Machiavelli

Útla knižočka vydavateľstva Odeon – Argo, zo zaujímavej aj keď pre túto pracú neadekvátnej edície: Osobnosti, od skvelého autora Quentina Skinnera je labužnícka chuťovka týkajúca sa správneho pochopenia diel Niccolo Machiavelliho. Skinner nie je neznámy, už v iných esejach sme sa zaoberali jeho prácou O státe. Odklon od pôvodných autorov ku komentátorom sme použili aj v prípade Aristotela, kde sme siahli k práci R.G. Mulgana. Komentátori tak završujú predošlé spracovanie autentických diel klasikov.

Skinnerova práca je perfektným, hutným, a obsiahlym výkladom Machiavelliho práca, hoci celá práca má niečo cez sto strán. Autor výstižne, v podstatných rysoch vysvetľuje Machiavelliho práce Vladár, Úvahy o umení vojenskom, Rozpravy o prvých desiatich knihách Tita Lívia a Florentské dejiny. Skinner hľadá základné premisy Machiavelliho „kacírskeho politického myslenia“ cez prizmu jeho životných skúseností, ktoré dokladuje úryvkami z jeho privátnej korešpondencie. Táto kompaktnosť vytvára schopnú myšlienkovú genézu, ktorá rúca náš pôvodný pohľad na Niccola Machiavelliho ako tvorcu skazenej mocichtivej doktríny, ktorá sa vymyká základom kresťanskej logiky.

Autor poukazuje, že Machiavelli k svojim záverom došiel z dvoch základných predpokladov. Prvými sú vlastné skúsenosti zo služieb Florencii a druhou neúnavné štúdium a komparácia antickej historiografie s vtedajšími podmienky. Dochádza k záveru, že vzostup Ríma má byť predlohou pre obnovenie slávy Italie a hoci niektoré opatrenia predkladá priam škandalóznym spôsobom, poskytuje na ne historické argumenty, pričom jeho doktrína nie je prázdnym prospechárstvom. Podľa Skinnera chce Machiavelli povedať to, že základom dobrého štátu je VIRTU – akási forma občianskej zdatnosti, ktorou sa vyznačujú striedavo vodcovia, občania a pospolitosti. V najhrubšom obryse virtu predstavuje schopnosť rozhodovať sa správne v prospech pospolitosti a to aj napriek osobným preferenciám a zásahom Šťasteny (antického a humanistického poňatia osudu, resp. Božej vôle). K dosiahnutiu sociálneho ako aj individuálneho virtú Machiavelli často poukazuje na Rím, kde bolo virtú ( súbor cností) prítomný čo možno v najdlhšom možnom období a v najväčšom počte jedincov. Snažil sa poukazovať na to, ako podporovať rozmach virtu, a to mravmi, náboženstvom, či svetskými prostriedkami ako sú inštitúcie, procedúry a zákony. Svoje ideie čerpá z antiky.

Machiavelliho silnou stránkou bolo, že (a) poukazoval na príklady Ríma ako hodné nasledovania, pričom ich (b) aplikoval na aktuálne situácie vtedajších pomerov, a ďalej jeho (c) ostrá kritika vtedajších pomerov v porovnaní s Rimanmi. Poukazoval najmä na to, že neúspechy a pohromy vtedajšej doby boli z dôvodu nedostatku virtu a naopak, že najväčšie úspechy antického Ríma boli zapríčinené práve dostatkom, ak nie prebytkom týchto cností.

Opakovane sa zaoberá myšlienkami ako obnoviť virtu v stredovekých podmienkach, pričom táto myšlienka sa podľa Skinnera vinie všetkými jeho dielami. Odsudzovaný „machiavellizmus“ ako zvrátená túžba po moci za každú cenu, nebol myslený ako univerzálna a večná poučka o vlastnostiach vladára, ale skôr dobovo aktuálna kritika vtedajších pomerov resp. nedostatok virtú, teda toho čo, bolo treba učiniť aby mohla spoločnosť napredovať.

Čítanie Skinnerovho diela by preto malo byť povinnou bodkou za štádiom a správnym pochopením Machiavelliho prác, tak by z nich mal čitateľ úžitok.