Osuský – zabudnutý diplomat

Osuský – zabudnutý diplomat
https://www.databazeknih.cz/img/books/45_/454888/bmid_osusky-zabudnuty-diplomat-RgV-454888.jpg 2 1 1

Diplomat Štefan Osuský patrí k takým osobnostiam našich dejín ako boli Vavro Šrobár či Imrich Karvaš. Po zákroku Uhorského ministra školstva Apponyiho odišiel študovať do Spojených štátov. V Amerike získal vysokoškolské vzdelanie a pohyboval sa prevažne medzi slovenskými krajanmi. Aktívne podporoval vznik Československej republiky. Jeho pôsobenie ako vyslanca Slovenskej ligy v Paríži a v Ženeve bolo mimoriadne úspešné. Už tu, na rokovaniach, mal prvé nedorozumenia s Edvardom Benešom, ktoré potom pretrvávali počas jeho celej diplomatickej kariéry. Benešov výrazný čechoslovakizmus Osuský musel často zmierňovať. Pôsobenie Osuského počas jeho parížskeho obdobia bolo náročné. Ako mimoriadny minister a vyslanec podpísal Versailleskú zmluvu. Po obsadení pomníchovskej republiky odmietol vydať našu ambasádu Nemcom. Po rozpade republiky sa v roku 1939 postavil na čelo druhého československého odboja. Ako jeden z prvých organizoval odpor proti Hitlerovskému Nemecku.... celý text

Přidat komentář

robo22
20.03.2023 2 z 5

Na túto knižku som sa veľmi tešil, pretože Štefan Osuský je osobnosť, ktorej sa venuje v slovenskom historickom povedomí nenáležite málo pozornosti. Žiaľ, po jej prečítaní mám veľmi zmiešané pocity. Autor sa rozhodol spracovať túto tému beletristickým spôsobom tak, že okolo relevantných faktov postavil epický príbeh. Na tom by nebolo nič zlé, keby do úst reálnych historických osobností nevkladal fiktívne repliky, ktorých hodnovernosť je v mnohých prípadoch až tragikomická. V knihe sa vyskytuje nepreberné množstvo momentov, pri ktorých sa musí čitateľ zhlboka nadýchnuť, alebo si hrýzť do jazyka. Fiktívne telefonáty s poprednými politikmi vyznievajú naivne groteskne a vrcholom je telefonát s Milanom Hodžom, pri ktorom som mal naliehavý pocit, že mi to niečo nutkavo pripomína. Prišiel som na to. Pripomínalo mi to telefonát Sváka Ragana do Turecka. Druhá kapitola knihy je postavená na princípe rozhovoru Štefana Osuského so študentkou, ktorá mu v USA zapisuje jeho pamäti po roku 1940. Táto časť pôsobí naivne, až neuveriteľne najmä vďaka tomuto fiktívnemu dialógu. Na záver som si skúsil zosumarizovať, koľko strán by bolo potrebných na zhrnutie podstaty knihy očistenej od balastu, ktorý je naozaj rušivý. Podľa môjho odhadu by stačilo 40 strán namiesto 208. Pre mňa je táto kniha sklamaním.