Takmer neuveriteľné zbavovanie sa okov pôvodu a predsudkov

recenze

Vyrástla som v gete (2021) 5 z 5 / marcoz
Vyrástla som v gete

Názov knihy vo mne evokoval príbeh týkajúci sa druhej svetovej vojny, poznamenaný útrapami židovského obyvateľstva pod nadvládou krutého režimu. Priznávam, podľahol som trendu literárnych návratov k tomuto obdobiu a už vopred som si vytvoril istý predpoklad. Aké príhodné! Práve unáhlené závery, predsudky a neopodstatnené postoje sú jedným z hlavných motívov diela, ktoré vás zasiahne svojou autentickosťou, úprimnosťou a naliehavosťou. Keby nešlo o skutočný príbeh, musel by som obdivovať autorkinu fantáziu a prienik do zobrazeného prostredia. Eliska Tanzer však spísala svoje reálne zážitky a skúsenosti z cesty za vzdelaním a lepšou životnou úrovňou. Tam, kde by sa mnohí vzdali už na začiatku, prejavila obdivuhodnú vnútornú silu a odhodlanie.

"Ako malá som svoju rómskemu pôvodu nevenovala pozornosť. Vedela som, že mama je Rómka, ale viac ma nezaujímalo. Ani keď som videla, ako policajti vlečú preč mužov a chlapcov od rodín, len aby vďaka nim uzatvorili nejaký prípad, ani vtedy mi nenapadlo, že príčina toho, prečo mi je súdené žiť s muchami a rôznymi chrobákmi, tkvie v mojom etnickom pôvode. Netušila som, že to môže byť inak. V mojich predstavách neexistoval lepší či horší život, ako som mala ja." (str. 39)

Kniha má skvelú obálku, mám rád kontrastné grafické riešenia, a tu sa podobné priam pýtalo. Sivé prostredie v protiklade s osobnosťou hrdinky a rozprávačky tvorí východisko, od ktorého sa odvíja celý príbeh. Eliška sa narodila trinásťročnej rómskej matke, ktorá sa už od detstva živia prostitúciou ako väčšina žien vo východoslovenskej osade Drovane. Jej otcom bol nemecký neonacista Franz, ktorý mal na chrbte ledva dva krížiky, ale (pomerne prekvapivo) prijal rodičovskú zodpovednosť. Išlo o jeden z prvých zlomov, ktoré napokon dopomohli Eliške vymaniť sa z "pút dedičnosti". Automaticky sa totiž od nej očakávalo, že bude pokračovať v tradícii najstaršieho remesla, no osud s ňou mal iné plány. Vďaka otcovi, boxerovi zúčastňujúcemu sa ilegálnych zápasov, pravidelne cestovala do Nemecka, čím sa aspoň na istý čas dištancovala od slabej hygieny, špiny a jedla z kontajnerov a okúsila život na primeranejšej úrovni. Eliška túžila po štúdiu, dobre si uvedomovala silu vzdelania, no, žiaľ, podmienky na Slovensku boli neprajné, a tak ju matka v trinástich rokoch poslala do Anglicka. Vzrušenie z očakávania a nových možností sa začína rozplývať už počas cesty (nečudo, spôsob, akým sa Eliška dostala za hranice, je bizarný a hrozný zároveň) a drsná realita na ňu udrie prakticky okamžite po dorazení do cieľa. Eliška sa dostáva do pazúrov obchodníkov s ľuďmi a musí začať pracovať, resp. hrdlačiť, aby naplnila ich predstavy o cene vlastného života. Celá pasáž vyznieva o to tragickejšie, že v tomto prípade nehrala rolu ani tak jej farba pleti, ako jednoduchý fakt, že bola dievča, čo sotva vyrástla z detských topánok, a tak nemala ako človek pre nich veľkú hodnotu. Pri čítaní veľmi dúfate, že sa Eliške podarí vymaniť zo začarovaného kruhu čo najskôr, hoci si tiež uvedomujete, že ju čaká ešte veľa prekážok. Zamrzelo ma, že jej domovina nebola schopná či ochotná poskytnúť priestor na sebarealizáciu, čím by zamedzila mnohým problémom, no ako hovorí Eliska Tanzer v predslove knihy, nepociťuje voči Slovensku krivdu a z celého srdca tvrdí, že "túžbou každého Slováka a Slovenky by malo byť zachovanie našich kultúr, vítanie iných kultúr a život vo vzájomnom mieri a harmónii." Hovorí mi z duše, hoci sa obávam, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí sa budú biť do pŕs v snahe zachovania "čistej kultúry", ktorá ale prakticky neexistuje. No práve diela ako Vyrástla som v gete so silným hlasom a ľudským osudom sú tým prvkom, ktorý je potrebný v boji proti hlúposti, zaslepenosti a davovej nenávisti.

"Svoje úlohy som si musela robiť navzdory šikanovaniu a ľahostajnosti učiteľov. Učiteľom to za vinu nedávam. Keď som nechápala napísané pokyny, hnevala som sa sama na seba. Keďže triedy boli vždy preplnené, ako by som mohla čakať, že učitelia budú brzdiť anglických študentov, len aby vysvetlili niečo tupani ako ja?" (str. 198)

Kniha nie je románom, zaraďuje sa skôr k memoárom a literatúre faktu, no už od začiatku máte dojem, akoby ste čítali premyslenú beletriu. Ide o dejom nabitý príbeh, ktorý vyvolá emócie, podnieti k zamysleniu a dovedie k poznaniu o ľuďoch a prostredí, ktoré napriek modernej dobe stále ostáva akoby v závetrí a vieme o ňom málo. Eliska Tanzer je obdivuhodná osoba, jej slová by sa mali šíriť ako požiar, aby zapálili záujem v čo najväčšom množstve čitateľov. Samy za seba už hovoria len jej vety z obálky knihy: Nikoho neobviňujem, nikomu sa nechcem pomstiť. Chcem sa len vyliečiť.

Komentáře (0)