Záhada zadnej izby

recenze

Každý z nás pôsobí inak, keď ho poznáme iba „vonku“ – ale nežijeme s ním. Každý máme akoby dve tváre a dva životy, ktoré vedieme tam a tu. Napríklad niekto o niekom tvrdí, že je to božský človek, ale ten, kto s ním aj žije, vie, že jeho blízkosť nie je med lízať.

Asi tak by sa s nadhľadom dal charakterizovať príbeh Kataríny Gillerovej – Záhada zadnej izby. Je to rodinný, takmer generačný román o zákutiach duše, tajomstvách srdca, žiali, bolestiach a smrti v dedine Malá Lehota. Hlavná hrdinka Kristína tam trávievala každé leto a ako tridsiatnička prichádza znovu. Potrebuje si osviežiť myseľ, ovlažiť hlavu, utriediť myšlienky po strašných udalostiach, ktorými si posledné tri roky musela prejsť. Boli natoľko traumatizujúce, že jej bránia v rozlete do ďalšieho života, ktorý sa jej núka ako na tanieri.

V tejto chvíli som ešte netušila, že som svojím príchodom práve začala lúštiť veľké tajomstvo našej rodiny ako zložitú krížovku, kde každé chýbajúce písmenko bráni dostať sa k tajničke.

Dom patrí jej tete Márii, ktorá musí na niekoľko týždňov odísť k dcére, keďže si zlomila ruku a potrebuje pomôcť s domácnosťou. Vie, ako je na tom Kristína psychicky, poprosí ju, či by jej dom nechcela postrážiť. Kristína sa chytí – a ani vo sne by jej nenapadlo, aké šokujúce tajomstvá objaví v zadnej izbe, ktorá pôvodne slúžila ako komora. Izba, ktorá je osudnou. Zasiahla všetkých, aj tých, čo o tom netušia...

„Načo ti je krása, načo hrdosť, keď nedostaneš v živote to jediné, po čom túžiš,“ povedala a pozrela na mňa. Odpila si z pohára; niesla ho k ústam vychudnutou rukou s takým tenkým zápästím, až som dostala strach, že sa pod ťarchou hrubého skla zlomí.

Kristína v Malej Lehote nie je ani náhodou taká opustená, ako očakávala. V dome má nečakaného nocľažníka – mladého a vášnivého študenta Dalibora, ktorý sa stáva jej dôverníkom. Susedovie dvanásťročná vnučka so svojimi pubertálnymi výlevmi sa takisto stará o zábavu, navyše je „zakukaná“ do Dalibora. V dedine je ešte kopa ďalších výrazných postavičiek, ktorých životy sú navzájom poprepletané ako nitky pavučiny... A až sa tajomstvá vyplavia na povrch, ukáže sa, že je lepšie nechať ich spať. Napokon, vinník sa nikdy odpustenia nedočká.

„Aj ja som otcovi dva dni pred smrťou povedal, že sa neviem dočkať, kedy skape. Nikdy mi nebolo ľúto, že zomrel. Ľutujem len to, čo som mu povedal“.

Záhada zadnej izby vyšla v roku 2008. Okrem dramatického deja, romantiky, lásky a krásne zamotaných osudov štyroch sestier a ich rodičov i detí je kniha plná hodnotných myšlienok na zamyslenie. Ako v každej knihe od Gillerovej, ani tu nie je ťažké nájsť podobnosti s vaším životom, či životom niekoho vám blízkeho. Takže za seba odporúčam každému, kto knihu ešte nečítal.

„Nikdy nie je zbytočné nič, čo môžeš urobiť pre svoje posilnenie.“

Komentáře (0)