Ethan Frome

Edith Whartonová má neobyčajný talent vytriasť zo mňa dušu pri čítaní jej príbehov, ktoré moje emócie roztrieštia na márne kúsky.

Je to len nedávno, čo som dočítala "Vek nevinnosti", no hoci sa skláňam v najhlbšej poklone pred Whartonovej talentom a prózou, ktorú radím medzi umelecky najkrajšie, aké som kedy čítala (nedokážem si pomôcť, jej rozprávačský talent pre mňa zosobňuje Chopinovu hudbu v slovách), dvaja hlavní protagonisti Newland a Ellen sa mi jednoducho nedokázali dostať pod kožu. V Newlandovi som videla obyčajného slabocha, ktorý mal miliardu hviezdnych šancí prerušiť začarovaný kolobeh svojho stereotypného života a vydať sa za hlasom svojho srdca, no nespravil tak.

V "Ethanovi Fromovi" som, naopak, bláznivo priala Mattie a Ethanovi ak už nie rovno šťastný koniec (ktorý sa autorka zreteľne nechystala zavŕšiť od úplne prvej stránky), aspoň nádej na lepšie časy. Prečítala som to doslova jedným dychom a celú trištvrtinu príbehu som bola v bláznivom nutkaní dať Edith Whartonovej 10 hviezdičiek za neopakovateľný zážitok z jej umeleckého rozprávania a nádherného, deskriptívneho opisu života vo svetom zabudnutej zimnej dedinke, za úžasne psychologicky vymodelované postavy a tragickú ľúbostnú dvojicu, ktorá si ma absolútne podmanila, hoci bol ich príbeh taký krátky.

A potom prišiel koniec a ja som nedokázala uveriť, opäť som zostala roztrieštená, doslova paralyzovaná hrôzou, sedela som a naprázdno hľadela na posledné stránky s rukami pritisnutými na ústach v nemej hrôze, neschopná uveriť.

Takže hodnotenie? Nie som ho jednoducho schopná a ešte azda dlho ani nebudem, no zrejme už len fakt, že táto krátka novela mnou tak silno zatriasla, ako sa to nepodarilo zrejme žiadnemu dielu doteraz, hovorí dosť jasne za seba. Určite stojí za prečítanie ako jedna z nám nie až tak veľmi známych svetových klasík (čo je hmatateľná škoda), ale len pre tých, ktorým neprekážajú hlboké, silné a v absolútnom zúfalstve končiace príbehy.