Juraj Ďúran
slovenská
Nové komentáře u autorových knih
Na dne duše
„Veľmi zaujímavá kniha poviedok.“
— ElizabethB
Na dne duše
„"Vo veľkom indiánskom lapači snov, ktorý visel namiesto svätého obrazu nad našou manželskou posteľou, uviazli dva veľké útržky snov. Viseli vyfučané a spľasnuté v okách jeho siete. S pribúdajúcim ranným svetlom bledli, strácali jasné obrysy a stávali sa priesvitnými ako veľké kvapky čistej vody, ktorá sa rýchlo odparuje." / z poviedky Lapač snov/
Každý z nás v detstve sníval o tom, ako sa zmení život po tom, keď sa staneme dospelými. Budeme to... mať to... cestovať tam...
Život však pre mnohých snívajúcich prichystal zopár pascí. Jednou z nich je závislosť. Od drog, od alkoholu, nikotínu, od partnera...
Juraj Ďúran v knihe poviedok Na dne duše,v prvej časti knihy, približuje svet závislých. Nemoralizuje, nepoúča, nedáva rady. A to sa mi veľmi páči. Jeho krátke poviedky dýchajú "človečinou": "Znovu stál sám na chodbe zaliatej slnkom, v ruke krkval maródku a cítil sa ešte horšie , ako keď mu doktorkina sestrička privrela dvere pred nosom. Anička dušička je na protidrogovom liečení a kamarát Milan mu povedal, že by mal prestať piť." / z poviedky Pani doktorka/
Každá z poviedok má svoje postavy a svoj mikrosvet udalostí a pocitov. Sú úprimné. "Otec, veď keď tu nie si, tak je tu aj ticho a pokoj. Nikto sa nikam neponáhľa, nekričí a neznervózňuje ostatných. Hneď ako som si to v duchu povedal, zľakol som sa. Ale ako to, veď o mŕtvych treba hovoriť len dobre." / z poviedky O mŕtvych len v dobrom/
Z poviedok zároveň cítiť chuť každodenného života obyčajného človeka."Dnes to bola dlhá prechádzka. So spomienkami, ktoré boli pomalé ako ospalé jesenné muchy, so sedením na lavičkách v parkoch a s popíjaním kávy v ešte otvorených záhradných reštauráciách... Ľudia sa vracajú z práce, deti zo škôl, ženy z nákupov. A ja dnes už nemám chuť s nikým debatovať.Dnes nie. " / z poviedky Jesenné upratovanie/
Je ťažké napísať krátky útvar a vtesnať tam príbeh, atmosféru pocitov, ducha poézie a symboliku. " Keď som sa po chvíli zahľadel späť na dno duše, čierno-biela predstava medziľudských vzťahov tam už nebola. Namiesto nej tam plápolal malý, teplý plamienok sviečky." / z poviedky Na dne duše/
Jurajovi Ďúranovi sa to podarilo. Dúfam, že autor bude pokračovať v písaní. Dobrých poviedok nie je nikdy dosť.“... celý text
— lusila
