Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej
Michal Habaj
Od zbierky Gymnazistky básnik hľadá spôsob, ako vysloviť vlastnú životnú skúsenosť s presahom do súdobých kultúrno-civilizačných procesov. Ťažiskovými látkami sú premena životnej reality na metarealitu a odrazy tohto procesu v emocionálnej, myšlienkovej a telesnej stavbe súčasného človeka. Voyeursky zameraný subjekt putuje emblematickými priestormi konzumnej kultúry (obchodné centrá, kaviarne, diskotéky etc.), a pretože relevantný zásah do reality sa ukazuje ako nemožný, vo svete stotožnenom s karaoke štúdiom nachádza uspokojenie v ambivalentnom, obdivno-ironickom komentovaní diania a najmä v estétskom rojčení nad opojno-úzkostnými možnosťami civilizácie. Habajove texty sú tak často skôr epicko-reflexívnymi projekciami a víziami než záznamami autentických zážitkov či intímnymi spoveďami. Subjekt sa štylizuje do postavy prvého básnika-kyborga, čo možno vnímať ako nový variant vešteckej roly básnika (Rédey). Umožňuje mu to najprv vysloviť opojenie z podnetov, ktoré postindustriálna informačná civilizácia ponúka rozvíjaniu ľudských daností (senzibilita, imaginácia, pamäť etc.). Rozpoznanie recyklačného charakteru a evidencia znepokojujúcich efektov dnešnej kultúry však postupne do nadšenia primiešava aj nostalgiu za arkadicky vnímanou minulosťou. Pod povrchovou kyberpunkovou inštrumentáciou možno v Habajových textoch čoraz intenzívnejšie začuť aj melancholický podtón atmosféry fin de siecle.... celý text
Přidat komentář
Autorovy další knížky
1997 | Generator X: Hmlovina |
2015 | Caput Mortuum |
2003 | Pas de deux |
1999 | Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej |
2012 | Michal Habaj |
Kniha Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej je v
Přečtených | 2x |
Knihotéce | 2x |
Chystám se číst | 1x |
Čím viac nad tou knihou premýšľam, tým mi príde zaujímavejšia. V priebehu čítania, keď opadol odpor k provokatívnosti, som si začal uvedomovať, že Gymnazistky nie sú len o postmoderných hrách a o výsmechu zo slizkých sexuálnych dvojzmyslov, ale aj o parodovaní kultu mladistvej krásy a o otázkach ohľadom ľudskej sexuality všeobecne. A hoci si stále myslím, že ide o hru, ktorá ma v žiadnom bode neznepokojuje a vnútorne nemení, skôr občas jemne irituje, je tak brilantne napísaná, že som cítil, akoby moju myseľ zdvihla nejaká vlna-verš, a tieto vlny-verše ma niesli, vťahovali ma do seba, poddávali sa, odtláčali, aby ma opäť prijali. Určite to bolo spôsobené aj tým jemným pátosom, hoci ironickým. A tu si nejaká časť zo mňa priala, aby Habaj nemusel používať iróniu a nechal pátosu voľný priechod. Nebolo by to však potom už pateticky zlé? A nie je vo výsledku tá kniha predovšetkým o pátose?