Laurent Gaudé
francouzská, 1972
Nové komentáře u autorových knih
Požierači slnka
„Nič od tejto knihy neočakávajte a oná vás odmení tým, že sa vám na dlho uloží v hlave. Výborné čítanie.“
— robo22
Požierači slnka
„Vobec nie to, co od toho cakate, ale kazdopadne po precitani som ju chcela mat v kniznici. Uplne inak pisane, styl taky jednoducho iny a za mna ozaj moc dobre.“
— ibs
Požierači slnka
„Rozhodne nie to, čo som očakávala. Prinajmenšom to neviedlo tam, kam som si myslela, že povedie. Je to rozhodne menej dramatické než som si myslela, že bude... Ale vďakabohu, ja som to čítala v tom pravom čase. Ak si túto knihu otvoríte hocikedy inokedy ako v lete, prídete o polovicu zážitku. Je to v podstate koncentrovaná Apúlia - prisťahovalci, cestoviny, chudoba, rodinná česť, cigy, banditi, kňazi, horúčava... Pamätám sa, ako keď na konci prišlo to zemetrasenie, som si povedala "tak, a teraz má táto kniha úplne všetko". Ak vám teda na južné Taliansko nevyšiel rozpočet alebo sa len nechcete dostať do kontaktu so všetkými odpadkami Neapola, táto kniha je práve pre vás. Navyše ide aj o obstojný generačný román so sympatickými hrdinami a k tomu všetkému i dobre napísaný. Takže áno, skúste to. Ale nie teraz v zime preboha...“... celý text
— Muhibbis
Požierači slnka
„Scortovci. Štyri generácie prekliateho rodu, odsúdeného na biedu, zatratenie a nenávisť rodného talianskeho mestečka, v ktorom ľudia nezabúdajú a neodpúšťajú. Každý z jeho potomkov sa snaží odvrátiť karmu prekliatia, vyslobodiť sa z okov biedy, každý z nich bojuje po svojom a rovnako každý po svojom prekonáva sám seba. Čo nezmôže jeden, dokáže rodina. „Sám si nič, rodina je všetko“. Symbolika rodinných pút, ich sily a dôležitosti v ponímaní Scortovcov vystupuje nad všetky riadky, rovnako platí, že na ich pevnosť nemá vplyv ani odlúčenie, ani smrť.
„Uvidíte, keď zomriem, ľudia nepovedia: „Opustila nás vdova Manuziová“, ale povedia: „Zomrela sestra Scortovcov.“ - vraví staručká Carmela, ktorej rozprávanie určené starému miestnemu kňazovi prerýva a dopĺňa riadky samotného príbehu. „Nie som zvyknutá rozprávať. Som Scortová. Moji bratia a ja sme deti Nemej a celé Montepuccio nás volalo „mlčanliví“..... Šťastná som bola len vtedy, keď som bola s bratmi... Domenico, Giuseppe a Rafaelle – ľúbila som ich. Som sestra, don Salvatore. Ale sestra, ktorá bola pre svojich bratov len zosobnením životnej smoly.“
Milujem ponárať sa do príbehov tohto typu - hlbokých, krásnych, smutných a hodnotných zároveň, ktoré otrasú emóciami a prebývajú v nás ešte dlho po tom, čo ich odložíme.“... celý text
— Renava
