Kŕdeľ divých Adamov

Kniha obsahuje poviedky Divý Adam, Dunajské hroby a Hriešnica žaluje tmu. Sú z druhej svetovej vojny, ktorá bola na základe osobného zážitku aj najsilnejší inšpiračný zdroj autora. Ťažký píšuc o láske, myslí vždy na smrť. Píšuc o láske Ťažký vždy bojuje proti vojne, proti násiliu. Keď príde vojna, nebude sa hneď strieľať, ale príde. Ľudia ju najprv prinesú v očiach a jej vysunuté hliadky budú choroby, hlad, strach a nenávisť a ešte čosi... Prepáč, človek. Dovoľ prihovoriť sa. Ráno devätnásteho septembra 1964 som sa ponáhľal s rukopisom Hriešnice, ktorá žaluje tmu, do vydavateľstva. Je to posledná, tretia novela z dunajských noviel-balád. Ponáhľal som sa preto, aby som ti ešte tridsaťdeväťročný, teda nie štyridsiatnik, odovzdal výpoveď o láske, ktorá vzklíčila v tme, pod skúpym lúčom slnka a ktorú tma udusila. Vlastne všetky tri novely zaradené do knižky Kŕdeľ divých Adamov sú príbehmi a myšlienkami o láske a tebe, človek, na niektorých miestach o láske zdeformovanej vojnou, na inom mieste o láske vojnou utuženej. Sila lásky je obrovská. Nemohla nežiť, nerásť, nehýbať ľudskými srdcami a osudmi ani v období strašnej nenávisti vo vojne. Čistota lásky vynikla najmä na čiernom pozadí vojny a smrti, dnes vyniká a dráždi „čisté“ duše jedovatý odvar doby a jej „lásky“, ktorý bol dieťaťom vojny. Moje dievčatá Nataša, Giza, Natália, to sú sestry alebo aspoň sesternice tejto doby, nevedia o sebe, len ja ich poznám, nežijú v jednom prostredí, ba nie sú ani jednej národnosti, spája ich len mladosť a láska. Každá cíti a miluje inakšie, láska sa im kruto pomstí, najväčšmi Natálii. Jej láska je krásna a obrovská, Natália platí za ňu životom. A diví Adamovia? Len Janko Svitek je zdivený Adam, nič nechce vedieť o čase a slušnosti, každé dievča mu je Evou, ale ani jeho srdce nie je beznádejne prázdne. Jeho protipól desiatnik Zvala je až prikrotký, priveľmi miluje, až zo záhrobia vyvoláva a oživuje svoju Natáliu. Tretí Adam, desiatnik Mičinec, pokorne zomiera so svojou minútkovou láskou na brehu Dunaja. Okrem toho, že všetci moji vojaci milujú dievčatá, živé bytosti, stojí na ľavom brehu Dunaja najväčšia ich láska, Slovensko, ktorá ich priťahuje ako svetlo mušky, nemôžu konať inakšie, ako konajú, vracajú sa do vlasti a hynú. Nepísal som o hrdinoch, umele som ich nevytváral, len na priateľov som si spomenul, zamyslel som sa nad ich osudom, láskou a smrťou, myšlienky položené na papier, to nie je viac ako tichá modlitba na ich dunajských mohylách. Ešte som nemal štyridsať, žiadalo sa mi povedať slovo o tebe, človek, o tvojej láske, zamiešal som sa literatúrou aj do politiky vojny, v strachu o živých pohýbal som mŕtvymi, chcel som poznať, prečo diveli Adamovia, prečo sa nemohli narodiť počaté deti, prečo vyhasínali životy chlapcov a dievčat, skôr ako sa mohli spojiť, prečo a kto zadúšal plamienky vzbĺknutej lásky života. Medzitým a okolo toho, ba hádam do toho všetkého sa vlieva ako Dunaj do mora môj terajší nepokoj, na Dunaji v malej loďke pláva môj strach a zúfalo vykrikuje, burcuje živých milencov, aby si nedali zabiť lásku. Niekedy je smiešny, ale nik mu nemôže povedať, že nemá pravdu, že smrť nie je nepriateľom života, vojna mieru. Dnes je dvadsiateho septembra, už mám štyridsať... Máš pravdu, človek, načo ďalej... O láske... Štyridsaťročný tak ako dvadsať alebo šesťdesiatročný môže písať o všetkom na svete, ale najmä o tebe. Do videnia, človek. Stretneme sa pri práci, v láske, v politike, pri zábave, budeme sa hádať o teba, o tvoje dobro, stretneme sa v ďalekých i blízkych kútoch našej vlasti i za hranicami na pobreží slaného mora, za oceánmi. Stretnime sa, človek, ale prosím ta, uniformy nechajme doma. Nosil som ju štyri a pol roka, zhnusila sa mi. Je drsná, presiaknutá potom. krvou, strachom. Uniforma sa ľahko oblieka, ale ťažko zoblieka. Zomierajú v nej najkrajší chlapci a dievčatá. Dobre? Gut? Well? Charašo? Do videnia, človek! Veľmi sa na teba teším. LADISLAV ŤAŽKÝ... celý text