PÁR MEGALOMANOV VO VIKTORIÁNSKOM ANGLICKU - JOHN GALSWORTHY : SÁGA RODU FORSYTŮ

recenze

Sága rodu Forsytů (2005) / anet9012
PÁR MEGALOMANOV VO VIKTORIÁNSKOM ANGLICKU - JOHN GALSWORTHY : SÁGA RODU FORSYTŮ
Monumentálne trojgeneračné dielo Johna Galsworthyho nie je výhradne zakamuflovanou červenou knižnicou a rovnakou nie iba kritikou súvekej industriálnej vyššej spoločnosti, ale schopne prepája oba tieto prvky a z výslednej kombinácie nevychádza nič menej ako obšírny sociálny román pokrývajúci zároveň i žánre romatického či historického románu.

Dielo sa však v určitom zmysle dá interpretovať ako kritika doby - či istá generačná výpoveď, ako je to napríklad u nemenej známeho románu Veľký Gatsby, vrátane ostrého reflektovania povrchnosti, snobstva, predsudkov či pokrivenej morálky nielen členov rodín či skupín vyššej spoločenskej vrstvy, ale i iných. V otázkach politiky, bohatstva či majetku sa autor snaží verne zobraziť i ich vzájomné vzťahy, konflikty prameniace z predošle vymenovaných faktorov či z chladu, odťažitosti a neporozumení láske a kráse, čo možno vidieť práve v uzatváraní vhodných, no citovo neutrálnych manželských zväzkov čiste z materiálnych dôvodov, kedy i krásu ženy chce postava vlastniť, (ako napríklad u Irene a Soamesa), či v použití klasického motívu lásky snažiacej sa odolávať znepriateleným rodinám. Autor však kritizuje i patriarchálne orientovanú spoločnosť, osté zákazy rôznych prác, vyššieho vzdelávania žien a ich, i keď možno v societe skryté, ale inak výrazne citeľné odsúvanie na druhú koľaj v otázkach vedenia podnikov, samostatného rozhodovania či iných, dnes bežných práv, na podvedomé nútenie žien do dobrého a výhodného zväzku a dosiahnutia spoločenského statusu už v mladom veku a na ich škatulkovanie iba v role matky a manželky.

Anglická vyššia spoločenská vrstvá však nie je spracovaná plocho, práve naopak, postavy nie sú čierno-biele, ale plastické, i keď jemne archetypálne, s veľmi živým charakterom, rovnako nie sú autorove bábky, stoici, ale autor ich zobrazuje v realistických situáciách s realistickým správaním, vo fundamentoch jednej rodiny môžeme nájsť postavy charakterovo silné, jemné a citlivé, ale i hrdé či namyslené, rodených vodcov, obchodníkov, ale i ich presné opaky. Postavy teda chybujú, sú schopné sa z chýb poučiť, no rovnako dobre i nepoučiť a čo je najdôležitejšie práve pre román tohto charakteru a rozsahu - postavy prechádzajú charakterovým vývinom.

Tento charakter development je podstatný, u niektorých postáv vcelku viditeľný, u iných zase postupný, na pozadí, zmena ich postojov a názorov sa mení vďaka skúsenostiam a často i s nadobudnutým vekom, čo často tvorí krásny paradox (na počiatku mladí pociťujú zášť voči starším postavám pre ich zatrpknutosť, tvrdohlavosť a stradicionalizované staré/zastarané názory a nemodernosť, no práve títo mladí vo svojej starobe repetetujú charakterový či názorový obraz svojich rodičov, prarodičov, sú pozadu s pochopením pre nich moderného svetu a za svoje prijímajú staré, tradičné názory a hodnoty, i keď kedysi boli práve oni postavy s chuťou robiť veci inak, meniť svet a s pocitom, že nikdy nebudú ako stará generácia.) Dôležitý je teda okrem charakterového vývinu a psychologizácie i to, že na pozadí ekonomického úspechu Anglicka v 19. storočia sa, paradoxne, odohráva morálny a hodnotovým úpadok jednej rodiny, čo sa neskôr premieta i vo finančnom úpadku a oslabení vplyvu Anglicka či britského koloniálneho impéria ako takého a prechodu do inej éry.

Viktoriánske Anglicko je pre skúseného autora vždy dobrou voľbou - keďže samé o sebe je už istým dobovým genius loci, a poskytuje nepomerné množtvo spracovaní. To dokazuje i Galsworthy, i keď je jasné, že dielo nie je jednoduchým románom pre naivných čitateľov. Je pravdou, že ako skutočne čistá kritika jednej éry a spoločenských stavov slúži predovšetkým prvá časť knihy, ostatné dve samy o sebe už plnia iba určitú doplnkovú funkciu rozvinutia deju na poli vzťahov, lások či priateľstiev romatického žánru. Narátor diela je viac-menej opisný, doslova sa vyžíva v statických obrazoch popisu honosnosti, domov, sál, slávností, ale i mravov smotánky, časté sú hlboké reflexie o podstate materializmu, potrebe vlastniť, hromadiť, úvahy o kráse, o jej chápaní ľuďmi, jej schopnosti byť nevlastniteľná, slobodná a podobne, čo z diela činí okrem kritiky doby i určitú psychologickú sondu do života množstva duševne nenaplnených osôb, osôb s túžbov milovať a byť milovaní, no s neschopnosťou lásku prijímať, prejavovať či akceptovať (ako to bolo napríklad v Ishigurovom román Súmrak dňa), že neprichádza na povel ani na dobré slovo či ako reflektovania rôznorodosti chápania vzťahov a lásky a jej možných podôb.

Galsworthy vo všobecnosti netvoril dielo Sága rodu Forsytů iba ako kritiku vyššej vrstvy či anglickej súvekej spoločnosti, ale kritiku mravov a vlastností, ktoré charaktery postáv nesú a ktoré ako zakladné negatíva osobnosti existujú tak dlho, ako ľudstvo samo - intrigánstvo, ohováranie, nenávisť, márnivosť, mamon, megalomanstvo či túžba po blahobyte a odcudzovanie chudoby, čím sa z diela nestáva iba naoko starý skostnatelý román poukazujúci na rovnako skostnatelý buržoázny systém, ale komplexné a prekvapivo i dnes svojím spôsobom (v prenesenom, obraznom zmysle) aktuálne dielo, ktoré i napriek rozvláčnosti, veľkému množstvu postáv či psychologickým prvkom dokáže svoj odkaz predať i novodobému čitateľovi a zároveň efektívne reflektovať dobovú atmosféru a spoločenské či politické zmeny v Anglicku v priebehu rokov.

- recenzia z blogu zjelitaelita.blogspot.sk -

Komentáře (0)

kniha Sága rodu Forsytů recenze