Hlad

29.01.2023

V tvorbe Jozefa Kariku mi dlhodobo nesedia jeho titulné postavy. Inak tomu žiaľ nie je ani v (inak vôbec nie márnej) poviedke Hlad: opäť máme dočinenia s mužom, ktorý je neuveriteľný. Kým ho Karika opisuje ako vnútorne prázdnu, vyprahnutú osobu bez zmyslu života, JE to uveriteľné, lebo to vychádza z autora, z jeho duše, z jeho pohľadu na svet. Akonáhle z neho urobí ženatého muža s dieťaťom, stáva sa z toho znáška útrpných klišé, aké napíše autor, ktorý nie je ženatý a nemá deti. Pre mňa je to proste neuveriteľné. Nechápem, načo taká hra? Prečo neprísť so samotárom, ktorý sa nechce ženiť? TO by bolo uveriteľné. Dobrou správou je, že tentokrát to až tak neudiera do očí, keďže s daným antagonistom (Karikove postavy až na výnimky nikdy neboli kladné) strávime podstatne menej času, než s „hrdinom“ z Tmy alebo Trhliny, keďže to sú novely/romány a toto poviedka. Ďalšou dobrou správou je, že prvá polovica Hladu je fakt výborne temná a mrazivá hororová poviedka, ktorú nevieme prestať čítať, kým sa nedozvieme koniec. No a práve v tom tkvie problém. Od návštevy v múzeu to začne ísť s textom dole vodou. Miestami som až žasol nad tým, ako autor podceňuje čitateľa. Fakt má zmysel prísť so „šokujúcim“ zvratom ohľadom dedenia masky? Veď je to vec, ktorá každému čitateľovi napadne okamžite po tom, čo sa dozvie, v akých veľkých časových úsekoch sa jednotlivé zločiny odohrali. Samozrejme nesmú chýbať typické Karikove vetné konštrukcie typu „v špirálach časopriestoru“ (to ako vážne?), ktorým síce nikto nerozumie, ale všetci sa to boja nahlas povedať. Nechápal som ani zmienku o vlkolakoch, ktorá prišla ako blesk z čistého neba, odbavila sa v jednej vete a okamžite na ňu bolo zabudnuté. Okrem toho sa mi nepáči okaté vykrádanie slávnych starších predlôh iných spisovateľov (postupné otváranie dvier na stodole z fotky vs. postupné približovanie psa na fotkách z Kingovej poviedky Slnečný pes z roku 1990). Ako dobre (4*) sa to začalo, tak divne (2*) to skončilo. Takže kompromis za 3*.