František Višváder životopis

slovenská, 1934

Přidat do oblíbených Koupit knihy

Životopis

je slovenský vysokoškolský pedagóg, historik a novinár.

František Višváder je absolventom gymnázia v Malackách (1949-1953) a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika (1953-1958). Pred vstupom na VŠ pracoval v redakcii Smena.V roku 1955 založil a redigoval akademické noviny Naša univerzita[1], ktoré existujú dodnes. Po návrate zo základnej vojenskej služby (1958-1960) pracoval tri roky na poste zahraničnopolitického redaktora v denníku Pravda. V rokoch 1963 – 1997 bol zamestnancom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského na Katedre všeobecných dejín, kde do roku 1970 prednášal a vedecky pracoval v oblasti najnovších svetových dejín (v školskom roku 1966/67 za zúčastnil polročného postgraduálneho pobytu na Kube). V rokoch 1968 – 1969 sa angažoval pri podpore spoločenských reforiem (napr. vypracoval projekt účasti Slovenska na zahraničnej politike ČSSR, zúčastnil sa na koncipovaní vládneho programu prvej slovenskej vlády v rámci federácie, ako člen delegácie Matice slovenskej sa pri návšteve Kanady snažil zapojiť krajanských podnikateľov do našej ekonomiky, článkami v novinách žiadal vystúpenie ČSSR z Varšavskej zmluvy a pod.), za čo mu o rok neskôr zakázali pedagogickú a vedeckú činnosť, nesmel publikovať, vycestovať za hranice, vstupovať do archívov, obhájiť kandidátsku prácu a pod. V nasledujúcich devätnástich rokoch pracoval v seminárnej knižnici katedier histórie. V období sovietskej „perestrojky“ mu koncom roku 1988 umožnili založiť a viesť akademický vedeckopopulárny časopis Universitas Comeniana, taktiež vydať jednu z jeho kníh. Roku 1990 bol rehabilitovaný. Po získaní docentúry sa stal vedúcim Katedry všeobecných dejín FiF UK, členom akademického senátu a vedeckej rady fakulty.

Počas svojej kariéry napísal stovky novinových článkov, najviac z oblasti histórie a krajín „tretieho sveta“ (viaceré práve v období zákazu publikovania, kedy sa ich vďaka priateľom podarilo pod cudzími menami a pseudonymami prepašovať do novín a rozhlasu). Je autorom mnohých literárno-dramatických pásiem v rozhlase a niekoľkých kníh, napríklad Pochod zla, Nové dni Afriky (v maďarčine Afrika regelle), Latinská Amerika – nepokojný kontinent, Tiene storočia, Diktátor z tábora Columbia, cyklus reportáží Nezabil som Fidela a iné, zostavil viacero publikácií (napr. knihu Oldrich Majda a i.) Je držiteľom Ceny SLF za Historickú revue ako najlepší časopis roka 1995 a Zlatej medaily za zásluhy o Filozofickú fakultu UK. Bol vedúcim autorského kolektívu Encyklopédie Suchohradu, ktorá roku 2011 vyhrala súťaž o najlepšiu knihu Záhoria a zároveň získala hlavné ocenenie i v celoslovenskej súťaži Kronika 2011. V tom istom roku mu obecné zastupiteľstvo udelilo titul Čestný občan Suchohradu.

Roku 1997 odišiel do dôchodku, o tri roky neskôr sa z Bratislavy presťahoval do Malaciek.

Manželka (od 1957) Lýdia, rod. Bajová (* 1937), tajomníčka časopisu SAV Filozofia, syn Vladimír (* 1958), akademický sochár, Bratislava; dcéra Ing. PhD. Jana Schmitzová, CSc (1963), vedecká pracovníčka, Biofyzikálny inštitút Maxa Plancka v Gőttingene (Nemecko).

Historická revue (zdroj životopisu: https://sk.wikipedia.org/wiki/...)

Ocenění