JankoStirbey profil

Kdo jsem

10-02-26
Uveríš mi, keď ti poviem...? Áno, uverím, uverím Ti všetko. Tvojim nádherným očiam s tak neskutočne veľkými čiernymi zrenicami, tak krásnymi ako krásna môže byť len nočná obloha. Tvojim červenajúcim sa lícam, ktoré horeli viac ako akýkoľvek plameň, čo som dosiaľ videl. Tvojim dlaniam, ktoré boli tak horúce ako piesok na poludnie v púšti. Tvojim drobným bielym mäkkým prštekom, ktoré sa zaplietli do mojej nemotornej dlane. Tvojim vlasom, ktoré sa zložili na mojom pleci a ich vôňu cítim doposiaľ, hoci ich pohladenie na líci mi chýba už večnosť. Tvojmu bezradnému úsmevu, ktorý patril len mne, v ktorom si vyjadrovala nádej, že dokážem v ňom uvidieť lásku, ktorú mi nevieš dať najavo slovami. Uverím Ti, moje nežné dievčatko, pretože nič tak krehké a nevinné ako si Ty som nikdy v náručí nemal.

29-06-25
Tak som Ťa nakoniec stretol tam, kde som to najmenej čakal. Tvoj úsmev ma zaskočil nepripraveného a chcel som si ho v prvom okamihu zas pustiť do svojho života. Spomenul som si však na to, ako si ma nechala zahynúť v poliach pri Rýne, a ako by som aj teraz zas pomaly zomieral. Neviem o čom si sa chcela rozprávať, mne už rozhovor pripadal zbytočný. Urazil som Ťa? Odpusť mi, nechcel som, nič iné som však v tej chvíli nedokázal, trpel som a spomienka na Teba ma bolí aj teraz.
- Ahoj.
„Zdravim..“
- Bol si na bicykli?
„Ano..“
- Kde si bol?
„Kade-tade..“
- Ideš na osobák alebo rýchlik?
„Rýchlik.“
Tak rád by som Ti povedal niečo iné. No už som nemal čo, hlavne však nechcel.

XX-02-24
Nie je to tak dávno, čo som si myslel, že náhody neexistujú. Až jeden okoloidúci mi ukázal, že niečo náhode podobné sa stať môže. Z okoloidúceho sa tak stal symbol a zhmotnenie šťastia. Stala sa z neho bytosť, ktorá spĺňala všetky očakávania, pretože sa stal ilúziou dokonalosti. Túžba dotknúť sa tejto ruže ma slepo viedla za hlasom okoloidúceho. Bol to hlas, ktorý znel v mojej mysli už pri prebudení a prúdil mojim srdcom po celý deň. No pravda okoloidúceho zabila. Lupene opadali, lístky uschli a ostali len tŕne. Obraz krásnej ruže je preč.

07-09-22
Chcel som zabudnúť, no moje svedomie mi to nedovoľuje a nechápem prečo. Veď sa stráca, mizne ten niekdajší svet a hlavne, nikdy som nikomu neprisahal vernosť, niekomu kto o ňu nestál. Aj napriek tomu stále bojujem sám so sebou, stále sa ukrýva v mojom tieni, stále mi niečo šepká do ucha, stále ma sleduje. A ona? Aj na ňu som chcel zabudnúť, no odpustil som jej, že je svedkom môjho pádu, odpustil som jej že ma núti byť človekom. Byť človekom... to znamená rozdať sa iným a nič nečakať. Čakal som a teraz som opäť prázdny.

25-11-21
Nakoniec zmizol. Vyparil sa, akoby nikdy neexistoval, a s ním aj spomienky, všetky vybledli, pomaly, pomaly ako som kráčal prázdnymi alejami. Krásne biele aleje, plné kvietkov, plné štebotu, plné slnka, plné hmly a opadaného lístia. Plné krásy, ktorej však chýba forma, oči, hlas, duša. Čarovné miesta, ktoré tak neskutočne dotvárali náladu sú teraz len akousi farebnou kulisou bez hlbšieho zmyslu. Ako je to možné? Kto to vôbec bol? Skutočne niekto taký existoval? Možno by to vedel povedať on, vlastne ona. No ona už nepovie nič, jej svet zanikol, ďalší krásny svet nenávratne zmizol.

XX-XX-20
Nohy stúpajú po čiernej hladine v ktorej sa matne zrkadlia koruny stromov. Dážď čosi šepoce stromom. A stromy, ktoré poznajú príbehy z ďalekých krajín od svojich letných nájomníkov mu na oplátku hovoria zas svoje tajomstvá. Nie, nenačúvam tomuto dôvernému rozhovoru. Prestávam ho počúvať, vracajú sa, tak ako sa vracia v posledných dňoch dážď, tak sa vracajú aj ony, niet pred nimi úniku. Chcem niekam bežať, no nemám kam, neviem kam, šedá tma pohltila posledné zvyšky svetla. Len ten úsmev, nešedne...