Mila Haugová

slovenská, 1942

Přidat do oblíbených Koupit knihy

Populární knihy

/ všech 38 knih
Šest slovenských básníků
Šest slovenských básníků
Srna pozerajúca na Polárku
Srna pozerajúca na Polárku
Rastlina za ohradou sna
Rastlina za ohradou sna
Hrdzavá hlina
Hrdzavá hlina

Nové komentáře u autorových knih

Biele rukopisy Biele rukopisy

„Asi som tomu nerozumela - ale ťažké verše aj depresívne ...“
— Marianna496

Srna pozerajúca na Polárku Srna pozerajúca na Polárku

„Spomedzi zbierok, ktoré som od autorky doteraz čítal, je táto najnovšia – a opäť zapadá do organickej reťaze, do nekonečnej knihy. Ostatné pripomína ako tematikou, tak obraznosťou a opakujúcimi sa slovami/pojmami ako gramatika, genotext, labyrint a rastlinné denníky. Tentokrát sa však nejedná len o eroticko-spirituálnu nostalgiu, Mila Haugová sa zameriava na trochu odlišnú tému. Akoby sa už nejednalo len o denník mapujúci dni v záhrade strávené s rodinou a o cestovanie v čase k milovaniu sa s mužmi, ktorí už nežijú, tentokrát sa autorka posúva viac do metafyzickej problematiky, do hlbšieho spirituálneho rozjímania. Od smrti blízkeho a milovaného muža, s ktorým zdieľala najdlhšie a najintímnejšie tichá, sa tematicky posúva k smrti vlastnej, k meditovaniu nad vekom (v čase napísania zbierky mala 74 rokov) a k príprave na vlastný odchod. Ako srna, ktorá pozerá na Polárku, ktorá pred sebou vidí výrazný orientačný bod a cíti, že k nemu speje, cíti, že je to nevyhnutná cesta. Nechcem však zavádzať svojou interpretáciou, čím je Polárka. Srnou je však určite samotná autorka: svoju prvú zbierku vydala pod pseudonymom Mila Srnková. Otázkou teda pre autorku v týchto myšlienkových pochodoch ostáva, akú hodnotu má telo pre dušu a aký vzťah je medzi nimi – ako to naznačuje napríklad vo verši „duša s tieňom tela býva na stanici“ alebo „akoby malo moje telo rovnaké myšlienky ako ja“. Vlastný vek nevníma ako prekážku, voči času akoby cítila pokoru, ako je tomu v tejto ukážke: „tvár dozrieva v temnote skúsenosti kde sa potom pohybuje ako samostatná bytosť“ Formálne je zbierka rozdelená na tri časti, pri čom ma na prvé prečítanie asi najmenej zaujala prvá časť s názvom ALARM. ARCHÉ a ALFA boli pre mňa uchopiteľnejšie a celkovo sa mi zdalo, že sa vzďaľovali od záhadnej, „čistej abstraktnosti“, ktorá by v prvej časti mohla čitateľa odradiť. Zbierka obsahuje viacero sérií očíslovaných básní (alarm, areté, amonit a iné), takže sa medzi nimi nachádzal aj istý naratív, ktorý bol však viac kľúčom k spájaniu si motívov než príbehom. Samostatným pozitívom zbierky bol vizuál: ilustrátorka Lívia Kožušková sa inšpirovala fínskym výtvarníkom Osmom Rauhulom, a tak je možné medzi stranami občas zbadať srny a inú lesnú zver, niekedy vystavané do zvláštnych abstraktných pozícií. Celkovo pridali veršom atmosféru. Vo výsledku teda zbierku hodnotím ako zaujímavý, no na čítanie a dekódovanie pomerne náročný ponor do vnútorného sveta človeka, ktorý uvažuje nad smrteľnosťou tela, no ktorý si so spirituálnym úzko spája práve všetko telesné a zmyslové.“... celý text
— Samuel98

Záhrada: labyrint: hniezdo Záhrada: labyrint: hniezdo

„Autorkina asi najkratšia zbierka (?) pokračovala atmosférou aj myšlienkami v mnou už začatej „konverzácii“ s Haugovej tvorbou. Poetická erotika prepletaná (alebo skôr zošívaná) s nostalgiou, smútkom a chýbaním opäť vedie k duchovnejším cieľom. Meditatívne básne s niekedy ťažšie a inokedy ľahšie uchopiteľným zámerom a významom boli opäť výzvou pri hľadaní príbehov spoza metafor, pri hľadaní vlastných interpretácií a odpovedí na otázky, ktoré básne predkladajú. Znovu by som rád vedel viac, znovu by som rád spoznal konkrétne pozadie básní – na hĺbke a sile by im to neubralo, na tajomnosti ale zrejme áno, a práve tajomstvo a enigmatickosť básní ma neustále motivujú sa k autorkinej tvorbe vracať, pátrať a spájať si opakované motívy a pojmy. Slová, ktoré sa objavujú aj v názve diela figurujú najmä v prvej polovici zbierky básní, kedy nám autorka ukazuje slovnými obrazmi ukazuje z rôznych uhlov, čo pre ňu znamenajú. Nejedná sa o slová a metafory nejak výnimočné alebo nové: vyskytovali sa aj v zbierkach, ktoré som čítal predtým. Akoby celá tvorba Mily Haugovej bola tak trochu krajinou, veľmi konkrétnou a špecifickou a slová ako Záhrada, Labyrint či Hniezdo sú naozaj konkrétne miesta alebo javy. Intimita a milovanie, mlčanie a kráčanie, koexistencia ako taká, akoby pre Haugovú vo vzťahu znamenajú niekedy omnoho viac než dlhé konverzácie. Všíma si drobnosti, zvyky, každé nevyslovené slovo pre ňu predstavuje prázdny priestor, do ktorého sa dá vložiť nový význam, metaforu, tajomstvo alebo otázku. Vzťah s mužom, na ktorý si pravdepodobne už len spomína, vníma skrz prírodu v nás, skrz zvieracie inštinkty a pudy, ako niečo prirodzene divoké a prirodzene duchovné až posvätné; čas, ktorý s ním strávila, bol niečím ako cestou vzájomnými „labyrintmi“ duší. Možno je to práve silou básní, výnimočnosťou Haugovej obraznosti a krátkym rozsahom, ktoré ma ešte v budúcnosti budú motivovať k opakovanému čítaniu a ponáraniu sa do významov tejto útlej, modrej zbierky.“... celý text
— Samuel98

Tvrdé drevo detstva Tvrdé drevo detstva

„Najväčšou záhadou pri poézii Mily Haugovej bola pre mňa osoba za týmito básňami – ako žije svoj každodenný život mimo emóciami nabité okamihy a nostalgické momenty prehľadávania archívov spomienok. Z čoho vychádza? Koho čítala? Čo si zažila – z akej skutočnosti vychádza jej tvorba? V detstve zažila pár okamihov, ktoré ju nielen tvarovali ako človeka, ale taktiež sa odrazili v jej tvorbe ako viacnásobne použité obrazy (napríklad, keď si ako malá ľahla do snehu a rozhodla sa umrieť na protest proti hádke rodičov). V celej knihe naviac pozorujeme Haugovú, ako pevne je zviazaná s minulosťou, so spomienkami, s rodinou, s cestami a s ľuďmi, ktorí pre ňu boli dôležití. Spoznávame jej vzťahy skrz až explicitne intímne básne a zápisky z denníkov; spoznávame jej dcéru a občas nám povie aj niečo o vnučke. Väčšinu času sa však nachádzame v obľúbenej Zajačej Doline a dozvedáme sa, že jej veľkou témou je najmä vzťah muža a ženy za syntézy viery v Boha a animálnej telesnosti. Čo sa ma však dotklo, je to, že z jej slov vychádza, že na lásku je potrebný práve muž a žena, Adam a Eva, čím absolútne vylučuje existenciu orientácie inej ako heterosexuálnej. Spomenul som básne a áno, aj táto prakticky autobiografia je plná poézie. Respektíve, autorka sa zrejme inak ako poeticky vyjadrovať nedokáže – sama tvrdí, že poézia je spôsob existencie. Kniha ako taká je podobných (povedzme) „poučiek“ a subjektívnych definícií, veľkých vyhlásení a intímnych priznaní tak plná, že by bolo nutné si ju poznámkovať, aby sa dalo všetko naplno pochopiť. Aj forma, cez ktorú máme možnosť nazrieť do vnútra autorky, je štruktúrovaná skoro odborne: striedajú sa tu opisy snov, básne, denníky – s fragmentmi rozhovorov z rôznych časopisov z rôznych období, vždy tak, že slová z rozhovoru dopĺňajú ukážku z tvorby a vysvetľujú obrazy či dôvody, prečo bol text napísaný. Jej životom tak nejdeme ani tak chronologicky, ako asociatívne a dokonca cyklicky. Niektoré pasáže a niektoré vyhlásenia ma hlboko zasiahli a vyslovila za mňa niečo, čo som sám nedokázal pomenovať, iné ma minuli a vyzneli trochu kontroverzne, kedy predkladá svoj subjektívny postoj ako objektívnu pravdu; taktiež jej neschopnosť vecného vyjadrenia sa na mňa pôsobia ako zvláštna barlička až „úteková“ póza. Vo výsledku si však aj tak myslím, že sa ku knihe vrátim a sám by som ju odporučil ako prvú či skôr druhú knihu pri spoznávaní tejto významnej slovenskej autorky.“... celý text
— Samuel98

Cetonia aurata Cetonia aurata

„Kto sa zamiluje do Haugovej canti...amore alebo do Výberu z poézie Mily Haugovej vo výbere Rudolfa Juroleka, ten môže ľahko skĺznuť k chuti načítať si od autorky aj viac, prelistovať ďalšie zbierky a spoznať jej záhadný rukopis. Autorka tvorí zvláštnym spôsobom: svoj štýl počas života inovuje, posúva, ale súčasne nikdy neuteká ďaleko od istého základu a štandardu, takže vo výsledku je každá kniha jej záhradníckym zásahom do jedného veľkého celku. My, ako čitatelia, sa dozvedáme stále viac a viac, ale s každou odpoveďou prichádzajú ďalšie tajomstvá a otázky. Akoby jej poézia fungovala ako samostatný vesmír, do ktorého vstúpime a objavujeme ho postupne. Neviem, či to je len mnou, ale jej tvorba ma nútila premýšľať, ako takýto človek existuje a žije na dennej báze, pokiaľ toho cíti tak veľa a je tak spirituálne založený. Akoby to ani nepísal človek, alebo naopak: akoby to písal človek ako taký. V tejto zbierke má autorka tendenciu spájať silné spirituálne ciele/zážitky/cítenie s veľmi vášnivými a sexuálnymi okamihmi, akoby stráca servítku spred úst, ale stále veľmi decentným a nekonkrétnym spôsobom, ktorý dokáže (aj vzhľadom na vek autorky) zakaždým šokovať. Cetonia aurata rozvíja témy písania, slova (ako vzniká a čo pre ňu písanie znamená), témy lásky, intimity, odchodov a príchodov – kde zachytáva celé spektrum od mladíckej naivnej prudkej lásky až po lásku rozumnú, triezvu, plnú poznania. Tiež sú tam témy mystické, duchovné, kedy sa autorkinou optikou pozeráme na rôzne fragmenty Boha alebo existencie. Tém je tam mnoho, dôležité ale je, ako si kto čo vysvetlí a interpretuje, keďže sa nejedná o hrubú a vecnú poéziu, o literatúru s konkrétnymi vyjadreniami; celá zbierka je plná hmly a zábleskov a rozbitých úlomkov, ktoré si musíme poskladať sami. canti...amore bola viac denníkom, tu ide o akúsi snahu nájsť v mozaike bežných dní a stretnutí niečo spirituálne.“... celý text
— Samuel98

Přejít na knížky autora