A násilní ho uchvacujú

04.10.2015

Po dvoch poviedkových zbierkach čítam pre zmenu O´Connorovej román a som rovnako nadšená! Menšia či väčšia plocha, nevidím kvalitatívny rozdiel. Pre mňa je výraznou a svojskou autorkou, texty ktorej, ak by ste ich „degustovali naslepo“, sú rozpoznateľné medzi ostatnými a navyše je tu ešte aj ten opojný pocit (i keď som si vlastne istá, že klamlivý), že som ešte nič podobné doposiaľ nečítala. Rozpoznateľnosti značne napomáha jednotná línia písania (ťaživé príbehy s príchuťou katastrofy, silne subjektívne pohľady postáv, ktoré, či už sú presvedčené o svojej pravde, či úplne zmätené, sú schopné aspoň na malý moment úplne vás „zmagoriť“ a získať si vás, aby sa vám vzápätí maximálne odcudzili), takže presne viem čo mám čakať, no napriek tomu ma stále niečo núti vracať sa k nej. Kúzlo nepominulo. Zrejme práve tá jednotná línia jej písania ma doteraz miatla, lebo až dodatočne si začínam uvedomovať, odkiaľ sa vo mne vlastne berú toľké sympatie k O´Connorovej. Doteraz som pre to nenachádzala slov, a popravde som sa nad tým ani veľmi nezamýšľala, asi som toho od nej potrebovala prečítať viac, aby som dokázala sformulovať to, čo som mala uložené kdesi v podvedomí. To kúzlo podľa mňa spočíva v tom, ako sa celý čas s čitateľom hrá - nič mu neuľahčuje, nevnucuje, dovolí mu myslieť samostatne, žiadnu z postáv žiadnym spôsobom neprotežuje, až to takmer vyzerá, že len predostiera určité otázky, no odpovede na ne nemá, alebo ich nepotrebuje vyjaviť, a pritom je to práve naopak, za tým všetkým je cítiť názor, postoj a to veľmi jasný a neoblomný. Nemôžem povedať, že by som na takéto niečo doposiaľ nenarazila u žiadneho iného autora, to určite nie, rozdiel je v tom, že u nej mi tento kontrast udiera do očí oveľa výraznejšie. Skvele, skvele, skvele napísané!!!