Renava komentáře u knih

Kratučké, minimalistické úvahy, ktoré pôvodne nemali ambíciu stať sa samostatnou knihou. Priznanie o okolnostiach vzniku textov určených pre rubriku britského denníka ma vcelku pobavilo: „Zakaždým som chvatne ponorila vedro do ktoréhosi tmavého zákutia svojej mysle, vytiahla som odtiaľ nejakú vetu a s úzkosťou čakala, či budú nasledovať ďalšie“. Zvláštny prístup, ale evidentne sa osvedčil :-).
Možno z literárneho hľadiska nič svetoborné, zato pre fanúšikov Eleny Ferrante jedinečná príležitosť poodhaliť jej osobnosť, keďže bola dlhý čas pre verejnosť viacmenej inkognito a jednou veľkou neznámou.
Treba povedať, že samotné úvahy (na rôzne témy od spoločenských, cez politické až po osobné) sú príjemne svieže, veľmi osobné a hlavne - podčiarkujem – výstižné. Na malom formáte predviedla výrazný pozorovací talent, schopnosť pomenovať veci, vystihnúť moment – čiže v podstate to isté, čo vo svojich predchádzajúcich knihách, avšak u tejto literárnej formy akoby to vyniklo ešte o kúsok viac.
Miestami možno rovnako ako ja nadobudnete dojem, že vám hovorí z duše, že dáva tvar myšlienkam, ktoré občas len tak prefičia hlavou a bez odpovede sa spätne odrážajú do éteru, alebo naopak zotrvávajú usadené v podvedomí.
Tých, čo E.F. nečítali, zrejme kniha neosloví, pre jej prívržencov je to naopak must-read :-).

19 19.06.2020

Uznávam, že nie som cieľová skupina, ale to nie je dôvod, prečo knihu hodnotím priemerne. Nemám nič proti young adult a tiež mi je jasné, že tento žáner stavia hlavne na príbehu a že nejaká umelecká hodnota ide väčšinou tak trochu bokom. Lenže, pokiaľ sa nemýlim, Normálni ľudia do kategórie YA oficiálne nespadajú. A tu vzniká malý problém, ako vnímať všetky tie ocenenia a knižné nominácie (všeobecný hype okolo nekomentujem), pretože pri toľkých ováciách sú isté očakávania namieste. Nie som literárny kritik, ale podľa môjho skromného názoru má tento román s hodnotnou literatúrou spoločné sakra málo. Spracovanie príbehu, sloh, štylistika – slabý priemer. Slovenský preklad – podpriemer (doslovný preklad afektovaných amerikanizmov „ó áno!“, „ó určite!“ vyskakujúcich z každej tretej strany pôsobil amatérsky, až obťažujúco...).
Ak by som mala môj celkový dojem charakterizovať jedným slovom, bola by to PLYTKOSŤ. Plytkosť prepieraných vzťahov, plytkosť hodnôt, na ktorých zúčastnené postavy stavajú svoju existenciu, plytkosť zhodnotenia dôsledkov ich činov. A korunu celému dáva pisateľská plytkosť....tak málo štylisticky vyzretý text som už naozaj dávno v rukách nedržala.

Aj z týchto dôvodov mi porovnávanie s Giordanovou Osamelosťou prvočísiel príde úplne mimo. Paralela s "inakosťou" charakterov hlavných postáv tam určite je, ale tam to končí. Viem si predstaviť, že ak by sa načrtnutého scenára zhostil Giordano, dopadlo by to úplne inak (keď dvaja robia to isté, nie je to to isté). Osamelosť prvočísiel je čitateľský zážitok, Normálni ľudia sú nositeľmi nahého príbehu. Sally Rooney má pred sebou ešte poriadne dlhú cestu.

18 15.04.2020

Poviedkam sa celý život snažím prísť na chuť a stále sa mi to nie celkom darí, no občas narazím na niečo, čo túto moju osobnú predpojatosť nalomí. To je presne tento prípad. Autorka svoje poviedky žánrovo vystavala na tzv. weird fiction, čo je mix sci-fi, fantasy a hororu, no aby to bolo zaujímavejšie, naviazala na ne kopu ďalších osviežujúcich prvkov čerpajúcich najmä zo severského folklóru, čím vytvorila jedinečný žánrový útvar. Prekvapuje svojou brilantnou imagináciou, zaujímavo sa pohráva so severskou mytológiou, sci-fi prekladá rozprávkovými motívmi a miestami šokuje poriadne absurdnými, až nechutnými scénami (rátajte s tým, že niektoré obrazy zanechajú v mysli dlhodobý nepríjemný otlačok). Keď sa dostanete k poviedke Tety a budete pri tom popíjať kávu, koláč si k nej určite nedávajte, nechutil by vám :-)
Treba povedať, že nie všetky poviedky sú na kvalitatívne rovnakej úrovni, je tam pár slabších momentov a poínt, ale z môjho pohľadu je to odpustiteľné. Po prečítaní autorkinho doslovu dávam bez mihnutia oka plný počet.

17 07.04.2020

Tento mladý Poliak ma čím ďalej viac prekvapuje. Jeho detektívky s prokurátorom Szackim majú glanc, svojský drive, atmosféru (takú tú správne negativistickú, ponurú, melancholickú) – ak mám chuť na detektívku, musí obsahovať presne toto. Nič nadsadené, preafektované, pretechnizované, zasa len číra inteligentná dedukcia v duchu tety Agathy, ktorá by s týmto opovážlivým výrokom samozrejme nesúhlasila, keďže ona sa neprehrabávala v archívoch, nepila hektolitre kávy a nebola nútená riešiť vlastné manželské problémy... (stačilo jej k tomu vlastné bystré očko, čo videlo až za roh a obligátna šálka poctivého čaju). Napriek tomu som presvedčená, že by tohto „kolegu“ kvitovala :-).
Tak ako ďalších, čo podľahli šarmu jeho písania, aj mňa celkom mrzí, že avizuje s detektívnym žánrom definitívne skončiť, lebo táto karta mu ide. Avšak ako sa sám v jednom interview vyjadril - „nebolo by na škodu trochu mu dôverovať a nechať ho profilovať sa ďalej“ – ja to teda rozhodne skúsim. Niečo mi navráva, že ani ďalšia jeho produkcia nemusí byť márna.

21 12.10.2015

Čistý pesimizmus, depresia, temno. Kniha, ktorá hustotou negativizmu, nánosmi zla, nechutností, zvráteností, krutostí a bolesti sťahuje na samé emočné dno. To je však len jeden uhol pohľadu. Ten druhý, nazerajúci na zručnosť, vycibrenosť pera a pisateľskú fantáziu stavia Nica Cava do polohy skutočného umelca. Inými slovami - ak by sme dali emočnú a pisateľskú stránku diela na misku váh, ocitli by sa na úplne opačných koncoch. Vlastne sa núka úvaha, čo všetko v sebe musí tento kontroverzný chlapík prechovávať, keď vyprodukuje niečo tohto razenia.... a asi toho nebude málo. Búrlivá punkerská, drogová a násilnícka minulosť sa na tom nepochybne podpísali nemalou mierou. Psychológ by zrejme povedal, že jeho písanie sa dá chápať ako ventil, cez ktorý si umelecká duša reguluje vnútorné rozpory - a predpokladám, že by na tom niečo bolo...

Čítanie je to jednoznačne skľučujúce. S postavami tápeme v najhlbšom blate fyzična i psychična, ktoré doslova pohlcuje - autor nás permanentne drží v okovách temnoty a neuvoľní ich ani na moment, aj keď sa to akokoľvek žiada. Podvedome čakáme, že príde nejaký svetlejší moment, že autor zdeprimovanému čitateľovi zošle pár dúškov optimizmu, trochu kyslíka, barličku, ktorá mu pomôže prebrodiť sa cez nekonečné bažiny špiny. Zbytočne. Neexistuje ani chvíľkový, minimálny náznak svetlejších momentov, odkazov na pozitívne zajtrajšky, nie je tu jedna pozitívna, či sympatická postava, jediný svetlý bod, či príjemný zážitok. Len číročíre, všadeprítomné zlo.

Keby som si položila otázku, čo sa mi na tom vlastne páčilo, musela by som úprimne povedať, že vlastne nič. Nič a zároveň všetko. Tým ako je kniha jedinečne šialená a príšerná. Prehnitosť a genialita v jednom. Kniha silno pripomína kontroverznú záležitosť od Kosinskeho - Pomaľované vtáča, ktorá je, myslím, v čitateľskom povedomí oveľa známejšia. Takže ak ste spomínanú vec znechutene odvrhli, zavrhli, odložili, odsúdili, do „oslice“ sa ani nepúšťajte! Buďte si istí, že na pesimistickejšiu knihu tak ľahko nenarazíte. Vážne len pre čitateľsky otrlé a tolerantné povahy, schopné, či ochotné (?) dielo vnímať s obrovským nadhľadom.

26 25.05.2015

Odľahlej islandskej dedinky bez kostola a bez cintorína čas akoby sa nijako netýkal. Možno aj vďaka neprítomnosti cintorína ľudia akoby tu zabudli umierať (radšej ho z poverčivosti v dedine ani nechcú...). Radi zotrvávajú vo svojich vychodených koľajách, v bezpečnej náruči rokmi zabehnutého stereotypu a len veľmi nedôverčivo sa stavajú k novotám, ktoré ich atakujú zvonka (pre dokreslenie charakteru diela treba dodať, že všetko sa točí okolo priemyselnej revolúcie 90.rokov).
Rozpačitý postoj dedinčanov voči pokroku rozprávač prezentuje s dokonalou nenútenosťou, idúcou ruka v ruke s úsmevnou sedliackou logikou, ktorá za žiadnych okolností nepustí :-). A keďže ľudstvu vyššia moc nadelila do vienka (okrem iného) i prirodzené pudy, túžby, sklony okúsiť zakázané a neobišla ani túto Bohom zabudnutú dedinu, k spoločenským zmenám sa pridávajú i konkrétne osobné intermezzá, nabaľujúce sa na ústredný príbeh, takže zdanlivá (dedinská) nuda je rozbíjaná na všetkých frontoch... často radikálne, nie vždy s idylickým koncom, občas s fatálnymi následkami. Skrátka, ako zo života.
Nemyslím si, že bol zámer pisateľa vyvodzovať z príbehu akékoľvek ponaučenia. Vlastne tu ani o žiadny jednoliaty príbeh nejde. Dielo ako celok pôsobí skôr ako povesť - hravá, príjemná, zábavná a nadpriemerne čitateľná povesť, jemne doladená prvkami magického realizmu, komédie i tragédie, s neustále prítomným podmazom láskavého humoru. Vety na seba nadväzujú tak príjemne plynulo, ako prirodzene plynie čas - vlievajú sa jedna do druhej ako deň prechádza do noci, svetlo do tmy. Jedna z mála kníh, kde názov dokonale ladí s celkom - obsahom i podaním. A musím povedať, že mňa si jednoznačne omotala okolo prsta. Dokonca až tak, že po otočení poslednej strany som mala chuť začať čítať znova , čo sa mi naozaj až tak často nestáva.

31 05.04.2015

Maddy je presvedčená, že miluje Leonadra s vážnou psychickou diagnózou... Leonard je presvedčený, že má všetko pod kontrolou a ženie sa do svadby s Maddy.... Mitchell je presvedčený, že Maddy je jeho životnou vyvolenou (jej názor nie je dôležitý)... A v tejto spleti vzťahov všetci traja (napriek svojim neochvejným presvedčeniam) predovšetkým hľadajú svoj pevný bod pod nohami, svoje vlastné JA. I keď si to nechcú celkom pripustiť.
Žiadny romantický román z čias J.Austen sa rozhodne nekoná. Dokonca to primárne nie je ani román o láske (aj keď tak názov nasvedčuje). Viac ako o nej vypovedá o komplikovanosti vzťahov, milostných i medziľudských, o váhe vlastných rozhodnutí. O ťažobe skutočnej, klinickej depresie a jej protistrany – mánie. O vyrovnávaní sa s realitou, pod ťarchou ktorej padá väčšina vysnívaných študentských ideálov. Ale tiež o veľkej vášni k literatúre. No a hlavne o tom, že najťažšie zo všetkého je porozumieť sebe samému.

Podľa odbornej kritiky je Eugenides jedným z najlepších súčasných spisovateľov a jeho Hra o manželství patrila v čase vydania k najdiskutovanejším dielam. Čitateľská lahôdka!

9 22.02.2015

Ak som si doteraz myslela, že Owen Meany je najbizarnejšou postavičkou, s ktorou som sa doteraz v knihách stretla, už to neplatí. Malý Oscar z Plechového bubienka ho o kúsok predbehol (okrem toho, že sa na seba v istom zmysle dokonale ponášali). Grass sa ukázal byť neuveriteľne zručným rozprávačom, ktorý presne vie, ako zaujať, aby si človek tých viac ako 600 strán užil bez jediného okamihu nudy, či občasných pocitov rozpačitosti z "vaty", ako to v dlhších románoch často býva. Jeho rozprávanie, štylizácia, premyslenosť neobvyklého striedania dejových úsekov v kombinácii so sprievodnými emóciami - skrátka zážitok!
Plechový bubienok je postavený na grotesknosti postáv a situácií, zasadených do nie práve veselej doby. Vojnová dráma a tragické pozadie práve vďaka tomu vyznievajú takmer banálne, až sa bojím povedať, že komicky, keďže autor tu dokázal urobiť grotesku i z ostreľovania, znásilňovania, smrti samotnej. Teda zasa raz smiech cez slzy (a ten možno zamŕza aj kvôli samotnej Grassovej nevábnej minulosti, keďže sa sám priznáva k niekdajšiemu členstvu v jednotkách SS). Odhliadnuc od všetkého, vynikajúce čítanie, sprostredkované vzrastom malým Oscarom, ktorý svoj košatý životný príbeh bubnuje na plechový bubienok. Stojí za to si ho vypočuť, aj keď sa vám z toho šialeného rytmu bude miestami točiť hlava :-).

25 20.02.2015

Ľudstvo otrasené apokalypsou, nový systém, drsné existenčné podmienky, úmorná snaha o objavenie nových potravinových a energetických zdrojov. Cena za prežitie nie je zanedbateľná, hodnota ľudského života minimálna. Na tejto platforme je vystavaných niekoľko originálnych a veľmi vydarených poviedok – tematicky rôznorodých, mrazivých, šokujúcich, drsných až drastických, všetky s jedným spoločným menovateľom, ktorým je enormná explózia fantázie. Samozrejme, nájdu sa i slabšie momenty, a menej záživní poviedkoví jedinci, tí sú však zatienení a doslova prevalcovaní niekoľkými excelujúcimi sólistami (Flétnová dívka, Písek a struska, Popkomando...). Niektoré scény sa nedajú čítať inak, ako pomedzi prsty a mnohé nepochybne na dlhšiu dobu zoberú chuť do jedla (určite nielen mne). Silné, ale skvelé! Pre nadšencov tohto žánru niečo ako povinná literatúra.

17 17.02.2015

Výnimočná a doslova čarovná kniha, v ktorej sa nájdu rovnako deti ako dospelí a ktorá si zaslúži všetky superlatívy. Za nápad, za prevedenie, za ilustrácie, za pocity, ktorý vyvoláva. Vianočné mystérium predkladá čítať každý deň jednu kapitolu zodpovedajúcu konkrétnemu dňu v kalendári, čím sa krok za krokom stávame súčasťou úžasného, originálneho, záhadného príbehu strateného dievčatka, tajomného predavača kvetín a zázračného adventného kalendára. Tento "živý" a napínavý príbeh nadobúda podobu takej malej sviežej detektívky, dokonca v nečakaných intervaloch okorenenej celkom vtipnými vsuvkami. Priznám sa, že každý deň sme s deťmi netrpezlivo čakali na okamih, kedy spolu prelúskame ďalšiu kapitolu a opäť sa dostaneme bližšie k rozlúsknutiu záhadného orieška. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že adventný čas s touto kúzelnou knižkou plynie nádherne mysteriózne, príjemne a zároveň skutočne veľmi, veľmi vzrušujúco. Neprestáva ma fascinovať nápad, ktorý je osnovou celého príbehu, respektíve dvoch paralelne prebiehajúcich a na prvý pohľad nesúvisiacich príbehov, odohrávajúcich sa v rozdielnych časových líniách a zasadených do historicky úplne odlišných svetov, spájajúcich sa cestovaním v čase. Čerešničkou na torte sú ilustrácie Vlada Krála (konkrétne v slovenskom vydaní), ktoré z knižky robia doslova malé umelecké dielo. Áno, som knihou nadšená a odporúčam každému - bez rozdielu veku a vyznania. V predvianočnom čase, kedy nás obklopuje konzumný zhon, naháňanie, chaos môže poslúžiť ako vynikajúci prostriedok na stíšenie sa, znovanájdenie vnútorného pokoja, odreagovanie sa a nahmatanie duchovného rozmeru očakávaných sviatkov. Spolu s Dickensovou Vianočnou koledou ju radím k najkrajším príbehom na tému Vianoc.

15 28.11.2014

Knihu radím medzi psychologickú klasiku typu Zola, Cronin, Maupassant, Flaubert, atď.,ktorá nikdy nesklame. Keď otvoríme Greenovu Moiru, vopred nás anotácia upozorní, že vo vzduchu visí tragédia. Celý čas tušíme, že sa k nej schyľuje, očakávame ju, lebo logicky musí byť dôsledkom nezvládnutia situácie, no tak či tak nás možno viac ako samotný tragický prvok fascinuje iná dráma. Osobná. Tá, ktorá sa rozohráva okolo nevyrovnaného, nábožensky sfanatizovaného mladého muža, túžiaceho po absolútnej čistote tela i ducha (seba i ostatných), neschopného preniesť sa cez „špinu a zvrátenosť sveta“ a už vôbec nie vnímať tento rozpor ako osobný problém. Pisateľ nám dovolí preniknúť do jeho chorých myšlienkových tokov, kritických a nenávistných úsudkov a nekompromisných presvedčení. Inými slovami, bez toho, že by autor pomenoval psychiatrickú diagnózu, rieši narušenú osobnosť. No a my sa s naskakujúcou husou kožou stávame svedkami toho, čoho všetkého je schopný jeden chorý mozog, ktorý svoje vlastné presvedčenie povýši na zákon.

13 18.11.2014

Jedna pokrová partička vo veľkom štýle. Jedna nevinná hra s nepredvídateľnými následkami. OK, nie tak celkom nevinná... Hra, ktorá mení svoju formu z kartovej na psycho, zápas o ľudskú dôstojnosť, hru o život. Veľmi čitateľná austerovka, tradične s kvalitnou psychologickou sondážou postáv, ako sme už u tohto pána zvyknutí, tentokrát dokonca s thrillerovým podmazom. Snáď veľa neprezradím, ak poviem, že so záverom som sa celkom nestotožnila - prišiel mi mierne skratový, trochu lacný a voči čitateľovi nie úplne férový, akoby po ňom zostal pocit istej nedorovnanej podlžnosti. Minimálne jedna hviezda dole by teda snáď bola spravodlivou satisfakciou... Ale rozhodla som sa byť tentokrát veľkorysá - už len preto, že rozohranú napínavú partiu som si vážne skvele užila - so všetkým, čo ponúkla!

9 18.11.2014

Naozaj ultrakrátky príbeh, pôvodne napísaný ako divadelný monológ, o ktorom sám autor hovorí: “ Je to jeden ľudský osud vyrozprávaný na jedno nadýchnutie. Ako dobré talianske espresso”. A presne tak aj chutí - ako kvalitné, sotva 70-stranové piccolo. Zaujímavý názov knihy “Tisícdeväťstvo” (v originále “Novecento”) by mohol evokovať všeličo, no asi málokto by si tipol, že ide o meno...
T.D.Citrón Tisícdeväťstvo (plným menom).- najdúch, náhodne objavený na lodi v krabici od citrónov a zároveň najlepší pianista všetkých čias. Človek, ktorý sa na lodi narodil, loď sa stala jeho domovom, útočiskom a osudom. O tom, do akej miery je jeho život naplnený a o tom, či sa mu podarí zrealizovať svoje sny pojednáva pár strán, ktorými sa človek prelúska za jeden večer. No zážitok, ktorý ponúkajú svedčí o tom, že vyvolať skvelý čitateľský vnem nemusí byť priamo úmerný rozsiahlosti textu a že písať “rozpínavo” nie vždy znamená pridanú hodnotou. A toho si je Baricco vedomý.

A ako svoje postavy vníma maestro?: „Moji hrdinovia vkladajú všetky svoje túžby do snov. Pritom nie je dôležité, či sa im vyplnia, hlavné je, že cez ne pocítili život".

10 11.11.2014

Nič nie je také, ako sa spočiatku zdá. Na prvý pohľad máličko nudné ohliadnutie sa za nie veľmi rozvetvenou minulosťou postaršieho „sporiadaného“ Brita, ktorý svoj život nevyhral ani neprehral, nikdy sa nepúšťal do riskantných podnikov, skrátka nechal život „ ať se mu prostě jen tak děje“.,,, A aby tak rokmi nadobudol ilúziu vlastnej neomylnosti a sebaspokojnosti. Táto generálka spomienok je narušená nečakaným telegramom (nie je spoiler), ktorým sa spúšťa zaujímavá psychologická detektívka (v prenesenom zmysle slova), vrhajúca nové svetlo na udalosti spred x-rokov a na osoby, s ktorými ho v tom čase spájalo úzke puto. Kniha má bližšie skôr k novele ako k románu,nie je to však na úkor riedkosti slova. Prekvapivo ponúka desiatky nesmierne zaujímavých myšlienok na zamyslenie i na sebareflexiu, hlavne vzhľadom na naše utkvelé predstavy a presvedčenia – možno stojí za to prehodnotiť, či naozaj stoja na pevných základoch, alebo či mnohé naozaj nie sú len púhym sebaklamom, ktorý falošne ukolísava naša ego, lebo nám to tak skrátka vyhovuje... Barnes má naozaj niečo do seba!

15 09.11.2014

Kniha je v podstate monológom na jeden nádych, kde hlavnú úlohu hrajú dvaja bývalí starí priatelia a mŕtva žena, stojaca medzi nimi. Klasický trojuholník lásky riešený s odstupom času, po dlhých rokoch čakania a príprav na pomstu, pričom slovo „riešenie“ v tomto prípade prakticky nemá opodstatnenie, nakoľko neexistuje. V siahodlhej reči smerujúcej k „obvinenému“ sa pred nami roztvára celý príbeh (na prvý pohľad trošku ošúchaný) – o priateľstve, láske, zrade a bolesti, príbeh jednoduchý a krutý, zanechávajuci trvalé následky na životoch a rany na duši. Rozprávač od protistrany nečaká žiadne odpovede (s výnimkou dvoch), nevynáša verdikty, len z hlbín minulosti vydolováva bolestné emócie a predkladá adresátovi konečný účet. S vedomím, že vyrovnať sa s ním po zvyšok života bude viac ako dostatočný trest.
Priznám sa, že som svojim spôsobom súcitila s každým zo zúčasnených, nech už bol ich podiel viny na tragédii akýkoľvek. Pretože nikto z neho nevyšiel ako víťaz, nik neušiel svojmu trestu (či už bol zaslúžený alebo nie) a každý náležite pocítil trpkú chuť osobnej prehry. Román zanecháva veľa nevypovedaného a medzi riadkami visí odkaz, že často stačí málo, aby druhí boli ušetrení zbytočnej bolesti..... nielen v románoch.

16 08.11.2014

Nechápem slabé hodnotenia na DK a absolútne sa s nimi nestotožňujem. Mám za to, že je to možno zdanlivou ospalosťou plynutia deja a zvláštnym, akoby úsporným Trevorovým podaním. Alebo očakávaním niečoho iného, než čo román ponúka, čo môže navodzovať i nešťastná obálka, nevystihujúca absolútne nič, neladiaca s dobou, o ktorej sa pojednáva, navyše trochu zaváňajúca lacnotou.
Dej naozaj plynie pomaličky a ospalo, rovnako ako horúce leto, počas ktorého sa príbeh odohráva. Pokojnú hladinu ospalého írskeho malomesta Rathmoye, kde každý pozná každého a všetci o sebe vedia všetko, naruší nečakaný príchod mladého cudzinca, ktorý tu má isté osobné poslanie (toľko z anotácie). Jeho prítomnosť dáva do pohybu desaťročiami stereotypu ustálené veci i životy. Pre jedných to neznamená nič podstatné, pre ďalších vzrušenie a vidinu priestoru pre „reči“, pre hlavné postavy - osobnú trýzeň. Nešťastná letná romanca sa nepriamo dotýka i ďalších postáv, poznačených vlastnou tragickou minulosťou a o každej z nich by sa dala napísať minimálne ďalšia novela. Tým pádom človek nemá pocit, že hlavná dejová os je jedna, ale že ich je niekoľko (akoby mu autor dával možnosť si vybrať, ktorá preňho bude tým hlavným „ťahačom“), pričom všetky sa prelínajú, ovplyvňujú jedna druhú a pekne do seba zapadajú. Trevor však nedetailizuje, naopak, akoby len načrtával (miestami je to trošku škoda) a s jednotlivými osudmi sa vysporiadava po svojom, tak trochu do stratena. Kdesi som čítala, že sa o ňom píše ako o írskom Čechovovi. Po zdolaní Lásky a léta som myslím pochopila, prečo.

9 07.11.2014

Dramatické a pisateľsky zaujímavo vystavané dielko, pojednávajúce o deficite lásky, domova, citu, o frustrácii z nenaplneného, paradoxne mladučkého života. Ocitáme sa uprostred príbehu dievčaťa, fungujúceho vo vzťahu so svojou asociálnou matkou Luciou – ženou, ktorá si nepraje byť nazývaná matkou, "pretože sa matkou byť necíti a nikdy ňou byť nechcela". Z jej vzťahu voči dcére je to napokon bytostne zrejmé. Materinské inštinkty, city, láska, či materská zodpovednosť ju vlastne nikdy nedostihli... Disfunkčné rodinné pomery a chorobne nastavené normy existencie vyúsťujú v počin, o ktorom sa môžeme domnievať, že pre mladé dievča predstavuje zhmotnenie nepoznaných citov a ktorý nám, čitateľom, otvára dvierka pre myšlienkové analýzy, čo ju k nemu viedlo, ako sa so situáciou vysporiada, ako sa k tomu postaví okolie. Nie na všetko dostávame odpoveď... Bezpochyby ju však nachádzame okolo seba - možno nie práve v tých naších životoch, no ďaleko pre ňu chodiť netreba. Stačí sa rozhliadnuť.

Príjemné prekvapenie z domácej produkcie, navyše jedna z mála kníh, kde má človek pocit, že ocenenia sú zaslúžené.

11 20.10.2014

Na môj vkus sa tu toho dialo až príliš málo. Nočné Tokio, Eri spiaca nekonečným spánkom a rozhovory postáv radiace sa do kategórie "od ničoho k ničomu" ma vážne uspávali... Plochá dejová línia by sama o sebe až tak nevadila, pokiaľ by bola vykompenzovaná inými kvalitami z produkcie H.M., keďže tento pán vie často podobné kompenzácie doviesť do dokonalosti a zo základných surovín vyprodukovať delikatesu michelinovskej kvality. Tu však akoby nemal náladu - ani písať, ani variť. Afterdark je v mojom rebríčku zatiaľ jeho najslabšia vec a dúfam, že ju už nič týmto smerom "nepredbehne".

6 15.08.2014

Rachmanovová vo svojich troch dieloch denníkov chronologicky vyskladala na papier 12 rokov vlastného života, prežitého v pohnutej dobe. Zveruje sa nám s vlastnou minulosťou, dovoľuje nám nahliadnuť do svojich spomienok a vykresľuje autentický obraz dejín, ktorý sa nedá vnímať inak ako memento minulosti. Udalosti opisované v prvých dvoch dieloch sú naozaj drsné a desivé, záverečný, tretí diel už zďaleka dynamiku a gradáciu predchádzajúcich častí nedosahuje a rovnako je výrazne menej čitateľsky atraktívny. Je to logicky odvodené od okolností, za akých sa formoval a od životnej etapy, do ktorej sa sama autorka v osobnom živote posunula a ktorú v ňom dokumentuje (len na vysvetlenie – opisuje tu rodinnú situáciu a adaptáciu v Rakúsku po tom, čo bola s rodinou nútená emigrovať z Ruska). Tým pádom sa opisované obdobie javí ako nepomerne pokojnejšie, i keď rozhodne sa nedá charakterizovať ako prechádzka ružovým sadom...
Celkovo jej dielo vnímam skôr ako dokument, než ako román, kde je kategoricky zaradený, lebo pri tomto žánri už je človek nútený si všímať a hodnotiť i iné parametre, ako napríklad vyjadrovací prejav, a trošku sa obávam, že ten v jej prípade málinko pokrivkáva. Naozaj si nemožno nevšimnúť, že spisovateľka kladie vetu za vetou skutočne veľmi prosto, miestami až naivne jednoducho, dokonca snáď až občas môžeme nadobudnúť dojem, že takto písať by sme hádam dokázali I sami :-). Pokiaľ by však bolo o čom písať, teda pokiaľ by sme zažili to, čo ona. Nedočkáme sa tu teda žiadnej slovnej virtuozoty, či vycibrenej štylistiky, i keď akési náznaky typicky ruského poetizmu som zaznamenala. Táto drobná chybička krásy však nemusí nutne nikomu prekážať, zrejme ju zaznamená a pozastaví sa nad tým skôr ostrieľanejší čitateľ a v každom prípade - výpovedná a humanitná hodnota diela tým rozhodne degradovaná nie je...

Určite by som autorku vo svojom osobnom rebríčku nenominovala medzi top-spisovateľov, ktorých brilantnosť prejavu obdivujem, avšak na druhej strane – bez mihnutia oka celú trilógiu zaraďujem k tomu najzaujímavejšiemu, čo som vôbec čítala k téme stalinizmu (a následného obdobia).
Ako vážne mínus bohužiaľ vidím grafické stvárnenie obalu pri všetkých 3 častiach - môj osobný názor je, že vzhľadom na vážnosť témy to horšie už byť ani nemohlo.

8 18.07.2014

Uznávaný spisovateľ Jasper Gwyn dospieva k nezvratnému rozhodnutiu – viac nenapíše jedinú knihu. Vzápätí dostáva vnuknutie, šialenú myšlienku – písať portréty. Portréty, ktoré otvárajú okno do vlastnej duše a privádzajú domov... Písané pri hre svetiel "Katarín Mediciovských" a hudbe Davida Barbera...

Pri každej ďalšej Bariccovej knihe skonštatujem, že zasa raz prekvapil. A to napriek tomu, že pojem výnimočnosť je z jeho pera už takpovediac očakávaná. Jeho pán Gwyn je však naozaj iný. Iný ako zvyšok autorových diel, rovnako v ňom zhmotnená postava je iná ako väčšina umelcov, iná ako my všetci. Pan Gwyn je jedinečný, tajomný, nepreniknuteľný, nanapodobiteľný. Píše literárne portréty, ktoré túžime vidieť, prečítať si, vlastniť. Sami sa totiž stávame postavou, ktorej nimi otvára dušu a nahliada do vnútra. Všetkými zmyslami si želáme dostať sa umelcovi pod kožu, odhaliť jeho know-how, vžiť sa do jeho cítenia a rozlúsknuť oriešok, ako robí to, čo robí, akú má jeho dielo podobu, formu, štruktúru, farbu... Baricco a pán Gwyn akoby splývali do jednej a tej istej osoby – v hlavnej postave hľadáme kúsky pravej podstaty autora a niečo nám navráva, že čosi z tej zvláštnosti a zaujímavosti prisúdenej umelcovi v knihe musí mať i samotný jeho kreátor, čím v konečnom dôsledku nadobúdame pocit, že samotné portréty píšu vlastne obaja... A obaja sú fenoménom, rovnako ako ich umelecké diela, ktoré vytvárajú a do ktorých nahliadame.

8 15.07.2014