José Luís Peixoto

Populární knihy

/ všech 5 knih

Nové komentáře u autorových knih

Cintorín klavírov

„Saudade – trpko sladký bôľ, pre ktorú vraj neexistuje žiadny ekvivalent v inom jazyku. Aj v tomto duchu sa nesie táto kniha. Ale nie je to len o clivote, je to aj generačný príbeh rodiny, jej osudy, strasti a radosti. Francisco Lázaro starší zomiera. Na prvom riadku príbehu. Zomiera keď jeho dcéra porodí dieťa a s novým životom vnuka, prichádza Franciscova smrť. Stolárska dielňa na opravu klavírov, je miesto kde sa odohrávajú bolesti, radosti a prvé milovania. Celý dej sa zapletá keď od 58 strany začína štart maratónu. S prestávkami je dej príbehu rozdelený po ubiehajúcich počtoch kilometrov. Franciscov syn retrospektívne hodnotí detstvo aj dospelý život. Rekapituluje aj jeho otec. Aj keď mŕtvy, ale prítomný medzi riadkami. Násilná povaha otcov a pasivita ich manželiek. Aj to je znakom príbehu, nie je však hlavným cieľom poukazovania na problémy typickej portugalskej rodiny. Na čítanie tejto knihy, v niektorých pasážach, je nutná aj dávka porozumenia a ochoty čítať koniec odstavca s návratom na predošlý. Možno vyznie nasledovanie príbehu neusporiadane, avšak v konečnom dôsledku sa príbeh spojí a ukáže svoju pravú tvár.“... celý text
— Marek.Sc

Cintorín klavírov

„Knižná lahôdka pre fajnšmekrov. Puzzle, ktoré sa budete pokúšať poskladať a v konečnom dôsledku sa vám to aj tak nemusí úplne podariť. Skákanie z jedného odseku na druhý a z jedného príbehu na ďalší je spočiatku mätúce, no keď pristúpite na túto hru a necháte sa unášať textom, zážitok sa dostaví. Nevšedná kompozícia pre zdatnejších čitateľov, ktorých to neodradí a nájdu v sebe istú dávku porozumenia a trpezlivosti, sledovať niekoľko rozprávačov, ktorí sa striedajú v prúde času. Na začiatku príbehu sa zomiera a na jeho konci sa rodí nový život, kolobeh sa uzaviera. Cintorín klavírov je stolárskou dielňou, miestom, kde sa odohrávajú príbehy lásky, bolesti i radosti. Retrospektívne sa dozvedáme čriepky zo života jednotlivých postáv, stávame sa svedkami násilnej povahy otcov s fatálnymi následkami a pasivity ich manželiek, ktoré sa na všetko nemo dívajú. Príbeh ako taký vyznieva neusporiadane (máme tu pravú IKEU), no v závere sa spojí a prinesie možno i slzu v oku. Zvažujem druhé čítanie, ktoré by mi objasnilo veci, ktoré som pri prvom nepostrehla. Chválim výborný preklad, radosť čítať a vychutnávať. Hneď po sebe som čítala knihy, kde sa uvažuje o dôveryhodnosti našej pamäti a mňa táto myšlienka neprestáva fascinovať. "Neexistuje rozdiel medzi tým, čo sa naozaj stalo a tým, čo predstavivosť dlhé roky znova a znova skresľovala. Neexistuje rozdiel medzi matnými obrazmi, ktoré si pamätám, a surovými, krutými slovami, ktoré si myslím, že si pamätám, ale sú to len odrazy, čo vytvorila vina. Čas ako múr, ako veža, ako akákoľvek stavba spôsobuje, že sa strácajú rozdiely medzi pravdou a lžou. Čas zmiešava pravdu so lžou. To, čo sa stalo, splýva s tým, čo by som chcel, aby sa stalo, a s nie je tým, čo mi povedali, že sa stalo. Moja pamäť nie je moja. Moja pamäť som ja skreslený časom a pomiešaný so samou samým: so svojím strachom, so svojou vinou, so svojou ľútosťou. "“... celý text
— zuzulique

Městečko Galveias

„Svý buchtě jsem už dal několik knih, ale žádnou nikdy nedočetla. Naposled jsem ji narval do kabelky Kafku, že mě to nenapadlo dřív - ten taky nic nedopsal, tak to si budou rozumět. Že ovšem bude kontrovat a navalí na mě chlupatýho portugalce co vyhrál nějaký ceny, to jsem nečekal. Proti své vůli jsem tedy začal chodit častěji na záchod a číst. Galveias je vesnice v Portugalsku a má mnoho podobností s místem, kde jsem vyrůstal na jižní Moravě. I zde je polovina lidí dementní, druhá polovina jsou zemědělci a jako kultura slouží kostel a hospoda. Akorát tu nikdo nevolí Zemana. Na začátku knížky za vesnicí dopadne nějakej meteorit či co a my pak sledujeme, jak to narušilo životy místní křupanské honorace. Což by bylo fajn, kdyby Peixoto nepsal o každé rodině tři generace dozadu, páč mě opravdu nezajímá, jak nějaká babička Marie Amálie, která se jmenovala Lucinda Maria Amálie don Kokot, chodila na trh. Občas je to fakt k neučtení a Peixoto dává až moc na odiv, že absolvoval asi čtrnáct tisíc kurzů literárního psaní a teď je z něj poetický robot typu Marquéz a Hrabal dohromady. To nechceš, literární rodino. Naštěstí se v tom labyrintu literární masturbace skrývají docela příjemné osudy a zajímavé pasáže, jako když třeba hrdinka týden kadí do igelitových sáčků, aby je pak šla všechny napatlat na hlavu své sokyni. Nemůžu ani opomenout nadávku, kterou jsem dodnes neznal, a to "aby tě zjebalo třicet tisíc čuráků ty hromado hoven." Ve výsledku tedy 7/10.“... celý text
— Palivo

Cintorín klavírov

„nedocitane. pisane pre mna dost komplikovane a nezazivne. mozno aj kostrbatost prekladu, nie som si ista...nechytilo ma to.“
— čika

Přejít na knížky autora