Pád legendy

recenze

„Po dlhých 21 rokoch nová kniha od Žarnaya? To musím mať!“, povedal som si, keď v priebehu mojej „nečítacej“ dejinnej periódy vyšla vo vydavateľstve Regent táto minikniha (ak nepočítam – čo nepočítam – reedície Dračej steny a Prekliatej planéty, posledná žarnayovka bol Časolet v deväťdesiatom).
Vydavateľ ako taký mi mohol byť varovaním po – mierne povedané – nevydarenej „konverzii“ Repkovej Kliatby zeleného plameňa. Tá, pravda, vyšla v 2017, ale dostala sa mi do rúk skôr ako Signály ľadového vetra. Okrem nepoctivej „prerábky“ na kapitalistické reálie bola poznačená aj mimoriadne zlou technickou realizáciou, v Žarnayovom prípade však dopadla táto časť výrazne lepšie. Snáď len výber ilustrátora nebol, ehm, najšťastnejší (ja som, samozrejme, odchovaný na Jurovi Deákovi, takže mi ťažko ulahodiť).
Keďže som síce skalný čitateľ sci-fi, ale neveľmi som „zamočený“ do ortodoxného fandomu, nikto, ani popis od vydavateľa, ma nevaroval, že ide o pokračovanie vynikajúcich Kolumbov zo základne Ganymedes spred 29 (dnes už 39) rokov. Tu nastala určitá chyba aj na strane vydavateľa – vydať pokračovanie dekády nedostupného diela bez predchádzajúcej reedície tohoto diela nepatrí k najlepším nápadom. Len čo som to po pár riadkoch (dobre, na strane 7) zistil, prečítal som si po možno 20 rokoch opäť Kolumbov – aby som zistil, že celá záležitosť bola „zmenežovaná“ tak, že som „akože nemusel“.
Obvyklou chybou „menežovania“ je, že ten, kto „menežuje“, sa vo veci, ktorú „menežuje“, príliš nevyzná a dokonca sa to často vydáva za akúsi „výhodu“ a „pozitívum“. Výsledok tejto „logike“, samozrejme, zodpovedá a predpokladám, že výsledkom „manažérskeho prístupu“ v spolupráci s autorom je viac ako kostrbatá tretia kapitola Robinzoni, ktorá doslova škriabe oči a ktorá zhŕňa pre „novodobého“ čitateľa dej nedostupných Kolumbov. Takto sa to, do kelu, nesmie robiť…
OK, vraciame sa teda na planétu, ktorá bola cieľom Siedmej (kozmická loď Európa) a Ôsmej (Afrika) medzihviezdnej expedície a ktorej jedinú momentálne obývateľnú oblasť nazývajú domorodci Akinchetorga a pozemšťania skrátene Torga. Kto pozná Kolumbov, zistí, že autor vyhodil z okna časovú linku (alebo zabudol, alebo rezignoval na jej dodržanie). V Kolumboch sa uvádza, že Afrika má priletieť o 3 roky. Pre postaviakov z Kolumbov bolo toto číslo pomerne podstatné – zápletkou totiž bolo, že z niekoľko sto členov posádky sa z anabiózy, vďaka drobnému incidentu, zobudilo iba oddelenie Q-5, čiže 9 ľudkov od pubescentov začiatočníkov po YA a za týchto okolnosťov len posádka Afriky bola schopná problém vyriešiť. Tuná sa zrazu dozvedáme, že mali len „takmer dva roky prázdnin“, ale na iných miestach nadobúdame dojem, že išlo len o pár mesiacov – vo vyššie spomenutej neslávne zhlobenej 3. kapitole sa hovorí doslova len o „dlhých týždňoch“. Heinz by mal mať zhruba 13, reálne sa stále nachádza zaradením v škole aj správaním medzi mladšími deťmi, ba na základe neurčitej narážky v kapitole Čierni pasažieri je možné si myslieť, že má len krátko po dosiahnutí 10 rokov. Rovnako sa dozvedáme, že chalani z Európy na Torge „strávili dva a pol mesiaca“. No neviem, či by neurobili lepšie, keby začali posádku rotovať medzi ostrovom a Európou stojacou uprostred pustatiny, na ktorej bolo treba akurát „kúriť a svietiť“ (alebo skôr klimatizovať). Koho by bavilo trčať mesiace uprostred púšte? Dá sa rozumieť, že loď poskytuje všetky dostupné civilizačné výhody, ale všadechody a rádio by boli pre časť posádky „relaxujúcu“ v normálne žijúcom svete dostatočne spoľahlivým spojením. V tomto kontexte sa v Signáloch stretávame s náznakom, že počas záveru letu a pobytu na Druhej planéte chalani z Európy čelili „príkoriam neslýchaným“. Nuž z Kolumbov som nemal ten pocit, že by neboli dostatočne vycepovaní – viem si predstaviť, že pre túto vekovú kategóriu by základná inštrukcia pre prípad podobného incidentu mohla znieť „hlavne nič nezhoršite, nechajte to na automatiku a čakajte na ďalšiu expedíciu“, dôsledkom čoho by fakt boli 2–3 roky celkom v poho prázdnin (asi nielen ja si to viem vztiahnuť k fungovaniu počas covidových lockdownov). V skutočnosti si však chalani lajsli – namiesto ľofenia v bezpečí kozmickej lode – kontrolu plášťa Európy, prieskum neznámeho satelitu, pristátie, prieskum planéty, objavenie zničenej civilizácie aj zvyškov obyvateľstva na severnom ostrove ako aj záchranu ostrova pred dopadom vyššie menovaného satelitu. Nič z toho nebolo vitálne, nemuseli to robiť ale v pohode to dali. Polkilometrovému autonómnemu kolosu uprostred mŕtvej planéty nehrozí viacmenej nič (vlastne najbezpečnejšie by bolo zakapriť na orbite Druhej do príletu Afriky).
Kniha začína prepoužitím slávneho stratenia sa Miťu z Kolumbov, tentokrát v podobe pádu chalana do jamy na stavenisku (až v závere kapitoly zistíte, že na Torge). Tým odštartuje priam epidémiu úrazov hlavy (proste sa do hlavy majzne každý, koho autor potrebuje, aby sa do hlavy majzol), sprevádzanú epidémiou náhleho poznania cudzieho jazyka a divných reakcií na jeden z obrazov miestneho maliara v miestnej galérii. Akoby jedna epidémia nestačila, ďalšiu prinesú archáči so zásielkou náhodou objavených toržských kníh. V prípade tejto epidémie sa len zhodou náhod vyhnú ako členovia pozemských expedícií, tak domorodci fatálnemu rozšíreniu nákazy. Exkurzia detičiek z ostrova na kontinent (konečne zistili, že ostrov je lepšie miesto pre život) sa stane súčasťou týchto incidentov; jednou z obetí druhej spomínanej choroby sa stane aj jej šofér (a opäť „čistou zhodou náhod” nakazení v „autobuse“ Vesmíran urobia presne to, čo treba, aby sa nikto ďalší nenakazil, rovnako ako infikovaná posádka pozemskej základne na Torge). Počas udalostí sa podarí nájsť zbytky bývalého hlavného mesta a stopu zvláštneho múzea, známeho pod názvom Brána večnosti. Prístup k nemu objaví ďalšia známa postavička z Kolumbov Diego, ktorý sa tiež zaradí k „do gebule majznutým“. V múzeu sa podarí nájsť zmienku o lieku na nákazu z kníh, a ako sa neskôr ukáže, skrývalo aj kľúč k zisteniu, že divné následky „epidémie úrazov hlavy“ boli vlastne volaním o pomoc z planéty, premenenej na „kozmickú loď“.
A to je vlastne všetko. Krátka kniha obsahujúca krátky a jednoduchý príbeh. Hodnotí sa mi ľahko, ale zároveň ťažko, pretože na Žarnayovi som vyrastal a mám k nemu takpovediac „svoj svojský vzťah“. Takže. Kým v rade kníh Tajomstvo Dračej steny – Prekliata planéta – Kolumbovia zo základne Ganymedes sme mohli pred 40 rokmi sledovať postupné zlepšovanie sa autora v písaní SCI-fi (dôraz na sci, teda súc dejepisár-občiankár sa zjavne dovzdelával aj v iných oblastiach) a jeho svety postupne nadobúdali vyššiu logickú konzistentnosť a aj nejaké „pozadie“ (žiaľ, v Kolumboch trochu utrpel rozprávačský moment, hoci z hľadiska stavu poznania na počiatku 80tych rokov boli po „sci“ stránke z jeho kníh najviac v pohode), niekedy za štátneho prevratu, ako o tom svedčí Časolet vydaný prvý raz v 1990, stratil svoje mojo a návrat na miesto činu po ďalších vyše 2 desaťročiach pôsobí dojmom, ktorý len z milosti nazvem rozpačitým. Prepoužité motívy (Miťovo zablúdenie z Kolumbov, „uskladnení“ obyvatelia zaniknutého sveta z Prekliatej planéty), kostrbaté písanie (už spomínaná tretia čeptra, ale nielen), nedodržaná časová linka, zmena postoja k „dvom rokom prázdnin“ z profesionalizmu dobre pripravených mladých kozmonautov na nevýslovné útrapy a príkoria úbohých detičiek, deus ex machina momenty (napríklad, ale nielen, úrazy hlavy podľa autorovej potreby) dokresľujú obraz biedy a utrpenia. Rana žánru prichádza v závere knižky - spôsob vysielania a príjmu oných „signálov ľadového sveta“ nemá so sci-fi veľa spoločného (naopak, páči sa mi, že voči telepatii ako takej je profesor Syllwesther spočiatku skeptický; v hard sci-fi s týmto konceptom už nikto nepracuje) a posúva knihu smerom k dielkam označovaným ako mysteriózne, ktoré zaplevelujú hlavne americký ekosystém (často ako „kazítka“ inak obstojných sérií typu Star Trek či Akty X). Do rovnakej zásuvky potom spadá aj prenos poznatkov geneticky, s ktorým sa tuná (ako s hypotézou) tiež stretneme. Napokon som sa rozhodol prejsť takmer mlčaním prítomnosť teológa zoológa na medzihviezdnej expedícii, pretože nasúvanie kresťanizmov do tvorby starnúcich koryfejov slovenskej detskej sci-fi – asi ako pokánia za jej počiatočne ľavicovú orientáciu – je možné označiť za sociologické klišé (druhým dôvodom môjho milosrdenstva je fakt, že Žarnay sa v tomto smere k Repkovej „dokonalosti“ ani nepriblížil a tretím dôvodom je, že chalanisko bol využitý iba ako epizodický pilot helikoptéry bez rozvíjania ďalších konotácií).
Osobne si myslím, že sa sequel ku Kolumbom po takej dlhej pauze dal napísať a dal napísať dobre, dokonca ako standalone story nevyžadujúca znalosť Kolumbov ani tretiu čeptru, ale asi to chcelo redaktorský bič v pevnej, skúsenej a znalej ruke, ako aj autorovu vôľu. Tu to vyzerá tak, že chýbali obe podmienky. Takisto neviem, komu je vlastne kniha určená. Nemá to švih a zábavnosť „puberťáckej“ sci-fi typu Dračia stena, nemá to ani celkom konzistentný background Kolumbov ako prechodu k „vážnej“ sci-fi a takisto ten mysteriózny vír entropie v štandardnom dospelom čitateľovi sci-fi vyvolá silnú rozpačitosť, žeby cieľovkou napokon boli Husákove deti zvedavé na pokračovanie príbehu? V tomto smere mi to pripomína "románové" (ha-ha-ha) verzie Šorelových komiksov, kde sa jeden z recenzentov bol vyjadril, že by si autor mal radšej zachovať zvyšky dôstojnosti a v ďalších počinoch nepokračovať.
Podčiarknuté a zrátané – dve hviezdy (ak by sa dávali polhviezdy, tak 2,5). Priaznivci Žarnaya budú nevyhnutne sklamaní. V mojom súkromnom rebríku je nad Wellsovou Vojnou svetov, ale pod Strateným svetom A. C. Doylea.

Komentáře (0)