Rodinné putá sú silnejšie, ako sa zdá

recenze

Šepkár (2019) / marcoz
Rodinné putá sú silnejšie, ako sa zdá
Šepkár je prezentovaný obálkou ako "Najlepší krimiromán desaťročia". Voči podobným reklamným ťahom som skeptický, keďže tých najlepších románov sa každoročne urodí jeden mesačne... Anotácia však naznačovala, že by predsa len mohlo ísť o zaujímavé čítanie. A to aj skutočne bolo, Alexovi Northovi sa totiž podarilo skĺbiť typickú britsky pochmúrnu atmosféru s mrazivým mysterióznym nádychom severu. Viac než kriminálku mi Šepkár pripomínal psychologický triler, pretože prežívanie postáv je pre príbeh ťažiskové, navyše ide istým spôsobom o analýzu rodinných vzťahov a toho, ako dokážu genetika a prostredie ovplyvniť správanie človeka.

"A už je to tu. Uplynulo dosť času odvtedy, čo Pete toto meno počul vysloviť nahlas, možno v ňom malo vyvolať šok, ale spôsobilo len to, že na povrch sa vydral plazivý pocit. Frank Carter. Pred dvadsiatimi rokmi uniesol a zavraždil päť malých chlapcov. Pete ho nakoniec chytil. Už samo meno v ňom vyvolávalo des a zakaždým cítil, že by sa nikdy nemalo vyslovovať nahlas, akoby išlo o kliatbu, čo na človeka privolá netvora." (str. 45)

V centre príbehu sú dvaja muži - detektív poznamenaný prípadom spred dvadsiatich rokov a spisovateľ, ktorý sa po smrti manželky presťahuje so synom do nového domu v snahe začať odznova. Do životov oboch protagonistov zasiahne únosca a vrah malých chlapcov, nápadne pripomínajúci niekdajšie zločiny. A ako sa zdá, Frank Carter, ich pôvodca, čo skončil za mrežami, má o novom prípade dostatok informácií. Detektív Pete je odhodlaný prísť veci na koreň, čo ho spojí so spisovateľom Tomom, ktorého nový dom sa ukáže byť spojený s vraždami viac, než by mu bolo milé. Navyše jeho synček Jake, zdá sa, komunikuje s imaginárnymi priateľmi. Lenže čo ak jeho vidiny sú čímsi viac než len výplodom jeho mysle? Toma začína Jakova inakosť desiť, hlavne keď novodobý Šepkár na nich zameria svoju pozornosť... Kapitoly zamerané na Toma majú subjektívneho rozprávača, čo s ohľadom na ostatné kapitoly s rozprávačom v tretej osobe vyznieva zbytočne, okrem formálnej stránky to nemalo žiadny vplyv ani na obsah. Odhliadnuc od toho je Šepkár vydarený triler, ktorý vás dokáže prekvapiť. Paradoxne však ani nie samotným prípadom, ako skôr vzťahmi medzi postavami a ich vnútrom.

"Spomenul som si na hrdzavo vyzerajúce kosti, na lebku s vpadnutými očami a na temeno so zubatými prasklinami. Na prekrásne motýlie farby, aké syn nemohol vidieť, ale ich nakreslil... Znervózňoval ma. Môj syn, jeho námesačné chodenie, vymyslení priatelia a spôsob, akým sa rozprával s neprítomnými ľuďmi, keď mu recitovali desivé rýmy a usilovali sa ho vystrašiť." (str. 170)

Šepkár je samostatným románom, čo je v súčasnosti skôr výnimka. Takéto spracovanie mu však pristane, rozvíjanie série by príbehu len uškodilo. Všetky línie sa pekne uzavrú, hoci niektoré vo vás môžu zanechať trpkú príchuť. Páčilo sa mi, ako racionálne boli vysvetlené mysteriózne prvky v spojení s Jakovými vidinami. Je vidno, že Alex North nenecháva nič na náhodu a snaží sa dať svojmu románu uveriteľný a logický rámec. Ako autor má šancu presadiť sa v tvrdej konkurencii, preto som zvedavý, či si svoj status udrží a nepôjde len o jednorazovú záležitosť. Bola by to škoda. Šepkára síce ja osobne radím v rámci žánru k lepšiemu priemeru (a s tvrdením z úvodu sa teda nestotožňujem), no ďalšie dielo z Northovho pera si určite prečítam rád.

Komentáře (0)

kniha Šepkár recenze