Adigiotto komentáře u knih
Ani po druhom prečítaní ma knižka nenadchla a nevytrhla sa z priemeru. Áno, je to útle v pase, pekné v tvári, aj srdce to má. Ale chce to byť za každú cenu múdre. Chce sa to nasilu páčiť. Cítil som sa ako v nevydarenej divadelnej hre, kde som hercom neuveril jediné slovo.
Knihe byť prospelo skrátenie. Niekedy som mal pocit, že čítam nekonečne dlhý novinový článok. Naomi Klein však už v prvej knihe preukázala cit pre výber veľkých tém.
Legendy boli rozprávky pre dospelých. Tak ich treba aj čítať.
Kniha, ktorú by som si zobral na Mars.
Kniha, ktorú by som si zobral na Mars.
Ľahké letné čítanie, ktoré hlbšiu stopu nezanechá - s malou výnimkou poslednej novely.
Malý pán Friedemann, Tonio Kröger, Smrť v Benátkach, Mário a kúzelník... Skvosty krátkej prózy. Radosť čítať.
Updike píše dobre. Horšie je to už s príbehom. Keby bol čisto fiktívne historický, asi by som knihu odložil. Ale ako prequel k Hamletovi je to zaujímavé čítanie. Updikeova kniha je dôkazom, že si musíte nájsť vzťah k textu. Ak ho nenájdete, veľa vám unikne, budete rozladený a možno až zbytočne krutý v hodnotení.
Zvláštny jazyk - poetický a občas pretkaný nezrozumiteľnými kreolskými slovami - na mňa pôsobil miestami mierne rušivo. Ale príbeh starého otroka, ktorý sa neočakávane rozhodol utiecť a na diaľku nadväzuje akési spojenectvo s obrovským psom, ktorý ho prenasleduje, má svoje literárne čaro.
Bellow má nesporný literárny talent, ale mne jeho knihy veľmi nesedia. Herzoga som čítal skoro rok, Súvaha mi vyfučala z hlavy, len Hendersona som si užíval. Obeť by bola dobrá kniha, keby mala o sto strán menej. A to je fakt dosť textu navyše.
Kafku som spoznal z tej najintímnejšej stránky.
Jednoducho a bez invencie napísaná kniha. Nezanechala vo mne nič. Zopár myšlienok sa v románe nájde, ale to filozofanie kĺzalo po povrchu, nepreniklo pod kožu a odrazilo sa odo mňa ako guľka, ktorá na bariéru dopadla pod tupým uhlom.
Spomienky na detstvo sú vďačnou literárnou témou. Keď túto základnú premisu okorení spisovateľ vtipnými a smutnými historkami, čudnými postavami, vranami a kanárikmi, kravami, eukalyptom, ťažkým balvanom a životnými múdrosťami, vyjde z toho dobrá a čitateľná kniha, ktorej by však prospelo mierne skrátenie.
Pamäti, ktoré sa čítajú ako napínavý román.
Priemerne napísaná kniha. Hlavné postavy nie sú ploché, ale ani nenadchli. Najzaujímavejšou časťou knihy je autorova polemika so sebou samým, so svojou vlastnou tvorbou. Amit totiž Thákurovu poéziu nemá rád a otvorene ju kritizuje - aj pred Lábanjou, ktorá ho naopak zbožňuje. Táto polemika dvoch ľudí o básnikovi Rabíndranáthovi Thákurovi je zároveň polemikou dvoch spôsobov života. Z diela tak na čitateľa dýcha hravosť autora, ktorá miestami prechádza do sebairónie, akoby ňou chcel získať odstup od slávy, od prideleného vavrínu národného básnika Bengálska.
Knihy Dve lásky Filipa Marcenata i Rodinný kruh sú tak trochu psychoanalytickým čítaním o duševnom a citovom živote muža (prvá kniha) a ženy (druhá kniha). Obe diela ukazujú, že láska medzi mužom a ženou nie je samozrejmosť a najmä Rodinný kruh sa snaží naznačiť, že citová rozpoltenosť človeka neprichádza zo vzduchoprázdna. Denise bola ako dieťa svedkom nevery matky aj otca. Odvtedy začína jej zúfalé hľadanie lásky v náručí mužov. Sama sa dopustí nevery voči manželovi, čím opakuje osud svojej matky. Zároveň trpí predstavou, že ľuďom, ktorí ju milujú, spôsobuje bolesť: „Denise, ste ako oheň, spaľujete všetko, čoho sa dotknete.“