Trošku empatie by vám neublížilo...

recenze

Hlboko sa ospravedlňujem za to, že som takto polopatisticky vyložila hlavnú myšlienku diela, ale ide o to, že keď sa prehryziete všetkými tými opismi, postrannými príbehmi a hustou mystickou hmlou, nehovoriac o všetkej irónií, o ktorú v diele rozhodne nie je núdza, budete z nej... Nuž, trochu sklamaní. Čakali ste hlbokú metafyzickú pravdu a zistíte len čosi, čo môžete pri najlepšej vôli nazvať dobrým a milým princípom, ktorého je a bolo najmä v našej spoločnosti až príliš málo (nič v zlom, fakt, to len blogy na idnes mi občas v tomto smere prinášajú hlbokú depresiu).

Netuším, či pán spisovateľ mal pri svojom starostlivo prikrytom pranierovaní purizmu a nedostatku pochopenia pre okolitý svet na mysli len medziľudské vzťahy, alebo skôr vzťahy medzi národmi... V prípade bezradnosti sa však vždy môžeme odvolať na princíp množstva významov, niekoľkokrát zopakovaný v knihe. Inými slovami, spisovateľ nám dal nejednoznačný príbeh, poučenie z ktorého si máme vyvodiť sami. Väčšina komentátorov sa však zhoduje na tomto jednom, a aj mne sa vlastne zdá celkom logické.

O čo vlastne v románe ide? Dej je, prirodzene, ako je u Pamuka zvykom, ťažké jednoznačne pomenovať, pretože narácia sa pristavuje pri rôznych veciach a všemožnými spôsobmi odbočuje od témy, takže v konečnom dôsledku polovicu románu tvorí \"vata\", a tým nemyslím odbočky, ktoré sa neskôr ukážu dôležité pre celkový význam, ale jednoducho veci, ktoré autorovi evidentne pripadali pekné a ktoré cítil potrebu vyjadriť, ako napríklad ony nešťastné novinové články či nekonečné opisy (ktoré ale často slúžia na navodenie nálady, no tá je pre celkové vyznanie diela úplne nepodstatná). Túto knihu proste musíte pretrpieť. Možno sa nájdu aj ľudia, ktorí si také veci užívajú, ale určite aj mnoho ďalších, ktorým banálna hlavná myšlienka nestojí za to. Ak dokážete zniesť ostatné autorove diela, toto pre vás až také ťažké nebude. Ja som sa ale riadne zapotila, než som sa prinútila to dočítať... No čo už. Občas proste treba čítať aj ťažšie knihy a rozmýšľať nad nimi.

Bol raz jeden mladý novinár, Celal Salik, a ľudia, ktorí majú za sebou Múzeum nevinnosti, už natŕčajú uši. Tak teda - Celal mal nevlastnú sestru Rüyu, s ktorou si mimoriadne dobre rozumel, a bratranca Galipa, ktorý si ju vzal za ženu. A prostredníctvom Galipa žil a tvoril Celal roky po tom, čo zomrel... A to tak, že donútil Galipa cez jeho ženu stať sa niekým iným. To ale Galip nevedel, až do poslednej chvíle nemal ani poňatia, že zmiznutie jeho milovanej manželky a sesternice vlastne nie je zmiznutím... Že Rüya sa raz vráti. Mala sa vrátiť. Ale až po dlhom čase... Takom dlhom, že nakoniec ani neuplynul. Nebudem prezrádzať viac, než je nutné, ide o to, že trochu sústredenejší autor by dokázal urobiť Galipovo pátranie po manželke mimoriadne vzrušujúcim... Ale taký by zase neprišiel na príbeh korunného princa, že? Nehovoriac už o katovi a plačúcej tvári, ako aj o najúžasnejšej charakteristike Boha, akú som kedy čítala.

Čierna kniha sa číta dosť ťažko a, ako som už spomenula, nie je pre každého. Sú ľudia, ktorí si ju užijú. Sú ľudia, ktorí ju skôr pretrpia, či s ňou dokonca nevydržia až do konca. Či to stojí za to, však záleží len na vás...

Komentáře (0)