Juraj Brťka životopis

slovenská, 1912 - 1997

Přidat do oblíbených Koupit knihy

Životopis

Prof. J. Brtku zaradujeme medzi významné osobnosti slovenskej pedagogiky 20. storočia. Narodil sa 25. 08. 1912 v Mýtnej, ktorá v tom čase patrila ešte do okresu Halič, neskôr Lučenec. Po vzniku prvej Československej republiky prichádzali učitelia na Slovensko z Čiech a na Učiteľskom ústave v Lučenci, ktorý po skončení základnej a meštianskej školy navštevoval prof. Brtka v tom čase triednym učiteľom mu bol Vladislav Ružička, (ktorý sa neskôr stal vedeckým pracovníkom v oblasti dejín slovenskej pedagogiky). Nové metódy vyučovania sa hlboko vryli do osobnosti prof. Brtku a už v prvých rokoch svojho učiteľského pôsobenia sa prejavili ako prínos v slovenskej elementárnej pedagogike. Už počas študentských rokov sa zoznámil so svojou budúcou českou manželkou (Miladou Šípovou), ktorá často chodila za svojou tetou na Slovensko (do Dobroče neďaleko Mýtnej) a po skončení vojenskej služby, ktorú absolvoval tiež v Čechách sa v roku 1936 oženil v Prahe.
Po svadbe sa novomanželia vrátili na Slovensko, kde prof. Brtka naďalej pôsobil na ľudových školách ( i keď vzhľadom na vtedajšie zložité politické pomery často bol povolaný ako dôstojník do vojenských služieb, vtedy ho v plnom rozsahu jeho povinností zastupovala manželka, ktorá sa veľmi skoro naučila po slovensky ). Prof. Brtka popri svojich učiteľských povinností stále sa vzdelával a získal kvalifikáciu pre meštianske školy (slovenčina, zemepis a dejepis) a o dva roky neskôr bol menovaný za cvičného učiteľa na Štátnu slovenskú dievčenskú akadémiu v Turčianskych Tepliciach (1941). Tu sa prejavil nielen ako vynikajúci učiteľ, ale i osvetový pracovník, ktorý viedol krúžky, besedy, viedol exkurzie a nacvičoval divadlá. Roky strávené v Turčianskych Tepliciach sa hlboko vryli do pamäti prof. Brtku a po celý život na ne spomínal. Boli to okrem rokov v ktorých sa cibril a kryštalizoval talent pedagóga i roky plné hrôzy a utrpenia, pretože vojnové udalosti plnom rozsahu zasiahli aj túto oblasť. Boli to najmä pohnuté mesiace Slovenského národného povstania, ktorých priamym účastníkom bol i prof. Brtka.
Po vojne sa prof. Brtka presťahoval s rodinou do Bratislavy, kde spočiatku zastával funkciu školského inšpektora pre mesto Bratislava I., potom krátko pôsobil ako riaditeľ školy. Neustále si zvyšoval svoju kvalifikáciu, absolvoval všetky vtedy predpísané štátne skúšky z predmetov: pedagogika a didaktika stredných škôl, zemepis, dejepis a občianska náuka. Po vzniku Pedagogickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave (1946) sa medzi prvými zapísal na štúdium. (Vznik Pedagogickej fakulty v Bratislave pokladáme za historický medzník vo vzdelávaní slovenských učiteľov ľudových škôl, pretože ich zrovnoprávnila s ostatnými učiteľskými smermi).
Tvorivosť prof. Brtku (písal odborné články, recenzie, bol spoluautorom viacerých učebníc pod.) sa v plnej miere uplatnila v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve (SPN), kde pracoval od roku 1953 . Vypracoval sa vďaka svojim bohatým skúsenostiam v elementárnej pedagogike za dlhoročného autora šlabikárov a čítaniek pre žiakov 1. ročníkov ľudovej (základnej školy). Ešte pred nástupom do SPN vyšla v roku 1949 jeho Prvá čítanka a od roku 1953 až do roku 1990 šlabikár prof. Brtku bol jediným šlabikárom na Slovensku. Prof. Brtka medzitým ukončil svoje vysokoškolské vzdelanie a v roku 1956 sa stáva odborným asistentom na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave, čiže vysokoškolským pedagógom. Po vzniku Pedagogického inštitútu v Trnave a neskôr (1964) premenovaného na Pedagogickú fakultu UK so sídlom v Trnave pôsobí ako akademický funkcionár a prodekan fakulty. Postupne nadobúda akademické a vedecké hodnosti (PhDr., doc., CSc. a prof.).
V roku 1967, keď vznikol Inštitút špeciálnej a liečebnej pedagogiky pri FF UK v Bratislave, prof. Brtka prechádza na toto pracovisko. Vďaka svojim predchádzajúcim bohatým skúsenostiam v oblasti elementárnej pedagogiky (kedy sa stretáva s problémovými žiakmi) veľmi rýchlo vnikol aj do špeciálnej pedagogiky. Prof. Brtka , ktorý sa po doc. Predmerskom stáva vedúcim katedry sa v prvom rade sústredil na vedeckú prípravu na katedre pôsobiacich špeciálnych pedagógov. V prvom rade to boli rigorózne skúšky, (predsedom rigoróznej komisie bol prof. Brtka), ktoré absolvovali nielen členovia katedry, ale i úspešní špeciálni pedagógovia z praxe. V druhej polovici minulého storočia vďaka prof. Brtkovi aj na Slovensku je pomerne veľký počet špeciálnych pedagógov s titulom PhDr. (Rehuš, Vašek, Hucík, Vachalík, Vanhara a další). Bol školiteľom kandidátov vied, predsedom štátnych záverečných skúšok, pracoval vo viacerých komisiách, založil a redigoval zborník Paedagogica specialis a bol vedúcim riešiteľov rezortných výskumných úloh. Po odchode na dôchodok zostal na katedre ako emeritný profesor a naďalej sa zúčastňoval na odbornom a vedeckom raste členov katedry.
Prof. Brtka na základe svojich výskumov v prvých ročníkoch základných škôl upozornil na problematiku nadaných detí a inicioval jej zaradenie do oblasti špeciálnej pedagogiky. Dnes školy pre nadané deti tvoria súčasť našej školskej sústavy. Pre slovenskú špeciálnu pedagogiku minulého storočia bolo veľkou cťou a uznaním poverenie zorganizovať medzinárodné sympózium špeciálnych pedagógov v rámci UNESCO (1972), na ktorom sa zúčastnili poprední špeciálni pedagógovia približne z 10 štátov (Švédska, Nemecka, Bulharska, Maďarska, Sov. Zväzu, Kuby a ďalších). Sympózium bolo zamerané na profil špeciálneho pedagóga, referáty sa prednášali v anglickom jazyku. Organizáciou tohto významného podujatia bol poverený prof. Brtka, ktorí túto úlohu ako aj vydanie zborníka zvládol na profesionálnej úrovni.
Prof. Brtka zanechal bohatú zbierku svojej publikačnej činnosti,ktorá je stále aktuálna a je vzácnym prameňom pre ďalšie vzdelávanie pedagógov. Bol zástancom rozvíjania „normatívneho slovenského jazyka“ čo znamená dbať na správnu výslovnosť, gramatiku a kultivovaný prejav. Bol vynikajúcim rečníkom, publikum zaujal svojím sugestívnym, ale najmä ľúbozvučným prejavom. Prof. PhDr. Juraj Brtka, CSc. zomrel 23. 6. 1997 v Bratislave a pochovaný je na cintoríne v Ružinove.

Ocenění