Ľudmila Evgenijevna Ulickаja

Ljudmila Ulická (pseudonym)

ruská, 1943, statistikykoupit eknihy

Nahrávám...

Životopis

Ljudmila Ulickаja, Людмила Евгеньевна Улицкая (*21.2.1943) je ruská autorka, překladatelka a scénáristka.

Prešla neľahkou cestou od sveta genetiky do sveta literatúry. Dnes ju nielen jednoducho čítajú, ale ju aj považujú za jednu z najmódnejších a najúspešnejších autoriek. Tento rok sa uchádza o medzinárodnú cenu Boockera. Ulická nikdy nestavila na vkusy súčasného trhu a čitateľom sa nikdy nezaliečala. Hovoria, že je prudká, nezmieriteľná k hlúposti a nie je ctižiadostivá. V svetle reflektorov sa cíti zle a bojí sa dokonca aj miesta na prvých radoch. Keď jej diela nazývajú ako encyklopédiu rodinného života, odpovedá: „Nie som Lev Tolstoj a neučím ľudí životu“.

Otec Ľudmily bol inžinier, doktor vied a mama biochemička. Obaja jej starí otcovia sedeli v stalinských táboroch. Ulická vedela, že sa chce zaoberať vedou, kde sa jej zdalo, že človek je tu slobodný. Ale bol to mylný názor. A potom ju vyhnali za prepísanie samizdatu rukopisu Alexandra Solženicyna. Je prekvapujúce, že ma neuväznili, vraví Ulická, veď za také som mohla dostať od 3 do 5 rokov.

Odvtedy nikdy nepracovala v štátnych úradov a toto obdobie svojho života považuje za najťažšie. Rozvod z manželom, choroba matky, dve malé deti a hľadanie práce. Práve vtedy začala Ľudmila písať svoje prvé poviedky, scenáre a rozhlasové inscenácie. Dnes žartuje, že ak by ju neprepustili, bola by doktorkou biologických vied a nie autorkou 50 kníh. Všetky diela Ulickej sú prípady zo života, osudy jej blízkych priateliek a známych. Nič neskrášľuje a jej hrdinky nie sú krásavice z milostných románov. Sú živé a skutočné. Sú nedokonalé, ako náš svet a ako my všetci.

Ľudmila sa považuje za šťastného človeka. Má obľúbenú prácu, veľkú rodinu: jej tretím manželom je umelec Andrej Krasulin, má dvoch synov a štyroch vnukov. Nerada oddychuje a ani nie je kedy. Ak aj cestuje do zahraničia, tak iba na stretnutia s čitateľmi. Hovorí, že na Západe sa ju viac pýtajú na Vladimíra Putina, ako na Fjodora Dostojevského. V Rusku zaujíma čitateľov politika menej. Je zaujímavé dozvedieť sa o jej názore na súčasných autorov – Viktora Pelevina a Vladimíra Sorokina.

Dnes má 66 rokov. Jej prvú knihu Sonička vydali vo Francúzsku v roku 1993. V roku 1996 získala francúzsku cenu Mediči a v roku 2001 uznali jej román Divný prípad Kukockého, ktorý Ulická začala písať rukou, potom ho pokračovala písať na stroji a zavŕšila ho na počítači, za najlepšie literárne dielo roka. Knihy Ulickej sa preložili do 25 svetových jazykov, vrátane aj do poľského. A to nehladiac na to, že toto uznanie k nej prišlo iba po päťdesiatke. Možnože, ak by sa to stalo prv, v jej knihách by nebolo takej hĺbky, múdrosti a jasnosti. Samotná Ľudmila Ulická sa považuje za dočasnú spisovateľku: „Napíšem všetko a budem robiť niečo iné“, — hovorí.

Zdroj životopisu: www.litcentrum.sk

Populární autoři:

Vladimir Nabokov

1899 - 1977