku, tie doktríny nimi sú, ale čo chce teda Richard Dawkins dosiahnuť? Veď je to absurdné, pri dnešnom poznaní útočiť na transcendentno (subjektívnu spiritualitu človeka) vedou. Záverom ostávam v uvážení, že Dawkins blúdi v kruhu racionálnej obmedzenosti hnaný túžbou zbúrať vieru vedou, ale zároveň tým odkrýva akýsi vnútorný konflikt, ktorý sa zbytočne podpisuje pod "kvalitu" jeho publikácií.

* stále to isté
** bez emocionálnej predpojatosti

2 23.12.2018

Keď som knihu nemohol nájsť v sektore Neurovedy a kognitívne vedy, rezignovane som si pomohol databázou a bol som odkázaný na sektor filozofických regálov. Po prečítaní knihy toto zaradenie dodatočne chápem a plne s ním súhlasím. Týmto chcem záujemcom hneď na začiatku objasniť perspektívu obsahu. Kniha je fenomenologicko-dialektická, tzn. autor sa snaží priblížiť vedomiu pomocou interpretácií poznaného a odvodzovaním vlastných teoretických záverov z uvažovania o vedomí. V zdanlivo slepých uličkách je naporúdzi evolúcia a prirodzený výber, ktorú autor, podľa môjho uváženia, vhodne zatiahol do tejto problematiky. Nakoniec teda môžeme knihu označiť za jeden z tých pokusov "vyhútať" niečo o vedomí na základe vlastnej erudovanosti, sebareflexie a pozorovania javov v prirodzených a experimentálnych podmienkach - tzn. Humphrey má bližšie k teoretikom (Dennet) než k empirikom (Damasio, Tononi, Gazzanigga). To v žiadnom prípade neznamená, že celý obsah je subjektívny balast. Autor sám pred špekulatívnymi kapitolami odporúča "racionálnym kritikom" text preskočiť, ale rečou A. Comteho, bez chybných krokov nepríde ani na tie správne. Postreh rozporu medzi vnímaným objektom a mentálnou reprezentáciou, napr. pri optických ilúziách je podnetným a bola z toho zaujímavá kapitola. Záverom musím povedať, že mám pocit, že k pochopeniu vedomia majú bližšie fyziológovia a neurológovia spolu so svojím materiálnym východiskom.

2 14.11.2018

Musím sa priznať, že kapitolka o hluku na posledných stranách, kde sa "dobrák a filantrop" Arty rozohňuje nad jazdeckými bičíkmi ma tak pobavila, že sa dostavila amnézia na celý premyslený koncept komentára. Každopádne v porovnaní s inými fragmentmi z magnum opus (Svet ako vôla a predstava) vydanými samostatne, ako napríklad Metafyzika lásky alebo O géniovi, ide podľa môjho názoru o slabší materiál, čo ale v prípade Schopenhauerovho daimona znamená stále nadpriemerné čítanie.

2 30.10.2018

Konečne dávam nejakej knihe po dlhšej dobe plné hodnotenie a úprimne sám pred sebou zhodnocujem, že bez preháňania či tlaku prispôsobenia sa. Eseje sú...úžasne napísané. Majú ľahkosť, múdrosť, sviežosť a nude sa vysmievajú priamo do tváre. Na Thoreaua ma odkázal Emerson a práve s ním sa spája jeden úryvok z knihy, kedy autor strávil deň vo väzení. Na druhý deň ho prepustili vzhľadom na intervenciu z vonka. Povrávalo sa, že prišiel sám Emerson a spýtal sa: "Henry, prečo si tu?" načo mu Thoreau odpovedal: "Waldo, a prečo ty tu nie si?" Eseje Občianska neposlušnosť a Život bez princípu sa čítajú samotné, respektíve autor Vám svoje myšlienky predkladá svojím hlasom, pomaly, zrozumiteľne a nenútene. Bravo!

"Často si uvedomím, a zakaždým ma pritom strasie od hrôzy, že som len o vlások unikol tomu, aby som do svojej mysle vpustil detaily nejakej triviálnej záležitosti - novinky z ulice; a žasnem, keď vidím, nakoľko sú ľudia ochotní zapratať si mysle takýmto hnojom."

"Keď náš život prestáva byť obrátený dovnútra a naozaj osobný, naše rozhovory degenerujú na obyčajné ohováranie a klebety. Len zriedka stretneme niekoho, kto nám dokáže povedať niečo nové bez toho, že by si to bol predtým prečítal v novinách alebo vypočul od svojich susedov; a jediným rozdielom medzi nami a tými druhými je zväčša len to, že oni už stihli prečítať noviny, ktoré sme my ešte nečítali."

2 25.10.2018

Obohacujúci text so sebanápravným potenciálom. Táto kniha sa každému svojmu čitateľovi odvďačí tým, že mu poodhalí kuloáre motívov vlastného správania, ktoré si sám pred sebou dovtedy nevedel objasniť a môže ho tak oslobodiť z kliatby začarovaného kruhu. Dá sa povedať, že zoznamuje človeka s významnosťou jedného herca na javisku života, a tým je nevedomie.

2 24.10.2018