Adigiotto
komentáře u knih
Odročený čas
Ingeborg Bachmann
Čítať Ingeborg Bachmannovú je fascinujúce literárno-sémantické dobrodružstvo, ktoré vás zavedie až k samotnej hranici významu: "Ako sa mám nazvať a nehovoriť iným jazykom?"
Co je člověk?
Emerich Coreth
Coreth si kladie jednu z najťažších otázok vôbec. Lebo pýtať sa, kto je človek? a čo je človek? je veľmi rozdielne. Na prvú otázku vieme pomerne ľahko odpovedať. Čo je človek? je oveľa ťažší problém, ideologicky podfarbený, niekedy až otrávený. Čo sme teda my, ľudia: božie stvorenia alebo biologické stroje?
Coreth pristupuje k tematike filozoficky. Opiera sa o autorov ako Scheler, Gehlen, Gadamer, Heidegger, Husserl, Jaspers, Bergson, Marcel ďalší. Biológia, genetika, zoológia a etológia zostávajú temer nepovšimnuté. V prehľade prameňov nachádzame iba Lorenza, von Uexkülla či Edwarda O. Wilsona. Pre autora má človek výnimočné postavenie, lebo nie je viazaný na prostredie. Ako jediný ho pretvára, čím prekračuje svoju biologickú obmedzenosť. "Človek sa pohybuje v zásadne inej dimenzii než zviera."
Dnes však vieme, že život zvierat je komplexný a vôbec nie duchovne prázdny. Aj ony do istej miery pretvárajú prostredie. Používajú nástroje, čo donedávna bolo doménou ľudí. Vrany riešia úlohy na inteligenčnej úrovni päťročných detí. Reč veľrýb je komplikovaná a dokonca sa zdá, že si spievajú pre potešenie. Šimpanzy možno tancujú. Papagáje kea so zjavným pôžitkom odstraňujú gumové tesnenia automobilov. Štvorzubce vytvárajú fascinujúce kruhové obrazce na morskom dne. Nepredpokladá to istú úroveň vedomia? A kultúry?
Človek by si mal konečne odvyknúť ten škodlivý, zaľúbený pohľad na seba a na svoju výnimočnosť. Áno, spôsob, akým človek pretvára prostredie alebo ako sa správa k úžitkovým zvieratám, je vskutku výnimočný. Výnimočne arogantný.
Za chlebom
Henryk Sienkiewicz
Cítim sa nezaslúžene privilegovaný, že tak hroznej a rozleptávajúcej chudoby sa dotýkam len v predstavách pri čítaní knihy.
Vznášející se anděl
Franz Fühmann
Drobná literárna perla, ktorú som objavil v antikvariáte - nevedomý, nepripravený a bez očakávaní. Humanistické dielko sa temer stráca v dlaniach, no z každej stránky vyvierajú tie večné otázky o zmysle umenia, o podstate a hraniciach ľudskosti. Čo znamená byť človekom? Niekedy stačí len niekým nebyť - nebyť vlkom uprostred divej vlčej svorky, čo hlasným zavíjaním velí odchod na lov.
Úsmev nad úsmevom
Pavol Strauss
Dr. Pavol Strauss bol literátom stredoeurópskeho formátu: Stojac na židovsko-kresťanských pilieroch, písal dvojjazyčne nemecky a slovensky.
Začiatkom 90-tych rokov som ho stretol na prezentácii novej knihy. Videl som vyrovnaného a kultivovaného starčeka, ktorému nezostávalo veľa času a možno ani síl nanovo preniknúť do česko-slovenskej kultúry. Publikoval krátko pred rokom 1948, krátko po roku 1968 a krátko po roku 1989. Obdobia medzi tým mal zakázanú publikačnú činnosť. Písať však nikdy neprestal...
Spoločnosť priateľov Pavla Straussa usiluje o jeho blahorečenie. Konzervatívne prúdy na Slovensku si chcú prisvojiť všetko, čo sa prisvojiť dá. Načo je taká iniciatíva? Načo blahorečiť niekoho, kto patrí všetkým? Pavla Straussa to odsúdi na sladké podobizne v kostoloch, pred ktorými sa veriaci modlia za uzdravenie seba a blízkych.
Keď som si nechal od Dr. Straussa v onen večer podpísať knihu, oslovil som ho "majster". Tak mu hovorím aj dnes. Chcem s majstrom slova viesť vnútorný dialóg, nie sa k nemu modliť.
Mýtus o Sizyfovi / Pád / Caligula
Albert Camus
Camusa-prozaika mám radšej ako Camusa-filozofa. S jeho filozofiou je to ako so špenátom. V dobrom úmysle vám ho núkajú, lebo je zdravý. A vy viete, že je zdravý, mali by ste ho jesť v malých dávkach, no nechutí vám. Nakoniec ho ochutnáte ho a vy si poviete, že to nebolo také zlé.
Ale špenát zostal špenátom. Nezískal si vašu dôveru, lebo neprestal byť zelený.
Slzy a víno
* antologie
S antológiami je to tak: Na jednej strane poskytnú rýchly prehľad o téme – v tomto prípade je to francúzska poviedka 19. storočia -, na druhej strane je skoro nemožné, aby aj ten najlepší výber obsahoval texty rovnakej úrovne.
Nájdeme tu silno romantizujúcu prózu (Stendhal), v ktorej postavy jednajú prudko a vášnivo – teda iracionálne a nezmyselne (buď láska k žene alebo k vlasti). Iná, odvážnejšia poviedka (Mérimée) si začína hlbšie vnímať neduhy vtedajšej spoločnosti (otrokárska loď menom Nádej).
Kniha to nie je zlá, ale ako celok sa hodnotí ťažko. V pamäti zostanú jedna dve poviedky. Tie ostatné… Ach, tie ostatné…
Už si nespomínam.
Zkušenost smrti
Paul Ludwig Landsberg
Je fascinujúce, ako texty o konečnosti, smrti a samovražde prekypujú absolútnou a bezvýhradnou túžbou po živote. Landsberg nám zanechal inšpiratívne dielo.
Sociologie pro každý den
Zygmunt Bauman
Budúci sociológ svetového rangu už v tejto útlej knižke – ktorú napísal ešte pred emigráciou ako neznámy autor – naznačil so zdravým literárnym sebavedomím, že s ním treba rátať.
Starověká náboženství
Jan Heller
Veľká škoda, že tradične silná česká religionistika upadla po roku 1948 do nemilosti. Chýbala publikačná činnosť, polemika a diskurz. Religionistika hrala významnejšiu úlohu iba na bohosloveckých fakultách. A všetko, čo sa učili budúci kňazi a pastori, vyvolávalo vo vtedajšom režime nedôveru. Profesor Heller alebo profesor Kubalík vzali na plecia neľahkú úlohu udržať pri živote pacienta v klinickej smrti. Robili to najlepšie, ako vedeli – z kresťanskej pozície.
Tak sa môžeme v knihe dočítať, že podľa egyptskej knihy mŕtvych má zosnulý svoje hriechy pred súdom poprieť. Ak bude pred bohmi vystupovať v roli spravodlivého, bude ospravedlnený. "To je veľmi problematická relativizácia vážnosti podsvetného súdu."
Podobných miest, kde sa autor díva na predkresťanské a nežidovské náboženstvá skrz optiku biblickej tradície, je viacero. Lenže o relativizácii sa nedá hovoriť. Egypťania verili v taký posmrtný súd, aký im vyhovoval. Podporoval právo, poriadok a spoločnosť a keď nadišiel jeho čas, nahradil ho iný koncept súdu.
A keď zostarne aj ten, objaví sa ďalší – a možno aj žiadny.
Breviár
Friedrich Nietzsche
Redakčným výberom vznikol nový celok, ktorý by možno aj autora prekvapil.
Požehnanie zeme
Knut Hamsun (p)
Keď človeka bolí chrbát z práce na poli už len pri čítaní.
Boh a veda
Jean Guitton
Autorom sa podarilo napísať priemernú knihu hneď v troch oblastiach: literárnej, teologickej a vedeckej.
V siedmom nebi: Deti píšu Bohu
David Heller
Deti napíšu každému, ak ich o to požiadajú dospelí: "Milý Bože, ja v teba ani neverím, ale mala som napísať list, tak tu je."
Porozumět Evropě
Christopher Dawson
Neľahké je porozumieť Európe. Ten dynamický konštrukt je priveľmi zložitý, aby sa dal pochopiť po jednej dvoch knihách. Formovalo ju tak veľa faktorov: od klimatických podmienok, demografie, kultúry, cez technický pokrok, katastrofy až po totalizmus a demokraciu. Všetky tie vplyvy len vymenovať by zabralo mnoho strán.
K tým formujúcim prvkom patrí aj Nový zákon. Patrí k Európe rovnako, ako k nej patria Lex Duodecim Tabularum, Magna Carta a Deklarácia práv človeka a občana. Ignorovať náboženstvo znamená Európe nikdy neporozumieť. Na jej pôde sa odohrala tridsaťročná vojna brutálny nábožensko-politický konflikt i následný vestfálsky mier, ktorý (až na výnimky) natrvalo umožnil mierové súžitie katolíkov a protestantov. Európa viackrát zažila klinickú smrť. Ale jej vitálne funkcie ju vždy prebudili k životu.
Porozumieť Európe neznamená stať sa misionárom náboženstva. Znamená to otvoriť myseľ pre to, čo bolo, je a možno bude. Lebo čo Európu formovalo v minulosti, nemusí ju formovať v budúcnosti.
Vojna sahibov
Rudyard Kipling
Želal by som si vo výbere viac poviedok ako Brána storakého žiaľu a Najúžasnejší príbeh pod slnkom. Ale keďže ma polovica z desiatich poviedok málo zaujala, zostal celkový dojem: neuškodí ani nenadchne.
Vymenené hlavy
Thomas Mann
Je vôbec možné, že tento majstrov drobný klenot vyšiel len v jednom jedinom vydaní? Z roku 1958? Vtedy sa náš prezident volal Novotný, americký Eisenhower. Zúrila kubánska revolúcia a začal sa vyrábať samopal vzor 58. A Pelé získal prvý titul majstra sveta.
Oprášiť by sa dielko patrilo.
Poslední tři minuty
Paul Davies
Pre ľudí je všetko nekonečné, čo je veľmi ďaleko. S určitosťou však vieme povedať, že „nekonečný“ vesmír sa rozpína a má teda hranice – ako balón, ktorý nafukujete. Otvorenou otázkou zostáva jeho koniec. Skolabuje späť do singularity? Bude sa večne rozpínať?
Uvidíme o niekoľko miliárd rokov.