Tichý dom alebo Blbne celá rodina

recenze

Do Cennethisaru, úplne bežného mestečku na brehu Marmarského mora v lete okrem turistov prichádzajú aj traja miestni rodáci, súrodenci Faruk, Nilgün (pre tých, čo nepoznajú turecké mená, dievča) a Metin (chalan). Čaká ich tam babička, stará rašpľa menom Fatma, nemanželský syn jej zosnulého muža Selahattina Recep a Recepov brat Ismail s manželkou a deťmi, z ktorých najstarší je sedemnásťročný Hasan. V knihe sa asi do prostriedku pravidelne striedajú kapitoly z pohľadu Recepa, Fatmy, Hasana, Faruka a Metina, potom to spisovateľ s tou pravidelnosťou celkom vzdá. Moje myšlienky počas čítania týchto kapitol...

Recep: \"No konečne niekto, kto tu má rozum!
Fatma: \"*naštvané zvuky* Hnusná stará ochechuľa! No, ale veď si to mala ťažké so svojim manželom... ALE NECHÁŠ RECEPA NA POKOJI, TY ODPORNÁ PARANOIDNÁ BABIZŇA!!!
Hasan: \"*vytrvalý plač* Ale veď ty si vlastne taký dobrý a bystrý chlapec, prečo si toto robíš?!\"
Faruk: \"U vás sa tá drbnutosť dedí v rodine po mužskej línií, že?\"
Metin: \"*trieskanie si hlavy o stenu* A ty ďalší expert... To je tu Recep jediný rozumný chlap, aký sa kedy vo vašej rodine narodil?!\"

Viem, že to má aj hlbší zmysel. Veď vyčkajte, najskôr sa trochu vyplačem... Ide o to, že niektoré kapitoly som doslova pretrpela, a Pamuk to vie. Pamuk dáva akékoľvek sympatie k postavám čitateľovi doslova vyžrať. Niektoré z toho vyjdú lepšie než iné, ale na ďalších neostane nitka suchá. Recep trpezlivo slúži starej rašpli, ktorá už ani nevychádza zo svojej izby a trávi celé dni spomienkami, topiac sa vo vlastnej jedovitej mysli. Hasan sa stáva pravicovým extrémistom, a hoci má občas záchvaty sympatickosti, väčšinou je to neskutočný idiot a nedá sa s ním vydržať. Metin, tiež inak milý a inteligentný chlapec, sa poneviera po Cennethisare s bandou arogantných, naničhodných bohatých deciek a sníva o jednej zo sympatickejších členiek tejto mizernej partie. A Faruk? Toho pokazí rodové dedičstvo...

Fatmin manžel Selahattin, starý otec Metina, Faruka a tajne aj Hasana, bol tak trochu mešuge. Vlastne s postupujúcimi rokmi stále viac. Okrem svojských názorov strpčoval svojej manželke aj tým, že nepracoval (nie naozaj - teda, písal encyklopédiu, ale asi v podobnom duchu, ako keď Nahit v Novom živote donekonečna opisoval takzvanú Knihu), chľastal a podvádzal ju s ich domácou slúžkou, ktorej urobil dve deti. Fatmin jediný milovaný syn Dogan síce bol svojej žene verný, ale inak sa veľmi podal na otca. A Faruk? Jeho žena opustila, načo prebral po otcovi a dedovi štafetu v chľastaní a syzifovskom písaní. Recep a Ismail majú vcelku normálnu, hoci zle platenú prácu, no Hasan v sebe Selahattinove gény nezaprie. Na chľast je síce mladý a písať nič nepíše, ale tiež má dosť trafené sny. Achjo...

A kde je v tejto prekliatej rodine nejaký hlbší zmysel? Nuž, každý z rozprávačov stelesňuje určitú ideu, ktorá sa v Turecku 80.rokov vyskytovala...
Recep - obyčajný človek; je to v podstate starý dobrák, no vysmievaný pre svoju malosť (je trpaslík); o politiku sa nezaujíma a celkom rozumne spína ruky, keď sa jeho príbuzní prepadávajú do rojčenia
Fatma - staré tradície, resp. islamizmus; žije vo svojom obmedzenom svete, sníva o starých dobrých časoch a túži po stratenej nevinnosti; v podstate však len utláča Recepa a krivo sa pozerá na všetko a na všetkých
Hasan - radikalizmus ľubovoľného druhu, tiež môže reprezentovať typického teroristu; nechce sa podriadiť konvenciám, svet považuje za skazený a márne sníva o svojej osobnej utópií, ktorú sa mu nikdy nepodarí dosiahnuť; namiesto toho nikdy neurobí nič užitočné a zničí všetko, čo miluje
Faruk - veda a racionalizmus; nie je až tak striktne proti náboženstvu ako kemalizmus (t.j. Selahattin), no má vlastné problémy; je v podstate apolitický, ale to len preto, že ho trápia dôležitejšie otázky ako blbá politika; neustále premýšľa a pracuje s myšlienkou, že na tomto svete nič nemá zmysel, dokonca ani dejiny
Metin - prozápadní yuppies a materializmus; tvrdo pracuje, no bohatstvo, ktoré takto získa, ho len vovedie do zlej spoločnosti; voľné dni mrhá prázdnou zábavou s ľuďmi, ktorých vlastne ani nemá rád; to, čo miluje, síce nezničí, ale nadobro to stratí kvôli vlastnej necitlivosti, a nakoniec ho aj tak zruinuje náhoda

Toto je jedno z prvých Pamukových diel, takže štýl nie je taký vycibrený, navyše sa s niektorými postavami vôbec nedá vydržať, preto som musela odobrať jednu hviezdičku. Aj tak, stále je to Pamuk, akého máme radi, postmoderný a plný nejednoznačností, ale tiež prekvapivo dobrých analýz skutočnej povahy nášho sveta. Osobne som rada, že som toto geniálne dielko prečítala... Ale tie postavy, tie postavyyy...

Komentáře (0)