Milan Zelinka

slovenská, 1942 statistiky

Nahrávám...

Životopis

Dátum a miesto narodenia
22. 03. 1942 Igram

Oblasti záujmu
próza

Životopis autora
Narodil sa 22. marca 1942 v Igrame. Po maturite na gymnáziu v Trnave (1959) študoval spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1959 – 1961), no štúdium nedokončil a začal pracovať ako technik Štátnych telefónnych ústrední v Montážnom podniku spojov v Bratislave. V tomto zamestnaní vystriedal viacero krátkodobých pracovísk. Po Bratislave, Žiline a Ružomberku sa roku 1964 usadil v Humennom. V rokoch 1967 – 1970 bol pracovníkom štátnej inšpekcie telekomunikácií, potom sa vrátil k profesii mechanika ústrední. V súčasnosti žije a tvorí v Papíne.

Literárna tvorba - próza
Dych (1972), Smädné srdce (1974), Belasé ráno (1978), Slamienky z Makova (1980), Kvety ako drobný sneh (1982), Mechanici (1983), Povesť o strýkovi Kenderešovi (1985), Z Havranieho dvora (1988), Krajina (1993), Príbehy z Karpát (2005), Teta Anula (2007), Ten nevyspytateľný svet (2009)

Charakteristika tvorby
Milan Zelinka vstúpil do literatúry koncom 60. rokov 20. storočia. Prózy publikoval v literárnych časopisoch Krok, Slovenské pohľady, Mladá tvorba, Romboid, Matičné čítanie a i. Knižne debutoval zbierkou krátkych próz Dych, ktorou nadviazal na experimentálne podnety slovenskej prózy 60. rokov, predovšetkým na Kuželovo úsilie zaznamenávať drobné stroskotania spojené so snahou plodne vstúpiť do života. Sympatická bola najmä jeho odvaha neskrývať, ako je jeho dychtivosť po harmonických ľudských vzťahoch deformovaná realitou súčasnosti až do groteskných polôh. Zároveň sa už v prózach debutu prejavil ako výborný štylista, ktorý vie posunúť príbeh do polohy grotesky, lyrizovanej komickosti, ba až do absurdity. Realistické impulzy debutu rozvinul v poviedkovej knihe Smädné srdce, v ktorej – na rozdiel od debutu – prejavil sklon prekrývať krutosť prítomnosti krásnymi spomienkami, tematicky zakotvenými v prostredí dnešnej dediny a malého mesta. Modelovo využitý realizmus sa stal na dlhé obdobie charakteristickou vlastnosťou Zelinkových próz, situovaných predovšetkým do východoslovenského regiónu. Hlavné postavy sú individualizované, ale zároveň navzájom podobné. Pohybujú sa v konvenčnom svete zákazov a obmedzení, v ktorom narážajú na hradbu nepochopenia uniformity a zaužívaných spoločenských schém. Spája ich úcta k poctivej manuálnej práci, napriek nesmiernemu úsiliu neschopnosť komunikovať s konzumne orientovaným okolím, prepiatosť a až sentimentálna precitlivenosť vo vzťahoch k ženám. Aj časté využitie povolania telefónneho technika možno chápať ako metaforu komunikačného problému súčasníka. Do radu takýchto prác patrí novela Belasé ráno, kniha poviedok vychádzajúca z vlastnej empírie Slamienky z Makova a kniha šiestich próz Mechanici, v ktorej sa tematicky vrátil do dôverne známeho prostredia mechanikov telefónnych ústrední. Určitým námetových odbočením je novela Kvety ako drobný sneh o príbehu čudáka-ľudomila, ktorý sa podujme na neľahkú úlohu utešiteľa a rozdávača pokoja v nemocnici na onkologickom oddelení. Napriek zopakovaniu niektorých motívov, ale aj humanizujúcich myšlienok ide o Zelinkovu intelektuálnejšiu prózu. Nasledujúca kniha Povesť o strýkovi Kenderešovi je motivicky prepojeným súborom próz o svojráznej postave bývalého dedinského učiteľa a vzdelanca, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou života dedinského kolektívu a jeho kronikárom. Kniha je súborom nielen mystifikačných, ale aj humorne ladených realistických obrázkov zo života Makovčanov. Tematicky prítomný v kraji pod Vihorlatom zostal aj v románe Z Havranieho dvora. V novele Krajina sa vrátil k svojim prozaickým začiatkom – ide o recesnú alegóriu s politickým pozadím, o príbeh mladého muža, ktorý sa vzbúri proti diktátu zneužívania moci v mene základnej životnej spravodlivosti a pravdy. Nateraz poslednou prozaickou knihou sú Príbehy z Karpát, vydané po takmer trinásťročnej pauze. Zelinkove najnovšie poviedky sú akousi sumarizáciou celoživotnej témy a výrazových špecifík autora, ktorý upútal najmä rozprávačským štýlom blízkym tradičnej realistickej dedinskej próze s jej autentickou atmosférou. Príbehy obyčajných ľudí, situované do rozličných časových období vrátane súčasnosti, sprítomňujú čosi, čo zo slovenskej prózy už dávno vymizlo: obyčajné ľudské správanie, bežnú ľudskú závisť i súcit, zdanlivé grobianstvo, začarovanú absurdnosť i spontánny humor, ktorý vyžaruje zo všetkého a zovšadiaľ. Zelinka ním prezentuje svoju sociálnu i morálnu skúsenosť, ale najmä svoje čisté videnie zauzleností ľudských vzťahov.
Eva Faithová

O autorovi
Zelinkove prózičky majú realistický príbehový pôdorys, ale je otázne, či nie je v nich viac moderného existenciálneho cítenia ako tradičného či klasického realizmu. Lebo o to vlastne Zelinkovi vždy šlo: nájsť modul, ktorý obsiahne pohyblivosť pieskov ľudskej existencie, ale aj nespornosť ľudských princípov. Na to, ako vie Zelinka napísať prvú vetu príbehu, ako ho vie rozvinúť, ako vie vystupňovať jeho absurditu a vypointovať jeho posolstvo, treba nielen talent, ale aj osobité videnie, ktoré sa suverénne pohybuje po hranách vážneho a smiešneho. Zelinkov príbeh má ďaleko od realistickej príhody, lebo je skonštruovaný a poskrúcaný tak, aby bol predovšetkým humorom s mnohoznačným obsahom. Dedinskí hrdinovia tu napríklad nie sú zvyčajne konfrontovaní s niečím nededinským, sú vždy najmä samí sebou a ich drámy sú skôr dôsledkom ich charakteru (a ich prirodzenej filozofie) než otvorene konfliktných stretnutí s dedinskou realitou. Ich bizarné príbehy majú však predovšetkým morálny obsah, keď inakosť hrdinu, ktorému je jeho prirodzená morálnosť na obtiaž a najradšej by splynul s všeobecnou nemravnosťou okolia, naráža na stádovitú morálku či skazenosť okolia. A práve táto rozdvojenosť roztvára priestor pre humor, ktorý má neraz príchuť začarovanej absurdity.
Alexander Halvoník
Zelinka knihu Ten nevyspytateľný svet rozčlenil na domov a cudzinu; (...) aj týmto zdanlivo logickým členením autor prezrádza svoje hlboko zakorenené vnímanie lokalizácie tu a tam. Domáce príbehy, drobné prosté príhody, majú nezriedka formu krátkej poviedkovej etudy, rozšírenej anekdoty či ľudového ponaučenia, podobne ako v rozprávkach. Zelinkovi protagonisti nie sú ľudia komplikovaní, no neraz môže ich konanie pôsobiť v pointe prekvapujúco. Svoju kvapku nezvyčajnosti, čudáckosti alebo magickosťou nasiaknutej iracionality majú v sebe imanentne ukryté príbežteky Poplach, Príbeh so známkami, Príbeh z rýchlika, Bez svedkov, Plody lenivosti, Matildin muž a Smrť ľavého halfa. Trpké konštatovania o stave súčasnosti vyslovuje autor v prózach Otec a Pokušenie. Jemná melanchólia, ktorá sa tu a tam v textoch objavuje, je skôr prejavom prírodnej skúsenosti ako ohliadaním sa za krajšou minulosťou, lebo v prítomnosti najkrajšie by malo byť to, čo žijeme, nie na čo spomíname. Podobné ladenie majú aj Zelinkove prozaické výletíky do sveta. Východiskom sa mu stáva zväčša reálny či ešte skôr kvázireálny fakt, ktorý spúšťa diaľkami voňajúce príbehy. Tie sú však čímsi metaforicky veľmi blízke našej autopsii. (...) Milan Zelinka teda ani v najnovšej knihe nezmenil svoju optiku alebo krajšie povedané, stále sa díva na svet svojimi očami, ktoré znalecky vidia do ľudskej psychiky a prírodné spájajú so životným.
Ľuboš Svetoň

Ocenenia
Prémia Literárneho fondu za rok 2007 za román Teta Anula
Laureát literárnej ceny Anasoft litera za románovú novelu Teta Anula (2008)

Zdroj životopisu: http://www.litcentrum.sk

Populární autoři: