V najlepšom bolo treba prestať (pred 30 rokmi)

recenze

Odysseus (2018) je posledný zo série “partnerských komiksov” ku trilógii noviel Vzpoura mozků. Na rozdiel od noviel, v prípade komiksov nemožno hovoriť o trilógii, pretože Vzpoura mozků (1977–9) a Galaxia (1984–6) vyšli pôvodne v časopise ABC s mnohoročným odstupom ako nezávislé a k ich spojeniu došlo až post factum v sérii noviel, čo sa nezaobišlo bez, ako hovoria bratia Angličania, nejakých tých glitches. Zakiaľ ku novelám Vzpoura mozků (2013) a Galaxia (2014) boli komiksy predlohou, v prípade Odyssea to bolo naopak – komiks nasledoval až po vydaní novely (2015). Long story short, neexistuje kontinuita medzi Odysseom a komiksom Vzpoura mozků a aj kontinuita s Galaxiou je násilná (na konci komiksu Galaxia všetci zachránení planéťania odlietajú s Petrom a Janom na Galaxii na Zem, v novele odlietajú iba Petr, Jan a Ma). V tomto prípade teda komiks priamo vychádza z novely a nadväzuje iba na sériu noviel.
O novele Odysseus som sa vyjadril, že obsahovala najviac nádejného materiálu, ale ho nedokázala využiť. Komiks má v tomto smere určité odlišnosti. V prípade Šorelových veľdiel je dôležité, že komiks nás izoluje od zmýšľania autora a tak sme mnohých, ako sa dnes zvykne hovoriť, kontroverzných názorov, súdov, myšlienok a reakcií postáv ( = autora) ušetrení. Ak sa autor po svojích kresťanských výlevoch z novely Vzpoura mozků v Galaxii a do istej miery aj v novele Odysseus – kde ich nahradil všeobecnejšou formou alt-right ideológie – miernil (v komiksoch Vzpoura mozků a Galaxia vďaka ich dátumu vzniku absentujú úplne), v úvode ku komiksu si ich opäť vychutnáme naplno a zistíme, že autor je posadnutý používaním mena Máří (porov. aj novelu Vzpoura mozků), prípadne polepšenými radodajkami či sociálnymi pracovníčkami všeobecne. Problém je, a dá sa mu vyhnúť prečítaním si hoci B. Ehrmana alebo O. A. Fundu, že Mária z Magdaly nie je totožná s polepšenou sociálnou pracovníčkou a naopak, pravdepodobne patrila ku sponzorom Džizsovho pôsobenia, inak povedané, Šorel nepozná ani to, čo skúša podsúvať (ako je u stúpencov alt-right také bežné, až sa z toho stalo sociologické klišé).
V úvode sa stretneme aj s ponosou epického subjektu, teda Bílka, že mu nie je tak celkom jasné, koľko má vlastne rokov. Nuž, toto je najmenší problém, pre každého funguje jeho palubný čas, ale ak som spomínal v recenzii k novele autorove problémy s časovou linkou, tak toto jasne potvrdzuje, že relativistika bola aj zostáva jednou z mnohých autorových osobných čiernych dier. To, samozrejme, nemusí byť pre „viac autora ako vedca“ problém – stačí neriešiť témy, v ktorých sa nevyznám, že jo.
Ale späť k veci. Komiks aj novela tentoraz zdieľajú zhodný príbeh s rovnakými motívmi. Galaxia 2 (jedna z nepoškodených bočných lodí) sa vracia na Zem po pomoc pre planétu Jiř. Podivuhodné je – čo som zabudol v recenzii novely vypichnúť a zdžubať – že čierna, vlastne červia diera sa správa akosi „jednocestne“, akoby do nej materiál „padal“ iba z „našej“ strany (presne ten materiál, ktorý chcú v novele Jiřania využiť na insekticídny Armageddon). Po prelete narazíme, na rozdiel od novely, na konzistentné vysvetlenie, prečo sa rozhodli použiť počas skoku (vlastne skokov) „skokový stabilizátor“ (v novele sa – menej logicky – nazýval „stimulátor“). Zakiaľ v novele prvý skok bol nelogicky kamsi „za Mliečnu dráhu“, tu je nahradený logickým skokom na hranice slnečnej sústavy. Zostáva však na hlavu padnutá predstava pásu asteroidov ako šutra na šutri a ako bonus je tento pás lokalizovaný za dráhou Jupitera. Tým nezmysly nekončia, lebo druhý skok – počas ktorého si stabilizátor už šľahli obaja boys – uskutočnili cez slnečnú sústavu smerom k Zemi resp. iba k Jupiteru (a medzi ním a Marsom je reálny pás asteroidov, ktorý v Šorelovom svete absentuje), doslova pár zbytočných svetelných minút. Naivná pozemská story o vynorení sa v stredoveku a záchrane „čarodejnice“ zostáva, spolu s jej uložením do hibernácie a zabudnutím navždy a Bílkom neschopným vysloviť latinský názov baktérie moru. Pozoruhodné je, že smerom späť k červej diere stačil jeden skok, napriek – napríklad – takmer nepreniknuteľnému pásu asteroidov. Ďalej pokračujeme z novely známym smerom až do onoho záchvatu abrahamického patriarchalizmu, že Ma má zostať doma a kotiť džamóre. Zakiaľ v novele tento incident vyprovokoval naše hrdličky k prvej medziplanetárnej súloži, v tomto prípade sa nielen dozvedáme, že už sa stalo, ale že už aj vie, že je „v tom“. Ani v novele nebolo jasné, kde na to mohli nabrať čas, tuná je alternatívna embryológia ešte zjavnejšou. Poteší aspoň vynechanie úchylnej predstavy o meteoricko-insekticídnom Armageddone. Galaxia opäť odlieta overiť hypotézu o závislosti časového posunu od hmotnosti telesa, ktoré sa presunulo červou dierou. Keďže táto hypotéza je rovnako nedomyslená ako v novele, dopadne rovnako.
Po prelete späť do „nášho“ vesmíru sa opäť stretávame s alternatívnou fyziológiou videnia v podaní Ma. Predstava, že by videla státisíce km vzdialenú kozmickú loď Prométheus na displeji, je však ešte absurdnejšia ako možnosť jej zbadania cez okno (v novele). Od tohto momentu už dej viacmenej kopíruje novelu, akurát pri stretnutí s kapitánom Viktorom nadobudnete pocit, že ste stretli divousa z Vikinga Vika. Alebo Chewbaccu. Stretnete hliadku „klonu“ (sranda je, že alt-right zhnusenie je v komikse ešte nepochopiteľnejšie, lebo z kresby ani nezistíte, že existujú aj „klonice“), pás asteroidov sa zrazu správne nachádza tam, kde by sme ho čakali, ale zasa má „nepriepustnú“ formu, na Zemi stretnete Kornélia aj „otca“ Flora, ktorý je napokon úplne rovnako rozladený vývojom ako jeho prozaická verzia a dospievame ku zhodnému koncu.
Keďže ide o komiks, máme tu ešte druhú zložku, Petráčkove kresby. Napriek všetkým pokrokom treba konštatovať, že jeho kresba je menej konzistentná ako bola Kobíkova v pôvodných dvoch (vtedy nesúvisiacich) komiksoch – stačí si porovnať Johanku na stredovekej ulici s tou mrochtou na lodi, niekoľko rôznych vtelení Ma a Evy alebo tučnastú So so ksichtom východniarskej sedlane po akciovom botoxe. Takisto zabudol, že medzi klonmi boli nejaké pohlavné rozdiely (to už je lepšia Kociánova ilustrácia v novele).
Na záver sa vraciame k tomu, čo sme už v súvislosti s Šorelovými komiksami napísali – prehrešky voči hard sci-fi kritériám sú v komiksoch voči novelám odpustiteľnejšie (môžeme ich nazvať „komiksová skratka“) a ďalším bonusom je, že sme do istej miery izolovaní od autorových myšlienkových pochodov, ktoré korelujú skôr s 19. ako 21. storočím. Táto „istá miera“ však končí tam, kde nahradil všeobecný alt-right novely návratom kresťo motívov. Na druhej strane vďaka „komiksovej skratke“ úplne absentujú svetlé momenty knihy – teda motívy hodné pozornosti, ktoré však autor nerozvinul, alebo v mene svojho presvedčenia priamo zarezal. Záverečné hodnotenie je preto viacmenej zhodné s hodnotením novely, resp. tesne pod ňou.

Začátek příběhu Vzpoury mozků spadá do let 1977–1979, kdy komiks postupně vycházel v časopise ABC mladých techniků a přírodovědců. V 80. letech pak dvojice Šorel-Kobík navázala pokračováním Galaxia. Nyní vychází třetí díl s názvem... více

Komentáře (0)